Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Un Amor Real - 10. kapitola

05.11.2012 (11:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 3325×

Edward:

Bolesť, smútok, hnev, čo vlastne teraz cítim? Áno, je to bolesť, ktorá je sprevádzaná nevysvetliteľným správaním Belly. Bolesť, ktorú teraz cítim, nedokážem opísať. Opísať, čo teraz cítim mi spôsobuje rany a privádza ma do šialenstva. Vo svete, v ktorom som už pochyboval o každom ľudskom tvorovi a neveril som už v nesebeckosť, tak prišla ona. Bola milá a chápavá duša. Nehľadela len na seba. Ani teraz, ale ja cítim hnev. Áno, je to hnev, ktorý ma pochytil, keď som zistil dôvod jej konania.

Keby nebolo Alice, tak nič neviem a utápam sa v nevedomosti. Vďaka nej viem, čo povedal ten sviniar Belle. Mám hnev, že mu pristúpila na jeho hru bez toho, aby sa so mnou o tom pozhovárala. Keby mi povedala s čím za ňou prišiel, tak určite by som jej nedovolil, aby sa na mňa doslovne vykašľala. Uznávam. Chcela mi dobre, záleží jej na mne, ale vôbec ju nezaujímalo, ako mi tým ublíži? Neuvedomuje si, že vlastne tu mám jedine ju? Musí mi vysvetliť, prečo takto konala. Či ma chcela chrániť, alebo je rovnaká ako ostatní. Musím to vedieť. Nech je pravda akokoľvek bolestivá, chcem to vedieť.

Sadol som do auta a šiel rovno k nej. Bál som sa, čo mi povie, ale aj tak som to musel vedieť. Vystúpil som z auta a pomaly som šiel k dverám jej domu. Po zaklopaní mi otvoril jej otec. Bol prekvapený, že ma vidí a stále mal v hlave výraz svojej dcéry. Ona trpela. Bola smutná. Takže nechcela pristúpiť na Mikeove vydieranie. Ona ma chcela chrániť. Moju tvár zdobila bolesť, už som necítil hnev. Trpel som. Povedal mi, že nie je doma. Klamal, ale odišiel som. Večer som sa vrátil.

Ležala skrútená do klbka a celú tvár mala zmáčanú od sĺz. Dokonca bola aj opuchnutá a mala kruhy pod očami. Prečo sa kvôli mne takto trápi? Veď som bezvýznamné nič a ona sa trápi pre mňa. Keby zistila, ako jej klamem a čím vlastne v skutočnosti som, tak určite by nevyronila ani slzu a rovno by ma chcela upáliť zaživa. Je pravda, že by som sa nebránil, pretože si zaslúžim zhorieť v horúcom pekle za to, že klamem tej najlepšej osobe na svete. Prisahám, že keď z nás opäť budú priatelia, tak jej všetko poviem.

Začala sa krútiť a naťahovať, jej dych sa začal zrýchľovať a srdce bilo rýchlejšie. Pochopil som, že sa asi zobudí a preto som rýchlo odišiel. Vyskočil som z jej okna tak rýchlo, že som v tej rýchlosti aj zabudol zavrieť okno. Vrátiť som sa už nemal čas. Bella prešla k oknu a čudovala sa, prečo je otvorené, bola presvedčená o tom, že bolo zatvorené. Opäť sa rozplakala a obviňovala sa z dnešného dňa. Aj napriek slzám bola nádherná. Vo svite mesiaca bola snáď ešte krajšia, aj keď to nebolo možné. Zahľadela sa na strom, na ktorom som čupel a dostal som strach, že ma nebodaj zazrela. Bolo to nepravdepodobné, ale aj tak som sa toho pocitu nedokázal zbaviť.

„Edward, odpusť.“ Keď vyslovila tieto slová do tmy, moje srdce začalo krvácať. Nemohol som zniesť tú bolesť, ktorou to povedala. Nemusím byť ani Jasperom, aby som cítil to, čo teraz cíti ona.

Vyčkával som, čo bude robiť, ale ona sa posadila do kresla a zakryla sa dekou. Dlho si k nej privoniavala, akoby ma z nej chcela cítiť a potom zaspala. Počkal som ešte chvíľu a potom som sa vrátil späť do jej izby a opatrne som ju uložil do postele. Nechcel som, aby sa zobudila celá dolámaná. Ešte chvíľu som ju pozoroval a hladkal po vlasoch. Sem tam jej ušla ešte nejaká neposlušná slzička, ale aj tú som stihol zachytiť. Keď začalo pomaly svitať, uznal som, že je čas odísť. Pobozkal som ju na čelo a odišiel som preč. Rozbehol som sa domov.

„Edward, kde si bol?“ strachovala sa Esme. Vedela, čo sa stalo, pretože Alice to celej rodine povedala. Nehneval som sa na ňu. Nemal som ani najmenší dôvod. Nemáme pred sebou tajnosti a hovoríme si všetko.

„Za Bellou,“ zamumlal som popod nos. Vedel som, že to všetci počuli. Prišla ku mne a silno ma objala. Potom ma prišla objať aj Rosalie. Bolo jej ľúto, čo sa stalo.

„Ako je na tom?“ spýtal sa Carlisle a teraz sa nezaujímal o jej ruku, ale o situáciu, v ktorej sa nachádzala.

„Trpí, vyčíta si to. A ja neviem, ako jej pomôcť.“ Založil som si ruky do vreciek a hlavu sklonil k zemi.

„Cítim tú bolesť z teba.“ Jasper to cítil a krivil tvár od bolesti.

„Prepáč,“ povedal som smerom k nemu. Bolo mi ho ľúto. Nezávidel som mu jeho dar. Cítiť všetky pocity ľudí musí byť naozaj deprimujúce. Cítil som, že sa snaží svojim darom na mňa pôsobiť a aj som sa cítil trošičku lepšie.

„Edward, upokoj sa. Bella ťa má rada, viem, že ťa má rada. Dokonca si myslím, že viac ako to, ale ešte si to sama neuvedomila. Mám taký pocit, že na to príde skôr ako si myslíš. Daj na mňa,“ snažila sa ma povzbudiť Alice. Ja som sa zas snažil vidieť u nej v hlave niečo, čo nasvedčuje pravdivosti jej slov. Ale nič som tam nenašiel.

„Darmo mi pozeráš do hlavy, nemala som videnie. Aspoň zatiaľ nie. Zato mám oči, nie som slepá. Všetci vidíme to, ako na teba pozerá, ako sa k tebe správa. To nie je len čisté priateľstvo. Prečo inak by sa takto trápila. Edward, ona ťa prinajmenšom ľúbi, len jej daj čas.“ Čas? Veď ja som jej chcel dať čas, ja som jej ho dával, ale teraz sa všetko pokazilo.

„Čo mám robiť? Sedieť so založenými rukami? Ukázať Newtonovi, že vyhral? Vzdať sa len tak bez boja?“ Teraz by som si prial byť iný. Byť zlý, byť krvilačný, aby som ho jedným šmahom zabil, ale ja nie som vrah a nikdy ním nebudem. Vyhrám nad ním poctivo.

„Počkaj, uvidíš, čo bude zajtra v škole. Možno príde na to, že bez teba nemôže byť, že jej chýbaš a všetko ti povie. Si na svete sto rokov, tak mi nehovor, že deň, dva nevydržíš, kým sa všetko nevráti do starých koľají.“ Mala pravdu v tom, že som na tomto svete už dlho, ale to je práve to, čo ma trápi. Som tu tak dlho a konečne som mal svoje šťastie na dosah ruky a pre nejakého hlúpeho Mikea Newtona nehodlám prísť o svoje šťastie.

„Chcem byť sám. Ospravedlňte ma,“ povedal som celej rodine a šiel som do svojej izby sa nachystať do školy. Vôbec sa mi tam nechcelo, ale chcel som vidieť Bellu. Pred chvíľou som ju videl a už mi neskutočne chýba. Zvykol som si na jej prítomnosť, na jej smiech, na ňu celú. Môj život si nedokážem predstaviť bez nej. Keby mi povedala, že ma nechce, tak jej dám pokoj, ale nie takto.

To, že jej dá podmienky ten zvrátený chudák, nie je dôvod na to, aby sa so mnou prestala stretávať. Po ceste do školy som premýšľal nad rôznymi variantmi ako Mikea zneškodniť. Napadlo mi zohnať si zbraň a zastreliť ho, ale to by bolo veľa krvi, takže som to zamietol. Potom ma tiež napadlo, žeby som ho utopil, ale vidieť ho ako sebou mece pod vodou, to tiež nie je ono. Podpáliť ho je riskantné aj pre mňa, keďže som ľahko horľavým cieľom. Všetky moje doterajšie plány som zavrhol a prebralo ma trúbenie. Nejako som sa pozabudol a naskočila zelená.

Keď som prišiel ku škole, tak ma čakalo nemilé prekvapenie. Bella tu nemala auto. Vlastne, akoby aj mohla, keď má ruku v dlahe, ale hneď mi moje podozrenie potvrdili Mikeove myšlienky.

„Chudák, dneska prišiel bez Bellinky. Aspoň, že urobila to, čo povedala. Škoda len, že mu musím dať pokoj. Uvidíme však do kedy jej to vydrží. Radšej dnes ani neprišla, aby nevidela toho magora. Čo, dofrasa, na ňom vidí.“

Ja mu dám magora a chudáka. Teším sa na deň, keď konečne ukážem svoju pravú tvár. Hruď sa mi od nervov rozvibrovala a ja som zavrčal. Celá rodina na mňa pozrela a Jasper ma znova snažil upokojiť. Celý deň som mal od všetkých pokoj. Nemohol som uveriť, že ten bastard dodržal slovo, ktoré dal Belle. No bol som zato vďačný, že jej snaha nevyšla na zmar. Chcel som ísť za ňou domov, ale Alice mi povedala, že mám ísť najprv domov k nám.

Bella:

Uvedomila som si, čo mi chcel Charlie povedať. Má pravdu. Musím ísť za svojím šťastím a nech to stojí, čo to stojí. Žiaden Mike Newton mi predsa nebude brániť, aby som bola s Edwardom.

„Oci, môžeš na chvíľku?“ potrebovala som mu toho povedať viac a zároveň ho požiadať o ďalšiu láskavosť.

„Potrebuješ niečo?“ spýtal sa trochu so strachom.

„Chcela som ti poďakovať za to, že si sa mi zdôveril a prehovoril mi do duše. Máš pravdu. Musím bojovať za to, čo chcem. A ja viem, že chcem byť s Edwardom. Záleží mi na ňom, tak ako na nikom ešte. Neviem, či to je láska, ale priateľstvo určite.“ Charlie sa na po celý čas usmieval.

„Tiež by som ťa chcela požiadať, či by som nemohla ísť za ním. Chcem s ním hovoriť, ale na to potrebujem tvoju pomoc. Za prvé, nemôžem šoférovať a za druhé, nemám sa ako obliecť.“ Pri slove obliecť Charliemu skoro vyskočili oči z jamiek.

„To ti mám ja akože obliekať nohavičky a tú smiešnu vec, ktorú nosíš pod krkom?“ Hlas sa mu neskutočne triasol a ja som bola červená až na zadku.

„Ocííí, na čo to myslíš? Nie, samozrejme, že nohavičky na sebe mám a keď si si nevšimol aj rifle, ale neviem si zapnúť gombík a treba mi pomôcť s bundou.“ Charlie si konečne vydýchol a nabral farbu. Ja som sa musela začať smiať.

„Nesmej sa. Už si predsa veľká slečna a ja som tvoj otec,“ hundral si popod fúzy. Keď sme obaja boli nachystaní, mohli sme vyraziť. Išli sme tým najnenápadnejším autom, ktoré mohol Charlie vybrať. Samozrejme, že jeho služobným autom. Vraj pôjdeme v plnej paráde. Po celý čas som mu ukazovala cestu až sme zatáčali k jeho domu.

„Páni, to je vážne tá stará barabizňa?“

Smiala som sa, pretože to isté napadlo aj mňa, keď som tento dom videla prvýkrát.

„Vravela som ti, že vyzerá krásne. Esme, Edwardova teta, ho celý opravila. Je to architektka. To je tá, ktorá nám vtedy dala domov to skvelé jedlo.“ Oči mu zažiarili. Určite mal ešte v čerstvej pamäti jej majstrovské, kuchárske dielo. Zaparkovali sme auto až pri garáži. Nechcela som, aby Edward hneď zistil, že som tu. Bála som sa, že keby ma tu videl, tak by odišiel. 

„Bella? Čo tu robíš? Edward nie je doma. Aj napriek protestom išiel do školy,“ povedala Esme, ale mala som pocit, že vôbec nie je prekvapená, že tu som. Mala som pocit, akoby ma čakala.

„Ahoj, Esme. Musím hovoriť s Edwardom. Samozrejme som vedela, že je v škole, ale chcem len tu na neho počkať. Ak to nevadí. Budem tu sedieť. Neboj sa.“ Vedľa mňa si odkašlal Charlie.

„Esme, dovoľ, aby som ti predstavila svojho otca. Toto je Charlie Swan, môj otec,“ ukázala som na otca, ktorý jej podal ruku.

„Oci, toto je pani Cullenová, Esme Cullenová a je to teta Edwarda.“ Predstavila som ich a otec ako pravý gentleman, ktorý neviem kde sa tu vzal, jej pobozkal ruku. Esme sa len usmiala a otec sa tetelil blahom. Asi to slovo „pani“ prepočul.

„Som rád, že konečne spoznávam tak skvelú kuchárku,“ polichotil jej a ja som ho štuchla do rebier. Musí hneď hovoriť o jedle?

„To som rada, že vám chutilo. Ak by vám to nevadilo, tak by sme si mohli potykať, Charlie,“ navrhla Esme môjmu otcovi a ten len prikyvoval.

„Bells, Edward tak skoro domov nepríde. Ja som práve navarila obed a preto by som bola rada, ak by ste prijali moje pozvanie. Nie pre mňa nie je odpoveď,“ nezabudla samozrejme podotknúť. Charlie sa už oblizoval a mne neostávalo nič iné len súhlasiť.

„Ale určite nebudeme rušiť? Vieš, pri mojom otcovi neviem, či niečo ostane ostatným.“ Pokúsila som sa o úsmev, ale otec sa na mňa len zaškeril.

„Bella, pre teba sú dvere nášho domu stále otvorené a po ďalšie, Carlisle tu je o chvíľu a môže sa ti pozrieť na tú ruku. My si dáme s Charliem ešte kávu. Čo ty na to?“ Dalo sa protestovať? Esme na nič nečakala a už nás viedla do svojho domu. Charlie bol unesený ako to tu vyzerá a stále niečo chválil. Esme nás usadila do jedálne, kde nám pripravila kráľovský obed. Naozaj som sa cítila ako princezná.

„Zlatíčko, som doma,“ ozval sa z chodby Carlisle. Vošiel dnu a krásne sa na nás usmial.

„Vitaj, Bella. A aj ty, Charlie.“ Oni sa poznajú? Nechápavo som si ich merala oboch pohľadom.

„Bells, my sa s Charliem poznáme. Mali sme tú česť pred pár dňami. Stretli sme sa pri dopravnej nehode, kde ma zavolali ako lekára.“ Aha. Jasné, Carlisle je lekár. Nejako mi to dnes nepáli.

„Ako je na tom tvoja ruka?“ spýtal sa a už si ju premeriaval pohľadom.

„Ani neviem, že ju mám. Naozaj už to nebolí, len tá dlaha mi zavadzia,“ pozrela som psími očami a dúfala som, že mi ju dá dole.

„Poď so mnou do pracovne. Ak bude v poriadku, tak ju už len previažeme,“ usmial sa na mňa a ja som bola rada, že konečne nejaká dobrá správa. Šla som s ním teda do pracovne. Opäť som očami blúdila po knihách a Carlisleovi to, samozrejme, neuniklo.

„Máš rada knihy?“ spýtal sa ma so záujmom v hlase.

„Po pravde áno, ale nemám veľa času na čítanie. No ty tu máš snáď všetky knihy od výmyslu sveta. Máš rád knihy o upíroch?“ spýtala som sa, keď som si prečítala asi piaty názov, ktorý obsahoval slovo upír. Tiež tu boli knihy o Taliansku a o nejakej Volterre, čo netuším, čo vlastne je. Znie to ako dáka choroba. Pozrela som na neho, keď už asi tri minúty mlčal. Bol zaskočený mojou otázkou.

„Si dosť všímavá, je to tak?“ Prečo sa na to pýta? Prečo mi vlastne neodpovedal.

„Som dosť všímavá, ale ako to súvisí s mojou otázkou?“ vrátila som mu.

„Vieš, nie všetko sú len obyčajné legendy. Niektoré povesti sú pravdivé. Na všetkom je kúsok pravdy. A áno. Odpoveď na tvoju otázku je áno. Zaujímam sa o upírov. Je to fascinujúce. Nemyslíš?“ Čo je fascinujúce na upíroch, ktorí sa menia na netopiere? Síce, keď sa nad tým zamyslím, tak to môže byť aj vzrušujúce, keď vám upír svojimi tesákmi prechádza po krčnej tepne a vami prechádza pocit strachu. Na čo to myslím? Upíri neexistujú.

„Carlisle, obdivujem tvoje nadšenie z týchto nadprirodzených bytostí, ktoré spávajú v rakvách a menia sa na netopiere, ale ja tomu neverím. Už som veľké dievča, ktoré žije v realite. Ale tvoja snaha sa cení,“ zasmiala som sa, no jemu do smiechu veľmi nebolo. Mala som miestami pocit, či sa aj neurazil. Ďalej už nerozprával, len mi obviazal ruku.

Pozrela som na hodinky a podľa všetkého by tu každú chvíľu mal byť Edward. Začínala som celá tŕpnuť od strachu. Vyšla som pred dom a posadila som sa na schody. Vedľa seba som položila album, ktorý mi dnes ukázal otec. Netuším prečo, ale mala som chuť tento album ukázať práve jemu. Odpočítavala som minúty a sekundy do jeho príchodu. Do očí sa mi tlačili opäť slzy, pretože som si živo dokázala predstaviť ako zareaguje.

Hlavu som položila do dlaní a moje telo sa začalo otriasať plačom. Keď som začula auto na príjazdovej ceste, hneď som vedela komu patrí. Bol to on. Neodvážila som sa zodvihnúť pohľad jeho smerom a tak som ďalej pozerala do zeme. Auto zastalo a niekto z neho vystúpil. Vlastne nie niekto, ale on. Zastal a ja som vtedy pozbierala všetku odvahu, ktorú som v sebe ešte našla a pozrela som uplakanými očami k nemu. Stál nehybne ako socha. Díval sa na mňa a nevyzeral nato, žeby chcel urobiť krok smerom ku mne. Opatrne som sa postavila na nohy, ale tiež som nevykročila, akoby som sa bála, že ho vyplaším.

To ho asi posmelilo a urobil prvý krok. To mi úplne stačilo a ja som sa rozbehla. Roztvoril svoju náruč a ja som do nej skočila. Naplno som sa rozplakala. Neviem ako dlho sme tam stáli. Ani jeden neprehovoril ani jedno slovo. Ja som vdychovala jeho vôňu a vychutnávala som si jeho náruč. A on? On ma objímal tak silno, akoby sa bál, že mu ujdem.

„Pssst, to bude dobré. Belli, som pri tebe. Upokoj sa, pssst,“ snažil sa ma upokojiť, ale nedarilo sa mu to. Keď som počula jeho medový hlas, tak som sa opäť rozplakala. Prečo je taký milý? Prečo je taký dobrý? Nezaslúžim si to.

„Edward, nepúšťaj ma, prosím ťa,“ prosila som ho. Bála som sa, že ma pustí a ani neviem prečo, ale nechcela som, aby táto chvíľa niekedy skončila.

„Neboj sa. Už nikdy ťa nepustím. Prisahám,“ hovoril to vážne. Jeho hlas bol milý, ale za to odhodlaný. Verila som váhe jeho slova.

„Pozri sa na mňa, prosím ťa,“ žiadal ma, aby som sa mu pozrela do očí? Nie, to nedokážem. Pokrútila som hlavou, že nie.

„Všetko viem. Viem, kto ti čo povedal. Pozri sa na mňa.“ Odkiaľ to vie? Ako sa to dozvedel? Zodvihla som pohľad, ale vždy som očami uhýbala jeho pohľadu.

„Nehnevám sa na teba. Dobre, mal by som, lebo si sa zachovala hlúpo, ale nehnevám...“ Hlúpo? Že som mu chcela dobre? Odstúpila som od neho a tým zmĺkol.

„Edward, chcela som ti dobre. Chcela som, aby si mal normálny život. Aby ti neubližovali. Dofrasa, mám ťa rada, ba dokonca viac, ako len rada a ty ma nazveš hlúpou? Čo si o sebe myslíš?“ kričala som po ňom. Prišla som sa mu ospravedlniť a on ma ešte nehnevaná? Takýmto tempom sa nedopracujem k svojmu ospravedlneniu.

„Zopakuj to.“ Ou, tak to som nechcela. Vytočí ma a donúti ma povedať to, čo som nemala.

„Čo si o sebe myslíš?“ Robila som zo seba to, čím ma nazval.

„Nie, to predtým,“ pozeral na mňa a pohľadom ma doslova spaľoval. Nebol to však pohľad plný hnevu, ale niečoho iného. Bolo v ňom prekvapenie, radosť a niečo, čo mal môj otec na každej fotke pri matke.

„Že ma nazývaš hlúpou?“ Ako sa mám z toho vytočiť? Pozrel na mňa so zdvihnutým obočím a ja som sklopila zrak.

„Že ťa mám rada?“ spýtala som sa.

„To potom.“

„Že ťa mám viac ako rada?“ Hanbila som sa priznať svoje city. Bolo na to príliš skoro a ešte som si nebola úplne istá. Vedela som, že ho mám viac ako rada, ale či to je láska? O tom je ešte skoro hovoriť. Nikdy som nezažila pocit lásky, takže to nemám s čím porovnať.

„Bella, myslíš to vážne?“ Hlas sa mu chvel. Zodvihla som pohľad a zapozerala som sa do jeho zeleno zlatých očí.

„Áno,“ pípla som tichučko. Sama som to skoro nepočula. Zodvihol ma do náručia a začal sa so mnou točiť ako blázon.

„Ááá, pusť mááá,“ kričala som a pritom som sa smiala. Nechcela som, aby tento okamih skončil.

„Edward, okamžite polož moju dcéru. Kto bude po nej upratovať auto?“ kričal Charlie, keď vybehol z domu na môj krik.

Chcem poďakovať za nádherné komentáre, ktoré ste mi zanechali pri predchádzajúcej kapitole. Najviac ma potešili komentáre od Ivka77, RobertKristen a GCullen. 

Pri komentári od GCullen som skoro odpadla. Nečakala som, že niekedy dostanem niečo také krásne. Preto ti chcem venovať túto kapitolu. Viem, že opäť slabšia, ale aj takéto kapitoly musia byť. Ale viem ti povedať, že sa v tejto poviedke ešte stretneš s kapitolou plnou pocitov a emócií. 

Ďakujem za podporu. Ste zlatučkí. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Un Amor Real - 10. kapitola: