Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upírkin miláčik - 2. kapitola

18.01.2014 (07:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2375×

2.  kapitola

„Edward? Edward Masen?!“ prskla som podráždene pri vražednom uvedomení, s kým sa Alice pustila  do reči. Nahla som sa k nej a snažila sa jej mobil vytrhnúť z ruky, avšak tá malá mrška vystrelila zo sedačky, mierne ma odsacujúc, a so šibalským úsmevom sa rozutekala ku dverám vedúcim na terasu, odkiaľ pokračovala niekam do lesa. Posledné, čo som si všimla, boli jej čierne vlasy a drobná postava miznúca medzi ihličnanmi. Na hru na mačku a myš som rozhodne nemala náladu, preto som pokrútila hlavou a s povdychom sa zvalila opäť na sedačku. Nemali sme desať rokov, avšak, na nešťastie všetkých naokolo, sme sa tak občas správali. No keď ste nesmrteľní, pochodili všetky svetové pamiatky a zážitkov máte na týždňové rozprávanie bez opakovania sa, musíte si nájsť iné rozptýlenia, dlhý život sa na vás voľajako podpíše.

Ako jej však mohol napadnúť Edward, som celkom nechápala. Ak  by som veľmi chcela, nebol by problém dopočuť sa, o čom sa zhovárajú, ale pre zdravie svojej psychiky som sa snažila nepočúvať najviac, ako to len bolo možné.  S najväčšou pravdepodobnosťou by som si šla totiž skutočne hodiť slučku. Ak však Masen kývne na čokoľvek, čo mu navrhne, obesím sa i tak. Aby som však mala istotu, že mi pokus o samovraždu vyjde, mala by som sa poobzerať po účinnejších metódach než je obesenie sa na povale.

Edward Masen... Alice, kde si potratila rozum? Nerozumela som, o čo jej ide. Volať Edwardovi Masenovi v piatok večer bolo asi také zvláštne, ako túžba ľudí hrnúť sa s úsmevom k zubárovi, ktorý sa im chystá vytrhnúť stoličku. O Alicino duševné zdravie som začínala mať vážny strach.

„Tak,“ povzdychla si Alice spokojne, keď sa o pár sekúnd dostavila do obývačky, „všetko je na dobrej ceste.“ V zlatých očiach sa jej nebezpečne zaiskrilo.

„Radšej sa ani nebudem pýtať,“ šomrala som si popod nos a pohľad presmerovala na obrazovku telky.  Alice sa s úsmevom od ucha k uchu posadila vedľa mňa, nohy si skladajúc do tureckého sedu.

„Chystáš sa meditovať?“ Pred pätnástimi rokmi sa o to pokúšala, ale po týždni márneho úsilia, sprevádzaného mojím a Jasperovým chichotaním, svoju snahu vzdala a začala sa venovať činnosti, ktorá sa stala rovnako aj jej koníčkom a šla i omnoho lepšie - nákupom.

„Nie,“ horlivo krútila hlavou, „chystám sa ti vyrozprávať svoj plán.“

„Nechcem ho počuť,“ stála som si za svojím. Ak má v čomsi prsty Edward Masen, automaticky od toho dávam ruky preč, pretože to neveští nič dobré.

„Nevadí, aj tak sa ho zajtra dozvieš. Dohodli sme si Edom stretko v kaviarni - s tebou tiež -, aby som si s ním všetko podrobne prebrala. Chápeš, cez mobil to nie je ono, je to chlap, ešte by čosi nepochopil,“ mrmlala, popri čom si študovala ružový lak na nechtoch.

„S kýmže ideme na stretko?!“ skríkla som. Povedz, že to nemyslíš vážne, Alice, no tak, povedz to...

„S Edwardom.“

„Masenom?“ Ešte stále pre mňa jestvovala nádej, že sa nejedná o toho, ale nejakého iného, slušnejšieho, pohodovejšieho Edwarda. Takého, ktorý mi nepije... jed.

„Poznáš iného Edwarda?“

Grrr! Šťastena nikdy nestála na mojej strane, tak prečo by si to mala teraz rozmyslieť, že?!

„Načo?!“ prskla som a rozhodila rukami.

„No aby sme prediskutovali môj plán, pochopiteľne,“ pretočila oči a natiahla ruku pre seba, pokračujúc v štúdiu svojich ružových nechtíkov.

„Mary Alice Whitlocková, ja ťa zabijem!“ precedila som pomedzi zuby a ruky zaťala do pästí.  Mala som sto chutí vziať nohy na ramená, odbehnúť do kúpeľne, zahájiť hľadanie po odlakovači a následne jej jeden po druhom odlakovať všetky nechty.

Alebo ešte čosi lepšie - nebadane sa vkradnúť do jej šatníka a zoznámiť zapaľovač so všetkými skvostami, ktoré sú v ňom ukryté. Lákavá myšlienka...

„Neskoro, tohto činu sa dopustili už pred tebou, a vidíš, aj tak tu stále straším,“ zazubila sa, priateľsky ma objímajúc okolo ramien. „Neboj sa  nič, ani sa nenazdáš a namiesto mňa ťa bude objímať doktorko.“

***

Nadobudla som dojem, že mi jeho pohľad vypáli dieru do pozadia. Do dnešného dňa som si myslela, že upíri nemôžu trpieť popáleninami, ani inými povrchovými či vnútornými zraneniami,  ale po opustení izby tohto mladého pána by som si mala vážne skontrolovať stav svojho zadku, ktorý už vyše troch minút odolával náporu dvoch zelených očí. Neubránila som sa povzdychu, keď som sa od kontroly prístrojov otáčala opäť k jeho tvári. Usmieval sa ako slniečko na hnoji.

„Zobrali ste si všetky lieky?“ uisťovala som sa.

„Všetky, ktoré ste mi priniesli,“ usmial sa, pričom odhalil rad svojich bielych zubov. Pán Morrison bol u nás hospitalizovaný už štyri dni kvôli operácii slepého čreva. Odkedy sa prebral z umelého spánku po operácii, pri každej návšteve jeho izby som bola počastovaná koketnými úsmevmi a pohľadmi hodnými Cassanovu. Klamala by som, ak by som tvrdila, že som na to nebola zvyknutá. Prečo má o vás ale vždy záujem niekto, o koho vy nestojíte, a naopak, ten, za ktorého by ste sa nechali dotrhať aj besnými psami, vám ledva venuje letmý pohľad?

„Hlavne veľa spite, váš organizmus potrebuje odpočinok.“

„Rád splním vaše želanie.“

Nasilu som sa pousmiala a pri odchode, tak, aby moju reakciu nezahliadol, som pretočila očami. Na takéto či podobné dvojzmysly som mala naozaj priveľa rokov. Keby čo i len tušil, aká som skutočne stará, pravdepodobne by o otázke týkajúcej sa želaní pomlčal.  

„Och, viem, že som sa to už pýtal, ale... Nerozmysleli ste si to s tým rande? Teda, keď sa odtiaľto dostanem, čo bude...“

„Pán Morrison, nehnevajte sa, ale ja pre vás nie som tá pravá, verte mi,“ vychŕlila som a pratala sa preč rýchlosťou svetla skôr, než mu zišiel na um voľajaký argument. Tento týždeň mi rande navrhol už trikrát, pričom som ho vždy odmietla, ale on, chudáčisko, stále pokúšal osud. Nerozumela som, kde bral toľko odhodlania, pokiaľ by som sa nachádzala na jeho mieste, dávno by som sa na to vykašľala. Ale čo ja viem, čo si chcú muži dokázať neustálym skúšaním ženskej trpezlivosti?

Nepomohol mi ani fakt, že som na dnes v nemocnici končila. Popravde, skôr by som tu zostala o pár hodín dlhšie, než sedela v kaviarni s Masenom. Čert mi bol dlžný toho chlapa.

S povzdychom som sa šla prezliecť a vo dverách sa zrazila s Isabellou, ktorá ma šla zastúpiť. Na nohách mala obuté čižmy na vyše dvadsať centimetrovom opätku a mne zišla na um predstava štetiek, ktoré v minisukniach a podobných čižmách postávajú pri ceste, hľadajúc svojho „zákazníka“. Z celého nemocničného personálu sa stretnem práve s ňou...

„Čo si tak zamračená?“ vytrhol ma zo zamyslenia Carlisleov hlas, keď som  smerovala k východu. Zdvihla som pohľad od zeme a stretla sa s tým jeho, poznačeným značnou stopou pobavenia. Milo sa usmieval a jeho oči, krajšie než samotné kryštálovo čisté more, sa mi zavŕtali do tváre. Opäť sa ma zmocnila predstava, ako sa mu vešiam okolo krku, vdychujúc jeho omamnú vôňu.  Je to so mnou veľmi vážne. Existuje špecialista na upírske mozgy, ktorý by bol schopný pomôcť mi?  

„Ale nič, iba som sa zamyslela,“ pohodila som rukou, uvedomujúc si neprehliadnuteľnú skutočnosť - triasol sa mi hlas. Ježišikriste, to s ním už nemôžem viesť ani normálny rozhovor? Prečo musím byť prekliatou upírkou a vnímať všetky pocity zreteľnejšie než človek? Čo by som dala aspoň za jeden deň prežitia opäť ako ľudská bytosť. Ľudia mali všetko jednoduchšie, i keď sa to tak na prvý pohľad nemuselo zdať.

Carlisle súhlasne prikývol, ruky si skryl do vačkov a pohľad uprel do zeme. Povedala by som, že zvádzal malý vnútorný boj, akoby si niečím, čo sa chystal urobiť, nebol stopercentne istý.

 „Hm, vidím, že už odchádzaš, ale, tak mi napadá, neskočíme na jednu kávu, mám chvíľu voľno a všetci sú niekde zalezení,“ počastoval ma prosiacim pohľadom. Dobre, možno nebol až taký prosiaci, ale... pšt! Bol a ticho, opováž sa odmietnuť, ty ťapa. Máš jedinečnú príležitosť s ním stráviť pár minút osamote, nebuď pipi, okríkla som sa v duchu. Mohol predsa pozvať aj Isabellu či inú sestričku, ktorá by bola šla okolo, no ja som bola tou, na ktorú sa dnes konečne usmialo šťastie.

„Prečo nie, ja si to môžem dovoliť, na rozdiel od niekoho, kto si očividne neplní povinnosti,“ usmiala som sa a vydala sa smerom k neďalekému automatu, alebo, inak povedané, k miestu, kde sa každodenne prepierajú najväčšie klebety. 

„Ts,“ odfrkol si Carlisle hrane, keď ma dobehol, „nedopraješ úbohému človeku ani malú pauzu.“ Nevinne som pokrčila ramenami.

„Dámy majú prednosť,“ povedal. 

„Pokojne si vyber prvý ty, ešte som sa nerozhodla,“ zaklamala som a tvárila sa, že si vyberám z ponuky. Carlisle na mňa pochybovačne pozrel, načo som uisťujúco prikývla.

„No ako myslíš, ale kazíš mi gentlemanské správanie.“

„Ja ti práveže pomáham, aby si sa toľko nepretvaroval,“ nesúhlasila som so smiechom.

„Ja a pretvarovať sa?“ zamračil sa.  „To slovo ani nepoznám.“

 Pozorne som sledovala, čo si vyberie - rozhodol sa pre espresso s mliekom, bez cukru.  Sama pre seba som sa usmiala a túto novinku pridala do pomyseľnej kolónky  Carlisleových obľúbených jedál a nápojov, ktoré sa mi o ňom dosiaľ, vďaka Esminmu úžasnému výskumu, podarilo zistiť. Zatiaľ sa v nej nachádzali tri potvrdené fakty - miluje čerešňový koláč , tyčinku Snickers a stredne prepečený steak. Teraz sa môj zoznam rozšíril o kávu. Koľko málo stačí k „detskej“ radosti...  

Sledovala som, ako prešiel ku stene a s povzdychom sa o ňu oprel, na chvíľku zatvárajúc oči. Vyzeral ako malý chlapec a mňa svrbeli prsty od potreby pohladiť ho po tvári. Ihneď nato ich však otvoril, pričom som pohľad v rýchlosti presmerovala na prasklinky na bielej stene za ním, a ospravedlňujúco na mňa pozrel. „Prepáč,  som strašne unavený.“

„To je v poriadku...  Ťažký deň?“

„Ani nie, normálka, len... v poslednom čase sa cítim divne, jednoducho si nie som istý veľa vecami,“ šomral, sledujúc obsah svojho plastového pohárika.  „Neviem, či mi rozumieš, ťažko sa to vysvetľuje.“  

„ Nie si si istý, či sú veci, ktoré konáš, správne,“ povzdychla som si.

„Hej, niečo také.“

„Človek musí vyskúšať hocičo, aby prišiel na to, čo mu vyhovuje najviac. “

Zamračil sa. „Pravdepodobne máš pravdu, ale človek nemá žiadnu istotu, že vôbec niekedy narazí na to, čo mu najviac vyhovuje.“

„Ja si myslím, že určite,“ šepla som, pohľad upierajúc na dlážku. Na každého človeka predsa čosi čakalo, nie? Niekto mal šťastie a objavil to skôr, iný musel na zmysel svojho života čakať. Jediná vec, o ktorej som si v tej chvíli nebola úplne istá, bola, či myslel Carlisle svojimi slovami na niečo konkrétne. Nemala som však odvahu spýtať sa.

Ticho, ktoré nastalo, kým sme boli obaja pohrúžení do vlastných myšlienok, prerušilo zvonenie môjho mobilu. Prehrabala som polovicu vecí v kabelke, kým sa mi ho podarilo nájsť.

„Prosím?“

„Ahoj, mám na teba láskavosť,“ začala Alice, „buď sa chop šance ako správna ženská, alebo, prosím, nekávičkuj, ukonči svoj duchaplný rozhovor na úrovni mrazených rýb a konečne sa pohni, aby sme sa začali riadiť podľa plánu! Čakám ťa v aute a kým tu do minúty nebudeš, pôjdem si po teba osobne.“ Zložila. Ostala som stáť ako obarená.  Čo tu, dopekla, Alice robí? Nedohodli sme sa na tom, že mi bude robiť osobného šoféra.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa Carlisle s obavami v hlase. Pokrútila som hlavou a mobil odložila späť do kabelky. „Nie, ale už budem musieť ísť.“ Zašomrala som pozdrav a za prítomnosti nahnevanej grimasy sa pobrala k východu, cítiac na chrbte Carlisleov nechápavý pohľad.

„No konečne,“ vítala ma Alice, keď som sa posadila na sedadlo spolujazdca jej predraženého auta, sledujúc scenériu za oknom.

„Nebuď urazená, chcem ti len dobre,“ pokračovala, kým štartovala auto.

„To vidím,“ utrúsila som ironicky, „nenechala si ma s ním ani porozprávať sa.“

„Es, kým je na scéne Isabella, bude ťa brať iba ako kamarátku, ktorej sa môže vyrozprávať. Neboj sa, ja ti s ním doprajem aj milión rozhovorov, ale keď to aj bude k niečomu, z čoho budeš mať osoh, viesť!“

***

„Ehm,“ spamätal sa Edward zaskočene, krčiac tmavé obočie, po dvoch minútach ticha, ktoré narúšali tlmené hlasy zákazníkov od iných stolov. Mala som dojem, akoby mi ktosi vyrazil dych, keď skončilo Alicino búrlivé rozprávanie o pláne, ktorý vymyslela. Nie, s týmto som v žiadnom prípade nemohla súhlasiť, nepatrila som k ľuďom, ktorí dokázali rozbiť vzťah, vyrastala som trošku v inej dobe. 

„Takže ty chceš, aby som zbalil nejakú Esminu kolegyňu, aby mala ona potom voľnú cestu k doktorovi, s ktorým momentálne chodí tá kolegyňa?“

Keď sme prišli do kaviarne, preklínala som Edwarda za to, že vôbec meral takú dlhú cestu, aby sa mohol dostaviť. V tejto chvíli som však preklínala samu seba, že som radšej nezostala na kávičke s Carlisleom.

„V podstate áno, niečo také, iba... nebude to také jednoduché,“  odvetila Alice a spokojne sa oprela o opierku krémového semišového kresla. Edward sa zhlboka nadýchol, prehrabol si vlasy a počastoval ju pochybovačným pohľadom.

„Prečo by nie? Rozdáme si to niekde v doktorovej blízkosti, on nás načapá a bum, misia splnená,“ pokrčil ramenami. „Postarám sa o to, aby ju v žiadnom prípade nechcel späť. Nebude to nič zložité.“

Mala som chuť kričať, zdvihnúť svoj zadok z kresla a opustiť túto kaviareň. Ako som vôbec mohla s čímsi takýmto súhlasiť?! Nenašla som v sebe dokonca ani dostatok síl, aby som sa dokázala vyjadriť. Myslela som si, že Edward má poslúžiť iba ako spojka, ktorá by niekoho, kto by vymyslel čosi normálne, dohodil. Netušila som, že on má byť hlavným aktérom a už vôbec, že sa tu má jednať o neveru.

Alice pokrútila hlavou. „Nie, nechcem, aby mu nasadila parohy, na to sú chlapi hákliví a ešte by to Carlisleovi väčšmi podupalo ego. Ako sa zdá, on je dobrý chlap.“

„Potom si nie som celkom istý, čo odo mňa chceš.“

„Chcem, aby sa do teba Isabella zamilovala. Respektíve, nemusí sa zamilovať, stačí, ak si ťa nejako obľúbi a kvôli tebe Carlislea opustí.“

„Prepáč, ale čo výnimočné sa tým získa?“

„To, že Isabella bude z hry úplne von a nebude mať o Carlislea viac záujem. Chápeš, keby ho s tebou podviedla, nikde nemáme istotu, že by po ňom po čase opäť nešla.“  

„Dobre, ale nie je to jedno? Veď on bude mať v tom čase Esme, nebude chcieť Isu naspäť.“

„V to dúfame, ale nemáme stopercentnú istotu, takto si budeme viac istí.“

„Fajn, ale čo ak nechcem, aby sa do mňa zabuchla? Vieš, aký je problém sa takých žien potom zbaviť?“

„Nehovor mi, že by to robilo tebe problém. Chvíľu by si s ňou hádam chodiť vydržal, po dvoch týždňoch sa na ňu vybodol a odišiel by si späť domov do Chicaga.“

„Ja s týmto plánom absolútne nesúhlasím!“zamiešala som sa do rozhovoru vyšším hlasom, ignorujúc zvedavé pohľady dvoch mladých žien od stolu vedľa nás. Od začiatku som Alicinmu plánu nedávala veľké nádeje a teraz sa moje domnienky iba potvrdili.

„Es, srdiečko,“ starostlivo sa na mňa Alice zahľadela, „čo ťa žerie, prosím ťa? Ide tu o tvoje šťastie.“

„Veď je to choré! Nemôžeš niekoho nútiť, aby sa do toho druhého zamiloval.“

Alice si povzdychla. „Pokiaľ by si nebola čakala, a chopila sa šance pred Isou, neriešili by sme tento problém.“

„Neriešme to ani teraz!“

„Aj tak celkom nechápem, ako ten chlap mohol dať prednosť človeku pred upírkou,“ zašomral Edward a pochybovačne pokrútil hlavou. Alice i ja sme ho však pohotovo ignorovali.

„To chceš byť naozaj naveky sama?!“

„Nie je to tvoja vec!“

„Dámy, prepáčte, že sa miešam do tohto rozhovoru, ale na samote sa dá nájsť veľa pozitívnych vecí. Napríklad, môžeš si donekonečna užívať a nemusíš sa viazať.“ Nie, Edward, neprepáčim ti, že sa miešaš do nášho rozhovoru, nevyznáš sa v tom. Edward bol, čo sa týkalo upírskych pomerov, stále pomerne decko.

Jeho tatinko sa pred tridsiatimi rokmi zamiloval do človeka, vznikla láska veľká ako svet, samozrejme, snažili sa jej vzdorovať, no nedalo sa, a o dva roky sa im narodil malý uzlíček Edko. Onedlho prišli Volturiovci so zámerom zniesť nesmrteľné dieťa zo sveta, ale vďaka skvelým priateľom Edwardovho otca sa im podarilo presvedčiť ich, že ten drobný zelenooký ryšavý chlapec ani muške neublíži.

Keby som bola vtedy vedela, aký chlap z neho vyrastie, nikdy by som kvôli nemu neriskovala život. Bohužiaľ, Volturiovci dostatočne presvedčení odišli. O pár rokov s Edwardom začala plieskať puberta, nadobudol pocit, že je z neho boh a odvtedy je to s ním na nevydržanie. Aspoň čo sa mňa týka.

„Samozrejme, že je to aj moja vec, veď som tvoja najlepšia kamoška!“

„Nemusíš za mňa riešiť úplne všetko, ja sa tiež nestarám, kedy spávaš s Jasperom!“

Prekrížila som si ruky na hrudi a nahnevane sa oprela o kreslo, pohľadom skenujúc popolník na guľatom stole.

„Ehm, dámy, ešte raz sa ospravedlňujem za vyrušenie vašej... výmeny názorov, či teraz chvíľky ticha, ale toto je ona? Tá Isabella?“ zamával nám Edward pred nosom o minútu neskôr, pokým sa snažil napojiť na wi-fi, so svojím mobilom. Na obrazovke sa vynímala Isabellina fotka z Facebooku, ako pri teplote mínus päť stupňov celzia postáva na záhrade svojho otca pokrytej čerstvým snehom odetá do ružových plaviek, na hlave sa jej vynímala šiltovka a iritujúco sa usmieva od ucha k uchu, ukazujúc dvomi prstami znak mieru. Musela som odvrátiť pohľad, pretože najradšej by som si bola vypichla oči a jej zlomila tie dva prsty.

„To jej nebola zima?“ čudovala sa Alice so zamračenou tvárou.

„Kdeže, ty nepoznáš ten výrok?“ spýtal sa Edward.

„Aký?“

„Len trom živočíchom na svete nikdy nie je zima - ľadovým medveďom, tučniakom a kurvám.“

„Tak to potom pocit zimy nemôžeš poznať ani ty,“ zašomrala som otrávene, chopila sa svojho kabáta a kabelky a bez pozdravu vypochodovala z kaviarne.

Ďakujem za komenty pri minulej kapči, milo ste ma prekvapili a potešili. Viem, že na stránkach viacej idú poviedky o Edovi a Belle, preto sa chcem poďakovať i za to, že ste dali šancu aj inému páru. Dúfam, že vás tu bude aspoň pár, pre ktorých sa mi to sem oplatí pridávať a s ktorými sa budeme „stretávať“ aj naďalej. :) Aké sú vaše názory na dnešnú kapitolu? Prijímam všetky pripomienky, názory aj kritiku. :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upírkin miláčik - 2. kapitola: