Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Večnosť má mnoho podôb - 6. kapitola

11777


Večnosť má mnoho podôb - 6. kapitolaBelline problémy so zdravím sa stupňujú a spôsobujú jej nemalé ťažkosti. Na záver vás čaká aj krátky pohľad do Edwardovho vnímania. Ako on vidí Bellu? Čo si myslí o jej zvláštnosti? Pekné čítanie praje LuMo12!

Smutne som si povzdychla, keď som ráno štartovala svoj nákladiak a jeho hrmot ma úplne prebral z raňajšej únavy. Pomalá jazda na tomto stroji ma príšerne vytáčala a plynový pedál som stláčala až na podlahu, ale aj tak ma to nedokázalo dostatočne uspokojiť. Hnevalo ma, že mi dážď prší na okno a mala som chuť poriadne si zanadávať. Moja nálada bola pod psa a cítila som sa podráždene. Všetko sa to vystupňovalo len kilometer od školy keď do mňa takmer narazil nejaký kretén s ojazdeným Fordom. Len tak-tak som sa mu uhla a volant som stočila nabok a auto zišlo z cesty. Vodič auta šokovane zastal a vystúpil.

„Och, preboha, stalo sa ti niečo?“ spýtal sa muž, asi tridsiatnik. Celkom dobre vyzerajúci. Otvoril mi dvere na mojom aute a ja som vystúpila. Doslova vo mne vrel hnev.

„Mohol si nás zabiť, ty blázon!“ skríkla som na neho. Jeho zhrozený výraz náhle ustrnul a potom sa zamračil. „Kvôli takým bláznom ako si ty sa stávajú nehody!“

„Kvôli mne?!“ Naladil sa na rovnaký tón. „To ty si ideš s touto obludou ako s tankom. Také ženské ako si ty, čo ani šoférovať nevedia, by nemali rodičia púšťať na cestu...“

„Možno som ti mala tú tvoju plechovicu zošrotovať svojím tankom, ty kretén!“ Naštvane som prskla a vliezla naspäť do auta, pričom som nezabudla poriadne tresknúť dverami. Ešte predtým, než som dala do pohybu auto, som mu vystrčila prostredník na znak toho, kam sa môže strčiť. Idiot. On urobil to isté a zmizol z cesty skôr ako ja, pretože som musela najskôr dostať auto na cestu, lebo bolo napoly v lese.

Celý zvyšok cesty som si šomrala namrzene popod nos a preklínala toho chlapa, nech už to bol ktokoľvek. Upokojiť ma nedokázala ani Edwardova vysmiata tvár, s ktorou ma vítal pri svojom aute. Hneď si všimol, v akej som nálade.

„Vyzeráš nejaká podráždená. Čo sa deje?“

„Nejaký trápny kretén do mňa takmer narazil. A ešte to zvaľoval na mňa. Debil!“ Nahnevane som zaťala päste a čakala Edwardov pobavený výraz. Ale neprichádzal. Jeho tvár vyjadrovala iba jediné – obavy.

„A si v poriadku? Nič sa ti nestalo?“ Videla som, ako ma pohľadom kontroluje a hľadá akékoľvek zranenie. Jeho úprimná starosť ma dokázala na chvíľu rozptýliť a dokonca som sa aj usmiala.

„Som v pohode. Len ma to rozčúlilo,“ uisťovala som ho.

„Možno by si mala zájsť na ošetrovňu. Neudrela si sa?“ Niekedy je až príliš starostlivý.

„Edward, som v poriadku. Nič mi nie je tak s tým, prosím, prestaň.“ Dobrá chvíľka bola preč. Zdvihol dlaň na znak kapitulácie.

„Fajn.“

Spolu s ním som išla na hodinu a neprechádzalo ma to. Možno je to začínajúce PMS, pomyslela som si. Kiež by. Na občianskej ma profesor vyvolal a nevedela som odpovedať na otázku, čo len prispievalo mojej už tak mizernej nálade. Naozaj som začala uvažovať o tom, že zdrhnem z vyučovania a pôjdem rovno domov, ale keď ma Edward čakal pred učebňou, aby so mnou šiel na obed, rozmyslela som si to.

Alice si ma pri obede zvláštne premeriavala a ja som mala chuť oboriť sa na ňu, nech sa stará do seba. Aj Edward bol zvláštne napätý a každú chvíľu po mne pokukoval.

„Bella, naozaj si v poriadku?“ spýtal sa ma, keď sme už boli na parkovisku. „Zdáš sa mi nejaká roztržitá.“ Pretočila som očami. Ach jaj, prečo musí byť taký všímavý?

„Možno na mňa niečo lezie,“ pokrčila som ľahkovážne ramenami. Toto starostlivé opatrovanie som nikdy nemala rada. Nie som predsa invalid.

„Možno by si mala zájsť k lekárovi,“ navrhoval mi. „Vôbec sa mi to nepáči.“ Nevedela som, ako mu vysvetliť, že to prejde. Nechcem mu vysvetľovať, že som podráždená a nevrlá kvôli predmenštruačnému syndrómu. Hormóny robia svoje.

„Edward, nič mi nie je. Naozaj.“ Dôrazne som mu pozrela do očí, aby to už nechal tak. Nenechal.

„Ale, Bella....“

„Dosť už, Edward!“ zahriakla som ho. „Proste to nechaj tak, dobre?“ Chcel sa hádať ďalej, ale keď videl môj prísny rozčúlený výraz, nechal to tak.

„Fajn, prepáč. Ja len...“ Šľahla som po ňom divokým pohľadom a stíchol. „Prepáč.“ Zmierlivo sa pousmial.

„Aj ty prepáč. Mrzí ma, že som taká hašterivá, ale naozaj to nie je nič vážne. Uvidíš, že zajtra budem v pohode.“

„Dúfam.“ Otvoril mi dvere na mojou aute a a som nastúpila. „Uvidíme sa zajtra.“

„Pekný zvyšok dňa,“ popriala som mu úprimne.

„Aj tebe.“ Zatvoril za mnou dvere.

„Maj sa, Edward.“

Naštartovala som svoj tank a jeho rev zmazal dokonalú spomienku na Edwardov zamatový hlas. Ešte naposledy mi zamával, než som vyšla z preplneného parkoviska plného odchádzajúcich áut.

 

Upratovanie domu som posledných pár dní zanedbávala, a tak už bolo nutné chopiť sa toho a spraviť z tohto chaosu miesto vhodné na bývanie. Popri hudbe, ktorú musela byť počuť až na ulicu, som pobehovala po dome s prachovkou v ruke a utierala všetok usadený prach. Tiež som vytiahla starý vysávač a všetky miestnosti som dokonale vyčistila. Najnepríjemnejšou robotu pre mňa bolo vyumývať celú kúpeľňu, čo mi zabralo polovicu z celkového času. Mám šťastie, že Charlie má malý dom, pretože si neviem predstaviť, ako by som dopadla, keby sme mali čo i len o jednu miestnosť viac. Kým prišiel Charlie, stihla som aj umyť podlahy tak že sa teraz leskli čistotou. Bola som na seba hrdá, že som to zvládla za pár hodín.

„Bells, si doma?“ zakričal Charlie z chodby.

„Áno, som.“ Práve som vykladala taniere z políc, keď som počula ťažké kroky môj otca, ktorý práve vchádzal do kuchyne.

„Čo máme na večeru?“ spýtal sa ihneď a ja som takmer vyskočila z kože, keď som videla, ako mokrými bagandžami šliape po čistej umytej dlážke a zanecháva pritom šľapaje.

„Tá dlážka je práve umytá!“ skríkla som rozčúlene. „Prečo si sa nevyzul v chodbe?!“ Naštvane som treskla taniere na linku. Cítila som, že v tvári doslova blčím až tak ma rozohnila zašpinená dlážka. Charlie až poskočil a neveriacky na mňa vyvaľoval oči.

„Och, prepáč, nevšimol som si.“ Hneď si aj začal vyzúvať topánky z nôh.

„Nabudúce sa pozeraj alebo sa vyzuj v chodbe, dobre?“ Otočila som sa a vzala znova mop s vedrom vody a všetky tie šľapaje som začala zmývať.

„Bella, nekrič na mňa. Ospravedlnil som sa ti,“ napomenul ma prísne.

Dala som sa do umývania blatových škvŕn. Medzitým sa Charlie odobral do obývačky, už bosý. Počula som, ako zapol telku a pružiny v matraci na pohovke zavŕzali. Kým som podlahu poumývala, stihla som sa ako-tak upokojiť. Oprela som sa o linku a nechala zo seba vyprchať všetko to napätie. Cítila som ako sa s každým novým nádychom a výdychom zo mňa odplavuje negatívna energia a začala som ľutovať svoj výbuch. Zlé svedomie ma dohnalo k činu.

„Oci?“ oslovila som ho, keď som s previnilým výrazom vkročila do obývačky. „Mrzí ma, že som tak vyletela. Som len nejaká podráždená a vytočilo ma to.“ Charlie prekvapene odlepil pohľad od obrazovky a dokonca vypol zvuk.

„Aj mňa to mrzí, Bells. Mal som si všimnúť, že podlaha je práve umytá.“

„Nie, nebola to tvoja vina. Len ja som reagovala prehnane...“ Bolo mi až ľúto, že sa mi ospravedlňuje, keď na to nemá žiadny dôvod. Cítila som sa ešte horšie.

„Bella, deje sa niečo?“ spýtal sa ma starostlivo pričom si ma premeriaval otcovským pohľadom.

„Len som posledné dni nejaká podráždená, to je všetko.“ Povzdychla som si.

„Máš nejaké problémy v škole? Správajú sa k tebe zle...“ Radšej som ho rýchlo stopla, aby si z môjho správania neodvodil ďalšie nesprávne závery.

„Nie, to nie. Všetci sú ku mne milí... Asi to bude tým počasím. Stále prší a slnko tiež veľmi nevídam.“ Tak toto bol dosť chabý pokus o výhovorku, ale zdalo sa, že Charlie mi ju zhltol, pretože chápavo prikývol. Áno, zlé počasie je dostatočný dôvod na mrzutú náladu.

„Vieš, že sa mi môžeš zveriť s hocičím, čo by ťa trápilo, Bella.“

„Ďakujem, oci, ale naozaj sa nič nedeje.“

„Dobre teda.“ Zapol zvuk na telke a miestnosť okamžite naplnili zvuky zápasu a komentátorov hlas.

„Idem hore do izby,“ odkázala som a zvrtla sa von z dverí.

V izbe som si porozkladala na posteli zošity a knihy a pustila som sa do učenia. No moja myseľ bola zamestnaná niečím iným, čo s učením nemalo nič spoločné. Tvár Edwarda Cullena mi v pravidelných intervaloch vyskakovala pred očami a nedovolila mi sústrediť sa. Zaplavovali ma príjemné vlny tepla pri pomyslení naňho, v hlave sa mi rozlieval jeho dokonalý hlas, ctila som ako sa mi kútiky úst samovoľne zdvíhajú do úsmevu... To, že snívam s otvorenými očami som zistila až vo chvíli, keď vonku zahrmelo. Búrka. V tomto meste dosť častý zjav.

O malú chvíľu už moju izbu osvetľovali záblesky z oblohy a záležitosť s učením som už nadobro vzdala. Radšej som sa pobrala do kúpeľne urobiť si večernú hygienu a potom rovno do postele. Kvôli búrke som dobré dve hodiny nemohla zaspať a keď sa mi to konečne podarilo, Edward naďalej zostával v mojej hlave. Snívalo sa mi, že je tu so mnou, v mojej izbe. Bol to veľmi živý sen. Takmer som cítila, ako vyslovujem jeho meno. Ešte šťastie, že je na míle ďaleko...

 

Pohľad Edward

Vlastné myšlienky a pocity mi nedávali zmysel. Sediac na starom prútenom kresle v rohu jej malej izby som pozoroval spiaceho anjela a nevychádzal som z údivu. Ďakoval som Bohu, že stvoril také úžasné stvorenie, akou bola Bella. Z ničoho-nič mi vošla do života a všetko obrátila naruby. Až doteraz som blúdil zákutiami života a hľadal správny smer. A často som išiel zlou cestou. No až keď prišla ona, som si uvedomil, že všetko, čo robím, o čo sa snažím, nemá zmysel, ak to nerobím pre ňu. Pretože to ona je ten správny smer...

Bella sa pomrvila a pri tom pohybe sa jej prikrývka zošuchla na zem a ona zostala napoly odokrytá. Vstal som z kresla a podišiel k nej. Pomaly som zdvihol prikrývku zo zeme a položil ju na Bellu. Bol som opatrný. Pomrvila sa znova, ústa sa jej pootvorili a ticho vzdychla.

„Edward,“ zašepkala do ticha a ja som ustrnul. Oči mala zatvorené a vyzerala dokonale pokojne.

„Edward,“ zašepkala znova. Ako veľmi ma to potešilo sa nedá ani opísať. Ach, čo by som len dal za to, aby som jej mohol čítať myšlienky. Aspoň na chvíľu sa ocitnúť v jej mysli. Jej snoch... No to bolo pre mňa záhadou, ktorú som nedokázala rozlúštiť.

No nebol som jediný, kto bol rozčarovaný zo záhady okolo tohto krehkého dievčaťa. Aj Alice si lámala hlavu nad svojou neschopnosťou vidieť Bellinu budúcnosť. Akoby toto dievča ležiace na malej posteli, s tlčúcim srdom, vôbec neexistovalo. A nielen to. Bola tu ešte jedna vec, čo nám robila starosti.

Alice totiž prišla na to, že nielen nevidí Bellinu budúcnosť, ale v určitých chvíľach sa jej strácam aj ja. Akoby ma pohlcovala jej tajomná aura a zahaľovala ma rúškom nedostupnosti. Zrejme to súvisí s tým, že ak som v jej prítomnosti, som pod jej ochranou. Nevedel som si to vysvetliť. Ešte naposledy som pozrel s láskou na objekt svojej novoobjavenej túžby a vášne, než som vyskočil oknom von a nechal tak spiaceho anjela v náručí noci ďalej snívať.


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Večnosť má mnoho podôb - 6. kapitola:

 1
08.05.2012 [20:23]

AngieCullen Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. martty555
08.05.2012 [19:10]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. leluš
08.05.2012 [18:16]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Nessienka admin
05.05.2012 [17:50]

NessienkaAhoj. Bohužiaľ ti článok musím vrátiť na opravu. Neviem, čo sa stalo, ale z kapitoly ti vznikol jediný jednotný text bez odstavcov. Prosím ťa, skús si text rozdeliť a pamätaj na to, že minimálne každá nová priama reč patrí na nový riadok. Takisto skús pozrieť na čiarky a preklepy.
Keď tak urobíš, zaškrtni "Článek je hotov". Ďakujem.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!