Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Útočisko - Prológ + 1. kapitola

29.11.2012 (15:00) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 3012×

Prológ

Manhattan, New York County. Rok 2020.

Svetová kríza už dávno dosiahla najvyšší stupeň vážnosti a ľudia žijúc zo dňa na deň, ticho znášajú jej doznievajúce dôsledky. Ich život nabral príliš vysoké obrátky a priemysel prevýšil ich schopnosti. Zrazu sa stali nepotrebnými a zistili, že pre okolie sú iba obyčajným odpadom, ktorého sa ono musí zbaviť. Ničili prirodzené a stavali svoju vlastnú smrť. Oni sami boli zbraňou hromadného ničenia. 

Zem sa stala nepodarenou karikatúrou planéty ľudí. Ulice veľkomiest nezdobia žiadne majestátne budovy, domovy rodín a múzeá. Po parkoch nebežia šťastné, zdravé deti. Všetko je schátrané, bez štipky entuziazmu.

Svetom otriasa neutíchajúci hlad a smrteľné choroby. Zásoby jedla sa závratne míňajú. Kedysi pravidelne navštevované potraviny, sú do posledného regálu vyrabované a ohlodané. Obchody krachujú, kontrakty sa neuzatvárajú a zákony sa rušia. Takmer všetko je povolené a každým lomcuje strach o holý život. Kriminalita rapídne rastie a zločiny sa stávajú zabehnutým remeslom. Hlavy politiky dobrovoľne odstupujú z funkcií a nad štátmi nevisí žiadna pevná ruka, ktorá by zaručovala ich rozvoj.

A uprostred tohto chaosu stojí mrakodrap, ktorého vrchol sa ako maják týči nad nemiznúcimi oblakmi hmly. IBC – International Broadcast Company – sa stáva životom ľudských organizmov. Niet domácnosti, ktorá by nevlastnila atrapu, aspoň zďaleka pripomínajúcu výdobytok techniky. Symbióza členov rodín predstavuje hodiny presedené pred obrazovkou televízie, čakajúc na jedno. Na Absorpciu. Hru o prežitie, ktorá si vás najprv pomaly pritiahne svojimi dlhými pazúrmi, potom privlastní, pokým vás úplne psychicky nevyžmýka a až tak prichádza impozantný koniec. Ste ochotný predať svoju vlastnú dušu za nedohľadno. Podpísať zmluvu s diablom, spečatenú vašou čistou krvou. Ste ochotný hľadať Útočisko s vedomím, že neprežijete. Za každým kútom číhajú oni. Pytliaci, ktorí si na vás brúsia svoje ostré zuby a nedovolia vám postúpiť ďaleko. 72 hodín. Neprekonaný rekord, po ktorom by si každý želal zomrieť.

Nuž mnoho ľudí pozná príslovie Nikdy nehovor nikdy .Tak, ako špinavé povodie rieky Hudson obmýva brehy ostrova, bláznovstvo a odhodlanie nemá hraníc.

1. kapitola

Manhattanské ráno. Ráno, ako v každé iné dni, no dnes viselo niečo ťažké vo vzduchu. Niečo, čo nás nútilo pochybovať a očakávať. Hmla, ktorá sa usadila nad zaprášenými chodníkmi bola čoraz nepriehľadnejšou. Ponuré tiene nemali miesta na ukrytie pred ňou a tak pomaly zanikali a strácali sa v bielych okrajoch hustého oparu. Mráz kreslil zvláštne obrazce po povrchoch spráchnivených okien bytoviek a jeho chladné bozky nechávali na cestách lesklé stopy. Ešte aj počasie sa vysmievalo a svojou škodoradosťou podlamovalo sily. Vytváralo prázdnotu, ktorú bolo nemožné vyplniť. USA sa stalo krajinou bezduchých, chodiacich strojov. Krajinou živých duchov.

Renée

Plač. Neustále sa opakujúce stereo. Keď si myslíte, že prichádza zaslúžená úľava, zvuk získava nové sily a stáva sa ešte neznesiteľnejším. Výkriky plné bolesti vám rvú bubienky a vy si zapchávate uši. Máte chuť to celé umlčať. Ale viete, že nemôžete. Je to váš syn, ktorého ste vlastným telom priviedli na svet a darovali ste mu život.

Danny už dni nevzal do úst ani nepatrné sústo jedla. Jeho útle telíčko je čoraz biednejšie a ja si každým dňom uvedomujem, že môj vlastný syn mi chradne priamo pod rukami. Pohľad do jeho tváre mi vháňa slzy do očí. Ale ja ich potláčam a usmievam sa. Bezmocnosť pred sebou nepopieram, no pred ním ju ukazovať nemôžem. Nádej je to jediné, čo mu teraz smiem dať. Keď svojimi drobnými prstami oblapí moju ruku, venuje mi unavený pohľad a presviedča ma, že choroba jeho telo každou sekundou poráža, začínam tomu veriť. Mňa - svoju vlastnú matku - čičíka a upokojuje. Paradoxom je, že naše úlohy by sa mali nachádzať na opačných stranách. 

Veriť, veriť a veriť. Ohlušujúce znenie kréda súčasnosti. Ale ako mi táto bezvýznamná veta pomôže v posunoch? Ráno sa zobúdzam s vedomím, že nemáme čo do úst a naša kasa je takmer prázdna. Byť slobodnou matkou v týchto časoch je zložitejšie, ako by sa mohlo zdať. Sily strácam prirýchlo a ďalšie kroky sú stále pomalšie a ťažšie. Vízia lepšej budúcnosti je nedozerná a tamojšie pomery sú nenávratne preč. Ľudia vstávajú s prosebnými modlitbami, aby po otočení kohútika voda tiekla. Aby plyn nebol vypnutý a oni mohli uvariť aspoň prostý obed. Celá Amerika trpí hromadným rušením týchto položiek. Dôvody sú jednoduché. Nenásytní sa oháňajú šetrením, vysoko postavení tým nadchádzajúcim. Ale pravda sa skrýva niekde úplne inde. Oni len túžia po ďalšom naplnení ich vypasených brúch. Žalúdky pachtia za peniazmi, ktoré ich živia. Udržujú si pud sebazáchovy.

Tento polorozpadnutý obytný dom, v ktorom bývame, je len jedným z mnohých výsledkov ich nekončiacej pahltnosti. Jeho stav sa už dávno nachádza pod priemernou životnou úrovňou slušného človeka. Bývame v hniezde obyčaje a chudoby, skrachovaných existencií a mafiánskych dílerov. Žitie v periodickom strachu už pomútilo veľa hláv a samovraždy sa stali akýmsi celosvetovým trendom. No, nejaký ten motív na vďačnosť existoval. Strecha nad hlavou je v dneškoch nevýslovným šťastím a nám bolo aspoň z časti dopriate.

Položila som studený obklad na Dannyho rozpálene čelo, potichu zavrela dvere do jeho izby a vydala sa do obývačky. So založenými rukami som sa oprela o zárubňu dverí a hľadela na svoju dcéru. Ach, ako mi pripomínala mňa v rannej mladosti. Jediným rozdielom boli jej dlhé, mahagónové vlasy, ktoré jej unavene splývali po pleciach. Takto pohrúženú vo vlastných myšlienkach som ju stretávala každý večer. Akoby v tranze sledovala obrazovku a od netrpezlivosti zatínala ruky do pästí. Kanál IBC jej bežal v obrazcoch pred očami a to, na čo tak čakala, sa začalo.

Milí poslucháči IBC.

Ako už istotne viete, o týždeň sa začína nové kolo Absorpcie a práve vy sa môžete stať výhercom jednej miliardy dolárov. Pravidlá sú jednoduché. Dostavte sa 15. decembra pred budovu sídla IBC a prihláste sa. Naše dvere budú pre vás vždy otvorené a vy máte neuveriteľnú šancu zvíťaziť. Neváhajte a zapojte sa do tejto hry o život. Ale nezabúdajte na jednu podmienku. Ak nebudete vyhovovať naším predpokladom, sme nútení vás neprijať a vaše opätovné snahy o úspech budú bezvýznamné.

Prajeme vám príjemný večer a tešíme sa na vás.

Oči jej od očakávania zasvietili a uvoľnene sa hodila chrbtom na ošúchanú pohovku, ktorá má svoje roky už dávno za sebou. Keď si spomeniem na jej včerajší výstup, ešte mi stále po tele behajú zimomriavky. Stískalo mi srdce od jej bezmedzného odhodlania. Vedela som, že brata miluje a urobila by preňho aj nemožné, lenže toto by ohrozilo aj jej život. Stále bola dieťaťom, ktoré bolo potrebné usmerňovať. Chystala sa urobiť niečo, čoby som ja nespravila. Tento fakt ma zahanbil.

Odkedy Danny ochorel na zápal pľúc, všetko sa mi pred očami zrútilo ako domček z karát. Prúd nepredvídateľných udalostí ma strhával stále hlbšie a ja som strácala v presvedčení. Celé dni spočívajú v jeho opatere a mne bola vzatá šanca nájsť si vhodné zamestnanie.

Bella bola výbornou spisovateľkou, ktorej sa v istých časoch darilo nadmieru dobre. Ale kto by si dnes kupoval knihy? Na vzdelávanie peňazí, ani času nebolo. Žiadne vydavateľstvo by neuzatvorilo žiadnu zmluvu, keď sú vyhliadky tak biedne. Praktickosť prežitia bola hlavným elementom celku. Absurdita slúžila iba ako tenká haluz, po ktorej topiaci sa v krajnej núdzi siahne. Práca sa jednoducho stala luxusom, ktorý si mnohí ľudia dovoliť nemohli. A my sme, bohužiaľ, do tejto kasty patrili.

Hodila som tieto pochmúrne myšlienky za hlavu a rozbehla som sa smerom k pohovke. Skočila som na ňu a Bella prekvapene zvýskla. Zasmiala som sa a stiahla som si ju do náručia. Tieto spoločné chvíle mi veľmi chýbali. V poslednej dobe sa ich počet podstatne zredukoval a ja som pociťovala deficit jej blízkosti. Vôňa jej vlasov a teplé objatie mi dodalo na pocite bezpečného domova. Pomrvila sa podo mnou a ja som trocha poľavila v mojom pevnom zovretí. Zadívala sa mi do očí a ja som v nich zbadala jej otca. Stále mi v jeho výraze chýbala neprítomnosť. Nebola som schopná naňho zabudnúť ani po toľkých rokoch. Ani po zrade, keď sa rozhodol odísť s tou pipkou, ktorá by mu mohla byť dcérou. Zachoval sa ako bezcitný parchant. Ako poslušný psík, ktorý pribehne po zapískaní. No, napriek tomu ho stále milujem.

„Ako sa má? Pomohli tie tabletky od Peteho?“ Nesúhlasne som zakrútila hlavou. Tá povestná iskra v jej očiach ihneď sklamane pohasla. Nikdy nezabudnem aká rozjarená pred štyrmi dňami vtancovala do bytu s bielou tubou v ruke. Nadšene mi vysvetľovala, ako jej najlepší kamarát zohnal lieky, ktoré Dannyho konečne vyliečia. Slepo verila v to, že po nejakých pofidérnych liekoch z čierneho trhu náš malý chlapček vyzdravie. Nevyvracala som jej presvedčenia bez akéhokoľvek opodstatnenia. Ticho som sedela a spomínala. Kedysi som bola taká istá ako ona. Bola som vychovávaná v prudérnej dobe, kde konvencie a pravidlá mali najvyššiu hodnotu. Miesto pre vlastný názor neexistovalo a to vo mne vyvolávalo dešpekt. Búrila som sa a tak som sa stala rebelom. Čiernou ovcou rodiny, ktorá patrila medzi tie vplyvnejšie. Nepripúšťala som si prehry k telu a rúcala zábrany hlavou.

Pri Dannym sa história zopakovala. Behala som ako zmyslov zbavená a zháňala lieky od výmyslu sveta. Do každého z nich som vkladala príliš veľkú dôveru a pri neúspechoch ma to o to viac zlomilo. Naučila som sa nepriznávať si zlyhanie a vyrovnať sa s tým. Prestala som veriť v nádej. Vždy bola iba slepým výstrelom do tmy, ktorý so sebou nepriniesol žiadne priaznivé výsledky. Bella sa o tom presvedčila až počas tretieho dňa, keď sa účinky už dávno mali dostaviť. Pete bol dobrý a šľachetný chlapec, ale stále zostával jednoduchým, čiernym chlapcom. Toto poslanie bolo preňho príliš premršteným.

„Vážne? Ale ja som myslela, že...“Hlas sa jej zlomil a po lícach začali stekať slzy smútku. Pritiahla som si jej tvár k hrudi a nechala si zmáčať tričko, ktoré pripomínalo skôr rozťahaný zdrap látky. S Dannyho prichádzajúcou smrťou som sa po tom čase niekde vo vnútri zmierila. Niečo sa vo mne pohlo a to, že je Zubatá od nás iba na skok, som brala ako pravdivý fakt. Nebol dôvod, aby som ho vyzvala do ringu. Napriek averzii rozumu som si uvedomovala, že tento súboj by bol z mojej strany vopred prehratý. Dostatočné kompetencie mal iba špecialista, ktorý za svoju pomoc vyžadoval neskutočnú čiastku. Radšej som tú sumu ani predbežne nespočítala. Bolo mi jasné, že z tej ceny by ma chytali mdloby.

„Dievčatko neboj sa. My to vyriešime, tak ako v mnohých situáciách. Pamätaj si. Spolu sme silnejší, ako samostatne. Ak by sa Danny vyliečil, rekonvalescencia bude trvať niekoľko týždňov. Už nikdy nebude ako predtým. Teraz prestaň plakať a na chvíľu to hoď za hlavu. Tvoje slzy mu nepomôžu.“ Zotrela som jej kropaje smútku a darovala jej ten najúprimnejší úsmev, akého som bola schopná. Jej priezračné oči sa zaleskli a ona ma opäť objala. Dlho sme sa držali vo vzájomnom objatí a upokojujúco hojdali zo strany na stranu. Táto tichá atmosféra pôsobila na moje zmysly ako dlho zmierlivá ruka samaritána.

Bella sa odo mňa trocha odtiahla a sklopila oči. Spodnú peru nervózne stískala medzi zubami a ja som vo vzduchu zavetrila jej úmysly. „Mami? Vieš to, o čom sme sa včera rozprávali... Nerozmyslela si si to?“ Túto otázku som čakala oveľa neskôr. Úprimne ma prekvapila a ja som nevedela pohotovo reagovať.

„Môj názor poznáš. Povedz jednu relevantnú príčinu, pre ktorú by sa môj názor mal zmeniť. Je to číre bláznovstvo, ktoré je odsúdené zlyhaniu. Obetovať svoj vlastný život pre peniaze? Tá hra, ktorá je skôr práčkou bezvýznamných, spočíva vo vyhladzovaní. Neuvedomuješ si to? Rekord je sedemdesiatdva hodín! Tri dni, počas ktorých človek pomaly hynie, až pokľakne a prosí o milosť. Čelila by si arzenálu plne ozbrojených mužov, ktorých úlohou je nájsť ťa a zneškodniť. Vymazať z povrchu zemského. A akoby to všetko nestačilo, máš hľadať akési útočisko, o ktorom nevieš nič. Neboli úspešní inteligentní, rýchli, ani silní muži. Prečo by sa ti to malo podariť? A ak by si nakoniec vďaka nejakej nepochopiteľnej náhode prežila, akú máš garanciu, že nám pomôžu? Obe eventuality sú v rovnakom pomere. Päťdesiat na päťdesiat. Osoh možno skutočný, možno žiadny.“

„Odkiaľ berieš istotu, že tá hra je založená na čestnosti? Ide v nej iba o dve veci. Šťastie a správne karty v rukáve. Ak vlastníš obyčajnú dvojicu es, tvoja šanca je nulová. No, ak skrývaš poriadny Fullhouse, máš to vo vrecku. Chyba ostatných sa zakladala na bezhlavosti. Ale ja som si pripravila takmer nepriestrelný plán. Môj zoznam obsahuje mená ľudí, ktorí sú mi veľmi ochotní pomôcť. Z celej situácie profitujeme najmä my. A nevrav mi, že tie peniaze vyjdú navnivoč. Veď za ten balík prachov si budeme môcť kúpiť pre mňa, za mňa, aj celý New York. Dannymu zaplatíme najlepších doktorov sveta a náš minulý život bude späť, ale ešte v lepšej forme. Prosím. Aspoň raz mi skús veriť a podporiť ma!“ Podporiť ju? Podporiť ju v čom? Jej vlastnej smrti?

„Nie! To je moje posledné slovo. Nepošlem ťa na vlastnú popravu. Podupala by som svoje materstvo na plnej čiare a už by som sa nedokázala pozrieť na svoj odraz v zrkadle. Aké šťastie? Aké karty? Myslíš, že by si niekto tak vplyvný nechal dievča ako ty, len tak jednoducho prešmyknúť pomedzi prsty? Nevychovávala som ťa naivite. Učila som ťa čeliť realite. Tú horibilnú sumu by ti nikdy nedali do rúk. Tí budú mať svoje gorily na každom kroku. Všetkých proti tebe poštvú. Staneš sa najhľadanejšou osobou celého sveta. Kamkoľvek pôjdeš, v bezpečí tam nebudeš. Budú číhať a čakať na správnu chvíľu, kedy budú môcť zakročiť. V jednom okamihu si budeš bezstarostne kráčať, a v druhom ťa prepadnú a ty zomrieš. A ten tvoj „takmer“ nepriestrelný plán. To „takmer“ bije do uší ako zvon. Je výstražne zdvihnutým ukazovák. Nemôžeš mi sľúbiť, že tá chvíľa, keď ťa budem odprevádzať pred budovu IBC, nebude posledným momentom, čo ťa uvidím živú a dýchajúcu. Nenúť ma smútiť nad tvojím hrobom.“ Nedokázala som si udržať masku vyrovnanosti. Po jej výrokoch som výrazne znervóznela a vo svojich argumentoch som si nebola taká istá, ako by sa patrilo. Jej zúfalý výraz mi na racionalite vôbec nepridával a ja som sa strácala v predsavzatiach.

„Mama! Ty ma vôbec nepočúvaš! Dočerta, veď ja hovorím o záchrane Dannyho. Môjho milovaného brata a tvojho jediného syna, ktorý už dva roky bojuje o život na zničenej posteli. Chcem nás dostať z tejto kopy sračiek. Naozaj sa ti páči bývať v tejto diere, kde pomaly netečie voda? Už ma nebaví zobúdzať sa s myšlienkou, ako prestať myslieť na neutíchajúce škvŕkanie v bruchu. S Dannyho bolestným plačom a blúznivým mrmlaním. Myslieť na jeho kašeľ, ktorý ho pomaly, ale isto zabíja. Pamätáš sa, ako si sa kvôli nám stala štetkou? Šliapala si chodníky a predávala svoje telo za peniaze. Podržala si všelijakým sviniarom, ktorých som musela ja vlastnoručne zháňať. Vieš, aké to bolo pre mňa ponižujúce, byť tvojou pasáčkou a po večeroch hľadať pochybné indivíduá v tmavých, nebezpečných uličkách? Nevieš, pretože si zo seba urobila bohapustú obeť! Ale ja už nebudem sedieť so založenými rukami ako ty. Ja chcem konať. Postaviť sa problémom čelom a riešiť ich! Rozumieš mi? Začni vo mne vidieť tebe rovnocennú osobu a vymaž si z mysle obraz malého, usopleného dievčatka v plienkach. To je nenávratne preč!“

Jej slová boli pre mňa poriadne studenou sprchou, nečakaným úderom a v konečnom dôsledku poslednou kvapkou plnosti pohára. Vytvorila nimi nové, čerstvé rany, no pritom otvorila aj tie staré. Tie, ktoré mali zostať už navždy pochované hlboko v zemi. Vstala som, podišla k nej a vlepila jej facku z rýdzej zúrivosti. Ublížene si chytila červené líce a s nechápavým pohľadom sa na mňa zahľadela. Až teraz som si uvedomila, čo som urobila. Pritiahla som si ruku k telu a otočila sa jej chrbtom. Svoj čin som ľutovala, ale jeho vymazanie v mojich schopnostiach nefigurovalo.

Podišla som k pohovke, unavene si na ňu sadla a hlavu zložila do dlaní. V hlave sa mi premietali spomienky z čias, počas ktorých som si siahla na to najhlbšie a najčernejšie dno. Tam, kde beznádej a bolesť kráčajú ruka v ruke. Tam, kde jestvuje iba stav delíria, keď viete že žijete, no nič necítite. Keď sa váš svet točí iba okolo koloritu a halucinácií. Skurvila som sa pre vlastnú rodinu, ktorá mi je doteraz bližšia, ako moje zdravie. To v tejto dobe utrpelo na možnostiach najviac. Zhnusila som sa samej sebe a svoje telo som nenávidela. Odsudzovala som sa za to, že som dovolila, aby sa stalo zdrojom zárobkov.

Na pleci som pocítila teplú ruku, ktorej dotyk vo mne vyvolal odpor. Pripomínal mi dotyk tých slizkých mužov, ktorí mi zničili budúcnosť. Striasla som ju zo seba a do očí sa mi tisli nové a nové slzy. Môj hnev splynul so sebaľútosťou. Vinila som nespravodlivosť. Neférovosť voči mne. Potlačovala som zdravý rozum a úsudok, len aby som nasýtila prázdne žalúdky detí. Aby som ich mohla šatiť a cítiť ich radosť. Pretože keď boli šťastné ony, bola som šťastná aj ja. Na dobrotu, na žobrotu...

Bella urazene vstala a vydala sa do svojej skromnej izby. Nemala pre mňa pochopenia a ja som sa opäť cítila, ako nejaký egoista. „Prosím Bella. Sľúb mi, že keď ráno vstúpim do tvojej izby, ty tam budeš.“ Zmohla som sa iba na tichý šepot, ktorý ani zďaleka nepripomínal dávnu autoritu. Nepatrne pokývala hlavou.

„Isabella! Pozri sa mi do očí a tu odprisahaj, že neodídeš. Pokým bývaš pod mojou strechou, budeš sa riadiť mojimi zásadami. Zostaneš tu, pokým ti ja nedovolím odísť. Rozumela si mi, mladá dáma?“ Ani som len netušila, kde sa tento krik vo mne vzal. Hlas som na ňu ešte nikdy v živote nezvýšila. Vždy som odsudzovala rodičov, ktorí si svoj hnev vybíjali na deťoch. Tie scény, keď ich ratolesti vyskakovali z okien a dali sa na cestu kriminálnika, člena gangu či priekopníka, mi trhali srdce. Oni nemohli za to, v akej dobe ich ich rodičia počali. Debuty zvyčajne symbolizovali radosť a šťastie, ale tento začiatok mi priniesol iba hanbu.

So slzami v očiach po mne fľochla a pohľad, ktorým sa na mňa zahľadela, mi vyrazil dych. To absolútne opovrhnutie a znechutenie, ktoré z neho sálalo, pôsobilo ako agresor srdca, ktorý ho rozožieral ako leptavá kyselina. Bolo to, akoby ste závislému zasadili ranu a povedali mu, že už nikdy neucíti horkú chuť alkoholu na jazyku, sladkastý dym cigarety v ústach, či prchavé účinky LSD. Stratila som prevažnú časť opory, ktorá ma držala na nohách a nútila ísť. Urobiť ďalší krok a zanechať stopu v piesku

Bella pokľakla. „Vidíš mama? Tu pred tebou na kolenách sľubujem, že neodídem. Si spokojná? Takto si to chcela? Myslím, že si ma ponížila dosť.“ Vstala, oprášila si kolená od prachu a bez jediného žmurknutia za sebou tresla dverami. S plačom som si ľahla. Tak, ako slzy zanechávali vlhké stopy na poťahu pohovky, ja som upadala do spánku a vítala sa s temnotou.

Ste na konci. Na konci začiatku môjho sveta. Áno, viem. Je to nekonvenčné. A to sa mi na tom tak neskutočne páči.

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Útočisko - Prológ + 1. kapitola: