Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » V dobrom aj zlom - 29. kapitola + Epilóg

18.01.2012 (21:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 89× • zobrazeno 9660×

Bella:

Pred zrkadlom som sa snažila uhladiť to hniezdo na hlave. Môžem povedať Edwardovi aj miliónkrát, aby mi po tých vlasoch stále nebehal rukami, ale on to proste miluje. Musí ma hladiť, aj keby som sa išla zblázniť. Včerajšok a dnešok bol dokonalý. Nemohla som sa sústrediť na nič iné, než na Edwarda. Sme obaja tak hlúpi. Pripravili sme sa o toľko času.

Prebehla som si prstami po perách. Z toľkého bozkávania som ich mala trochu napuchnuté, no páčil sa mi ten pocit. Povzdychla som si, lebo sa mi vôbec nechcelo odchádzať z tohto hotela. Všetko sa raz končí, ale doma v tom predsa môžeme pokračovať.

Dieťatko sa zrazu pohlo a mne to vyvolalo na tvári úsmev. Bolo ako anjel. Akoby cítilo, že mamka a ocko sa potrebovali troška venovať jeden druhému. Pohladila som si bruško a dieťatko odpovedalo ďalším, o trocha prudším, pohybom. Pred zrkadlom som sa ešte otočila bokom, aby som sa pozrela na toho pavúka s mojou tvárou a dieťa sa zas pomrvilo. Nebolelo to. Zrazu som však pocítila niečo mokré na stehnách. Siahla som si tam a zmeravela.

„Edward!“ skríkla som hystericky. Dvere sa rozrazili skôr, než doznelo posledné písmeno jeho mena. Vydesene sa na mňa díval. Potom priskočil, schmatol ma do náručia a v sekunde som ležala podložená uterákmi na posteli.

„Nehýb sa! Pokojne lež. Všetko bude v poriadku,“ chlácholil ma, kým vyťukal číslo na mobile.

„Carlisle, Bella začala z ničoho-nič krvácať,“ povedal do mobilu. Ja som sa len šokovane dívala na svojho manžela. Nič ma nebolelo, len som pod sebou cítila mokro a farba očí môjho manžela sa dala prirovnať k uhliu. Sama som vnímala pach krvi veľmi intenzívne. Tá zvláštna aróma hrdze a soli ma začínala poriadne desiť.

„Krváca silno!“ zasipel Edward a z kúpeľne doniesol ďalší uterák. Hodil mobil do mojej tašky. V rýchlosti ma posadil, navliekol ma do trička a zabalil do hotelovej prikrývky.

„Edward,“ šepla som s plačom. Snažila som sa posadiť. Doteraz ma nič nebolelo a možno som bola len v šoku. Premkla ma vo chvíli tupá bolesť v podbrušku a hlasno som zrevala. Nemohla som popadnúť dych.

„Edward...“ pískli moje hlasivky.

„Hneď. Bude to dobré, Bella. Sľubujem ti to. Bude to dobré,“ šepkal mi. Vzal ma do náručia. Necítila som si nohy. Pripadala som si ako handrová bábika. Všetko ma tak bolelo, že som mala pocit, že to telo ani nepatrí mne. Točila sa mi hlava a podľa tých premočených uterákov som stratila veľa krvi.

Môj manžel ma pevne pritisol na svoju hruď a vybehol z izby. Nešiel k výťahu, ale ku schodom. Utekal schodiskom tak rýchlo, že sa mi motala hlava, ako prebiehal poschodiami. Radšej som silno pritisla viečka k sebe. Cítila som ako slabnem a ako mi srdce tlčie o hrudný kôš stále rýchlejšie.

„Bella, zlatko, vydrž,“ šepol mi Edward. Zdalo sa mi to ako večnosť, ale keď si uvedomím rýchlosť, akou sa Edward hýbe, boli to len minúty. Ja som už mala pocit, že ma tá tupá bolesť, a hlavne strach, sužujú už celé dni. V podzemnej garáži som začula piskot kolies a do tváre mi zasvietili reflektory. Edward ma pohotovo strčil do auta, ktoré v šmyku zastavilo. Položil ma len na zadné sedadlo. Vo chvíli sa ku mne skláňal Carlisle. Náhlivo rozbalil deku, ktorú som okolo seba mala omotanú a roztiahol mi nohy. Každý jeho dotyk bolel. Pevne som zatínala zuby.

„Bella, teraz mi presne povieš, kde to bolí,“ povedal rázne a jeho ruka zmizla medzi mojimi stehnami. Cítila som tupý tlak a potom ohromné pálenie, ktoré mi strieľalo až do krížov. Vykríkla som.

„Bolí to všade,“ zaplakala som trpko. Carlisle sa otočil k Edwardovi, niečo zašomral a vtlačil mi nohy do auta. Naskočil ku mne a Edward za volant. Carlisle ma rytmicky hladil po skrvavenej nohe a telefonoval.

„Bella rodí. Všetko priprav,“ nariadil nekompromisným hlasom.

„Priprav všetko! Jasné!“ štekol ešte ráznejšie. Zaklapol mobil a otočil sa ku mne.

„Bella, začala si rodiť. Vyzerá to tak, že dieťa má zlú polohu. Doma máme všetko potrebné. Neboj sa, zlatko. Zvládneme to,“ povedal a pokúsil sa o úsmev, ale bolo to skôr niečo medzi bolestnou grimasou a úškľabkom. Vedela som, že je zle. Edward zatínal päste a nepovedal ani slovo. Trocha som sa nadvihla, aby som videla aspoň jeho oči v spätnom zrkadle. Boli čierne a tie napäté črty... Nikdy nevyzeral viac ako upír. Položila som hlavu spať na sedadlo. Niečo hlboko vo mne sa lámalo na kusy. Cítila som, že zajtrajšok najskôr nebude.

„Bella, snaž sa byť pokojná a hlavne nezaspávaj,“ šepol Carlisle. Celkom mi nešlo do hlavy, ako by som mohla pri tých bolestiach zaspať, no po chvíli, keď sme už podľa prítmia a zvuku štrku pod kolesami zabočili na cestu k domu, začal ma premáhať pocit, že neudržím otvorené viečka. Bola som vyčerpaná. V tom okamihu sme zastavili a Edward ma vybral z auta.

„Stratila priveľa krvi. Musíme jej dať transfúziu. Rose, všetko si nachystala? Kde je, dopekla, Alice? Potrebujeme viac sterilného materiálu! Edward, polož ju na stôl a vyzleč ju.“ Jeden príkaz striedal druhý. Všetci na okolo niečo kričali a ja som ležala uprostred toho všetkého a sústredila sa len na to, aby sa mi nezatvorili viečka. To jediné odo mňa chceli.

Edward:

Bol som strachom bez seba. Chvel som sa. Carlisle po nás kričal príkazy a ja som robil do bodky všetko, čo povedal. Nebol som schopný samostatne uvažovať. Nedokázal som myslieť. Jediné, čo sa mi neustále vybavovalo pred očami, bol včerajší a dnešný deň. Nedávalo mi to najprv zmysel, no teraz zrazu áno. Bolo to ako nejaká rozlúčka. Presne to bolo to správne slovo. My sme sa lúčili. Mohla to vedieť? Mohla cítiť, čo sa stane? Rozklepali sa mi ruky a keď Bella zavrela oči, padol som na kolená.

„Pozbieraj sa, dočerta!“ zreval na mňa môj otec. Pribehla Alice s krvnou konzervou a zavesila ju na stojan. Carlisle vpichoval Belle do ruky ihlu, ale jej žily boli bez náplne, úplne skolabované a prázdne. Nemohol trafiť a tak bez zaváhania siahol po skalpeli a prerezal jej zápästie. Ihlu potom nasunul priamo do žily a pustil jej krv do žíl plným prúdom. Carlisle nemusel ani nič povedať a Alice bežala po ďalšiu. Mali sme zásoby, len sme nečakali, že to príde tak skoro a tak dramaticky. Krv sme nemali rozmrazenú a ak som správne pochopil, Emm s Jasperom utekali do nemocnice nejakú krv ukradnúť.

„Nemôžeme čakať. Musím to dieťa vybrať, inak umrie,“ povedal Carlisle.

„Premením ju, teraz!“ vyštekol som a nahol sa nad Bellu. Carlisle do mňa celou silou udrel.

„Čo by chcela Bella!“ zvreskol na mňa. Neprítomne som kýval hlavou sprava doľava. „Povedz nahlas, čo by chcela Bella!“ Carlisle pritvrdil. Reval po mne.

„Dieťa,“ šepol som pomedzi vzlyky. Priskočil som k stolu. „Nezvládne to,“ zaplakal som. Carlisle skrivil tvár.

„Nie. Nezvládne,“ šepol s neskrývanou bolesťou a hlas sa mu zlomil ako starému mužovi. Napriahol sa k rezu, no chytil som mu ruku. Pozrel som sa mu do očí. „Edward, dieťaťu už tiež slabne pulz. Musím jednať. Pre ňu je neskoro. Jej srdce to nezvládne. Nemá v sebe už skoro žiadnu vlastnú krv,“ šepol.

„Dieťa je poloupír, je dosť silné,“ vzlykol som. Chcel som dať Belle ešte čas zabojovať.

„Nie. Nie je dosť silné. Nehýbe sa a stratíme ho. Jej obeť bude zbytočná, Edward!“ Pustil som Carlislovu ruku a odstúpil. Otočil som sa čelom k stene a celou silou udrel hlavou proti múru. Ozval sa mľaskavý zvuk, keď skalpel porušil kožu. Otočil som sa. Skalpel prešiel hladko aj stenou maternice a plodovým obalom. Zachvel som sa. Díval som sa uprene na každý doktorov pohyb a chvel sa na celom tele. Čakal som, že plodový obal nebude ľahké prerezať. Ihla sa predsa pri odberoch zakaždým ohla. Carlislov skalpel však prešiel len s menším odporom.

Tep dieťaťa slabol a ten Bellin už nebolo počuť vôbec. Môj otec dieťa obratne vybral. Nehýbalo sa a nedýchalo. Položil ho na sterilnú rúšku a rýchlymi pohybmi mu začal čistiť ústa. Srdiečko vynechávalo. Narodilo sa príliš skoro. Ak by šlo o normálneho novorodenca, bolo by to nemožné, aby prežilo. Môj otec ho skúsene pretočil na svoje predlaktie a niekoľkokrát jemne klepol medzi lopatky a potom dlhým pohybom prechádzal po chrbátiku až ku krku a potom znova. Ukazovákom ruky mu pritom držal otvorenú drobnú pusinku.

Ozval sa trhaný nádych a potom hlasný plač. Stál som s rukami spustenými pozdĺž tela a pozeral na telo mojej manželky rozrezané na kúsky. Jej srdce mlčalo, nenávratne mlčalo a dych opustil jej pery. Už tu s nami nebola a už nikdy nebude. Prázdnota sa rozľahla mojím telom a podlomila mi kolená. Carlisle sa na mňa pozrel.

V rýchlosti otieral to malinké od krvi a hlienu. Mrvilo sa v zelenej rúške. Nahol som sa a vzal do náručia to dievčatko s orieškovými očami a hnedou pokožkou. Prešiel som k hlave mojej manželky a dlho ju pobozkal na čelo. Položil som dieťatko na jej hruď.

„Narodilo sa ti dievčatko, miláčik. Máš dcérku. Je nádherná ako ty. Narodila sa priskoro, ale je silná,“ šepol som a pritlačil jej vydesené, dokorán otvorené oči, aby našla večný odpočinok.

Epilóg

Edward:

Stál som na hranici a vietor mi šľahal do tváre. Tlačil som si na hruď malý uzlíček. Pevne som zovrel to krehké telíčko. V diaľke sa objavilo čierne, staré auto. S námahou prešlo cez hranicu rezervácie. Jacob vystúpil. Z očí mu tiekli slzy. April tiež opatrne vyšla z auta. Jemne som otvoril deku vo svojich rukách a pritlačil pery k drobnému čielku. Potom znova a znova. Pozrel som na Jacoba, ktorý sa žiaľom celý chvel.

„Smiem ju vídať?“ opýtal som sa pridusene.

„Kedykoľvek,“ šepol Jacob.

„Sľubuješ?“ Môj hlas znel chrapľavo.

„Edward, máš moje slovo.“ Nahol som sa a opatrne mu podal to drobné dievčatko. Je to jeho dcéra a ja nemám právo si ju nechať pre seba. Nebolo by to správne. Prstom som ju ešte jemne pohladil. April pristúpila k Jakovi a vzala ju z jeho mocného objatia.

„Milujem ju z celého srdca,“ šepla a ja som vedel, že hovorí pravdu. Prikývol som a otočil sa k odchodu.

„Kedy bude... Kedy bude pohreb?“ opýtal sa Jake tak uboleným hlasom, že sa aj moja tvrdá maska stratila. Pritlačil som viečka k sebe.

„Zajtra,“ šepol som. Nemohol som sa na nich pozrieť.

Rozbehol som sa preč. Potreboval som byť sám so svojím žiaľom. Chvíľu som veril tomu, že je dieťa Jacoba a chvíľu zas tomu, že je moje. Mal som stáť pri Belle v dobrom aj zlom, ako som jej sľúbil pred oltárom a neurobil som to, aj keď moja rodina tvrdí, že áno. Bellino telo neprijalo plod. Nedokázalo sa s ním stotožniť. Predsa len, vlčí chromozóm je určený pre indiánske ženy. Keď Carlisle urobil všetky rozbory, zistil, že Bella nemala šancu prežiť. Ak by nešlo o tak silné dieťa, dieťa vlka, ani ono by neprežilo.

Bella bola chorá a nevedeli sme o tom. Vzácne ochorenie krvi v kombinácii s množstvom ďalších nepriaznivých faktorov. Kto to mohol vedieť? Ani Carlisle nie je vševedúci. Zdvíhal sa mi žalúdok, keď počúval siahodlhé medicínske vysvetlenia toho, čo sa mojej žene stalo. Zachránilo by ju len včasné ukončenie tehotenstva. Ak by plod nebol tak silný, jej telo by ho už skôr vylúčilo. Najskôr by nikdy nemohla mať deti.

Nebola to ale Jakova chyba a ani jej a ani moja. Tak to malo byť. Nemyslím, že s tým budem schopný existovať, ale to dieťa, ktorému dala život, nie je síce mojou súčasťou, ale je polovica jej bytia. Navždy budem pri svojej Belle stáť a to v dobrom aj zlom. Tak budem stáť aj pri jej dcére. Pri malej Isabelle Cullenovej-Blackovej.

Predpokladám, že teraz si mnohé z vás povedali, že nechápu, čo to má znamenať. Keď som túto kapitolu písala a priznám sa, že je už na svete asi dva týždne, najviac som sa bála toho, čo na to poviete. Skúšala som to prepísať, ale nešlo to. Nedokázala som tomu dať iný záver. Myslím, že k tomuto koncu smerovala poviedka už od začiatku. Nie všetko sa končí dobre a ja som sa rozhodla to aspoň raz vyskúšať. Ak som Vás rozplakala, ale poviete si, že aj tak to bolo dobré, som spokojná. Ak som Vás rozplakala a poviete si, že to bolo zlé, tak je mi to ľúto. Ďakujem Vám, že ste poviedku čítali až do konca a dúfam, že mi tu zanecháte na pár riadkoch svoje pocity. Lolalita  

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V dobrom aj zlom - 29. kapitola + Epilóg: