Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri alebo blázni? - 8. kapitola

03.06.2012 (07:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1667×

8. kapitola

Pohreb sa konal o dva dni. Od Emmetta som sa ani nepohla, nemohla som. A zvyšná „upírska päťka“ trávila čas s nami. Celé dva dni sme presedeli v tichu v tmavej Emmettovej izby. Dokonca ani Edward nemal na mňa blbé poznámky o tom, že skrývam jeho milovanú Angelu.

„Bella, pôjdeme?“ Emmett ma vyrušil z premýšľania. Strhla som sa a pustila sa bieleho zábradlia. „Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť. Len som myslel, že už by sme mali ísť.“ Pristúpil ku mne a chytil ma za ruku. Bolo z neho cítiť rum.

„Dobre. Idem po tvoju mamu a stretneme sa v aute.“ Usmiala som sa a vrátila sa do domu. Kar sa pomaly končil, aj Jamesova matka prestala plakať. Pristavila som sa na prahu obývačky, aby som našla Janny, Emmettovu matku. Ale pohľadom som našla iba Jamesovu veľkú fotku s čiernou stužkou, položenú na stolíku. Usmieval sa na nej a mne to pripomenulo náš bozk. Bol to azda to posledné pekné, čo na tomto svete zažil?

„Vyzerá to tak,“ povedal ktosi. Otočila som sa, akoby ma niekto bodol dýkou do chrbta, ale nikoho som nevidela. Len výplod tvojej fantázie, pomyslela som si a vzdychla. Našla som Janny a zaviedla ju k autu. Odviezla som ich domov a vošla som do Emmettovej izby.

„Ďakujem, že nám pomáhaš, Bells. Neviem, čo by som bez teba robil.“

Objala som ho. „Určite by si to zvládol. Priatelia by ti pomohli.“ Prikývol a ľahol si na posteľ. Nasledovala som ho a schúlila sa do jeho náruče. Zavrela som oči a po chvíli predstierala spánok.

„Aké romantické,“ šeptanie pri uchu ma prebudilo. Prudko som otvorila oči a pozrela na Jamesovu tvár.

„To je žart?“ skríkla som. Emmett sa pomrvil.

„Nie, žiadny žart. Len návšteva z druhej strany. A buď trochu tichšie, Emmett ma síce nepočuje, ale teba áno.“ James sa usmial a narovnal. Zanadávala som. Odtiahla som Emmettovu ruku a vyliezla z postele.

„Zbláznila som sa?“ opýtala som sa Jamesa zoči-voči.

„Nie. Nie je to v tebe, ale vo mne. Nechcelo sa mi odísť bez toho, že by som sa nedozvedel pravdu.“

„Akú pravdu?“

„Tu nie. Stretneme sa v lese tam, kde ma skoro zabili upíri.“ James sa vyparil a ja som sa musela uštipnúť, aby som sa presvedčila, že to nie je iba sen. Pozrela som na Emma, ale ten spal ako dieťa. Potichu som sa vytratila z izby, skontrolovala som Janny a vyšla som z domu. Pomaly padal súmrak, ochladilo sa. Prešla som cez ulicu a komusi cez dvor, aby som sa dostala do lesa. Tam som sa rozbehla ako víchor. Na jednu stranu som si nadávala do bláznov, že verím preludu.

„Si rýchla,“ pochválil ma James, keď som o pol hodinu dorazila na miesto stretnutia.

„Čo to má znamenať?“ chcela som vedieť.

„Teda, na upírku nie si veľmi bystrá,“ zasmial sa, sadol si na zem a oprel si hlavu o peň stromu. „Už som ti to raz vysvetľoval, nenúť ma hovoriť to znovu.“

„Prišiel si ma strašiť?“

„Skôr varovať. Neviem pred čím, len viem, že som musel prísť.“

Kyslo som sa zasmiala. „Tak to si nemusel.“

„Zachránila si mi predsa život, musel som sa ti nejako odvďačiť. Ešte sa stretneme.“ Po týchto slovách sa opäť vyparil. Vzdychla som si a posadila sa na peň, na ktorom ešte pred chvíľou sedel on. Premýšľala som nad tým, aká bláznivá sila ma musela priviesť do Forks. Ktorý z diablov vnukol Carlisleovi nápad prisťahovať sa sem. Pretože odkedy sme sa nasťahovali, priťahovala som jednu smolu za druhou. Začalo sa to infarktom v lese, pokračovalo upírmi, pohádala som sa s Carlisleom, našla som si nového milenca, podozrieva ma Edward, že som mu uniesla priateľku - aj keď oprávnene - a akoby toho nebolo málo teraz sa tu zjaví duch Jamesa a varuje ma. Schuti som sa zasmiala. Ani za posledné storočie som nemala takú veľkú smolu ako teraz.    

Pohľad Edwarda: 

Už od začiatku som Cullenovcov podozrieval. Boli čudní svojim správaním, rečou a tými pohľadmi. A teraz som si bol viac, než len istý, že to oni uniesli Angelu a možno aj zabili Jamesa, aj keď som nevedel ako. Pri prehliadke ich domu sa nič nenašlo, a to som si bol tak istý.

Sedel som pri útese a sledoval oceán. Vlny boli dnes pokojné, aj keď v diaľke som počul, ako narážajú do skál.

„Edward?“ oslovil ma Jacob, keď sa vrátil z domu s fľašou vodky. Vzal som si ju a poriadne sa napil.

„Povedz mi, Jake, ako je možné, že keď sa sem nasťahovali Cullenovci, všetko sa posralo.“

Pokrčil plecami. „Nerieš to. V ich dome sa nič nenašlo.“

„Nenašlo. Určite všetko skryli. Čo ak sú to upíri?“ Opäť som mu predostrel svoju teóriu.

„Ale no tak, nebuď smiešny. Upíri neexistujú, príliš ti to prerástlo cez hlavu,“ namietol a tiež sa napil.

„Aj tak. Povedz mi, čo vieš o upíroch. Tých, ktorí tu boli pred päťdesiatimi rokmi.“  

Vzdychol si. „Nasťahovali sa sem a začlenili sa do spoločnosti, ako obyčajní ľudia. Najstarší z nich sa zamestnal v blázinci, jeho žena, ktorá bola veľmi mladá a krásna, ako sestrička v nemocnici. Ďalší traja išli do školy. Tak vidíš, nevychádza to, oni boli piati a títo sú štyria.“ Jacob mal pravdu. Ale ani to ma neodradilo myslieť si svoje.

Ani neviem, ako dlho sme tam sedeli a len tak sledovali more. Popíjali sme a sledovali. Popritom som sa snažil nájsť riešenie. Začalo sa stmievať a ja som zavolal Jaspera, nech ma príde odviesť. Keď sa mi konečne podarilo správne nasadnúť do auta a zapnúť si pás, vysvetlil som aj jemu svoje podozrenie.

„Ak chceš mať istotu, zožeň si záznam zo školy. Určite si vedú záznamy aj z predchádzajúcich rokov.“ Bol to výstrel naslepo, ale ako sa vraví, topiaci sa každej slamky chytí. Okamžite som vytriezvel a nahovoril Jaspera na spoluprácu. Ten ľutoval, že mi to navrhol.

Zastavili sme v bočnej uličke pred školou, vystúpili a prešmykli sa cez ulicu. Policajtov sme nevideli, ale predsa sme boli opatrní. Nájsť školský archív bolo jednoduchšie, než sem si mysleli. Ďalším plusom boli odomknuté dvere.

Hľadal zložku spred päťdesiatich rokov, bolo ako hľadať ihlu v kope sena. Medzi hŕbami papiera, ktoré pomaly obžierali krysy, mole a smrdeli zatuchlinou, bolo ťažké nájsť jednu zložku.

Strávili sme tam hodiny, vonku sa už úplne zotmelo a ja som mal pocit, že sa už rozvidnieva, keď Jasper konečne zajasal: „Mám to. Je to spred päťdesiatich rokov.“ Pribehol som k nemu a sadol si do kopy papierov. Stačila len chvíľa, keď som zbadal meno Isabella Marie Cullen, Christian Cullen a Alice Cullen. Otvoril som prvú. Padla mi sánka.

„Je to jej fotka,“ zašepkal. Rýchlo som otvoril ďalšiu zložku. Alice sa tam usmievala ako slniečko. A potom aj Christian, ktorý sa tváril ako na pohrebe. Nastalo hrobové ticho. Ohúrene som sledoval Isabellinu tvár, ktorá vyzerala na čiernobielej fotke ako anjelik. Mala úprimné oči a krátke vlasy.  

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri alebo blázni? - 8. kapitola: