Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Večnosť má mnoho podôb - 2. kapitola

07.04.2012 (08:45) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 772×

Pohľad Edward

Tá tvár vystupovala v myšlienkach všetkých naokolo, ktorí už mali to šťastie a stretli sa s ňou. Nová žiačka – Bella Swanová - spôsobila v tejto malej škole rozruch a stala sa hlavnou témou na niekoľko dní dopredu. Vcelku obyčajná, no predsa akýmsi zvláštnym spôsobom výnimočná, tvár toho dievčaťa zaujala polovicu chalanov z tejto školy.

Potriasol som hlavou, aby som si vytesnal zbytočné hlasy z mysle a zapozeral som sa do blba. Jedine takto môžem „vypnúť“. Moje ticho však prerušil hlas vedľa mňa.

„Ahoj,“ ozvala sa a ja som prekvapene zdvihol hlavu. „Nebude ti vadiť, ak si prisadnem? Všetky miesta sú už obsadené...“ Bella Swanová stála vedľa mňa a očividne čakala na moju odpoveď. Bol som zarazený, že ma tak prekvapila, vôbec som si ju nevšimol.

Asi som sa zachoval hlúpo, keď som sa porozhliadol po triede a skontroloval tak, či nie je voľná aj nejaká iná lavica. Pre mňa to bolo čisto bezpečnostné opatrenie – načo zbytočne pokúšať osud, keď to dievča môže sedieť s niekým iným? Navyše sedieť s niekým z Cullenovcov nie je žiadna výhra... Mala však smolu – jediné miesto bolo skutočne iba vedľa mňa. Iba som bez slov prikývol a ona si sadla.

Čakal som, kedy to príde – kedy sa začne zamýšľať, čo za čudáka to som, keď s ňou ani nehovorím a ledva sa na ňu pozriem. Ale ona ma prekvapila – jej myseľ bola ticho. Až príliš ticho. Chcel som sa uistiť, či naozaj sedí vedľa mňa a keď z okna zavial prúd čerstvého vzduchu, pocítil som, že tam naozaj sedí. Pripravoval som sa na zadržanie dychu, ale to však nebolo vôbec potrebné. Jej krv ma ani trochu nelákala.

Dievča vedľa mňa sa nepohodlne pomrvilo a ja som na ňu zvedavo pozrel. Všimla si môj pohľad. „Čo je?“

Stále som na ňu zízal a nevedel si to vysvetliť. Napriek tomu, že so mnou hovorila, jej myseľ bola ticho. Musel som vyzerať frustrovane a aj som sa tak cítil.

„Nič,“ odpovedal som jej. Radšej som sa otočil späť k oknu a snažil sa zachytiť niečo z jej myšlienok. Nepočul som nič.

Profesor začal hodinu a moja susedka sústredene počúvala. Ja som vedel celú jeho prednášku naspamäť tak som využil príležitosť a snažil sa vniknúť do jej mysle. Nedokázal som si pomôcť a každú chvíľu môj pohľad zavadil o jej tvár, na čo ona vždy znervóznela a začala si hrýzť pery. Bol som z tej záhady okolo nej totálne rozrušený a frustrovaný a musel som uniknúť čo najskôr. Hneď ako zazvonilo, vyskočil som z lavice a takmer som vybehol z triedy.

Celé hodiny potom som bol nepozorný, alebo skôr lepšie povedané, bol som až príliš pozorný a sústredený na ňu. Hľadal som ju pomedzi myšlienky ostatných ľudí na škole, ale nedokázal som ju nájsť. Jediná možnosť, ako zistiť kde je, bolo počúvať myseľ druhých, ktorí s ňou v tej chvíli boli. A to bolo dosť úbohé.

Aj Emmett, ktorý mal so mnou hodinu, si všimol, že som mimo, ale nijako to nekomentoval. Tŕpol som, kedy už konečne bude obed a ja ju znova uvidím. V jedálni som bol prvý a chvíľu na to došla aj moja rodina. Všetci, okrem Alice. Tá si odskočila z vyučovania domov a vráti sa až po obede.

Konečne vošla Bella v zástupe svojich nových obdivovateľov, ktorí ju sprevádzali na každom kroku. Visel som na každom jej slove a snažil sa rozlúštiť jej myseľ. Neúspešne. Počul som, ako ju niektorí spolužiaci pozvali do kina na dnešné premietanie, ale ona odmietla, vraj má už nejaký program. Bolo zvláštne, že uprednostnila návštevu rodinných priateľov pred večerom s novými spolužiakmi.

Vtom sa Bella otočila a jej pohľad padol rovno na mňa. Neuhol som očami, ale stále sledoval jej reakciu. Ona sa naklonila k dievčaťu, ktoré sedelo vedľa nej.

„Ty, Angela. Čo je zač ten chalan s červeno-hnedými vlasmi?“ Keď to povedala, rýchlo som odvrátil tvár, ale aj naďalej som ich počúval. Angela Webberová jej povedala o mojej rodine celkom stručne. Iný by sa na jej mieste rozhovoril a pridal aj pár klebiet, ale ona o nás hovorila s rešpektom.

Ich rozhovor po chvíľke prerušila Jessica a tým aj môj prístup k Bellinmu hlasu. Tá bola totiž už ticho. Vtedy si Jasper všimol moje rozhorčenie. Čo sa deje, Edward?

„To nové dievča,“ odpovedal som mu. „Nepočujem jej myšlienky.“ Jasper automaticky zameral pohľad na Bellu, ktorá sa smiala spolu s ostatnými.

„Ako to, že nepočuješ?“ spýtal sa ma Emmett, ktorý si spojil moje frustrované správanie s tým, čo som práve povedal. Teraz už počúvala celá moja rodina.

„Neviem, čím to môže byť. Vôbec ju nepočujem.“

„To je zvláštne,“ pridala sa Rosalie. „Ešte nikdy sa ti to nestalo.“ Som zvedavá, čo na to povie Alice.

Tí traja to začali rozoberať, ale ja som ich viac nepočúval a obrátil som svoju pozornosť opäť na Bellu. Tá sa na mňa už viac nepozrela.

Moji súrodenci zreferovali Alice novú situáciu hneď, ako prišla. Samozrejme to zobrala vážne a chcela sa jej pozrieť do budúcnosti.

„No tak, Alice,“ súril ju Emmett. „Čo vidíš?“

Alice mala sústredením zatvorené oči, ale ja som už vedel, že niečo nie je v poriadku.

„Nie, to nemôže byť...“ šomrala si moja sestra.

„Tak?“ Aj Jasper bol už napätý.

„Ja... nič nevidím. Akoby vôbec neexistovala. Nevidím jej budúcnosť.“ Všetci zostali zarazení. Toto sa ešte nikdy nestalo. Ešte nikto nebol imúnny voči čítaniu myšlienok a ešte nikdy sa nestalo, že by Alice niekoho nevidela.

Museli sme počkať do konca vyučovania. Bella vyšla zo školy sprevádzaná Mikeom, ale potom sa rozdelili a ona kráčala sama. Jej auto, obrovská plechová obluda, stálo iba tri miesta od môjho Volva. Konečne si nás všimla, drgol som do Alice, aby sa otočila a presvedčila sa na vlastné oči, že Bella Swanová naozaj existuje. V duchu som sa zasmial nad výrazom mojej sestry, keď sa pokúšala nazrieť Belle do budúcnosti a nedarilo sa jej to.

Bella nahnevane prešla okolo nás a rýchlo nasadla do svojho auta. Vytúrovala motor do ohlušujúcich obrátok, čo pobavilo Emmetta s Jasperom, ktorí sa na tom dobre zabávali. Naštvane šliapla na plyn a vyšla z parkoviska.

Pohľad Bella

Pre dnešok som sa neobťažovala s večerou, nebol na ňu čas. Charlie prišiel skôr z práce, aby sme mohli ísť spolu za Blackovcami. Ako symbolické gesto sme išli mojím pick-upom. Charlie včera zavolal Billymu, že prídeme a nech nás čakajú. Bola som celkom zvedavá ako Billy po tých rokoch vyzerá. Ako som sa dozvedela, tak teraz je na vozíčku a jeho syn Jacob sa oňho stará. Na toho som si spomínala iba matne, v mojich spomienkach to bol malý indiánsky chlapec, s ktorým som zažila veľa pekných chvíľ, keď som tu bola na prázdninách. Nevedela som si ho predstaviť ako pätnásťročného chalana s mutujúcim hlasom a týčiaceho sa do nebies.

Môj pick-up zvládol túto cestu do dvadsiatich minúť a celkom bez problémov. Dom Blackovcov som si pamätala a príjemne ma prekvapilo, keď som videla, že sa vôbec nezmenil. Dvere na tom malom červenom domčeku sa otvorili a von vybehol mladý čiernovlasý chalan so širokánskym úsmevom na tvári. Jacob.

„Charlie, vitaj!“ Jacob dobehol k nám a podal si s mojím otcom ruku. Boli si výškovo podobní.

„Nazdar, Jake. Pamätáš si na Bellu?“ Charlie hneď upriamil pozornosť na mňa a Jacob sa chytil. Široko sa na mňa usmial a tiež mi podal ruku.

„Jasné, že si pamätám. Som rád, že ťa opäť vidím, Bella.“

„Ahoj, Jake. Takmer som ťa nespoznala. Dávajú vám tu rastové hormóny, alebo čo?“ zložila som mu poklonu, lebo som musela uznať, že bol naozaj vysoký.

„Naťahujú na škripec,“ zasmial sa. „Ale pst!“ Jake bol veselý, ako keby sme sa nikdy nerozlúčili. „Tak sa mi vidí, že ani ty už nie si to pehavé, nemotorné dievčatko, ako si bola, keď som ťa videl naposledy.“

„Pehy už síce nemám, ale nemotornosť mi zostala,“ povedala som úprimne.

„No, ak ste sa už donaťahovali, tak by som bol rád, keby sme šli dovnútra,“ zahlásil namrzene Charlie. „Neviem, ako vy, ale ja som už celkom hladný.“

Úplne presne som si pamätala vnútrajšok domu Blackovcov – ich malú predsieň, kuchyňu spojenú s obývačkou a miniatúrne izby. Jake nás zaviedol do obývačky, kde nás hneď privítal usmiaty Billy.

„Akurát som dorobil špagety. Prišli ste presne načas.“ Na hnedom linoleu zavŕzgali kolesá invalidného vozíka, ako sa Billy pohol smerom k nám a podával nám ruky.

„Bella, teda, vyrástla z teba ozajstná krásavica,“ pochválil ma, pričom si ma obzeral. Ja som očervenela ako paprika a sklopila pohľad. Prečo mi každý pripomína, ako som sa zmenila? Ja som stále rovnaká!

„Celá Renée,“ zahlásil Charlie.

Billy sa na mňa pri jeho poznámke pozrel celkom novým pohľadom a uznanlivo prikývol. „Áno. Naozaj sa podobáš na svoju matku, Bella.“

„Ty si Renée poznal?“ spýtala som sa ho zvedavo.

Miesto neho mi odpovedal Charlie. „No, myslím, že Renée pritiahla vtedy pozornosť mnohých mladých chalanov.“ Môj otec to povedal so žartom, ale Billy sa veľmi veselo netváril. Zdalo sa mi, že sa mu na tvári zjavila skôr melanchólia alebo nejaký smútok, ktorý som si nevedela vysvetliť.

Keď som si odmyslela, že sme jedli natlačení štyria pri malom štvorcovom stole v malej kuchyni, musela som uznať, že tento večer som sa celkom bavila. Aj Billyho špagety boli skvelé. Jacob neustále niečo rozprával a my sme sa smiali. Po večeri sa Charlie a Billy rozhodli sledovať zápas, čo som si ja odpustila a navrhla som Jacobovi, či sa nepôjdeme prejsť.

Išli sme na pláž. Obloha sa pomaly zaťahovala a padal súmrak. More bolo dnes akési nepokojné, silné vlny prudko narážali do skál a vyzeralo to na búrku. Prechádzali sme sa po mokrom piesku a naše kroky boli sprevádzané čľapkavým zvukom mokrých topánok.

Keď sme boli vonku už dobrú polhodinu, niekto na Jacoba zavolal. Bol to hlboký, mužský hlas a keď som sa poobzerala, zistila som, že vychádza od lesa.

„Jacob, počkaj!“ Spomedzi stromov sa vynoril vysoký, dobre stavaný muž, ktorému patril ten hlboký hlas.

„Sam?“ Neprehliadla som ten namrzený Jacobov výraz. „Čo potrebuješ?“

Sam k nám dobehol a premeriaval si ma zvedavým pohľadom. Jacob si všimol jeho pokukávanie a tak nás predstavil. „Bella, toto je Sam Uley. Sam, toto je Bella, Charlieho dcéra.“

„Teší ma,“ zamrmlala som. Sam iba stroho kývol a potom venoval pozornosť Jacobovi.

„Chcel som sa ťa spýtať, či si tu niekde nezahliadol Jareda. Dohodli sme sa, že sa stretneme na pláži, ale nechodí. Potom som videl vás, a tak som si povedal, či ste ho niekde nestretli...“

„Jareda som už týždeň nevidel, Sam.“ Z jeho tónu bolo poznať akési rozhorčenie. „Ale som si istý, že sa každú chvíľu objaví. Určite by si nenechal ujsť vaše stretnutie.“

Tento ich rozhovor, a hlavne Jacobovo uštipačné poznámky, som nechápala. Sam akoby si to ani nevšimol.

„Tak, keby ste ho tu stretli...“

„Poviem mu, že si sa po ňom zháňal,“ dokončil Jacob a Sam prikývol.

„Tak sa teda majte,“ zaželal nám a znova odbehol do lesa.

Otočila som sa tvárou k Jacobovi s otázkou v očiach. „Je to úplný magor,“ vysvetlil mi.

„Hej, všimla som si, že ti leží v žalúdku. Čo ti urobil?“ Nechcela som z neho nasilu ťahať informácie, ale ich správanie ma fakt prekvapilo. Hlavne Jacobovo.

„Mne vlastne ani nič, ale nosí sa po rezervácii ako pán kráľ a nad každého sa tu vyvažuje. Aj tí jeho kumpáni - Jared a Paul.“ Nahnevane kopol do najbližšieho kameňa, ktorý mu stál v ceste a odkopol ho do mora, kde hlasno čľupol.

„Chápem.“ Nechcela som sa do toho vŕtať a preto som radšej zmenila tému. „Charlie mi povedal, že si bol rád, keď kúpil ten pick-up.“

Jacob sa hlasno zasmial. „Skôr by hodilo označovanie stará kopa šrotu.“ Uškrnul sa. „Ale hej, máš pravdu. Som rád, že ja nebudem ten, kto bude ten dosluhujúci stroj šoférovať.“

Začalo pršať a museli sme sa vrátiť. Aj zápas sa skončil a tak sme sa pomaly rozlúčili s prísľubom, že sa čoskoro znova navštívime. Vonku už bola úplná tma a pršalo ako z krhly, oblohu sem-tam pretínali žiarivé blesky sprevádzané dunivým hrmením.

Na druhý deň som zaspala, a tak som na prvú hodinu prišla o pár minút neskôr. Mike ma privítal neskutočne žiarivým úsmevom a s pre mňa nepochopiteľnou úľavou v tvári. Nemali sme veľmi veľa času na rozhovory pretože profesor na mňa každú chvíľu nevraživo zazeral, že som mu prerušila výklad svojím neskorým príchodom.

Bola som zvedavá a napnutá kedy už príde druhá hodina. Nevedela som si vysvetliť toto svoje zvláštne vzrušenie, ktoré som cítila pri myšlienke na nadchádzajúcu hodinu. Určite som sa tak netešila na písanie poznámok či monotónny hlas profesora a keď som chcela byť k sebe úprimná, musela som si priznať, že je to kvôli Edwardovi. Ten zvláštny, uzavretý chalan ma akýmsi spôsobom lákal a to som si nevedela vysvetliť. Veď predsa to on a jeho rodina ma včera tak vytočili svojím správaním voči mne a ja sa teraz neviem dočkať, kedy ho uvidím.

Na jednej strane ma ignoroval, ale na druhej si ma všímal až príliš, čo ma znervózňovalo. Ešte predtým, ako som vošla do triedy, som sa poriadne nadýchla a tým si dodala odvahu. Na svoje miesto som dokráčala bez toho, aby som sa pozrela na miesto môjho spolusediaceho, o ktorom som vedela, že tam sedí.

„Ahoj,“ ozvalo sa hneď ako som si sadla. Prekvapene som zdvihla hlavu a zažmurkala.

On so mnou komunikuje? Naozaj to povedal mne? Jeho oči ma prebodávali takže asi to bolo myslené mne. „Ahoj, Edward.“

Neprekvapilo ho, že poznám jeho meno, určite si uvedomuje, že tu na škole je často pretriasaná téma. On aj jeho rodina.

Edward nič viac nehovoril, ale zrak mal upretý na mňa a pozoroval ma. „Prečo sa pozeráš?“

Pokrčil ramená. „Prepáč, ja len... je na tebe niečo... neviem to opísať... niečo zvláštne.“ To myslí vážne?

Teatrálne som sa poobzerala po svojom tele. „No ja neviem... podľa mňa som celkom obyčajná.“ Moja odpoveď prišla Edwardovi neviem prečo zábavná.

„Na čo myslíš, Bella?“ spýtal sa ma celkom vážne.

Vzdychla som si. „No, práve sa snažím prísť na to, prečo sa ma to pýtaš a tiež uvažujem nad tým, čo si povedal.“

Videla som, ako nad mojou odpoveďou premýšľa.  

„Zdá sa, že Mike Newton bol dosť sklamaný, že s nimi nešla včera do kina,“ nadhodil Edward a ja som zostala zarazená.

„Odkiaľ vieš, že ma pozvali?“ Som si istá, že pred ním som sa o tom nezmienila. „Ty si tiež išiel s nimi?“ Táto možnosť sa mi nezdala veľmi reálna ale ako inak by to vedel?

„Iba som sa dopočul...“ A prečo vôbec túto tému vyťahuje?

„Čo je teba vôbec do toho?“ Vyzývavo som nadvihla obočie.

„Vlastne celkom nič, ale... myslím, že ľudia sa vždy snažia čím skôr zapadnúť ale ty... akoby si vyčnievala. Prekvapilo ma, že si nešla s nimi, keď ťa zavolali. Každý iný by išiel...“

„Mala som už niečo iné.“ Ach bože, prečo mu to len vysvetľujem? Pripadala som si ako na nejakej psychoanalýze, ako vedecký objekt skúmania. Edward prahol po každom mojom slove akoby malo zodpovedať niečo, čo je jemu ukryté.  

Profesor si vyžiadal pozornosť celej triedy, a tak sme sa museli od seba odvrátiť a náš rozhovor ukončiť. Tentoraz sme sa ale rozlúčili bez zbytočnej dramatickosti ako to bolo minule. Po jednoduchom maj sa sme sa obaja rozišli do iných tried, kde sme mali mať hodiny.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Večnosť má mnoho podôb - 2. kapitola: