Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Večnosť má mnoho podôb - 7. kapitola

14.05.2012 (19:15) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1148×

Zdalo sa mi, že čas ubieha veľmi nerovnomerne. Vo chvíľach, keď som bola s Edwardom doslova letel a okamihy strávené s ním sa mi zdali nesmierne krátke. No momenty strávené čakaním na Edwardovu spoločnosť sa vliekli, ako pomaly tečúca rieka. Hneď, ako som sa s ním rozlúčila už som odpočítavala hodiny dovtedy, kým ho znova uvidím. 

No okrem pocitu túžby a potreby jeho spoločnosti, som cítila aj niečo iné. Za ten čas, čo ho poznám som sa s ním zblížila oveľa viac, než mám vo zvyku zbližovať sa s ľuďmi. Ani s jedným z mojich nových kamarátov nemám taký blízky vzťah, ako s Edwardom. A zarážajúce je, že aj napriek tejto blízkosti mám pocit, že sa mi každým dňom vzďaľuje viac a viac, akoby bol zakaždým o niečo nedosiahnuteľnejší. Nebolo to jeho správaním, on sám sa nesprával odťažito alebo vyhýbavo, bol to môj vnútorný pocit, že ma od neho niečo odpútava. Niečo, ako prirodzený inštinkt, aby som sa držala ďalej. A tento pud som sa všemožne snažila potlačiť. Nikdy som neverila na nadprirodzené veci, na okultizmus a všetko okolo toho, a preto ma to teraz tak prekvapilo. A ja som podvedome vedela, že niečo nie je v poriadku. 

A k tomu všetkému dopomohlo aj sobotňajší výlet do La Push, kam som išla navštíviť Jacoba. Boli sme na pláži spolu s nejakými deckami z rezervácie, medzi nimi aj Sam, ktorého som spoznala pri niektorej z minulých návštev. Jacob ma zoznámil aj s ostatnými, ktorých som nepoznala. 

Celú dobu som na sebe cítila Samov pohľad a nevedela som si vysvetliť, prečo tak zíza. Raz, keď som mu pohľad opätovala, zdalo sa mi, akoby v jeho očiach bola starosť, možno hnev a nesúhlas. Krčil svoje hnedé čelo, až sa mu husté obočie spojilo v jednu rovnú linku. Iritovalo ma to. Absolútnym vyvrcholením tohto jeho čudného správania bolo, keď si ku mne prisadol. Jacob zostal civieť s otvorenými ústami.

„Ahoj, Bella,“ prihovoril sa mi Sam.

„Čau, Sam, ako sa darí?“ Nechcela som vyznieť, akože mi je jeho prítomnosť nepríjemná, ale určite som nepôsobila úprimne.

„Fajn, vďaka,“ odpovedal mi stroho. Aj on pôsobil akosi nervózne, čo mi nesedelo k jeho vždy perfektne tvrdej, vážnej fasáde. „Hmm, Bella, nemohli by sme sa kúsok prejsť? Rád by som si s tebou pohovoril.“

Zostala som prekvapená, lebo ma to v skutočnosti zaskočilo? Čo by odo mňa mohol Sam chcieť? A vtom ma napadla jediná možná vec – vie Sam o mojom priateľstve s Cullenovcami? Vedela som, že oni ich tu nemajú radi, ale prečo by mu malo vadiť, že sa s nimi bavím ja? 

Obrátila som sa na Jacoba, ale ten len nechápavo pokrčil ramenami, a tak som aj napriek pochybám vstala a nasledovala Sama ďalej od táboriska.

Keď sme už boli dostatočne ďaleko, spustila som. „Sam, o čo ide?“

Nezastavil, ale kráčal ďalej. „Vieš, Bella, nechcem pôsobiť, akože sa do teba starám, ale ide o to... Donieslo sa mi, že sa priatelíš s Cullenovcami.“ Ich meno vyslovil s trpkosťou v hlase. „Neviem, či o tom vieš, ale čo sa týka Cullenovcov...“

„Máš na mysli to, že majú zakázané chodiť do rezervácie?“ prskla som nahnevane. Bolo to prsne tak, ako som predpokladala. Chce mi dohovárať.

„Takže o tom už vieš...“ povedal si skôr sám pre seba.

„Necheš mi snáď povedať, aby som sa s nimi prestala stretávať len preto, že ste sa nepohodli?“ Zalial ma poriadny pocit hnevu a na chvíľu som myslela, že vidím na červeno.

„Vážne by si sa s nimi nemala stretávať.“ Znel rozhodne, prísne a autoritatívne. „Bella, oni nie sú vhodná spoločnosť. Je tu veľa vecí, o ktorých nič nevieš...“

„Chceš odo mňa, aby som ich nechala na pokoji, ale nepovieš mi prečo?“ Znova tu bol divný pocit, ktorý ma opantával a dráždil ma do nepríčetnosti. Začínala som byť čoraz rozčúlenejšia, presne, ako vtedy s Charliem. Necítila som sa dobre.

„Bella, nemôžem ti vysvetliť dôvod, ale mala by si ma počúvnuť, ak nechceš skončiť zle.“

Poriadne som vydýchla nosom a musela som vyzerať, ako nahnevaná opica, ktorej zobrali banán. „Vyhrážaš sa mi?!“ 

Automaticky som dala ruky vbok a rozkročila sa. Vôbec som sa ho nebála. „Bella, zle si to vysvetľuješ. Nemyslel som, že... To oni sú tí nebezpeční, nechápeš to?“ Aj Sam bol rozčúlený, ale kontroloval sa a nekričal, tak ako ja.

„Mýliš sa! Celá tá vaša rada je len kopa starých poverčivých obmedzených bláznov. Ty nepoznáš Cullenovcov!“ Teraz som už rozhadzovala rukami a mala som chuť udrieť ho.

„Ja viem, kto sú.“

„Nevieš nič,“ odsekla som mu tvrdo, zvrtla sa na päte a celá vytočená som odkráčala preč, čo najďalej od neho a toho zúrivého amoku, z ktorého som sa celá triasla. Nechala som ho tam stáť a vedela som, že sa za mnou pozerá. Jeho pohľad som cítila na chrbte a doslova ma pálil. 

Keď som sa vrátila k táborisku, všetci tam sedeli v nezmenenom počte a len niekoľkí si všimli môj príchod. Jacob sa ku mne vydal hneď, ako zbadal môj zúrivý výraz.

„Tak ako? Čo chcel?“

„Prepáč, Jake, musím ísť domov. Som totálne vytočená.“

„Čo ti povedal?“ Postavil sa predo mňa a svojím veľkým telom mi bránil v odchode. „Ublížil ti nejako?“

„Nie,“ sykla som. „Ale necítim sa dobre. Prosím ťa, nechaj ma teraz ísť.“

„Bells, pozri sa na seba, celá sa trasieš...“

A naozaj mal pravdu. Triaslo so mnou ako s osikou a chvela som sa. „Potrebujem ísť domov!“ vyštekla som na neho trochu viac prudšie, ako by bolo potrebné.

Zarazene ma pustil a ja som bez slova odišla. Počula som ešte, ako za mnou kričí nejaký chalan, ktorého som teraz spoznala, no už som sa viac neotáčala a kráčala som priamo k svojmu autu. 

Kým som tam došla, začalo pršať, a tak som aj trochu zmokla. Vôbec som to neriešila, bola som zamestnaná svojím momentálnym stavom. Triaška ustúpila, ale stále som bola vytočená a pri pomyslení na tvrdú tvár Sama som mala chuť kričať. Samu seba som nespoznávala. Nespoznávala som svoje reakcie. Nikdy som nebola taká prudká, taká výbušná, a preto ma to všetko zarážalo.  

Slzy mi začali tiecť z očí a vôbec som sa nesnažila ich potlačiť. Nedalo sa to. Ale nebolo rozumné riskovať, a preto som radšej zastavila na krajnici a nechala im voľný priebeh. Čo sa to so mnou deje? Pýtala som sa samej seba. Zmena môjho stavu ma desila. Preklínala som celé Forks za jeho daždivé a depresívne podnebie, preklínala som Sama za to, že ma odháňa od Edwarda a chce ma proti nemu poštvať... Preklínala som samú seba. 

Došlo mi, že chcem jediné. Byť práve teraz, práve v tejto chvíli s ním. Mať ho pri sebe, rozprávať sa s ním a cítiť jeho prítomnosť. Viem, že by ma utešil a všetky moje problémy by odrazu vyzerali ako banalita. Keby som len vedela pravdu. Sú Samove podozrenia voči Cullenovcom oprávnené? Koľko z toho je pravda? A mám vôbec právo starať sa do toho? 

Nie, neverím, že Edward je zlý. Napriek svojím vlastným nevysvetliteľným pocitom, ktoré ma občas zachvacovali, nikdy mi nedal dôvod pochybovať o ňom. Nikdy neurobil nič, čo by mi ublížilo... Ako môže byť zlý? Je odlišný, všetci sú odlišní ale prečo by mali byť zlí? 

Pristihla som sa, ako uvažujem o nemožných veciach, ako ho staviam do pozície desivých monštier z filmov, alebo mafiánskych gangov, či drogových dílerov. Celé toto je smiešne, všetky tie podozrenia sú len hlúpe povery domýšľavých obmedzených starcov. Je hlúpe riešiť to. Nechám to tak. Musím, ak si chcem zachovať aspoň zvyšok zdravého rozumu. 

Utrela som si slzy do rukáva bundy a naštartovala som motor. Dosť bolo vyplakávania a ľutovania sa. Tým nič nevyriešim. 

Charlieho auto stálo na svojom mieste pred domom, takže sa už vrátil z práce. Plánovala som sa prešmyknúť do svojej izby bez povšimnutia, no nedal mi šancu.

„Bells, kde si bola tak dlho?“ vyrukoval na mňa hneď ako som vošla.

„Bola som na pláži. Hovorila som ti, že tam pôjdem.“ Môj hlas znel meravo a drsne.

„Volal Jacob. Vraj si odtiaľ odišla pred trištvrte hodinou. Cesta tam trvá maximálne dvadsať minúť, Bella. Kde si bola toľko?“

„Ja... chcela som sa ešte chvíľu poprechádzať.“ Klamstvá sa mi z úst sypali, až som sa čudovala, že si dokážem vymýšľať takto za pochodu.

„Jacob mi povedal, že si odtiaľ doslova ušla. Vraj si bola veľmi rozrušená...“ V očiach mal otázku, chcel vedieť, čo sa mi stalo, ale ja som nebola schopná mu povedať pravdu.

„Som v pohode.“ Sklonila som hlavu a chcela prejsť popri ňom. Zastavil ma.

„Kam si myslíš, že ideš, mladá dáma? Čo sa ti stalo, kde si bola?“ Už to nebol len ustarostený otec, bol to policajt. „Nespoznávam ťa, Bella. Nikdy si sa takto nesprávala, čo sa s tebou deje?“

„Neviem,“ priznala som zničene a pravdivo. Nespoznávala som sa. Rýchlo som vybehla na schody, chcela som byť sama.

„Bella!“ kričal za mnou Charlie, no ja som už bola hore a zabuchla som za sebou dvere. 

Do cesty sa mi priplietla jedna teniska, do ktorej som s najväčším potešením kopla a tá skončila na druhej strane izby. Zhodila som zo seba premočenú bundu a vyzula si topánky aj ponožky. V mojej izbe bolo teplo, no ja som sa potrebovala zohriať inak. Potichučky som vyšla zo svojej izby a chcela som vojsť do kúpeľne, no zastavil ma hlas Charlieho z kuchyne. S niekým telefonoval.

„Práve dorazila,“ hovoril niekomu. „Bola celá rozrušená. Jake, čo sa tam stalo?“ Chvíľu bol ticho. Takže aj Jake je zradca? Donáša na mňa Charliemu?

„To nedáva zmysel. Nikdy predtým sa takto nesprávala.“ Znova ticho, pri ktorom som doslova počula, ako mi bije srdce. „Nezverila sa ti s nejakými problémami, alebo tak?“

Takmer som nedýchala, aby som počula každé slovko, čo môj otec povedal. „Jacob, povieš mi, keby ti niečo naznačila, hej? Áno, dobre, ďakujem, Jake. Maj sa.“ A bolo ticho. 

Rýchlo som vkĺzla do kúpeľne a zamkla za sebou. V hlave mi víril otcov rozhovor a jeho podozrenia. Čo si o tom myslí? Viem, že čo sa toho týka, môžem Charliemu veriť. Je to môj otec a chce pre mňa len to najlepšie. No, akoby som sa mu mohla zveriť? Čo mu poviem? Že som zaľúbená do Edwarda a Samovi sa to nepáči? Že som podráždená a hnevlivá a nepoznám dôvod? Že ma irituje každá aj najnevinnejšia poznámka? Problém je, že ja neviem, čo sa deje. Samej mi to všetko pripadalo hlúpe a nemožné, tak čo by si o tom pomyslel on? 

Pokúsila som sa vypustiť z hlavy všetky nepríjemné myšlienky a nechala som sa zmývať horúcimi prúdmi vody. S tečúcou vodou sa zo mňa vyplavovali moje nezmyselné pocity. Presne toto som potrebovala. Pokoj a uvoľnenie. 

V sprche som si dala načas a keď som odtiaľ s veľkou nevôľou vyšla, mala som chuť znova sa hodiť pod horúcu vodu. Poriadne som sa zabalila do uteráka a prešla k umývadlu so zrkadlom, kde som si začala prečesávať pomotané mokré vlasy. V rukách mi ostávali chumáče vlasov, ktoré mi vypadali. Pritom, ako som sa prečesávala, mi pohľad neustále skĺzaval na moje paže. Niečo sa mi nezdalo. 

Vrátila som hrebeň späť na miesto a sledovala som svoj odraz v zrkadle. Bolo to zvláštne, ale moje vlastné rysy mi pripadali akési iné. Pevnejšie. Zamračila som sa na seba a pôsobilo to inak. 

Pritiahla som si uterák bližšie k telu a vyšla som z kúpeľne. V izbe mi trónilo veľké rozmerné zrkadlo, pred ktoré som sa postavila. Spustila som paže pozdĺž tela a zapozerala sa na svoj odraz. Veľmi dlho som skúmala svoju siluetu,  neveriac vlastným očiam. Rukou som siahla na svoje rameno a prešla som pozdĺž celej paže nadol. Je to nemožné, ale moje kedysi mľandravé ramená boli teraz pevnejšie, nie svalnaté, ale rozhodne pevné. Kľúčne kosti výraznejšie a aj moje prsia akési vyvinutejšie. Otočila som sa chrbtom a ponad plece som pozerala do zrkadla. Upažila som ruky a videla som, ako sa moje lopatky zreteľne zvýraznili a aj zvyšok chrbtového svalstva bol napnutý. Pokožka bola na dotyk jemná a poddajná ako vždy, ale svalstvo pod ňou bolo tvrdšie. 

Nechala som zrkadlo tak a vyložila som si nohu na posteľ. Vyhrnula som si uterák na stehná a prešla som si rukou od členku až hore. Rovnako, ako moje paže, aj lýtka a stehná boli pevné, čo som si nevedela vysvetliť, lebo ja som nikdy nebola športový typ, nikdy som nebehala alebo neposilovala. Nemožné.

Spustila som uterák naspäť dole a sadla si na posteľ. Upokojujúci účinok sprchy už stihol vyprchať a všetko sa mi to vrátilo. Vytiahla som si nohy hore a položila si na neho bradu. V tejto polohe som sa kolísala zo strany na stranu a pokúšala sa upokojiť. No úľava neprichádzala. Miesto nej sa mi z očí spustili krokodílie slzy, ktoré ma pálili na vychladnutej pokožke. Dostala som strach. Som chorá? Súvisí táto fyzická a psychická zmena s absenciou menštruácie? Prečo sa to všetko deje mne? 

Ani na jednu otázku som nenachádzala postačujúcu odpoveď.

Belline problémy sa stupňujú a okrem psychických zmien začína na sebe pozorovať aj fyzické. Čo myslte, čo sa s ňou deje? Komplikácie sa budú stupňovať každým dňom, až kým pravda nevyjde najavo.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Večnosť má mnoho podôb - 7. kapitola: