Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Uväznená - 12. kapitola

Uväznená - 12. kapitola

„Ver mi, ale keď ti poviem s dušou alebo bez nej, nikdy ťa neprestanem mať tak rád ako mám teraz, nikdy ťa neopustím a nikdy, za žiadnych okolností ti neublížim, to ti prisahám,“

Príjemné čítanie. LíviaCullen

12. kapitola

Blížili sme k opevneniu mesta. Pred nami sa týčila vysoká hradba z balvanov, ktorú priamo pred nami narúšala obrovská stredoveká brána s kovanou padacou mrežou. Bol to pozostatok z opevnenia mesta z dôb minulých, no teraz je to pravdepodobne len turistická atrakcia a pamiatka, ktorú udržiavali v skvelom stave, inú funkciu už nespĺňala.

Išli sme po tehlovej ceste, ktorá viedla priamo k tým obrovským vrátam. Do tejto ulice viedli rôzne postranné uličky podobné tým, z ktorej sme práve vyšli.

Zastrčené postranné uličky, krivolaké, s nádychom tajomna, z ktorých priam cítite, ako na vás dýcha záhadný vrah z minulosti... Pred nami sa vinula cesta a my sme po nej pomaly a potichu šli. Nikam sme sa neponáhľali a preto nebola treba vyššia rýchlosť.

Stefan sa držal tesne za mnou, cítila som jeho dych na krku, počula som ševelenie jeho pier, ako si niečo nezrozumiteľné hundral sám pre seba, no nerozumela som ani jedno slovo. Boli to zlátaniny v mne nezrozumiteľnom jazyku. Chvíľu som tomu venovala svoju pozornosť, aby som svoju myseľ mohla trocha zamestnať a nemyslieť na nič z toho, čo mi práve kričalo v hlave. Dúfala som, že z toho niečo začujem a porozumiem tomu, aby som vedela, o čom si to tu brble. Po pár minútach som to neúspešne vzdala. Po čase ma to dokonca začalo iritovať a tak som to začala ignorovať.

Prešla som až úplne k bráne a tam zastala. Zavrela som oči a pozorne sa na ňu zadívala. Sledovala som každý jej kúsok, tehlu po tehle. Slnko bola ďaleko za nami a jeho posledné lúče dopadali na druhý koniec brány. Ja som pevne držala viečka privreté a poriadne som sa zhlboka nadýchla. Nepotrebovala som to, ale bol to taký zažitý zvyk ešte zo svojich ľudských čias... Ešte z tých zlých čias. Takto som si dodávala odvahu, keď som mala stáť pred niečím veľmi nepríjemným alebo dokonca pre mňa nebezpečným. Neskôr sa tento zvyk pretransportoval do niečoho iného.

Vždy, keď som išla vstúpiť do miestnosti a vedela som, že v tej miestnosti niekto je, tak som sa zhlboka nadýchla a až potom vošla. Užila som si preto veľa poučení a aj smiechu zo strany môjho Anjela, ale nikdy som sa toho nezbavila. Neskôr, keď som vedela, že je v tej miestnosti on sám, tak som sa toho zdržala, lebo som vedela, že by mu to buď bolo na smiech, alebo by sa na mňa pozeral tým svojím divným úsmevom.

A presne ako vtedy, aj teraz som stála pred dverami. I keď tieto boli omnoho, omnoho väčšie ako obyčajné dvere do izby. Aj teraz som sa pár ráz zhlboka nadýchla. Posilnená týmto malým rituálom, som urobila jeden krok a hneď za ním ďalší a ďalší. Dotieravé myšlienky, ktoré sa mi samy vyrojili v hlave, som ignorovala. Pochádzali od tej časti mojej osoby, ktorá bola viacej pesimistickejšia, tá malinká osôbka vzadu v kútiku mojej upírej mysle, schovávajúca sa a čakajúca na svoju príležitosť.

Myslela na to, ako tie veľké padacie mreža, tak veľmi pripomínajú obrovské železné zuby v ešte väčšej papuli, spadnú tesne predo mňa, zatvoria sa a znovu ma uväznia. Premýšľala nad tým, čo by to so mnou urobilo. Bola som si vedomá toho, že aj keď som upírka, nedokázala by som to otvoriť. Nebola to otázka fyzickej stránky veci, ale tej psychickej.

Všetko som to poslušne ignorovala a zabudla som na všetko v mojom okolí. Myslela som len na chôdzu. Na pokladanie jednej nohy pred druhú a potichu som si v duchu počítala kroky.

Jeden. Dva. Tri. Štyri... Dvadsať!

Otvorila som oči.

To, čo som uzrela, bolo neskutočné. Všade predo mnou sa rozpínala nádherná a šíra krajina. Z kopca, na ktorom stálo toto prekliate mesto, sa kľukatila smerom dolu malá asfaltová cestička, ktorá pokračovala ďalej a ďalej až za obzor, mimo môj dohľad. Dole pod kopcom sa rozprestierala obrovská planina preseknutá na polovicu cestou, a posiata miliónmi kvetov, s množstvom stromov či už okrasných alebo ovocných, a krov. Vzadu na obzore sa črtali obrazy vrcholkov hôr, ktoré boli odtiaľto vzdialené kilometre. Slnko, ktoré svietilo spoza nášho chrbta, skôr iba dohasínalo a dodávalo oblohe pred nami nádhernú, modrofialovú farbu.

Na oblohe bolo vidieť aj mesiac tak, ako to v tomto zemepisnom pásme a v tomto ročnom období býva zvykom.

Na pravej strane sa črtali obrysy lesa, do ktorého sme mali namierené. Bol nádherne tmavozelený, akoby bol dielom svetoznámeho umelca, namaľovaný na plátne a nie živý pred našimi očami. Koruny stromov boli obrovské a nádherne sýtozelené. Cez stromy na okraji lesa nebolo však možné preniknúť pohľadom dovnútra. Boli ako zelená stena.

Bola ta nádhera. Svet okolo mňa bol taký nádherný, že ak by som dokázala plakať, nariekala by som a slzila ako mále dieťa, keď sa narodí. Ja som toho síce schopná nebola, ale aj tak som dokázala oceniť nádheru tohto kraja. Tak, ako som toto miesto nenávidela pre to všetko, čo sa mi tu stalo, tak som ho milovala pre jeho nádheru a krásu. Od lásky k nenávisti je len veľmi tenká hranica a v niektorých prípadoch je sotva postrehnuteľná. Myslím si, že toto isté platilo aj teraz v mojom prípade. Cítila som vo svojom mŕtvom, neživom a ľadovom srdci dávku nenávisti a hnusu k tomuto miestu, ale nedokázalo som ich cítiť, keď som sa pozrela na krásu krajiny a jej okolia. Teraz, keď som bola voľná a mohla sa pokochať touto nádherou, pomaly som začala zabúdať na to všetko, čo sa mi stalo.

Lenže na to som nesmela zabudnúť. Nesmiem na to zabudnúť. Nesmiem!

Musím si až do samého konca, či už tohto sveta alebo svojho konca, pamätať každú jednu chvíľu a každý jeden moment, ktorý som tu strávila a nikdy sa nepokúšať na to zabudnúť. Každý jeden deň si to pripomínať a nezabudnúť po celý čas mojej slobody, mojej voľnosti.

Bola som voľná! Konečne som bola voľná. Konečne som voľná, konečne som to dokázala a dostala som sa odtiaľ preč. Dokázala som to!

„Dokázala som to!" šepla som. Moje myšlienky som nakoniec aj bez môjho pričinenia vyslovila nahlas. Až teraz moja myseľ prijala fakt, že som naozaj mimo všetkého a konečne voľná. Doteraz som o tom toľko premýšľala, ale až teraz som to konečne prijala ako reálny a nevyvrátiteľný fakt. Keď som na to pomyslela, cítila som z toho jedného slova toľko istoty ako nikdy v živote a konečne som pochopila, prečo všetci tak strašne obdivujú to slovo a prečo je pre všetkých také povznášajúce a posvätné. Pretože to nie je len v slove, ale aj nádhernom pocite, ktorý to vo vás vyvoláva.

„Áno, dokázala si to. Si voľná!" šepli pery, ktoré sa znenazdania zjavili pri mojom uchu. Úplne som zabudla, že tu so mnou niekto je. Prestala som vnímať realitu okolo seba a zabudla som na všetko, čo sa okolo mňa dialo. Vnímala som iba svoje nádherné pocity, vychádzajúce z môjho vnútra, a všetku tú nádheru vyplývajúcu z okolitej krajiny.

Mojím telom prechádzala obrovská vlna eufórie spôsobená tými pár slovami, ktoré mi pošepol. Doslova hotové cunami. Cítila som sa, ako keď som bola v puberte a moje telo sa nechalo zmáhať hormónmi. Ako hovoril môj Anjel, hormóny so mnou doslova šľahali o stenu. Presne tak som sa teraz cítila.

Samozrejme, že to nemohli byť hormóny ako v nevybúrenom štrnásťročnom decku, toto bolo spôsobené pocitmi a eufóriou, ktorú som cítila. Moje telo sa teraz riadilo samo a hlava dostala iba nejasné záznamy o činnosti dávno potom, ako ju telo vykonalo.

Otočila som sa k Stefanovi. Iba hlavou, nie celým telom. Jeho pery boli tesne pri mojich a ja som bez absolútneho dôvodu alebo zmyslu priložila svoje na tie jeho.

Spojenie našich pier trvalo len sekundu, ale aj tak mi to prišlo ako neskutočne dlhá doba (za posledných pár storočí som začala mať neporiadok v odhade dĺžky uplynutého času). Jeho pery boli akoby paralyzované. Ako náhle som priložila svoje pery na jeho, celý stuhol. Bolo to ako pobozkať kamennú sochu. Neodtiahol sa a ani raz sa za celý ten čas nepohol. Ani ma neodstrčil.

Keď som si po tej neskutočne dlhej sekunde uvedomila, čo som to vlastne urobila, okamžite som sa rýchlosťou blesku odtiahla akoby do mňa, teda do mojich pier, udrel blesk. Ustúpila som pár krokov dozadu a otočila som sa mu chrbtom. Moja ruka automaticky vyštartovala k mojim perám akoby sa chcela presvedčiť, či sa mi nič nestalo a zároveň ich potrestať za ich ľahkovážnosť.

Zároveň som nedokázala uveriť tomu, čo som to spravila. Vlna eufórie a šťastia, ktorú som predtým cítila, bola nenávratne preč. Čo som to len urobila?

Za celý svoj život, za celú svoju existenciu sa moje pery dotkli iba jedného človeka. Teda upíra. Môjho Anjela. Síce sa moje pery stretli s tými jeho, ale za celý svoj život ma ešte nikto nepobozkal. To ja som vtedy, pred veľmi dávnym časom, pobozkala jeho. Nikdy na ten deň nezabudnem.

On mi bol všetkým, bol mi otcom, bol mi bratom, bol mojím učiteľom, mojím priateľom, ale nikdy nebol mojím milencom. Nikdy neprejavil ani náznak, že by ním chcel byť a mňa to ubíjalo. Nevedela som, čo si o ňom myslieť, čo si mám myslieť o jeho konaní, o jeho myslení. Jedného večera som to už nevydržala a prišla som za ním. Priložila som svoje pery na jeho presne ako teraz. Dokonca aj jeho reakcia bola taká istá ako teraz Stefanova. Stuhol a nehýbal sa, no po pár sekundách ma chytil za ruky a odtiahol sa odo mňa. Nič nepovedal, nepozrel sa na mňa a dokonca ani nepokrútil hlavou tak, ako to robil vždy, keď som niečo domrvila. Iba sa odtiahol, pustil mi ruky a odišiel. Na druhý deň sme sa obaja tvárili, že sme na to zabudli. Ja som sa tak teda určite tvárila, nevedela som však ako to vnímal on. Nikdy sme sa o tom nebavili, vlastne sme to ani nestihli. Pár týždňov nato sme sa pohádali a ja som ho opustila.

Nikdy som ho nebrala ako svojho milenca a popravde som ani nechcela, aby sa ním stal. Vždy to bol môj brat a otec v jednej osobe, a tak to pre mňa je a aj vždy bude.

A teraz som to spravila znovu. Znovu som pobozkala muža, no tentoraz to bol pre mňa úplne cudzí muž, o ktorom som vôbec nič nevedela, nepoznala som ho dlhšie ako jeden deň. Jediné, čo ma s ním spojovalo, bolo to, že som jemu a jeho bratovi bola vďačná za to, že ma oslobodili. Ale to bolo asi všetko. Okrem toho, ako sa volajú a vďaka tomu som vedela aspoň trošku určiť, odkiaľ asi pochádzajú, som o nich nič viac nevedela. A teraz urobím niečo takéto.

V mysli sa mi začali vybavovať myšlienky. Jedna na muža, ktorý sa pokúšal pobozkať ma, ale ja som tomu zabránila tak, že som sa odtiahla. Druhá na muža, ktorý sa na mne dopustil zverstiev. No potlačila som obe, teraz nebol vhodný čas na to myslieť.

Hlavná otázka teraz bola ako ďalej. Mám sa otočiť a ospravedlniť sa mu? Otočiť sa pozrieť sa do jeho tváre, aby som prišla na to ako sa tvári, čo si myslí o mojom neuváženom čine? Alebo sa mám tváriť tak, ako by sa to nikdy nestalo?

Nevedela som, ako ďalej a ani som nevedela prísť na žiadne aspoň prijateľné riešenie. Stefan za mnou bol stále potichu, nepohol sa a ani nedýchal.

V tom momente cez moju myseľ preletel nápad. Ani nie taký dobrý ako som si pôvodne myslela, ale zase ani taký zlý.

Rozbehla som sa smerom, ktorým sme malí ísť a Stefana som nechala za sebou. Vedela som, že čochvíľa ma dobehne.

Zastali sme hneď, ako sa za nami zavrela hradba utvorená zo stromov. Svetlo okolo nás sa rázom zmenilo z jasného južného teplého večera na tmavú hustú noc plnú záhad, strachu a tajomna s všade prítomným chladom, ktorý vám vniká až do samého morku kostí a zanecháva po sebe nepríjemnú stopu strachu z neznámeho.

Moje oči tak ako oči každého jedného upíra na svete boli presné a dokonalé, bez jedinej chybičky. Ani sama kráľovná noc ich nedokázala pripraviť o ich výnimočnosť, presnosť a dokonalosť, s akou všetko videli. Bolo úplne jedno či je práve hlboká, temná a nepriehľadná noc, alebo pravé poludnie so slnkom vysoko na oblohe. Videli všetko presne také, ako to skutočne bolo, bez skreslenia. Jediné, čo nedokázali, bolo vidieť alebo aspoň rozpoznať ľudskú povahu, alebo povahu hocakého iného stvorenia. Na to už musel upír využívať iné zmysly, ktoré mu boli nadelené.

Zdvihol sa ľahučký nočný vánok. Bol jemnučkým ako to úplne najnežnejšie pohladenie na líci od milenca alebo od milujúcej matky. Presne taký sladučký ako má letný teplý vánok byť. Niesol však v sebe aj všetko ostatné, čo po ceste stretol a roznášal to ďalej po krajine. Všetky tie pachy zvierat a okolia, ktoré na svojej ceste ku mne stretol. Všetko sa doňho zapísalo.

Toľko som si zo svojho ľudského života pamätala, aby som s presnosťou dokázala určiť, že jeho vôňa a chuť na jazyku sa tak náramne podobali chuti a vôni čerstvých a sladučkých jarných jahôd.

Jahody však neboli jediné, čo v ňom boli cítiť. Vánok k nám prichádzal smerom z lesa a niesol v sebe parfum jeho obyvateľov. Niekde na pozadí všetkých pachov a vôní bolo cítiť jemnučkú chuť a pach človeka. Bolo toho málinko, aby som o tom človeku dokázala povedať viacej. Jeho aróma už bola takmer úplne vyprchaná, ale znamenalo to aj to, že bol od nás vzdialený veľmi veľmi ďaleko, mnoho kilometrov na sever, hlbšie do lesa.

Bola tam však oveľa zaujímavejšia a lákavejšia vôňa, ktorú som nemohla rozhodne prehliadnuť. Bola oveľa výraznejšia než ľudský pach a rozhodne jej zdroj bol oveľa bližšie. V tomto momente bola oveľa lákavejšia. Len kúsok odo mňa, pár kilometrov smerom na severovýchod.

Bol to silný, ťažký pach medveďa hnedého. Úplne prerazil pach mladej srnky, ktorá sa pravdepodobne stala jeho večerou. Bola to silná, čerstvo preliata krv, no bola až príliš poznamenaná pachom zvieracej krvi a hlavne jej zelenej potravy. Medveď bol na tom však inak. Jeho krvavejší jedálniček dodával jeho krvi skoro až ľudskú príchuť. Síce tomu ešte stále mala na míle ďaleko, ale mala rozhodne bližšie k človeku ako ostatné zvieratá v lese živiace sa zelenou potravou.

Bola to silná krv, prúdiaca silný srdcom a telom doposiaľ neporazeného tvora. Teraz som však na obzore bola ja, najmocnejší predátor na svete bez prirodzených nepriateľov mimo svojho druhu. Tá sladká krv pretekajúca jeho krvným obehom ma teraz lákala takmer nadpozemskou silou. Priamo k jej prameňu, k prameňu rieky tečúcej v žilách a prameniacej v silnom mocnom srdci.

Zavrela som oči. Podrobne som si predstavila celú cestu z miesta, kde stojím až k miestu, kde sa nachádzala moja korisť. V danej chvíli mi ani náhodou nenapadlo, že to nie je človek, ale iba obyčajné, hnusné a smradľavé zviera. Teraz to hlavne bol zdroj mojej potravy, najbližší a najlákavejší. To, že bol neobvyklý zdroj tej lahodnej tekutiny, som naozaj neriešila, bolo to druhoradé, možno až na treťom mieste. Hlavná bola pre mňa len krv prúdiaca jeho žilami.

Cítila som sa ako na hojdačke. Raz hore, raz dole. Moja túžba po krvi bola jednu chvíľu nezvládnuteľná a v ďalšej som ju mala plne pod kontrolou. V ďalšom momente som bola zase šialene smädná a neovládateľná a presne takto to bolo stále dookola. Raz hore a raz dole.

Bolo to strašné, oveľa horšie ako keby som bola stále bez kvapky krvi v tele a nie ako keby som sa ani nie pred pár minútami kŕmila a vypila toho rozhodne veľa. Stále som bola vyprahnutá a mala som pocit, že moje vnútro je úplne vysušené. Ešte pred niekoľkými sekundami, ani nie pred minútou, som si myslela, že je to v poriadku a netreba mi viac krvi. Ale teraz sa ledva držím, aby som po tom medveďovi nevybehla a je len veľký zázrak, že som to ešte naozaj nespravila.

Pomaly som urobila pár krokov dozadu až som chrbtom narazila na strom, ktorý som hľadala. Oprela som sa o neho chrbtom a pomalinky som sa zviezla dolu.

Pritiahla som si kolená k sebe a objala som si ich rukami. Aby som zvládla nával tej neskutočnej a nekontrolovateľnej túžby po krvi, zaťala som ruky do pästí.

Zavrela som oči a prenechala kontrolu len ušiam a nosu. Snažila som sa potlačiť ten neskutočný smäd.

Po pár sekundách som začula kroky. V stotine sekundy som otvorila oči a strieľala pohľadom na miesto, odkiaľ prichádzali zvuky. Nebola som jedná, ktorá tak učinila, aj Stefanov pohľad tak isto zamieril tým smerom ako môj. Svoj postoj ale nezmenil, nechystal sa teda na prichádzajúceho zaútočiť, to znamenalo, že sa musí vracať Vladimír.

Moje zmysly boli stále vybičované na samý vrchol pozornosti a všetko som vnímala až príliš citlivo a emotívne. Časť svojej mysli som stále upierala k medveďovi, nachádzajúcemu sa pár kilometrov od nás. Dávala som pozor na každý jeho krok a pohyb, aby som ho nestratila z dohľadu, vlastne z dosluchu. Rovnakú pozornosť som venovala aj sledovaniu mojich dvoch spoločníkov. Vladimír práve vkročil na lúku. Periférnym videním som zaregistrovala jeho letmý pohľad mojím smerom, keď prechádzal okolo mňa a mieril ďalej k Stefanovi. Ako náhle k nemu prišiel, obaja namierili svoje pohľady na seba. Ja som svoj pohľad zamierila na neurčité miesto niekde v diaľke. Potom si ale začali medzi sebou podozrivo vymieňať ešte podozrivejšie pohľady. Niečo podozrivejšie však nasledovalo ešte po tom.

Stefan sa otočil chrbtom ku mne a zostal stáť tak, až sa pozeral Vladimirovi rovno do tváre. Ten pre zmenu zase uprene sledoval mňa, ja som ale sledovala list na vzdialenom kry napravo od Vladimíra. Následne som začula divné slová. Absolútne som im nerozumela, boli totiž v cudzom jazyku. Nikdy som taký jazyk nepočula a ani len by som nevedela, do ktorého kúta sveta ho zaradiť. Je síce pravda, že za svoj pomerne dlhý život, záleží na tom, z ktorého uhlu pohľadu sa na to pozeráte, som veľmi veľa druhov jazyka nepočula a ani som sa o ne nezaujímala.

Neboli to ani tak celé zložité vety ako dve- tri, aj pre upíra veľmi rýchlo povedané slová. Zaujímavejšie ako slová mi ale prišiel tón, ktorým sa medzi sebou rozprávali. Zo začiatku sa snažili rozprávať potichu a nevýrazne, ale ku koncu ich debaty začal Stefan zvyšovať hlas až skoro potichu kričal. Začal slová viac vrčať ako by ich normálne vyslovoval. Jeho hlas niesol jasné známky podráždenia. Vladimír na sebe ale nedal znať žiadne známky podráždenia alebo toho, že by bol nahnevaný. Buď sa tak dokonale ovládal, alebo bol naozaj pokojný. Počas celého rozhovoru blúdil pohľadom zo mňa na Stefana, keď mu odpovedal.

Bol to vcelku krátky rozhovor. Posledné slovo mal Vladimír. Nerozumela som, čo ním chcel povedať, ale zostalo visieť vo vzduchu. Periférnym videním som si všimla, ako Stefanovi porazenecky klesli ramená. Sklonil hlavu a otočil sa znovu ku mne.

Okolo nás nastalo ticho.

Jediný, kto by to skutočné ticho dokázal vnímať, bola ľudská bytosť. U upíra niečo také ako absolútne ticho neexistuje. Stále nás obklopujú isté zvuky. Zvuky, ktoré človek nikdy nezačuje. Moja myseľ sa zase vymkla mojej kontrole a začala sa venovať novému prúdu myslenia, ktorý som jej nechtiac ponúkla. Začala si predstavovať všetky zvuky, ktoré by človek, keby tu bol, nepočul. Všetky tie nádherné zvuky, o ktoré som bola na tak dlhú dobu pripravená, ochudobnená. V tejto chvíli som ďakovala a následne spochybňovala dokonalosť mojej mysle. Síce si aj po toľkých rokoch v úplnom tichu alebo prípadných zvukoch, ktoré môže upír započuť v smradľavom podzemí hradu, stále uchovala v pamäti všetky tieto nádherné zvuky a stále si pamätala, čo znamenajú. Preklínala som ju za to, že si to pamätala tak strašne slabo, a s nedostatkami, vôbec sa nepribližujúc skutočnosti.

Pre človeka by to tu vyzeralo inak ako pre upíra. Prišiel by o všetku krásu, ktorá sa skrýva v nádherných detailoch a hre svetla. Bolo by tu to pre neho tmavé, listy na vrcholkov stromov prepúšťali pre ľudské oči až príliš málo svetla. Prišlo by im to tu možno až strašidelné, tma a konáre vytvárajúce divné tiene by človeku nahnali strach. Krvavý západ slnka na západe, ešte stále ožarujúci oblohu oranžovým svetlom, ktoré prechádzalo až skoro do krvavo červena, dopĺňalo nádhernú atmosféru pokoja a mieru pre upíra a dotváral strašidelnú atmosféru pre človeka.

Súmrak, koniec jedného dňa a príchod požehnanej noci. Koniec jedného a začiatok úplného opaku. Deň a noc.

Kedysi bol toto náš čas, čas, ktorého sa ľudia v dávnych vekoch báli. Čas, keď sme opúšťali svoje úkryty a hľadali zábavu, potravu, spoločnosť, alebo ukojenie svojich odporných chúťok, ktoré má každý z nás. Záleží na tom, ako ich ale vieme potlačovať. Tento čas ľudia v ich príbech, ktoré si navzájom predávali, pripisovali našim časom, schovávali sa do bezpečia svojich domov.

A mali na to dôvod. Pozrite sa na nás. Sme len vraždiace stroje, bezohľadné krvilačné tvory, nehľadiace na utrpenie druhých. Nedokážeme prežiť bez toho, aby sme niekoho, niečo nezabili. Nie sme ľudia, možno je aj niečo pravdy na tom, že nemáme dušu.

Zaklonila so hlavu dozadu a oprela si ju o kmeň stromu. Zavrela som oči. Naraz som si uvedomila, že to je tá istá poloha, v ktorej som trávila čas v cele, po tom, čo som mala konečne oslobodené ruky. Chrbtom opretá o pevnú stenu alebo kmeň stromu tak ako teraz, kolená pritiahnuté k brade a ruky obtočené okolo nôh, priťahujúc si ich k hrudníku.

Znova som nechala vládu len môjmu sluchu. Počas toho, ako som sa venovala rozhovoru Stefana a Vladimíra, som stratila prehľad o mojej vzdialenej koristi v podobe medveďa. Snažila som sa ho na diaľku vystopovať, ale bol mimo môj dosluch. Ak by som oň skutočne stála, musela by som ísť na miesto, kde som o ňom naposledy vedela, a tam sa vydať po jeho pachovej stope. No teraz už som zase bola mimo tej vražednej, hladnej nálady. Teraz mi to prišlo akoby som mal útlm.

Moje potuľky mysľou a filozofický náhľad na našu skurvenú existenciu, zaviedol môj tok myšlienok niekam, kde už dlho nebol. Niekam, kam mal zakázané sa čo len pozrieť, nieto otvoriť dvere, ktoré boli zamknuté ťažkými nezničiteľnými zámkami a kľúč k nim bol dávno stratený, zabudnutý.

Za tými dverami boli všetky moje spomienky, ktoré som schovala a snažila sa ich uchrániť, a po pritom si zabrániť sa nimi týrať a spomínať na tých pár krásnych chvíľ, čo som vo svojej naničhodnej existencii zažila. Všetky tie krásne okamžiky po boku môjho anjela, vyblednuté, nedokonalé a vyblednuté ľudské spomienky. Živé, nádherné spomienky z mojej existencie po mojej premene s jedným spoločným menovateľom - spokojnosťou.

Dvere sa zrútili v sekunde spolu so všetkými zámkami a moju myseľ zaplavili všetky šťastné spomienky. Ale jedna jediná z nich bola v popredí, práve tá, ktorú moja myseľ hľadala.

***

Bol októbrový večer a ja som bola v našom dome v Londýne. Vonku bola tma a vial mierny vietor. Sedela som za stolom a pred sebou mala jednu z mojich obľúbených kníh. Bola o upíroch, paradoxne. Ani náhodou sa nezhodovala s mojím pohľadom na upírov, ale bola jedna z mála, ktorá ich nevykresľovala ako nežijúce, nemysliace beštie. Bol to súhrn povestí z oblasti strednej Európy. Niektoré z nich ich dokonca vydávali a zobrazovali ako nepochopené bytosti. Krásne a smrtiace, ale nepochopené.

Prave som čítala jednu z mojich najobľúbenejších, pochádzajúcu z oblasti Rakúska, keď som cítila, ako na mojom ramene pristála jemne studené ruka. Vedela som, že niekto sa nado mnou nakláňa a číta ponad moje rameno. A presne som vedela, kto je to.

Na perách sa mi vykúzlil úsmev ako vždy, keď bol pri mne. Bola som rada, že sa konečne vrátil. Vedela som, že teraz, po tom, ako sa nakŕmil, bude s ním väčšia sranda. Posledných pár dní, predtým, ako odišiel, bol trochu viac podráždený ako obyčajne a musela som si dávať väčší pozor na to, aby som ho náhodou niečím nevytočila. Niežeby som sa ho bála, ale nechcela som, aby mi odvrkol niečo, čo by mohlo bolieť.

Vo vlasoch som pocítila studené pery. Jemný bozk na privítanie po odlúčení. Jeden z tých drobných zvykov.

Zase čítaš, princezná? Myslel som si, že keď prídem, budeš už v posteli. Nepovedal som ti, aby si na mňa nečakala?“ pomaličky šeptal jeho nádherný zvonivý hlas v mojich vlasoch a po každej jednej vete nasledoval ďalší drobný bozk do vlasov. Oprela som si hlavu o jeho telo. Ďalšia drobná pusa zamierila na moje čelo.

Nemohla si spať?“ Pozrel sa mi uprene do tváre a v jeho výraze bola vpísaná obava. Jemne ma rukou pohladil po pravom líci. Namiesto odpovede som len zarútila hlavou a zavrela oči. Užívala som si ten nádherný pocit z toho, že je zase doma a že môžem byť zase v jeho skoroobjatí.

Tak potom prečo si zostala tak dlho hore? Vieš, že sa nepatrí, aby mladé slečny zostávali tak dlho do noci hore,“ v jeho hlase sa popri obave objavil aj jemný náznak podpichovania. V jeho očiach sa jemne zaleskli šibalské ohníčky, ale snažil sa ich zakryť jedným z jeho výnimočných prísnych pohľadov. Neúspešne, samozrejme, mám ho už tak prekuknutého, mňa neoklame.

No, šup do postele, ty jedna nezbednica!“ odtiahol sa a zamieril k sviečke, ktorú som mala položenú na stole ako svetlo. Sviečky u nás boli neustále zapálené, aby tak nahrádzali slnečný svit, ktorý neprepúšťali silné závesy na oknách.

Môj pohľad zablúdil k jednému zo závesov a v hlave sa mi vynorila jedna z odsekov knihy, ktorú som dnes čítala, kým som sa dostala ku svojej obľúbenej. Bola tak isto o upíroch, ale v tejto boli vykreslení tak, ako o nich hovorila cirkev. Ako nemŕtve bytosti, bezohľadné a bez duše. BEZ DUŠE.

Veľa som nad tým premýšľala, hlavne nad argumentmi, ktoré tam boli napísané. Nevedela som si pripustiť, že by tá prekrásna bytosť, ktorá ma zachránila od otrasnej smrti v plameňoch a ktorá sa o mňa stará každý deň a o to, aby som mala všetko, čo potrebujem a chcem, aby som mala potrebné a slušné vzdelanie, bola kruté, bezcitné stvorenie bez duše, bez nároku na spasenie. To prosto nemohlo byť možné.

A čo keď je to naozaj tak, čo keď nemá dušu? Naozaj je to pravda a je vo vnútri prázdny? Mala by som sa ho preto báť alebo by som ho mala skôr ľutovať a snažiť sa mu pomôcť?

Asi som mala na tvári vpísané obavy, ktoré som práve začala pociťovať, úprimne som ani nevedela či to sú obavy o moju bezpečnosť alebo oňho samotného. Hneď, ako mi napadla myšlienka na to, že by som sa mala v jeho prítomnosti prestať cítiť bezpečne, som si v duchu nepekne vynadala, rozhodne to nebol slovník vhodný mladej dámy môjho veku.

On si ale musel všimnúť môj výraz a na jeho tvári sa zračili skutočné obavy. Ta tam boli veselé ohníčky v čerstvých krvavočervených očiach.

Pristúpil ku mne, kľakol si na jedno koleno, aby bol svojou tvárou za rovno tej mojej a mohol sa mi cez oči pozrieť až do môjho vnútra, aby našiel všetky príčiny môjho trápenia. Svoje veľké dlane položil na moju tvár.

Čo sa stalo, princezná? Povedz mi, čo sa deje? Niekto ti ublížil?“ Jeho hlas, tak nádherný a zvučný, bol plný trápenia, bolesti a pretekal starosťou a strachom. V mojom vnútri, v mojej hrudi sa pri jeho slovách začalo rozlievať nádherné teplo presne tak ako vždy, keď mi takto prejavoval svoju lásku. Boli to vždy jedinečné a nádherné chvíle a každú jednu som si starostlivo uchovala vo svojej pamäti tak, aby som neprišla ani o jeden z týchto vzácnych momentov. Zo začiatku som to brala ako nádhernú náplasť na všetky tie roky predtým, než som sa k nemu dostala. To prekrásne teplo, ktoré sa po každom objatí, každom jemnom pohladení, každom nežnom slove a každom vyjadrení lásky, rozlievalo po celom tele a prinášalo so sebou prekrásny pocit bezpečia. A pocit, že ste skutočne milovaný a niekto sa o vás stará. Tento nádherný pocit pretrvával ešte dlho a vyprchával len veľmi pomaly.

Inak tomu nebolo ani teraz. Už len ten nádherný pocit utišoval moje obavy, bol to prosto všeliek.

Je pravda, že nemáš dušu?“ vypálila som naňho znenazdania. Môj hlas neznel ani spolovice tak ustarostene, ako som sa cítila. Bola tam hlavne zvedavosť a ku koncu moje vlastné uši jemne zacítili náznak smútku. Jeho sluch na tom musel byť lepšie a určite toho musel počuť viac ako ja. A to sa jednalo o môj vlastný hlas...

Uprene som sa mu pozerala do očí a neuhla. Neunikol okamžik, keď sa v jeho očiach mihol záblesk bolesti. Bola to sekunda a hneď to zmizlo, ale mala som príležitosť to vidieť. Všetko to nádherné teplo, ktoré som dovtedy cítila, bolo náhle preč. V rovnaký čas zmizli aj ruky z mojej tváre. Sekundu nato sa postavil z pokľaku a otočil sa mi chrbtom. V ten moment som začala ľutovať všetky myšlienky a všetko, čo ma doviedlo k tomuto momentu. K tomu, že som mu svojou otázkou ublížila.

Zatiaľ čo som ľutovala svoje rozhodnutia, vládlo v miestnosti napäté ticho. Pohľadom som visela na jeho chrbte a modlila sa ku všetkým, ktorí by mohli počúvať, len aby sa otočil, dovolil mi ospravedlniť sa za tú hrubosť a absolútnu hlúposť, ktorú som sa ho opýtala. Aby ma vzal do náručia, čím by mi dal pocítiť, že je všetko odpustené a znovu tak ako predtým.

Po pár minútach, keď som stále dookola opakovala svoje modlitby, preťal ticho jeho zamatový šeptajúci hlas.

Čakal som, že jedného dňa mi položíš túto otázku. Musím povedať, že som čakal, že to bude skôr. Začal som dúfať, že sa to nikdy nespýtaš,“ na moment sa odmlčal a potom rovnakým hlasom, absolútne bez akéhokoľvek dôrazu pokračoval, „aj keď som ju čakal, nenašiel som za ten čas tú správnu odpoveď. Myslím, ž e ani neexistuje. Preto,“ znovu sa odmlčal a počas toho sa otočil a vrátil sa naspäť ku mne. Pozeral sa mi do očí a namiesto toho, aby mi chytil tvár do dlaní, vzal moje ruky do tých jeho a pevne ich držal. V očiach mal nečitateľný vyraz, nerozumela som mu. Na chvíľu sklonil pohľad k našim spoločným rukám, potom ho znovu zdvihol a pozrel mi do očí. Keď zdvihol hlavu, na jeho tvári sa objavil jemný úsmev. S jemný zovretím rúk znovu pokračoval: „ti položím rovnakú otázku, aké mi položil môj stvoriteľ, keď som sa ho na to pýtal: Čo je to duša? Ako spoznáš, že niekto dušu má a niekto zase nie?“ odmlčal sa a nechal tie dve otázky visieť medzi nami.

Pohľadom do mojich očí mi hovoril, aby som nad nimi premýšľala. A tak som aj urobila.

Keď som sa nad tým zamyslela zo všetkých možných strán, nenašla som žiadnu odpoveď. Nič, čo som kedy čítala, nič, čo som kedy počula či už v kostole, alebo v škole mi v tomto nepohlo, nič nesedelo.

Ako sa prejavuje duša?

Nenašla som na to odpoveď.

Pokrútila som hlavou, aby som mu dala vedieť, že na to nemám odpoveď. Nevedela som, či by som mala dosť sily na to prehovoriť.

Ako odpoveď mi bolo stisnutie rúk a úsmev, ktorý sa ešte viac prehĺbil. Nerozumela som jeho dôvodu prečo sa teraz usmial, ale hneď mi to došlo. On predpokladal, že to nebudem vedieť.

Presne, nikto nemá patent na to, aby vedel, či bytosť dušu má alebo nie. Nikdy to nevieme naisto. Ale môj stvoriteľ mi povedal jedno: ‚Dokážeš stále rozmýšľať aj o iných veciach ako je krv, dokážeš snívať s otvorenými očami a mať sny a predstavy? Dokážeš vytvárať niečo iné ako ďalších tebe podobných? Ak áno, musíš mať dušu‘ .“ Zase sa na moment odmlčal. Tentokrát však preto, aby ma vzal na ruky ako keď som bola malá. Spolu so mnou si sadol na stoličku, na ktorej som ešte pred chvíľou sedela a mňa si posadil na kolená, opierajúc si ma o hruď. Hlavu som mala pod jeho hlavou a jeho ruky okolo mňa. Keď bol očividne spokojný s našou polohou, pokračoval.

Myslíš si, že ak by som nemal dušu, vedel by som ťa milovať? Vedel by som vymýšľať také prekrásne príbehy, čo sa ti tak páčia? Ak toto neznamená, že mám dušu, tak potom neviem, k čomu je dobrá. Ver mi, ale keď ti poviem s dušou alebo bez nej, nikdy ťa neprestanem mať tak rád ako mám teraz, nikdy ťa neopustím a nikdy, za žiadnych okolností ti neublížim, to ti prisahám,“ posledné slová mi zašepkal do ucha a následne ich spečatil bozkom na vrch.

 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Uväznená - 12. kapitola:

 1
24.03.2021 [8:50]

Makkina05Skvělá povídka

1. Jessy
09.08.2015 [17:28]

Pauza od tejto poviedky síce bola dlhá, ale som rada, že si sa k nej opäť vrátila. Emoticon Je výnimočná, svojská, originálna... A mám ju veeeľmi rada. Popisovanie upírskej mysle ti ide vážne dobre! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!