Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Uväznená - 11. kapitola

ghhmj

Mali by ste záujem o Tému mesiaca?

Áno (17) Nie (2)

Celkem hlasů: 19


Uväznená - 11. kapitola"Život nie je fér. Život je sviňa."
Konečne sa dočkáme poriadneho monológu a aj dialógu. Dúfam, že budete všetci spokojní.
Príjemné čítanie. LiviaCullen

 (Odporúčam si pustiť hudbu.) 

 

11. kapitola

Prikrčila som sa k okraju strechy a pozorne sa zamerala na tri osoby nachádzajúce sa podo mnou v zapadnutej uličke. Pozorne som sledovala každý ich pohyb a vyčkávala. Čakala som na vhodnú príležitosť, na príležitosť k skoku a masovej vražde.

Netrvalo dlho a príležitosť nastala. Najbližší ľudia sa nachádzali až o tri uličky ďalej, mimo dosluch aj keby niekomu ušiel nedopatrením výkrik. Jediný muž v partii, ten s najvýraznejšou a najčistejšou krvou, pritlačil jednu z jeho dvoch spoločníčok k stene a začal sa jej venovať. Krv dievčiny, ktorej sa venoval, nebola čistá, až ku mne páchla po alkohole a niečom inom, silnejšom. Tá druhá hrá tak isto, ale nie až tak strašne. Vlastne to všetko vysvetľuje ich správanie - samý smiech, nekoordinované pohyby a hlúpe poznámky. Lepšia príležitosť ako teraz sa mi naskytnúť nemohla.

Ako Asasín z dávnych čias som pristúpila k okraju strechy a skočila. Jemno a bez akéhokoľvek zvuku som nebadane pristála za nimi. Nikto si ma nevšimol, muž sa stále venoval dievčine opretej o stenu a druhá žena sa zase venovala jemu.

Veľmi potichu, ale zároveň rýchlo, som prikročila k druhej blond žene a zdrapla ju za rameno. Sila, ktorú som použila, jej rozdrvila kĺb na malé úlomky. Z jej úst sa ozval drobný výkrik, viac už toho ani nestihla. Dostatočnou silou som jej hlavu nasmerovala proti stene a žena upadla do bezvedomia.

Muž pri počutí výkriku spozornel a otočil sa, no žena bola až veľmi otupená, aby niečo počula a tobôž nie, aby nad tým aj uvažovala. Stále mala slastne privreté oči a prihlúply úsmev na tvári. Muž sa otočil ku mne s nechápavým až nahnevaným výrazom. Pohľadom ma najprv prebehol od hora dolu a potom ním strelil k jeho tuhej spoločníčke, ktorá sa váľala na zemi s krvácajúcim čelom. Jej krv nebola práve najčistejšia a to mi pomohlo, aby som sa udržala, venovala sa mužovi a neskočila v okamihu na ňu.

Mužovi sa pri pohľade na ňu v očiach objavil záblesk pochopenia a obrovského strachu. Na mojich perách sa pri pohľade do jeho očí vyhupol škodoradostný úškľabok, nemohla som si pomôcť, prišlo to automaticky.

Muž sa v sekunde rozhodol k úteku. Neurobil však ani krok a ja som k nemu v sekunde natiahla ruku a sotila ho o zem. Aj keď bol na zemi otočený chrbtom ku mne, v sekunde sa otočil a pozrel mi do tváre. Jediné, čo tam mohol vidieť, bola ohromná divokosť.

S ohromnou panikou začal ustupovať dozadu. Stále tvárou ku mne ustupoval, nohami sa odrážal a rukami sa stále posúval. Začínalo ma to prestávať baviť, tento chlap jednoducho nechce zomrieť a drží sa života rukami-nohami, v tomto prípade doslovne. Ja však teraz nepotrebujem a ani nemám chuť na žiadne hry.

Pristúpila som k nemu a nohu som mu rozdrvila. V tom istom momente, ešte než stihol vykríknuť, som ho zdrapla a zdvihla zo zeme. Preložila som mu ruku cez ústa, aby som ho umlčala a zároveň tak aj odkryla jeho krk. Pocítila som, ako sa jeho zuby márne pokúšajú ma uhryznúť, no len okrajovo. Moja myseľ sa zamerala na to, čo hypnotizovali moje oči. Jeho krčná tepna pod pokožkou bila o stenu kože akoby volal na poplach. Moje uši sa sústredili na zvuk jeho srdca ozývajúceho sa po celej uličke.

Po sekunde zaváhania som zaklonila hlavu a potom sa s rozovretými ústami zahryzla do jeho hrdla.

V ušiach som začula jeho výkrik a aj keď som ho pevne držala, pocítila som, ako sa trhol od bolesti. To teraz nebolo dôležité a ani neviem, ako je možné, že som to vôbec zaregistrovala. Jediné, čo mi teraz zapĺňalo myseľ a zároveň telo, bola tekutina, ktorá vytekala z jeho rany na krku.

Silno sa valila z rany rovno do mojich úst. Zapĺňala mi celú ústnu dutinu a ja som hltavo prehĺtala a pila. Ako sa krv valila dolu mojím hrdlom, zanechávala za sebou príjemnú, chladivú stopu. Zalievala za sebou všetky boľavé, pálivé miesta. Zanechávala za sebou len útechu a takmer neciteľné bolesť.

Tá lahodná chuť zohrievala moje telo a zároveň ho aj znovu ožívala - ak to vôbec bolo možné. Na jazyku mi explodovala a rozložila sa na milióny malinkých chutí, ktoré tak popisovali život muža, ktorému krv patrila. Bolo tam cítiť všetko od narodenia daného človeka až do danej chvíli. Všetko, čo ho ovplyvnilo, každá jedna zmena v jeho živote bola zapísaná v jeho krvi a keď sa mi dostala na jazyk, bolo to všetko cíť. Bolo to nádherné a neskutočné, nedalo sa k tomu nič na svete prirovnať.

Naraz žila vyschla, poriadne som sala, ale v jeho tele nezostala už ani jediná kvapka krvi. Poriadne som ho zatlačila a pocítila som, ako jeho kosti pod mojím dotykom praskajú a drvia sa na prach. V ušiach som začula ich puknutie.

Zlostne som zavrčala a hodila prázdnu nádobu od krvi na zem. Pozrela som sa okolo seba a upriamila som zrak na ženu na zemi. Jej blond vlasy sa už pomaly začali zafarbovať krvou. Jej krv sa šírila vo vzduchu a dráždila moje stále ešte len vyprahnuté hrdlo. 

Prešla som k nej a zohla sa k nej. Na to, aký veľký smäd som mala, som si dokázala zachovať až príliš čistú hlavu a zachovať pokoj. Nesprávať sa ako nerozvážny vraždiaci stroj, ale ako chladný a vypočítavý stroj. Bolo to až neprirodzené pre niekoho takého ako som ja. Ale ktovie ako by sa choval upír v mne podobnej situácii.

Sklonila som sa k nej a zahryzla som sa do jej hrdla. Jej krv nebola čistá, bola tam silná stopa po alkohole a drobná sila po dákej slabšej droge. Nebola to najchutnejšia krv, ale bola to krv, postupovala dolu mojím hrdlom a hasila moje rozdráždené vnútro. Bol to pôžitok, ale ubehlo to ešte rýchlejšie než predtým.

Ešte predtým, než som skončila s tou blondínou na zemi, preťal vzduch výkrik. Silný a plný hrôzy. Razom ho niečo uťalo.

Bleskovo som zdvihla pohľad od mojej mŕtvej obete a pozrela sa pôvodcu toho revu. Pohľad predo mnou ma naštartoval. Konečne vo mne prebudil to, čo som mala cítiť od začiatku lovu, ale ešte stále sa to nikde nepreukázalo v mojom chovaní. Zúrivosť. Živočíšnosť.

Predo mnou stáli Vladimír a Stefan. Vladimír držal pod krkom tú druhú ženu, na ktorú som tak nejako pozabudla, myslela som, že je mimo. To však nebolo podstatné. V mojom vnútri pri pohľade na to, ako Vladimír zviera moju korisť, vzkypela ohromná zlosť. Všetko sa nahrnulo do jedného bodu, do hnevu.

Prikrčila som sa, pohľad zabodla do Vladimírovej ruky, ktorou držal tú ženu - moju ženu. Postavila som sa do útočnej pozície a počula som, ako z pier uniklo vrčanie, hlboké vrčanie, ktoré sa dralo až z hrudníka. Pripravila som sa na skok. Bolo mi jedno, že ich dvoch poznám a že mi práve zachránili život a dostali ma z toho pekla. Práve teraz boli moji nepriatelia. Zabraňujú mi v love a berú mi to, čo je moje.

„Hoo... opatrne! Nikto ti ju nechce vziať, je len tvoja.“ Vladimír vystrel obranne ruku pred seba, aby ma tým zastavil. Pustil ženu a jemne ju hodil mojím smerom. Bola celkom otupená alebo vystrašená, lebo nevydala ani hláska. Pristala meter pred mojimi nohami. Pozrela som na jej zúbožené telo a potom som stočila pohľad zase k Vladimírovi a Stefanovi.

„Ak by som ju nezadržal, mohol by si ju niekto všimnúť. Bola si neopatrná,“ prehovoril znovu na mňa karhavým hlasom. Bolo to divné. Je tomu už dávno, čo ma niekto karhal takýmto spôsobom, spôsob, akým by to mal robiť otec. Naposledy to bol môj Anjel.

„Vravel som ti, že máš byť opatrná,“ so smiechom v hlase, ale aj na tvári, sa pridal Stefan. Medzi časom sa presunul ku stene a teraz sa o ňu opieral s rukami prekríženými na prsiach. Vladimír zatiaľ opatrnými krokmi postupoval smerom ku mne. Ja som stále zotrvávala v obrannej pozícii a nemienila som ju porušiť. Keď už bol Vladimír v rovnakej vzdialenosti ako ja od mojej obete, pomedzi zovreté pery mi uniklo varovné vrčanie.

Na obranu zodvihol ruky. Pozorne ma prezrel pohľadom a potom aj tú ženu pred nami. Zdalo sa, že upadla do šoku. Ležala na zemi, skrútená do klbka a potichu, skoro nepočuteľne, nariekala. Keď Vladimír presunul pohľad znova na mňa a ja som sa stále k ničomu nemala, pokynul mi rukou, aby naznačil, nech pokračujem v kŕmení. No ja som sa ani nepohla, stále som držala obrannú pózu, a pozorne sledovala každý jeho pohyb.

„Pi! Musíš byť strašne vyprahnutá. Tí dvaja by nestačili ani mne.“ V hlase mu bolo počuť humorný tón, no ja som bola stále pripravená a ako na ihlách. „Mňa sa báť nemusíš,“ dodal, keď uvidel, že sa stále nehodlám pohnúť. Na dôkaz svojich slov urobil pár krokov odo mňa až na úroveň Stefana. Ako bol čoraz ďalej odo mňa, začala som poľavovať, až som z postoja poľavila úplne. Narovnala som sa a prešla tých par krokov, aby som sa sklonila k telu tej ženy. Ako som predpokladala, upadla do šoku. Rukami mala objaté kolená a kymácala sa dopredu a dozadu. Jej krv páchla okrem alkoholu a drogách aj po strachu a panike.

Sklonila som sa tesne k nej a odhrnula jej vlasy z hrdla. Vrhla na mňa prosebný pohľad, prosila o svoj život. Ale to som nemohla, nemohla som ju ušetriť. Videla a počula toho strašne veľa a druhý dôvod bol ten, že Vladimír mal pravdu. Stále som bola smädná, stále bolo moje hrdlo ako v plameňoch. Aj keď som už tých dvoch vysala do poslednej kvapky, moje útroby boli ešte stále suché a žiadali ďalšiu krv.

A nakoniec, prečo by som ju mala ušetriť. Mňa život v ničom neušetril. Všetko mi dal pocítiť naplno, všetko, čo som kedy mala, mi vzal, dokonca aj to, čo som nemala. Nie, so mnou sa život nikdy nemaznal a ja sa tiež nad nikým nezľutujem.

Odhrnula som jej vlasy z ucha a priložila k nemu pery. Veľmi potichu, len pre jej uši, som jej zašeptala do ucha. V jej očiach naraz svitlo poznanie.

„Život nie je fér. Život je sviňa.“

***

Jej telo som vysala až do poslednej kvapky. Nezostalo v nej nič. Jej oči zostali prázdne, bez známky života a lesku, veľké a strašidelné.

Na mojich ramenách spočinuli ruky. Studené a tvrdé.

„My sa o to postaráme, choď. Doženieme ťa a potom sa pozhovárame.“ Pokojným a miestami starostlivým hlasom na mňa prehovoril Stefan.

Jej telo som nechala spadnúť na zem k mojim nohám. Neobťažovala som sa ho zdvihnúť. Len som ho prekročila a pomalou ľudskou chôdzou mierila preč od miesta tohto masakru. Moja chôdza nebola ladná, ale viacej ťarbavá a nemotorná, cítila som sa akoby som sa vznášala. Moja myseľ prestala fungovať, bola ticho, nepremýšľala a ja som len išla ďalej. Neobzrela som sa za sebe a zrak som upierala pred seba do neznáma. Za mojím chrbtom sa však ozvali hlasy.

„Pôjdem radšej s ňou, chcem ju mať na očiach.“ To bol Stefan. Opäť prekvapil svojou starostlivosťou.

„Len choď, bojím sa, že niečo vyvedie a my nebudeme jediní, čo budú niečo ľutovať. Ja sa tu o to postarám.“ Teraz prehovoril Vladimír. V jeho hlase sa odrážala jasná starosť, len som nevedela určiť, o čo to bola starosť - či o mňa alebo o to, čo sa mohlo stať.

„Počkáme ťa v lese. Štyri kilometre severne od hlavného vchodu do mesta.“

O zlomok sekundy už vedľa mňa stál Stefan. Za nami sa ozývali zvuky lámania kostí a mľaskavé zvuky, keď sa trhá mäso na kúsky.


Tak čo na to poviete? Páči sa? Je to dobré?

Konečne tu máme aj trochu priamej reči a možno aj menej pocitov. Dúfam, že sa bude páčť a prosím vás o uprimné komentáre. :D


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Uväznená - 11. kapitola:

 1
29.07.2015 [0:03]

LiviaCullenĎalšia kapitola v dohľadnej dobe. Pozor, extrémne dlhá (na rozdiel od ostatných) + flashbask. Počítam tak do pondelka :D

2. natt.echelon
18.08.2014 [22:36]

Bomba! Emoticon jsem zvedava co bude dal Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 18.08.2014 [15:23]

Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!