Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri: uver a podľahni - 1. kapitola

10.08.2012 (16:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 3710×

1. kapitola 

„Bella, dočerta, kde trčíš?“ ozval sa sestrin rozzúrený hlas z druhej strany linky.

Prevrátila som oči v strop. Akoby to nebolo jedno, či budem meškať alebo nie. Už dávno ma nezaujímala Talamasca a jej podradné historky o upíroch. Nechápala som, ako som s nimi mohla premárniť pätnásť rokov svojho života. Bolo pravdou, že celá moja rodina tam patrila. Bolo to niečo ako rodinná tradícia, až ja som si konečne uvedomila, že upíri neexistujú. Že to je len knižný fenomén spustený Bramom Stokerom a jeho nesmrteľným Draculom. Áno, bohužiaľ, som bola jeden z tých typov ľudí, ktorí sa radi držali faktov a, samozrejme, hesla: neuverím, kým neuvidím. A tá druhá časť Talamasce vždy dokázala akosi uniknúť.

„Už som skoro tam. Je piatok, Rose. Hovorí ti niečo slovo zápcha?“ odvetila som jej podráždene.

Stála som so svojím autom v preplnenom pruhu, ktorý sa hýbal asi ako ventilátor bez elektriny. Myšlienkami mi prúdili nadávky a to nielen na moju sestru, ktorá ma donútila ísť na ďalšie nudné stretnutie starých členov tejto podivnej sekty, kde sa budú premietať obrázky podozrivých ľudí; ale aj na seba, že som po práci nezašla rovno domov, neodstavila tam auto a nešla radšej metrom. Aspoň by som si ušetrila tie dve hodiny v prevarenom aute s pokazenou klimatizáciou.

„Tak to dúfam. Členovia sú už nervózni a ja tiež. Bella, vieš, aké je to pre mňa dôležité. Dnes im odhalím svoj veľký projekt a chcem, aby si bola pri tom,“ zakňučala.

Veľký projekt. Takéto označenie dala Rosalie tajnému pozorovaniu a nočnému surfovaniu po internete. A aj keď som aj po dvadsiatich dvoch rokoch ešte stále žila so sestrou pod jednou strechou v rodinnom dome, nemala som ani poňatia, čo má tá blondínka za lubom. Bolo to asi tým, že niekto z nás dvoch si musel nájsť prácu, aby zaplatil účty, ktoré sa nám po smrti oboch rodičov nakopili.

Fronta sa konečne pohla a ja som odbočila do tmavej, úzkej ulice lemovanej dvomi barakmi. Rozhodla som sa nechať tu auto a zvyšných pár metrov prejsť po vlastných.

„Práve vystupujem o ulicu ďalej. Upokoj starých klebetníkov a príď mi oproti.“ Sestra sa zasmiala a zložila. Ako náhle som vystúpila, ovial ma chladný vetrík, ktorý bol poslednou záchranou obyvateľov Londýna v horúcich júlových dňoch. Príjemne sa mi pohrával s vlasmi, strapatil ich a ja som skoro aj zabudla, čo ma ešte čakalo.

Ako som povedala Rose, čakala ma pred vchodom. Talamasca prebývala vo veľkej, trojposchodovej budove, schodmi nápadne pripomínajúcu mestskú verejnú knižnicu v New Yorku. Len s tým rozdielom, že knihami bol zaplnený len sklad. Na pravej strane steny visela malá tabuľka s pozláteným rámom a názvom: Rekonštrukcia náhrobných kameňov a hrobiek. Bolo to dosť morbídne a dodnes som sa musela čudovať, že nikomu nepripadalo divé, že firma s tak nízkym počtom zákazníkov si môže dovoliť prevádzkovať takúto veľkú budovu. Ale nebolo sa asi čomu čudovať, keď Talamasca mala svoje kontakty aj v Scotland yarde.

„No konečne,“ vyštartovala po mne staršia sestra. Ruky mala prekrížené na prsiach a nožičkou si nervózne podupkávala. Zastavila som pred ňou a nadvihla som obočie. Nemala som náladu hádať sa s ňou a vysvetľovať jej, ako ťažko sa v piatok jazdí autom. Keďže nemala vodičák, bolo by to ako vysvetľovať bláznovi, prečo nemôže lietať.

„A ako to vyzeráš?“ neodpustila si.

Pozrela som na svoje oblečenie. Aj keď Rosalie bola moja sestra, vôbec sme sa na seba nepodobali. A to som nemyslela len zovňajšok, ale aj povahovo. Zatiaľ čo ona bola dokonalá blondínka s krásnou tvárou, veľkými modrými očami ako nebo, ktoré boli aj teraz pekne namaľované – aj keď to vôbec nepotrebovali –, ja som bola skôr tou šedou myškou s neposlušnými tmavohnedými kučerami a tvárou, ktorá nikdy nevidela make-up, nieto ešte šminky. Po pár nevydarených vzťahoch, z ktorých trval jeden najviac tri týždne, vás absolútne prestane zaujímať, ako vyzeráte, aj keď som nikdy nešla do práce neupravená a neučesaná. No bola som skôr ten typ, ktorý sa nerád ukazoval na verejnosti a bol stredobodom pozornosti. A tomu odpovedalo aj moje oblečenie – dotrhané rifle a tričko na ramienka o číslo väčšie. To Rose bola tou vášnivou nákupnom maniačkou, ako vystrihnutou z módneho časopisu.

Napravila som si tričko, ktoré vyskočilo nad opasok a pozrela na sestru. „Lepšie?“ Vedela som, že nie a neubránila som sa grimase. „Nemala som sa náhodou ponáhľať?“ pripomenula som jej predtým, ako stihla povedať čo len jedno zlé slovo. Stiahla ma za ruku a už sme aj bežali na tretie poschodie. Lapala som dych a snažila sa nezakopnúť, zatiaľ čo ona hovorila:

„Bude to bomba. Dnes konečne rozvrátim všetky tvoje pochybnosti o existencií upírov a tí starčekovia padnú na zadok. Už sa neviem dočkať,“ vypískla, keď sme sa konečne ocitli na dlhej chodbe s mramorovou dlážkou, na ktorej bolo počuť každý náš krok.

Zastavili sme pred veľkými, dvojkrídlovými dverami a vytiahli z vešiaka plášte. Vždy som si v ňom pripadla ako na Rokforte a neraz som si nemohla odpustiť myšlienku, či Rowlingová tiež niekedy nepatrila medzi členov Talamasci.

„Tak a je to tu,“ usmiala sa sestra a celým telom jej prebehla vlna vzrušenia. Nahodili sme vážne tváre a vošli.

***

„Takže vy nám tvrdíte, že ste našli a to zdôrazňujem, že úplne sama, upíra starého skoro sto rokov?“ Hromový hlas rečníka ma skoro vyhodil zo stoličky. V tvári starého muža sa objavila pochybnosť. Po dlhom vysvetľovaní mojej sestry, ako našla upíra menom Emmett McCarty, prišli na rad otázky.

„Áno, pane. Je to upír a žije v Spojených štátoch. Informácie o jeho presnej polohe mi prídu zajtra ráno,“ odvetila mu s úsmevom. Ale nikto z prítomných sa neusmieval. Všetci si medzi sebou šepkali, no môj slabý sluch nezachytil čo. Jedno som však vedela, neverili jej ani pol slova.

„Slečna Swanová, nedali sme vám náhodou za úlohu skúmať históriu Ara Volturi? Povedzte nám radšej, ako pokračujete s tým.“ Nebola to požiadavka, ale skôr príkaz. Práve preto som týchto starčekov nemala rada. Boli príliš despotický a len s ťažkosťami medzi seba pustili mladú krv, ktorá by mohla vedieť o upíroch niečo viac než oni.

„No, ja... Myslela som, že...“ koktala Rose.

„Takže vy ste ignorovali svoju prácu a miesto toho ste sa rozhodli na vlastnú päsť hľadať upíra? A kde beriete tú istotu, že práve Emmett, či ako sa volá, je upír? Kde máte nejaký hmatateľný dôkaz?“

Rosalie, sama stojaca v strede miestnosti pred veľkou premietacou tabuľou, znervóznela. Prešliapla na mieste, no pozbierala posledné kúsky odvahy.

„Dôkaz nemám. Ale všetky fakty hovoria o tom, že je to upír. A mal byť mŕtvy už od roku 1935. Ako je potom ale možné, že ho zatkli za prekročenie rýchlosti v Pensylvánií? Nie je už to dostatočným dôkazom? A prečo skúmať ešte hlbšie Arovu minulosť, keď sme sa za posledných päť rokov nedostali ďalej od dvanásteho storočia? Veď máme pred sebou zrod nového upíra. Ešte len začal svoju cestu večnosťou a na druhú stranu, musel ho predsa niekto premeniť. A ak ho pri tom zvládol nezabiť, určite je starší. Čo ak sa pred nami objavuje nová, úplne neznáma línia ďalšieho starého upíra? Čo ak Aro nie je jediný tisícročný upír, ale je ich oveľa viac? Vari by ste to nechceli odhaliť?“ hovorila zapálene.

Prekvapilo ma jej nadšenie, skoro mi tým vyrazila dych. Ak by som ešte stále bola tým malým dievčatkom a verila na upírov, určite by som jej bez zaváhania uverila každučké slovko. Ale rečník na to nemal rovnaký názor.

„Tak o tom rozhodneme my. Vy sa vráťte k odhaľovaniu Arovej minulosti. A na nás nechajte dôležité rozhodnutia,“ skríkol. Oči mu blčali hnevom. Ale nebola som si istá, prečo sa hnevá. Či preto, že Rosalie neposlúchla jeho výsostný príkaz a nevenovala sa Arovi, alebo preto, že možno našla ďalšiu líniu starých upírov.

„Choďte dočerta. Aro je u dávno preskúmaný od hora dole. Jeho minulosť ukáže len to, čo už dávno vieme, že je to namyslený upír, ktorý si o sebe myslí, že je boh a presne tak sa aj správa. Zabíja, znásilňuje a to sa nikdy nezmení. Ale Emmett je niečo iné. Niečo z úplne inej ligy, cítim to. A môžem vám sľúbiť, že to ja budem na koni, keď privediem dôkaz o jeho existencií. Porúčam sa.“ Uklonila sa, akoby sme boli na dvore Alžbety II. A potom ráznym krokom opustila miestnosť, strhajúc zo seba plášť. Neváhala som. Vybehla som za ňou aj napriek veľkému pobúreniu prítomných.

„Rosalie, počkaj,“ kričala som za ňou a bežala. Zastavila som ju už pri schodoch.

„Nesnaž sa ma zastaviť, Bella. Pôjdem do Ameriky a nájdem Emmetta. Je mi jedno, ako dlho mi to bude trvať. Ale ja ho nájdem. A potom ho donútim povedať mi, kto ho premenil.“ Otočila sa a chcela odísť. Zachytila som jej ruku.

„Zbláznila si sa? Hovoria pozorovať temné kráľovstvo, ale nezasahovať. Nesmieš sa prezradiť, nemuselo by to dopadnúť dobre. A na druhú stranu, ani nevieš, kde presne ten Emmett je. Amerika má vyše tristo miliónov obyvateľov, ako ho tam chceš nájsť?“

Nadýchla sa a upokojila. Dúfala som, že sa preberie a uvedomí si, aká je to hlúposť. Bolo by to ako hľadať ihlu v kope sena. Ale ona sa nedala. „Ráno odletím. Vyhľadám svoj kontakt a potom sa uvidí.“

Vzdychla som si. Predsa len sme mali jednu vlastnosť spoločnú. Tvrdohlavosť. „Prosím, nechaj si to aspoň pár dní uležať v hlave a potom ti pomôžem ako budem môcť. A dáme dokopy aj nejaké peniaze.“

Na poslednú vetu som ju dostala. Neboli sme vôbec bohaté, mali sme pri sebe vždy len tých pár drobných, aby sme náš dom dokázali udržať na nohách a zaobstarali si jedlo a pochybovala som, že by Talamasca bola ochotná sponzorovať tento malý výletík po jej výstupe. Zvesila ramená a prikývla. Usmiala som sa. Bola som rozhodnutá zdržať ju tak dlho, ako budem môcť. A po chvíli z nej nadšenie aj hnev iste opadnú.  

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri: uver a podľahni - 1. kapitola: