Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Un Amor Real - 9. kapitola

30.10.2012 (09:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 3330×

Bella:

„Čo sa stalo? Prečo si nešla s Edwardom?“ pýtal sa Charlie, keď som si sadla do auta. Čo som mu mala povedať? Mala som mu povedať, že Mike je obyčajný vydierač? Že mi na Edwardovi záleží viac ako na komkoľvek predtým?

„Nič,“ pípla som a ďalej som pozerala von oknom. Premýšľala som nad tým, čo sa stalo. Premýšľala som nad Edwardom. Vedela som, že ma bude nenávidieť a ak nie to, tak určite bude aspoň nahnevaný a sklamaný z môjho správania.

                                                              ***

„Bella, Bella. Hráš sa na samaritánku? Si matka chudákov?“ Smial sa mi do tváre Mike. Mala som chuť mu jednu vraziť. To, že podkopol Edwardovi nohy, tak to bolo úplne svinstvo. Chcel ho zosmiešniť, ale mal smolu. Aj keď sa všetci išli roztrhať od smiechu, tak sme odišli z parkoviska s hlavou vztýčenou.

„O čo ti ide? Prečo mu nedáš pokoj. Nič ti predsa neurobil,“ snažila som sa zistiť, čo je za jeho činmi a prečo sa správa ako totálny idiot?

„Osobne mi neurobil nič, ale ako si dovoľuje prísť s tebou na jednom aute? A ako si to predstavuješ, že sa s ním budeš zahadzovať?! Mňa ignoruješ už tretí rok, ale len čo príde nejaký chudák, tak mu skáčeš okolo krku.“ Myslím si, že Mike nie je tak úplne v poriadku.

„Mike, ja a Edward sme len dobrí priatelia. Je úžasný, vtipný a cítim sa v jeho spoločnosti skvele. Prosím ťa, daj mu pokoj! Nestačí, že si mu prerezal všetky káble? Musíš ho zosmiešňovať pred celou školou?“ Bola som už zúfala. Bola som odhodlaná si pred ním aj kľaknúť na kolená, len aby mu dal pokoj. Edward si to nezaslúži.

„Bella, si na smiech. Nie len mne, ale celej škole. Prestaň sa s ním promenádovať po celej škole a ja ti sľúbim, že sa ho nikto ani nedotkne! Dokonca budem taký dobrý, že mu to jeho auto dneska necháme na pokoji.“ To nemyslí vážne? Ja sa mám prestať stýkať s Edwardom?

„A to si ako predstavuješ? Mám ho ignorovať? Mám sa mu vyhýbať? Alebo čo vlastne odo mňa chceš?“

Zasmial sa. Takže som to pochopila správne.

„Bystré dievča. Tak? Ako si sa rozhodla?“

„Určite mu dáš pokoj? Aj tvoji kumpáni? Prisaháš?“ Pozeral na mňa ako na blázna.

„Ak ty urobíš, čo od teba chcem, tak ti to môžem zaručiť.“ Premýšľala som, ale jediný spôsob, ako ho ochrániť, je to, že ho prestanem vídať. Nikdy sa nevzdávam bez boja, ale teraz neviem, čo mám urobiť. Nedopustím, aby mu ubližovali.

„Žiadna šikana? Žiadne hlúpe vtipy? Nič?“ Záleží mi na ňom až tak veľmi, že som odhodlaná sa ho vzdať. Je to obrovská obeť, ale pre Edwarda urobím všetko.

„Už som ti to povedal a ja svoje sľuby plním.“ Nezmohla som sa na nič len som mu prikývla. On sa víťazne usmial a kráčal si to k svojej bande.

                                                         ***

Cítila som sa ako zbitý pes. Nemala som na nič náladu. Prišla som o priateľa, o človeka, ktorému som začínala veriť a ktorého som dokonca začínala mať rada. Áno, je to tak. Mám rada Edwarda.

„Oci, pre nikoho nie som doma. Prosím ťa,“ požiadala som Charlieho, keď sme prišli domov. Len mi prikývol a o viac sa nestaral. Zaliezla som do svojej izby a hneď som sa zvalila na posteľ. Svoj plač a vzlyky som tlmila vankúšom. Predsa sa Charlie nemusí dozvedieť, čo sa deje a aké svinstvá sa robia v škole. Dole niekto zaklopal na dvere. Vyšla som potichu z izby, aby som zistila, kto to je.

„Dobrý deň, pán Swan. Je Bella doma?“ spýtal sa Edward. Edward je tu. Rýchlo som si prikryla ústa, aby mi z nich nevyšiel vzlyk.

„Ahoj, Edward! Bella sa necíti dobre. Spí. Poviem jej, že si tu bol.“ Charlie nebol dobrý klamár, ale mala som pocit, že mu uveril.

„Ďakujem vám, pán Swan. Dovidenia,“ povedal smutným hlasom a odišiel. Rýchlo som vbehla do izby a skočila k oknu, aby som ho aspoň poslednýkrát videla. Edward sa otočil a pozrel smerom do môjho okna. Sakra, rýchlo som sa skrčila. Dúfam, že ma nevidel. Zaliezla som pod paplón a do uší som si dala slúchadlá. Snažila som sa na nič nemyslieť, ale bolo to  ťažké. Stále som si opakovala vetu: „V dobrom aj v zlom.“ Príde prvý problém a ja zdupkám ako zbabelec. Nie, nie som zbabelec. Chránim len to, čo mám rada.

Bolo niečo tesne pred polnocou, keď som sa zobudila celá spotená. Snívalo sa mi o Edwardovi a o tom, ako sa teraz cíti. Všimla som si, že okno do mojej izby je otvorené, čo bolo zvláštne, pretože bolo zatvorené. Ja som ho neotvárala. Prešla som k oknu a pozrela som sa na oblohu posiatu hviezdami. Mesiac mi svietil rovno na posteľ a ja som si teraz uvedomila, že mi ostali len spomienky. V rukách som zvierala svojho malého macka, ktorého som dostala ako trojročná od matky. Slzy mi zmáčali tvár, ale mne to vôbec nevadilo. Za tie hodiny som si na to v skutku zvykla. Zapozerala som sa smerom na strom, na ktorom sa ako na jedinom ohýbali vetvy a do tmy som len zašepkala: „Edward, odpusť.“ Bolo to bláznivé, veď akoby ma mohol počul. Posadila som sa do svojho kresla a zabalila som sa do deky, pod ktorou som spala s Edwardom. Ešte stále bola cítiť ním. Nechala som svoje ťažké viečka klesnúť a zaspala som. Ráno som sa zobudila v posteli a okno bolo zatvorené. Opäť som ničomu nerozumela. Okno som chcela zatvoriť, ale nakoniec som ho nechala otvorené. Zaspala som v kresle a nie na posteli. Určite ma preniesol Charlie a zatvoril okno.

„Bells, mala by si vstávať. O chvíľu ťa treba odviesť,“ Charlie sa snažil byť dnes čo najmilší, ale ja som nemala chuť ísť do školy. Nemohla by som sa pozrieť Edwardovi do očí. To nedokážem asi nikdy, ale potrebujem čas.

„Oci, necítim sa dobre. Nemohla by som dnes ostať doma? Prosím ťa,“ prosila som ho a on premýšľal.

„Bells, dobre vieš, že neuznávam záškoláctvo, ale pre dnešok urobím výnimku. Nemám službu, a tak budeme spolu dvaja. Zavolám do školy. Ty zatiaľ odpočívaj.“ Bola som rada, že ho mám. Na nič sa ma nepýtal a už aj odchádzal z izby.

„Ocino, ďakujem. Aj zato, že si ma  v noci uložil.“ Charlie na mňa pozrel tak, že nevie, o čom hovorím. Kto ma potom uložil? Som námesačná?

„Ja som tu ale nebol. Vieš, že ti sem nechodím,“ povedal a premýšľal určite nad tým, či som v poriadku.

„Aha, tak potom som asi bola taká unavená, že si to nepamätám!“ Vedela som, že je to hlúposť. Niekto ma musel uložiť, ale kto by sa sem dostal? Asi už blúznim. Asi po dvadsiatich minútach sa Charlie vrátil do izby. V jednej ruke držal tácku s jedlom a v druhej knihu a album. Posadil sa vedľa mňa na posteľ.

„Bella, nie som vzorovým otcom... Nie, počkaj. Neprerušuj ma,“ požiadal ma, keď videl, že otváram ústa, aby som protestovala. Čo som, samozrejme, aj mala v pláne, ale zavrela som ich.

„Takže ešte raz. Viem, že nie som vzorovým otcom. Máš to so mnou ťažké. Neviem si poriadne vyprať, navariť a bez teba by som bol stratený. Ale zato si moja dcéra a ja viem, kedy ti niečo je a kedy ťa niečo trápi. Nie som slepý, Bella. Nie som tvoj kamarát, dokonca ani tvoja matka, ktorej by sa určite rada zdôverila, ale som tu pre teba. Budem ťa chrániť a nech sa deje čokoľvek, tak budem stáť pri tebe.“ Slzy mi začali stekať samé po tvári a ja som mala hroznú chuť mu povedať všetko, čo mi je.

„Edward,“ pípla som a naplno som sa rozplakala. Charlie ma len silno privinul k sebe a začal ma kolísať ako malé dievčatko. Toto robil stále, keď som si oškrela koleno alebo spadla, čo i len na zadok.

„Pšššt, to bude dobré! Vieš, keď mi ten tvoj Edward zavolal, že si si skoro zlomila ruku a že je u nás doma, tak som mal sto chutí sem prísť a vyhodiť ho. Myslel som si, že je to nagelovaný frajer, ktorý mi chce zneužiť moje malé dievčatko. No on bol slušný, hovoril vychovane a musím povedať, že sa o teba dobre postaral. Uznávam, že som párkrát poslal hliadku na kontrolu, či sa tu niečo nedeje...“ Čo to povedal? Posielal hliadku?

„Ociii!“ skríkla som, až sme spolu nadskočili na posteli.

„No čo. Bál som sa o teba. Ale to nie je to podstatné a neprerušuj náčelníka polície, lebo ťa dám zavrieť!“ Pozrel na mňa vážnym okom a ja som zmĺkla.

„Keď som ho však videl u nás, tak som si predstavil seba. Videl som v ňom seba pred pár rokmi.“ Pred pár rokmi? Má skoro osemnásťročnú dcéru a on tomu hovorí pár rokov?

„Čo tak pozeráš? Nie som taký starý. Proste, pozri si toto.“ Podal mi knihu. Bola to ročenka z jeho čias, keď navštevoval forkskú strednú. Ukázal na jednu fotku. Bol na nej ulízaný chlapec s cestičkou a okuliarmi. Presne ako Edward. Pozrela som na svojho otca. Asi som začínala chápať, čo mi chce povedať.

„To som ja. A toto,“ ukázal na fotku mojej matky. Bola roztlieskavačka. Vyzerala tam krásne. Nikdy mi ani jeden z nich nehovoril o svojej strednej a začínam chápať prečo.

„Tvoja matka bola tou najkrajšou na celej škole. Jej kráse sa nevyrovnalo žiadne dievča. Zamiloval som sa do nej na prvý pohľad. Ona ma tiež mala rada, ale vieš, aká je stredná škola. Ja som bol inde a ona bola tiež. Ona bola roztlieskavačka a ja som bol v šachovom tíme. Ona bola iná liga, kopala za iný tím. Ja som do jej sveta nepatril. Bol som šikanovaný, každý deň som trpel kvôli nej. Keď som sa ju čo i len pozdravil, tak som mal hlavu v záchode, a tak podobne.“ Nemohla som uveriť vlastným ušiam. Môj úspešný otec, ktorý je dnes uznávaným človekom vo Forks, mal takéto detstvo? Vlastne pubertu?

„A čo urobila mama? Ako sa k tomu postavila?“ Otec sklopil oči a zatvoril ročenku.

„Je úplne jedno, čo urobila ona. Tu ide hlavne o teba. Máš ho rada?“ spýtal sa a položil moju ruku na miesto, kde bije srdce. Chcel, aby som sa riadila srdcom. Prikývla som.

„Tak, potom prečo sa trápiš? Prečo ubližuješ sebe a aj jemu? Bells, nech si každý hovorí, čo chce. Nech hádžu polená pod nohy, ale predsa ho neodkopneš len preto, že nie je seximodelom prvej triedy. Kto by sa hodil na teba, keď padajú police? Kto by tu strávil celú noc a ani by sa ťa nedotkol? Kto by dokázal navariť takú úžasnú omeletu? Kto by mal v očiach a v tvári toľko bolesti, keď tu včera bol? Možno si myslíš, že nemám právo ti hovoriť do tvojho života, ale jedno si zapamätaj. Milujem ťa, si moja najdrahšia dcéra a ja chcem pre teba len to najlepšie. Vidím, že to najlepšie pre teba je on. Nebuď hlúpa a povedz mu, čo máš na srdci, prečo si sa tak správala a hlavne, kto za tým je.“

Takýto rozhovor som s Charliem nikdy neviedla. Neverila som vlastným ušiam. Čakala by som to skôr od svojej matky, ale od neho nie. Charlie sa postavil a vzal ročenku a odchádzal. Ostal tu po ňom len album, ktorý som nikdy predtým nevidela. Zaujal ma nadpis na ňom: „Z čias, keď o nás nikto nevedel.“ Otvorila som prvú stranu, na ktorej bol môj otec v objatí spolu s matkou. Na druhej sa naháňali po krásnej lúke. Aj keď fotka bola čiernobiela, tak som si dokázala predstaviť tú krásu. Na všetkých boli len oni dvaja. Otec mal v očiach niečo, čo som videla aj u Edwarda, keď sa na mňa pozerá, ale nechcelo sa mi tomu veriť. To nemôže byť pravda. Alebo áno? 

Spomenul si niekto na Mikea? Tipoval niekto, že práve on je za Belliným správaním? Urobila podľa vás dobre, keď chcela Edwarda chrániť? 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Un Amor Real - 9. kapitola: