Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Un Amor Real - 7. kapitola

22.10.2012 (10:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 3759×

Bella:

Edward mi išiel po niečo na pitie. Je pravda, že som už pociťovala aj hlad, ale nechcela som ani jeho, ani Esme obťažovať. Prišla by som večer domov a objednala si pizzu, alebo natrela chleba. Prišla som sem pomôcť a nie obťažovať. Nevedela som Edwardov príbeh dostať z hlavy. Nevedela som sa vžiť do jeho bolesti a pocitov, ktoré cíti po strate maminy. Viem, že to musí bolieť, ale nevedela som ani nájsť vhodné slová, ktoré by som mu povedala. Pravdou je, že nezvyknem ľutovať ľudí, lebo ľútosť sa ich niekedy dotkne. Radšej ponúknem pomoc, oporu a to je viac, ako stále hovoriť, že ho ľutujem.

Kým Edward príde, rozhodla som sa ísť uložiť čiernu farbu a brúsku na policu v garáži. Vošla som do tej obrovskej garáže a všimla som si tu krásne autá. Keď majú takéto autá, prečo jedno nedajú aj Edwardovi? Chudáčik, musí jazdiť na takom plecháči. Radšej som to nemienila riešiť, lebo by som sa zbytočne znervózňovala. Pred sebou som uvidela police. Jedna bola asi vo výške mojich kolien, druhá vo výške pásu a tretia, na ktorej bolo jediné voľné miesto, bola vyše moje hlavy. Nemyslela som na svoju nešikovnosť ani na to, žeby som mohla spadnúť. Predstúpila som pred police a začala som liezť. Jednu nohu som dala na prvú a hore sa mi podarilo vyložiť farbu aj brúsku. Bola som na seba hrdá, že som to zvládla bez ujmy na zdravý, čo sa mne podarí málokedy. Zliezla som dole a otočila som sa na odchod z garáže. Vtom som počula nejaké prasknutie? Akoby povolili klince. Otočila som hlavu dozadu a posledné, čo si už pamätám z toho okamihu je krik.

„Belaaa,“ skríkol Edward a potom to už bolo veľmi rýchle. Police povolili a padali smerom na mňa, Edward, obrovská rýchlosť, leží na mne a bolesť ruky.

„Ako? Ty? Tu? Tak rýchlo? Čo to má byť? Čo?“ Bola som zmätená. Ničomu som nerozumela. Nedokázala som povedať ani jednu súvislú vetu. Edward na mňa vystrašene pozeral. Vtedy som si uvedomila, že nemôžem pohnúť s rukou. Tá bolesť bola neznesiteľná.

„Au, moja ruka,“ povedala som cez zaťaté zuby, akoby som si myslela, že mi to môže pomôcť od bolesti. Edward vyskočil na nohy a tak zo seba zhodil police a všetok ich obsah. On nie je zranený? Veď ho to muselo bolieť. Nič nepovedal, len ma vzal na ruky a utekal so mnou do domu.

„Carlisle, rýchlo poď sem. Bella má niečo s rukou. Myslím si, že je zlomená,“ kričal a potom jeho hlas bol smutný a ubolený. Vedela som, že má o mňa strach, ale som v poriadku.

„To... au... nič... au... nie je. Ty musíš byť na tom horšie, spadli na teba police s vecami. Teba treba prezrieť. Au.“ Aj keby som mala zlomenú ruku, tak ja to prežijem. Viac som sa strachovala o neho.

„Ja som v poriadku. Bude to len pár škrabancov. Tebe treba ruku vyšetriť,“ snažil sa mi protirečiť, čo sa mi vôbec nepáčilo. Muselo mu zlomiť aspoň niečo, toto by nikto neustál len tak.

„Edward, odnes Isabellu okamžite ku mne do pracovne,“ povedal vysoký blondiak. To je určite Carlisle. Bolo zvláštne, že s Carlisleom nie je pokrvná rodina a sú si tak podobní. Vlastne všetci sú si dosť podobní. Sú bledí, majú rovnaké oči. Jedine Edward má iné oči. Zvláštne.

Edward ma niesol v náručí do pracovne. Niesol ma ako poklad. Nežne si ma privinul k sebe, aby som si nebodaj viac neublížila. Ja som sa pristihla, ako vdychujem jeho vôňu, ktorá ma začala omamovať. „Bella, bolí ťa ruka a ty myslíš na vôňu svojho kamaráta.“ Opäť som sa musela okríknuť. Čo to so mnou, došľaka, je.

Opatrne ma položil na koženú sedačku v obrovskej pracovni. Pracovňa bola snáď taká veľká ako celý náš dom s Charliem. Bola plná kníh. Nevidela  som na názvy, ale určite by som tu vedela stráviť niekoľko dní a nevyliezla by som za nič na svete. Bolo by veľmi drzé si nejakú požičať? Zase na čo myslím. Ešte som asi omámená z Edwarda. Nie, z bolesti. To je bolesť. Edward odstúpil pár krokov a tak dovolil Carlisleovi, aby ma vyšetril. Opatrne chytil moju ruku a začal si ju prezerať. Párkrát som sykla bolesťou, lebo sa to nedalo vydržať, ale dobré  znamenie bolo, že si ju cítim. Carlisle párkrát pozrel na Edwarda a on sem tam prikývol, alebo pokrútil hlavou. Mala som pocit, že spolu komunikujú bez slov. Ja z tej bolesti asi blúznim a to nemám v sebe ani jednu tabletku.

„Pán Cullen, ďakujem. Aj tebe, Edward. Mrzí ma, že máte so mnou také problémy. Už od prírody som nešikovná.“ Chcela som objasniť fakty, aby si náhodou nemysleli, že za moje zranenie môže Edward.

„Isabella, hovor mi Carlisle a tykaj mi, prosím ťa. Nemáme s tebou starosti. Ruka našťastie nie je zlomená, ale musíme ju aj napriek tomu zafixovať. Pár dní ťa bude bolieť, ale nič sa neboj. Dám ti lieky na stlmenie bolesti.“ Lieky? Nie, len to nie.

„Lieky stlmia nielen bolesť, ale aj mňa,“ zamrmlala som si popod nos. Oni to však počuli, lebo pozreli na mňa ako na blázna.

„Ja nechcem lieky. Ja tú bolesť naozaj zvládnem. Len mi nedávajte lieky od bolesti. Prosím.“ Edward na mňa pozrel, akoby ma chcel namieste zabiť.

„Bella, neodvrávaj. Lieky ešte nikomu neublížili. Nechcem, aby si mala bolesti. Nebuď malá.“ Malá? On mi povie malá?

„Nie som malá, Edward. Ty si ma nezažil, keď vezmem lieky, ale ak ma chceš mať na svedomí, tak fajn. Dajte mi lieky. Ja ich s radosťou zjem a ty ma pekne krásne budeš strážiť celú noc, aby som sa nehádala s chladničkou, prečo sa neotvorí, keď na ňu kričím: Sezam, otvor sa.“ Vybuchli v obrovský smiech. To je smiešne? Ja som na smiech? Chcela som si založiť ruky v bok, ale sykla som opäť bolesťou.

„Beriem. Ty zješ lieky a ja ťa vezmem domov. Nepohnem sa od teba ani na krok. Rozkaz, šéfe?“ vtipkoval a ja som si až teraz uvedomila, čo som to spravila. Ja som ho pozvala k sebe, aby so mnou strávil noc. No nie noc ako noc.

Nestihla som sa ozvať, lebo už mal predo mnou natiahnutú ruku a v nej držal lieky a pohár vody. No čo, čo som si navarila, to si aj zjem. Sakra. Rezignovane som vzala liek a ešte asi päť minút hľadela naň v mojej dlani. Obaja už podupkávali nohou. Spražila som ich pohľadom a ligla som tú tabletku. Zapila som ju pohárom vody a už som sa niesla v náručí. Cítila som sa slabá. Čo je to za tabletku? Hádam je to dávka pre koňa?

Edward:

Niesol som to malé bojazlivé čudo v náručí a nemohol som sa prestať smiať nad jej reakciou na lieky. Takúto reakciu som ešte nevidel. Bol som neskutočne šťastný, že je v poriadku a že sa jej nič vážnejšie nestalo. Taký strach som ešte necítil. Keby to na ňu spadlo, tak by nemala šancu vyviaznuť z toho len so zlomenou rukou. Dúfam, že moju rýchlosť, ktorú videla, bude pripisovať liekom, lebo neviem, akoby som sa z toho vykrútil.

Položil som ju na zadné sedadlo jej auta a viezol som ju domov. Celú cestu som ju sledoval v spätnom zrkadle a vôbec som nesledoval cestu. Vďaka za moje schopnosti. Zaparkoval som pred jej domom a všimol som si, že sa u nej nesvieti. Žeby nebol pán Swan doma? Auto som nevidel a nepočul som žiadne myšlienky. Keď sme pri pánovi Swanovi nie je dobré, aby ma tu len tak našiel so svojou dcérou, ktorá ani nie je pri zmysloch. Ešte by si myslel, že tu s ňou chcem stvárať bohviečo. Dobre, najprv sa dostaneme dnu a potom zavolám pánovi Swanovi a skúsim mu vysvetliť, čo sa stalo. Obehol som dom, ale každé okno bolo zatvorené. Dnu sa asi nedostaneme nenápadne. Musíme zobudiť Šípkovú Ruženku.

„Bells, kde máš kľúče od domu?“ zašepkal som na ňu opatrne, ale žiadna odozva.

„Bells, potrebujem otvoriť dom, aby som ťa mohol uložiť.“ Skúsil som to tentokrát hlasnejšie. Ukázala mi, kde ich nájdem. Vložil som ruku dnu a ona vzdychla.

„Hlbšie,“ zastonala. Tak som posunul ruku hlbšie.

„Ešte viac.“ Zašiel som ešte viac. Kto by bol povedal, že Bella bude prvýkrát pri mne stonať potom, čo jej skoro zlomím ruku. Musel som sa zasmiať. To vrecko nemalo konca kraja, ale aj napriek tomu sa mi podarilo nájsť tie kľúče. Vzal som ju na ruky a otvoril dvere.

Vošiel som dnu a rozhliadol som sa po dome. Bol malý oproti nášmu, ale veľmi útulný. Nevyzeralo to tu na to, že tu býva len otec s dcérou. Vyšiel som hore schodmi a hneď na prvý šup som našiel jej izbu. Opatrne som ju položil do postele a zakryl dekou. Na tvári jej hral krásny úsmev, akoby sa jej niečo snívalo. Posadil som sa do kresla oproti jej posteli a premýšľal, čo poviem jej otcovi. Mal by som mu ísť zavolať. Vyšiel som pre istotu pred dvere jej izby, aby som ju nezobudil. Vytočil som číslo policajnej stanice.

„Prosím, policajná stanica Forks. Pri telefóne šerif Swan. Ako vám môžem pomôcť?“ spýtal sa a ja som skamenel. Čo mu poviem? Som tu sto rokov, ale takto trápne som sa necítil. Prvý rozhovor s mojím možno budúcim svokrom vediem po telefóne.

„Dobrý večer, šerif Swan. Som Edward Masen. Som spolužiakom vašej dcéry Isabelly...“ Chcel som pokračovať, ale len čo počul meno svojej dcéry, tak ho pochytila panika.

„Čo je s ňou? Je v poriadku? Niekto jej ublížil? Povedz kto a ja ho okamžite...“ Nie je slušné skákať do reči, ale musel som ho okamžite upokojiť.

„Nie, nie. Nebojte sa, pane. Vaša dcéra je v úplnom poriadku. Teda skoro...“ Opäť mi pre zmenu chcel skočiť do reči on.

„Ako to myslíš, že skoro? Kde, dofrasa, je? Mala ti opravovať auto. Čo si jej urobil, ty zmätok?“ Ja? Ostal som prekvapený. Aj keď nebol tak úplne ďaleko od pravdy.

„Opravovala mi auto, pane, ale keď som jej šiel po pohár vody, tak sa vyšplhala na policu, aby niečo odložila a tá spadla. Našťastie som ju stihol zvaliť na zem a ľahnúť na ňu. Samozrejme vo všetkej počestnosti. No pri páde som jej poranil ruku.“ Tou poznámkou o všetkej počestnosti som to asi prehnal, lebo som počul ako lapá po dychu.

„Kde je teraz? Vzal si ju do nemocnice?“ strachoval sa.

„Môj ujo je lekár. Vyšetril ju a dal jej lieky od bolesti. Preto vám volám. Odviezol som ju domov a teraz spí. Chcel som vás požiadať o dovolenie tu ostať a dať na ňu pozor, kým neprídete. Mám o ňu strach,“ priznal som sa a čakal, čo mi povie. Určite ma pošle k všetkým čertom.

„Takže si to zhrnieme. Skoro zlomíš ruku mojej dcére. Teraz si bez môjho dovolenia v mojom dome. Moja dcéra je vo svojej posteli. Ja nie som doma a ty máš tú drzosť sa pýtať, či ju môžeš strážiť?“ Čo je na tom divné? Dobre uznávam, keď to povie takto, znie to divne.

„Áno, pane.“ Na viac som sa teda vážne nezmohol.

„Nepriblížiš sa k nej na viac ako desať krokov. Rozumieš?“ To znamená, že tu ostávam?

„Áno, pane.“

„Nebudeš s ňou stvárať techtle, mechtle. Som ešte primladý, aby som bol dedko. Rozumieš?“ Čo si to mne myslí?

„Áno, pane.“

„Lebo ak jej skrivíš, čo i len jeden vlas na hlave, si ťa nájdem. Nezabúdaj. Mám zbraň a nebojím sa ju použiť.“ Ja mám nepriestrelné telo, ale to mu asi nepoviem, hneď pri našom prvom rozhovore.

„Rozumiem. Smiem teda na ňu dať pozor? S vaším dovolením, samozrejme.“ Opäť sa nadýchol.

„Dobre. Čau.“ Čau? Asi nie je  nadšený. Či? To som už nemienil riešiť a bežal som  k Belle. Vošiel som dnu a skontroloval som, či je v poriadku. Pokojne ležala a odfukovala. Bola rozkošná. Ústa mala mierne pootvorené a z pravého kútika pier jej stekala malá slinka. Bola ako malé bábätko. Musel som sa pousmiať. Šiel som si sadnúť do kresla, aby som dodržiaval desať krokov odstupu.

„E-Ed-Edward,“ zamumlala a ja som vyskočil na nohy. Zľakol som sa, či je v poriadku.

„Ty si tu naozaj ostal?“ spýtala sa, keď pootvorila oči.

„Hádam si si nemyslela, že by som ťa nechal samú. Ty blázonko,“ zasmial som sa.

„A vieš, že áno?“ povedala a ja som mal chuť to malé dieťa prehnúť cez koleno.

„Bells, pamätáš? V dobrom aj v zlom. To si dnes povedala ty,“ zopakoval som jej slová, o ktorých som dúfal, že si ich povieme raz pri inej situácii. Usmiala sa.

„Poď ku mne. Prosím,“ požiadala a ja som na chvíľu zaváhal. Ale čo, šerif tu teraz nie je a dúfam, že tu nemá skrytú kameru. Posadil som sa k nej a ona sa chcela tiež posadiť. Nahol som sa k nej, aby som jej pomohol a vtom mi skĺzli okuliare.

„Vieš, že si pekný?“ spýtala sa a ja som vyvalil oči.

„Prosím?“ spýtal som sa, či ma môj dokonalý sluch predsa len neklamal.

„Že si pekný. Prečo nenosíš šošovky?“ spýtala sa. Čo teraz?

„Bolia ma z nich oči.“ Prvé, čo mi napadlo, som povedal.

„Ľahni si ku mne. Prosím.“ Čože? Čo za lieky jej dal, preboha, Carlisle?

„Nemyslím si, že je to správne. Príde Charlie a bude zle, keď nás takto nájde.“ Naozaj som mal strach. Nie z toho, že mi niečo urobí, ale keby naozaj po mne vystrelil, asi ťažko budem vysvetľovať, ako som to prežil.

„Charlie príde až ráno.“ To ma má akože upokojiť? Hodila po mne psie oči, ktorým sa nedalo za žiadnu cenu odolať. Priľahol som k nej. Ona sa ku mne pritúlila a objala ma zdravou rukou. Ležal som nehybne ani som nedýchal. Cítil som len, ako moje telo reaguje na jej dotyk.

„Si studený. Nie je ti zima? Poď ku mne pod deku.“ Bože, prečo mi toto robí. Odkryla sa a čakala, kým sa viac k nej pritúlim. Je to kamarátka, áno, len kamarátka. Zatiaľ.

„Neboj sa, nehryziem. Nie som upír,“ zazubila sa na mňa, ale mne do smiechu dvakrát nebolo. Ale aj napriek tomu som k nej vliezol pod deku. Do desiatich minút bola v ríši snov. Spala pokojne a celý čas sa usmievala.

„Edward... “ Keď vyslovila moje meno, tak moje srdce poskočilo radosťou. Sníva o mne. 

Ospravedlňujem sa za čakanie, ale o to viac dúfam, že sa kapitola páčila. Ďakujem za prechádzajúce komentáre, veľmi ma potešili a tým myslím všetky. :) Ste zlatí a ja si to vážim, že si nájdete chvíľku času a strácate ho pri mojej poviedke. Ďakujem. :)

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Un Amor Real - 7. kapitola: