Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upír na polovičný úväzok 2

09.08.2011 (08:30) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2034×

„Čo to bolo?“ opýtal sa Demetri a nechápavo sa na mňa pozrel. Mykla som plecom, pretože som nemala ani šajnu, čo sa to so mnou deje. Rukou som už mohla hýbať a nebolelo to.  Šťastne som sa na neho usmiala.

„To si bola ty? Ty si sa uzdravila?“

Nesúhlasne som pokrútila hlavou. „Nie.“

„Ale urobila si to,“ obvinil ma a pomohol mi postaviť sa na nohy.

„Ako som sa mohla uzdraviť, keď to neviem. Veď to je úplná blbosť, nemyslíš?“

„Nie, nie je to blbosť, pokiaľ to je tvoja schopnosť.“

„Aha.“ Zamyslela som sa, aká je možnosť, žeby som predsa len mala schopnosť? Veľmi malá. Ten, kto povedal, že budem mať schopnosť, sa iste musel mýliť. Veď nie som ani poriadny upír, tak ako by som mohla mať aj schopnosť? To je vylúčené! A uzdravovať sa? Nie, to nie.

Aj keď... prečo nie? Aspoň raz v živote by som bola niečím výnimočná. Uzdravovanie by bolo naozaj dobré, mohla by som tak pomôcť hocikomu. No každá vec má aj svoje Ale. Ale ja som sa dostala k upírom, ktorí sa zraniť nemôžu, tak im asi budem nanič.

„Miňa, pôjdeme za Arom. Musí to vedieť,“ vyhlásil. Povzdychla som si a prikývla. Nevedela som, kto je Aro, ale bolo mi to úplne jedno.

Demetri ma viedol cez presne sedem chodieb, ktoré mali vysoký strop a na každom kroku boli nejaké dvere.

„Ahoj, Gianna,“ pozdravil Demetri ženu za mramorovým pultom.  Len kývla hlavou. Bol to človek, pretože som počula tlkot srdca. Zrazu som dostala chuť na krv, no vedela som sa ovládať. Aj tak – aká bola šanca, že by sa mi k nej podarilo dostať skôr, než by ma Demetri zastavil? Povedzme si to na rovinu – nulová! Demetri sa oprel o pult a pozoroval ženu, ktorá ukladala papiere a sem-tam sa pozrela na Demetriho a na mňa. Gianne sa srdce rozbúchalo ešte viac, keď sa na ňu usmial.

Tak dobre, Demetri bol celkom fešák, takže sa nečudujem tej žene, že sa jej páči. Ona iste nevidí tenkú jazvu na jeho tvári, ktorá sa mu ťahala od ľavého oka až k spánku. Nevšimla by si ani jeho nádherné oči. Toľko krásnych farieb! Boli ešte krajšie, než farby mojej pokožky na slnku. Pre ňu to boli iste len červené oči.

Nemala by som takto uvažovať. Nie, pretože toho chlapa vôbec nepoznám a podľa toho, ako sa správa, je to totálny idiot. Odvrátila som sa od nich a študovala fotografie hradu.

„Dnes?“ spýtal sa Demetri takmer nečujne.

„Mám prácu, prepáč. Možno zajtra.“ Čože? Tak on má niečo s tou ženskou? No páni. A môže byť vôbec upír s človekom? Ja som mala problém sa pri nej udržať, aby som na ňu neskočila, tak čo potom on? Ako môže vydržať v jej blízkosti?

„Dobre,“ odvetil pokojne. Gianna sa k nemu nahla, aby ho mohla pobozkať. Znechutene som si povzdychla, čím som upútala ich pozornosť. „Aj ja mám prácu,“ okomentoval ma a pozrel sa mojím smerom.

„Ona nie je upírka, však?“ šepla, no počula som to. Demetri nesúhlasne pokrútil  hlavou. „Nie?“ Žena si ma znovu prezrela od hlavy až po päty. Stisla som pery a zápasila s nutkaním po nej skočiť.

„Nie tak celkom.“

„Našli ste ďalšieho poloupíra?“ opýtala sa ho prekvapene.

„Potom ti o tom poviem, zatiaľ sa maj.“

„Čo myslela tvoja priateľka to ,našli ste ďalšieho polo upíra´?“ vybafla som naňho hneď, ako sme od nej boli ďalej.

„Nič,“ odvetil podráždene. „A nie je to moja priateľka!“ zavrčal a pridal do kroku.

„Vyzeralo to inak.“

„Pozri sa, poloupíra môžeš aj stvoriť. Keď sa upíri množia s ľuďmi.“ Zasmiala som sa. Keď to hovoril on, vyznelo to fakt divne. „Myslela si, že si jedna z nich. A už mi daj pokoj.“ Neodpovedala som mu, pretože už bol fakt vytočený. Nechala som Demetriho Demetrim a Giannu Giannou, pretože Demetri otvoril obrovské dvere. Všimla som si tri prázdne tróny.

„Aro?“ zvolal a rukou naznačil, nech vojdem dnu. Poslúchla som ho a poobzerala sa okolo seba. Bola to tá miestnosť, v ktorej nás premenili. Potlačila som spomienky na ten deň.

Všimla som si nejakého postaršieho muža s dlhými hnedočiernymi vlasmi. Krvavočervené oči mu takmer žiarili. „Objavili sa schopnosti?“ hádal s úsmevom na perách. Demetri prikývol. „Poď sem.“

V momente, kedy som sa dotkla jeho ruky, sa mu na tvári zjavil neprítomný výraz. Pozrela som sa na Demetriho. Ten tam stál ako soľný stĺp a vyzeral belšie než stena. V tvári mal úplne zničený výraz. Prečo?

„Páni, to je naozaj zaujímavé!“ Posledné slovo Aro zdôraznil a pozrel sa na Demetriho. Čo to Aro vlastne urobil? „Prečítal som ti myšlienky, aby som zistil, akými schopnosťami si bola obdarená. Demetri, odveď ju, prosím, a potom sa sem vráť. Ďakujem.“

„Čo sa to tam stalo?“ vyzvedala som.

„Mia, mlč. Nemala si k nemu ísť. Len som mu to chcel povedať. Teraz... teraz to už vie,“ hovoril  potichu.

„Však si chcel, aby to vedel.“

„Ale teraz nemyslím teba a tvoje schopnosti, ale mňa. Darilo sa mi už viac než pol roka vyhýbať sa mu, no musela si prísť ty a...“ hlas mu takmer zlyhal. Zastal a pozeral sa do zeme. „Gianna je človek. Pre upíra len jeden nevýznamný človek, pre mňa však celý svet. Milujem ju, Mia. Niekoľko mesiacov som sa vyhýbal Arovi a všetkým, len aby neprišli na mňa a Giannu. Dnes som na to nemyslel. Stačilo len jedno malé pošmyknutie. Oni nemajú problém ju zabiť...“

„Prepáč,“ pípla som. Kvôli mne to zistil ten Aro. Ani neviem, kto to vlastne je, ale asi je nejaký šéf, keď musí všetko vedieť. Začala som sa cítiť previnilo. Čo by som mala urobiť? Čo ak bude pravda to, čo mi povedal? Ak ju zabijú... „Choď,“ povedala som.

Demetri sa na mňa nechápavo pozrel. „Čo?“

„Choď za ňou. Zober ju niekde.“

Nasilu sa zasmial. „To nie je ľahké.“

„Keby som bola na tvojom mieste, šla by som za ňou a niekde ju... uniesla, napríklad. Aby bola v bezpečí a ďaleko od nich. Teda pokiaľ niekto nemá nejaké stopovacie schopnosti, tak by sa vám to malo podariť. Improvizuj!“ Demetri sa na chvíľu zamyslel. „Neviem, čo to so mnou je, keď radím totálnemu idiotovi,“ dodala som. Teraz sa mu na tvári objavil úsmev. Odhalil svoje žiarivo biele zuby a pristúpil ku mne bližšie.

„Ja mám také schopnosti. Dokážem hocikoho vystopovať.“ Vyzeral, akoby mu niečo konečne doplo. Alebo – nestála som mu náhodou na kábli, či to bude tými blond vlasmi? On si hovorí upír-superbojovník. No jasné.

Zrazu ma objal a dodal: „Trafíš do izby, však?“

„Vyzerá to tu ako v bludisku, ale budem sa snažiť.“

„Ďakujem ti.“

„Nie je za čo... ja len... vzduch...“ Hneď ma pustil a odstúpil odo mňa.

„Prepáč. Tak sa tu maj, Mia. Snáď sa ešte niekedy uvidíme,“ rozlúčil sa so mnou, otočil sa a rozbehol preč. Ešte som tam chvíľu len tak bez pohnutia stála, a potom sa vybrala do svojej izby.

Moja izba bola malá, no za to som sa v nej cítila skvele. Vlastne to bol taký malý byť. Spálňa bola najväčšia izba. Mala som v nej obrovskú manželskú posteľ, stôl s dvoma soličkami a malú chladničku, keďže jem aj normálne jedlo, skriňu s oblečením, ktoré mi tam niekto dal. Vedľa som mala vlastnú kúpeľňu s veľkou vaňou. Všetko to bolo také krásne, no aj drahé. Musím sa im potom nejako poďakovať, pretože práve o takomto domove som snívala.

Zvalila som sa na posteľ a povzdychla si. Tento deň bol teda pekne dlhý. Zistila som, že je ešte len osem hodín večer. Unavená som ani nebola. Popravde, posledné dni mi stačili len štyri hodiny spánku. Asi sa tu unudím k smrti.

Čo ak Demetri nestihne zachrániť Giannu? – napadlo mi zrazu. Ale to je vylúčené, iste by ju tak rýchlo nezabili. A kto by im potom robil recepčnú, nejaká upírka, aby im odstrašovala jedlo? Ja o tom pochybujem, takže Demetri má šancu na útek. Len nech to nezbabre, inak ho to bude stáť život. Nielen jeho, ale aj Giannu. Zamiloval sa do nesprávneho dievčaťa. A Demetri je k tomu jeden z najlepších bojovníkov. Aspoň mi to ktosi po premene spomínal. Ak to je pravda, je tu šanca, že sa im podarí utiecť.

Z premýšľania ma vytrhlo klopanie na dvere. Kto by to len mohol byť? Veď nikoho nečakám. Ihneď som sa postavila a rukou si uhladila vlasy. Vybrala som sa k dverám a otvorila ich.

Takmer som skríkla, keď som si spomenula na to, kto to je. Bol to ten muž... na neho nikdy nezabudnem. Dlhšie hnedé vlasy mal zastrčené za ušami a červené oči mu už potmaveli. To on ma premenil.

„Ahoj,“ pozdravil a pri tom sa jemne poklonil. „Chcel som len spoznať budúceho výnimočného člena najvyššej gardy.“ Vyvalila som na neho oči.

„Čo?“

„Volám sa Dimitrij, ty musíš byť Mia,“ predstavil sa a podal mi ruku. Tak dobre, asi ma už nechce zabiť.

1. kapitola ♦ 3. kapitola

Ďakujem, že ste si prečítali ďalšiu kapitolu.

Snáď sa páčila aj táto. :)

Kapitola venovaná: NatyCullen, Bewlyer, Never, StarShine, marketesaky, kayle04, Mei, Peťulíne, RosalieLove, mime17794 a DeeDee. :)

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upír na polovičný úväzok 2: