Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Uväznená - 9. kapitola

Uväznená - 9. kapitola

„To sa ti podarilo! Ako to robíš, že sa do teba vždy všetky zamilujú?“

 

Príjemné čítanie. LiviaCullen

9. kapitola

Cesta z podzemia hradu bola presne taká, akú som si ju predstavovala. Keď som ju absolvovala naposledy, mala som na hlave vrece, cez ktoré nebolo nič vidieť. Nevenovala som veľkú pozornosť svojmu okoliu. Cítila som schody pod svojimi nohami, vedela som, kedy sme zahli. Všetko som si to pamätala a často som si to prehrávala, keď som počula, ako niekto prichádza.

Nikdy, za celý ten čas, čo som tu strávila, som si nepredstavila, že by som tými schodmi, uličkami a dverami mohla prejsť ako slobodná, voľná bytosť. Vlastne som si nikdy nepredstavovala, že by som tými schodmi mohla kedykoľvek v budúcnu prejsť. Ak odo mňa bolo niečo vyžadované, ak by niekto niečo odo mňa potreboval, ako napríklad využiť ma, zneužiť ma alebo presviedčať ma, či vyhrážať sa mi, to je vlastne to isté, len jedno je krajšie povedané, v každom z týchto prípadov si tie dané osoby našli cestu ku mne. Ako mi už bolo toľkokrát povedané, o mojom pobyte tu dole by nikto vedieť nemal, tak prečo by ma viedli hore?

Ale teraz som po tých schodoch išla, išla som po tých uličkách až kým som neprišla k tým dverám. Len matne som si spomínala na pocity, ktoré som vtedy, keď som tadeto išla po prvý raz, pociťovala. Jasne som si spomínala len na strach. Nebála som sa o svoj život, tým som si bola istá. Nikdy, od kedy som sa im dostala do rúk, som nepociťovala strach o svoj život. Na tom mi nikdy veľmi nezáležalo. Bol tu iný život, život, ktorý bol o toľko dôležitejší pre mňa než ten môj. Ten život, o ktorý som sa vždy bála, a na ktorom mi záležalo viac než na čomkoľvek inom. Jeho život, život môjho Anjela.

Bála som sa, že sa o ňom dozvedia a ublížia mu. Bála som sa, že ho sem vezmú a urobia mu ešte horšie než čo urobili mne. Nikdy by som nechcela, aby sa mu kvôli mne niečo stalo. Stále som mu bola dlžná za toľké veci, ktoré pre mňa urobil, za toľké okamihy, počas ktorých som mohla byť v jeho blízkosti. Dlžila som mu toho toľko a keby sa kvôli mne dostal sem, na toto hrozné miesto, a ešte by ho tu použili proti mne, nikdy by som si to neodpustila, do konca svojej nekonečnej existencie, do súdneho dňa by som si to vyčítala. Hľadala by som všemožné spôsoby, ako by som to mohla napraviť, tým som si bola istá, no zároveň som si bola istá aj tým, že by to nikdy nebolo možné napraviť.

A teraz? Čo som cítila teraz?

Cítila som obrovskú neistotu a tak ako vtedy, pred mnohými rokmi, cítila som strach. Strach z neznámeho, z nevedomosti, zo sveta existujúceho za stenami tohto hradu. Bol to však ten druh strachu, ktorý nie je vyslovene zlý. Prirovnala by som ho k pocitu, ktorý zažívate na Vianoce, predtým, než rozbalíte darčeky. Ste nedočkavý, no zároveň neviete, čo sa v tom darčeku nachádza. Bojíte sa toho, či sa vaše želanie nakoniec nesplní, toho, že zostanete bez objektu vašej túžby. Ste neistý, lebo neviete, čo je v tom balíčku, čo na vás čaká. No zároveň pociťujete aj radosť, nadšenie. Nadšenie z toho, že ten balíček vôbec držíte v rukách, že viete, že ho máte, nech je v ňom už čokoľvek, viete, že v ňom niečo bude. Radosť z celej tej situácie, že na vás niekto myslí a podaroval vám tú vec.

Presne tak som sa cítila ja teraz. Cítila som sa ako dieťa na Vianoce, keď rozbaľuje darčeky. Aj tento pocit poznám len vďaka môjmu Anjelovi. Len vďaka nemu som spoznala, čo sú to Vianoce a aké je to rozbaľovať darčeky, tešiť sa z neznámeho. Spoznala som, aký je to pocit byť obdarovaná, aké je to byť milovaná a aké je to, keď na vás niekto myslí. Bože, dlžila som mu toho toľko. Nielen za to, že mi zachránil život a aj za to, že mi ukázal, aké je to žiť. Ukázal mi, čo to znamená život. Zachránil ma po všetkých možných smeroch a za to mu nikdy neprestanem byť vďačná. 

Aj teraz po tom všetko som ale na neho myslela s obavami. Vedela som, že moje myšlienky už boli v bezpečí, ale aj tak som si na ne dávala pozor. Dávala som pozor, aby som si nespomenula na jeho meno alebo na jeho tvár. Myslím, že takto to už bude do konca mojej existencie, alebo aspoň kým sa konečne nepresvedčím o tom, že už som v bezpečí a nič sa mne alebo jemu nemôže stať. 

Vyšli sme po schodoch a ocitli sa pred dverami, ktoré viedli von z podzemia. Tentokrát som nezaváhala ani na sekundu a prekročila som prach dverí. Z veľkej časti za to mohla ruka položená na mojich krížoch. Vladimírova ruka. Dodávala mi odvahu. Dotýkal sa ma jemne, ale aj tak som ju stále veľmi intenzívne cítila na svojom tele. Dodávala mi odvahu a zároveň vo mne vzbudzovala divné pocity. Nieže by to boli neznáme pocity, už som ich poznala, ale nerozumela som ich prítomnosti teraz. Naposledy som niečo posledné cítila v prítomnosti môjho anjela strážneho a v prítomnosti Demetriho.

Vyšla som na chodbu a tentokrát som už zastala. Chodba bol plná svetla. Rozhliadala som sa po celej chodbe a užívala si ten pohľad. Na stenách viselo množstvo obrazov, portrétov a malieb krajiniek. Pri stenách boli vystavené sochy a na podstavcoch množstvo váz a iných, očividne veľmi drahých, predmetov. Na stene boli povešané aj rôzne gobelíny zobrazujúce všelijaké boje, či už v ľudskej, alebo upíriej minulosti. Prevažne to boli krvavé boje, pretože aj pri upírich bitkách boli prítomní ľudia, ktorých bola tá krv.

Chodba bola plná rôznych pachov. Neboli to len upírie, ale miešal sa tam aj ľudský pach. Koncentrácia ľudského pachu ma prekvapila, bolo zjavné, že sa tadeto premávalo veľmi často veľké množstvo ľudí. Bolo mi jasné, čo tu tí ľudia robia a prečo ich tadeto viedli. Musela to byť najkratšia cesta ku trónnemu sálu, kde väčšinou tie monštrá večerali. Demetri mi toho o tejto diere narozprával toľko, že by to nestačilo ani na niekoľko desiatok hrubých kníh.

Bola to presne taká chodba ako býva v každom hrade v Európe, no to nebolo to, prečo som sa zastavila. 

Naľavo od dverí bola stena a na nej okno. Cez okno do miestnosti prenikali slnečné lúče, ktoré osvetlili celú chodbu. Svetlo prenikajúce cez sklo do miestnosti bolo také čisté a priezračné. Ako zhypnotizovaná som k nemu pomaly prešla. Na sebe som cítila pohľady, ale tie ma teraz nezaujímali. Zastala som pár krokov od steny. Hlavu som zdvihla dohora, tvárou k oknu. 

Keď mi na tvár dopadli prvé lúče slnka, bol to skoro neopísateľný pocit.

Zavrela som oči a nechala som na svoju tvár dopadať slnečné lúče. Bolo úžasné cítiť znovu na svojej pokožke to úžasné teplo. Bol to prenádherný pocit, po toľkých rokoch znovu cítiť to krásne svetlo na svojej tvári. Mala som pocit, akoby sa to svetlo dostalo cez pokožku do môjho vnútra. Prestupovalo to mojou pokožkou až do môjho najhlbšieho vnútra, do samého stredu mojej bytosti, osobnosti. Dostalo sa až do môjho najtemnejšieho bodu. Dotklo sa to môjho vnútra a kúsok po kúsku nahrádzalo tmu, ktorá tam vládla. Nahrádzalo tmu a roznášalo svetlo do každého kúsku môjho tela, zanechávalo po sebe teplo a zmývalo všetky neistoty a všetok strach, ktorý som pociťovala. 

Až teraz som si bola na sto percent istá, že som skutočne slobodná a voľná. Až teraz som skutočne pocítila slobodu, až teraz som vedela, že to nie je len sen alebo výplod mojej mysle, či halucinácia. Nech bola moja myseľ akokoľvek silná, toto by napodobniť nedokázala. Toto bolo skutočné a ja som vedela, že to znamená, že som naozaj voľná a všetko, čo sa stalo tam dole, je za mnou, už je to len minulosť. Minulosť, na ktorú sa budem snažiť čo najrýchlejšie zabudnúť.

Na svojom ramene som pocítila niečiu ruku. Tento raz som vedela, koho tá ruka je ešte predtým než sa ma dotkla. Čakala som to, ale aj tak som nepočula, ako ku mne prichádza. Musela som byť až príliš zažratá do toho nádherného pocitu šťastia a istoty, ktorý som cítila. Vedela som presne, čo mi chce povedať, ale ja som nemohla prísť o tento pocit. Nechcela som ho tak skoro ukončiť, ešte nie, ešte som sa ho nenasýtia natoľko, aby som mohla pokračovať bohvie kam. A tak som mala ďalej zavreté oči a užívala som si ten pocit. 

„Ja viem, že to je pre teba veľmi príjemné a oslobodzujúce, ale... Mali by sme odtiaľto rýchlo ísť... Navyše musíš byť veľmi vyhladovaná...“

Len čo to vyslovil, znova som začala vnímať tú pálčivú bolesť v mojom hrdle. Už dávno som zatlačila pocit bolesti do najmenšieho kúta svojej mysle, aby som ju stále nemala na očiach. No teraz, keď bola znovu pripomenutá, vyplávala na povrch s ešte väčšou intenzitou, než som si pamätala. Bolo to akoby vám naliali do hrdla rozžeravené železo, no bolesť bola tisícnásobne horšia. Nikto, žiaden upír ani žiaden človek, si nedokáže ani len predstaviť, aká neskutočná bolesť to je. Tento raz je však ešte horšia než obvykle. Cítila som okolo seba toľko ľudského pachu, čo to robilo ešte horším. Vedela som si živo predstaviť každého jedného človeka, ktorý tadeto prešiel, ako mu pulzovala krv v žilách. Vedela som si predstaviť, ako jeho hormóny ovplyvňujú chuť a vôňu jeho alebo jej krvi. To, či sa človek teší, alebo je vystrašený, alebo je mu všetko jedno, dokáže veľmi dobre ovplyvniť chuť jeho krvi, vôňu jeho krvi. Nie všetci upíri to dokážu rozoznať a vychutnať, ale keď viete, čo máte hľadať, je to jednoduché.

No ja som teraz nedokázala myslieť na nič iné, než na tú bolesť v hrdle. Pripadalo mi akoby stále rástla a rástla, akoby stále viac a viac ničila moje hrdlo. Boli mi jedno, akou krvou, čiou krvou tú bolesť utíšim, hlavne nech to je rýchlo.

Pomaly som otvorila oči. Prvé, čo som v tej chvíli uvidela, boli moje ruky. Svietilo na ne slnečné svetlo z okna a ja som si spomenula na niečo, na čo som myslela, že som už aj zabudla. Moja pokožka žiarila ako jeden veľký diamant alebo akoby bola posiata množstvom malinkých diamantov. Vždy, keď som ruku trošku pootočila, zažiarili mi do očí. Bola to nádhera.

Pocítila som silnejší stisk na mojom ramene a tak som sa otočila. Moje oči ako prvé uvideli Vladimírovu tvár. Bola nádherná. Rovnako ako na mojich rukách, aj na jeho tvári hrali drobunké odrazy diamantov a robilo ho to ešte krajším. Jeho tvár bola na svetle ešte oveľa krajšia než tam dole v tme, a nielen kvôli tomu slnku. Robilo to svetlo. Jeho oči boli krajšie, krvavočervená farba bola svetlejšia než tam dole a jeho pleť akoby dostala trošku viac farby a už nebol tak mŕtvolne biely ako my všetci. Veď nakoniec, všetci sme predsa mŕtvoly, mŕtvoly oživené starovekým kúzlom, no nie?

Nemohla som si pomôcť, musela som to urobiť. Prišla som k nemu ešte bližšie, boli sme od sebe na dĺžku ruky a to som aj využila. Nevšímala som si jeho nechápajúci, zmätený pohľad v očiach a natiahla som k jeho tvári ruku. Veľmi opatrne, akoby som sa bála, že ho rozbijem, som mu položila ruku na pravé líce. Prstami som prebehla po línii jeho lícnej kosti, obkreslila tvar jeho očí až som prešla ku koreňu nosa. Zboku som mu prešla po nose a sledovala, ako nám rovnako žiari pokožka. Po chvíli som pridala aj druhú ruku a položila mu ju na ľavé líce.

Jednu ruku som nechala položenú na jeho líci a druhou pomaly prešla na líniu jeho krku až som mu ju položila zboku na odhalenú pokožku krku. Prestala som s pozorovaním jeho pokožky a tej mojej na jeho tvári a presunula sa pohľadom do jeho očí. Neuhla som a on tiež nie, pevne opätoval moje pohľady.

Na smäd som skoro úplne zabudla. Užívala som si to, čo som mala pod rukami. Užívala som si tie pocity, ktoré vo mne tie dotyky vyvolávali. Neboli tie najúžasnejšie, čo som zažila, ale bolo to po prvýkrát po veľmi dlhej dobe, čo som sa niekoho dotkla ako slobodná osoba, bez toho, aby som sa bála, či to bude mať dáke následky. Boli to slobodné dotyky slobodnej bytosti. Cez všetko, čo som v sebe cítila, to však nedokázalo prejsť. Ak som predtým tvrdila, že som prežívala búrku pocitov, toto bol hotový koniec sveta. Všetko bolo znásobené, ako keď som sa zobudila po premene. Všetko som cítila veľmi intenzívne a užívala som si to. Strach zmizol a zanechal za sebou iba pocit šťastia a radosti. Svetlo zahnalo tmu. Šťastie vyhnalo z môjho mŕtveho srdca strach.

Neviem, ako dlho by sme takto stáli a dívali sa navzájom do očí, keby nás niečo neprerušilo. To niečo bol veľmi otravný zvuk, ktorý prišiel smerom od Stefana. Uvedomovala som si, že je niekde za Vladimírom, ale nevnímala som ho. Bol mi ukradnutý, teraz som mala iné priority. Nereagovala som na jeho odkašlanie, chcela som zostať tak, ako som bola, no nešlo to.

Vladimír chytil moje ruky do svojich a odtiahol ich od seba. Ukončil náš vzájomný očný kontakt a pozrel sa niekam za mňa. Pozeral sa tam aj keď na mňa prehovoril. Pocítila som sklamanie ako malé dieťa, ktorému zoberiete hračku.

„Už by sme naozaj malí ísť. Poď, prosím, chceme sa z mesta dostať čo najskôr, nevieme, či náhodou nenechali niekoho stráži mesto.“ Hlas mal studený, ale pevný. Stále som mu hľadela do očí, no on sa díval za mňa. Oči mal presne také ako svoj hlas.

„Je tiež možné, že keď ostatní v tejto krajine počuli, že Volturiovci odišli, mohli by sem prísť a to by nebolo najlepšie, nie si v stave, že by si sa mohla brániť,“ teraz prehovoril Stefan. V jeho hlase na rozdiel od toho Vladimírovho bolo cítiť život a musím priznať, že aj značnú dávku pobavenia. Keď som si konečne uvedomila, prečo je tam to pobavenie, začala som sa cítiť trápne, ak by som mohla, červenala by som sa.

Vytrhla som si ruky z Vladimírovho zovretia, nedržal ich vôbec pevne, ba naopak, veľmi jemne. Prešla som okolo Vladimíra a zastavila som sa až pri Stefanovi. Nepozrela som sa na neho, na to som cítila až príliš veľkú hanbu. Pozerala som sa preto pred seba, keď som na neho prehovorila: „Kadiaľ?“

Snažila som sa o pevný a vyrovnaný hlas, no nebola som s výsledkom veľmi spokojná, neznelo to presne tak, ako som si predstavovala, ale nebolo to ani najhoršie.  Periférnym videním som zahliadla jeho úškľabok a potom jeho pravú ruku namierenú do chodby. Bez toho, aby som na neho pozrela, som sa vydala tam, kam ukazoval. Po chvíli som začula aj ich kroky. Boli pár metrov za mnou a išli vedľa seba. Myslím, že s tou ľudskou chôdzou brali ohľad na mňa. Tak, ako som nebola v stave sa brániť, tak isto som nebola v stave, aby som mohla použiť svoju prirodzenú rýchlosť, už tak som išla aj na človeka pomerne rýchlo.

Každým krokom som sa snažila prečisťovať si myseľ, no čím bližšie som bola k dverám, ktoré by ma odtiaľto pustili, tým viac mi na vedomie vyskakoval môj smäd a nedal sa ľahko potlačiť. A preto som to využila, je lepšie, keď sa sústredíte na jednu neodbytnú vec než sa nechávate užierať kopou drobných. Pomohlo to a ja som si vďaka tomu vyčistila myseľ. Sústredila som sa iba na svoju bolesť v hrdle a na to, ako ju zvládať a potlačovať. No potom som zozadu začula niečo, čo som asi nemala, čo nepatrilo mne.

„To sa ti podarilo! Ako to robíš, že sa do teba vždy všetky zamilujú?“ vyštekol posmešne, ale zároveň aj veľmi nahnevane Stefan. Veľmi som tomu nerozumela, ale keď mu Vladimír odpovedal, už som pochopila.

„Nie je do mňa zamilovaná, to by som poznal a ty tiež. Už sme to predsa zažili.“ Až vtedy mi došlo, že to hovoria o mne. Len som nerozumela tomu, čo hovoria. Ja predsa nie som do nikoho zamilovaná. A prečo to rozoberajú teraz, prečo chcú, aby som to počula? Bola som mimo, no snažila som sa, aby nespoznali, že ich počúvam, chcela som sa toho dozvedieť viac. Možno sa konečne dozviem aj dôvod ich dobrého skutku.

„A ako ju chceš teraz použiť? Myslím, že toto dievčatko s nami len tak nepôjde. Máš plán?“ 


Dostali sme sa k zlomovej kapitole. V ďalšej kapitole sa Mila konečne dostane na slobodu a konečne sa bude môcť nadýchnuť čerstvého vzduchu.

Dúfam, že na mňa nebudete nahnevaný, že je v kapitole až žalostne málo priamej reči ale takto som tú poviedku aj plánovala. Možno som vás predchádzajúcimi kapitolami rozmaznala ale takto mala poviedka od začiatku vyzerať.

Prosím vás o komentáre a o váš nazor na túto poviedku. Je to už deviatá kapitola a už by som rada vedela, čo si o tejto poviedke myslíte a ako si predstavujete koniec. 

 


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Uväznená - 9. kapitola:

 1
28.05.2014 [21:39]

LiviaCullenEva: Poviem ti len toľko: Hovoril tu niekto niečo o Happy Ende??

1. Eva
28.05.2014 [21:26]

Koniec? Blázníš? To chce ešte mnoho kapitol do happy endu =D
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!