Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » U Osamelého kojota - 8. kapitola (Paríž)

21.02.2017 (18:00) • Satu • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 921×

Grace bola štíhla a vysoká približne ako ja. Karamelové vlasy jej boli sotva po plecia a na svetle hrali zlatými odleskami. Teraz, keď som vedela o jej schopnosti, príliš som sa nehrnula do tesného kontaktu s ňou, hoci vedela svoju schopnosť ovládať aj na diaľku. Dúfala som, že budem voči nej imúnna rovnako, ako voči väčšine upírich schopností, vďaka svojmu štítu.

„Som Grace, ty musíš byť Bella,“ prehovorila mojim smerom, keď sa objímala s Maurou.

„Pravda,“ mávla som na pozdrav.

Chvíľu si ma premeriavala tmavými očami pod dokonale upraveným obočím, no nakoniec to nechala tak a zvítala sa s ostatnými.

„Rezervovala som hotel pár kilometrov od letiska,“ informovala nás, keď sme sa blížili k požičaným autám. „Nebola som si istá, či sa ti podarí ju prehovoriť, ale objednala som navyše jednu izbu, pre istotu,“ usmiala sa a mrkla na Edwarda.

„Si poklad, Grace.“ Jednou rukou ju objal okolo ramien a druhou ma chytil za ruku. Snažila som sa mu vytrhnúť, no zvieral ma tak pevne, žeby som si musela tú ruku odtrhnúť a vzhľadom na nadchádzajúci plán, prišlo mi to príliš nepraktické, tak som sa nechala ťahať k trom bielym autám s čiernymi sklami.

„Kde máš batožinu?“ opýtala sa ma prekvapene, keď sme nasadali do áut.

„Cestujem naľahko,“ mykla som nedbalo plecami.

„Tak ti skočím niečo kúpiť, nebudeš chodiť stále v obyčajnom tričku a rifliach,“ spustila Grace a brala to ako hotovú vec, moje námietky odignorovala a odišla do druhého auta.

„To naozaj nie je nutné,“ hundrala som v aute vedľa Edwarda, ktorý sa len chechtal.

„Proti Grace nič nezmôžeš,“ ozval sa zo zadného sedadla Grayson a hodil po mne chápavým pohľadom.

„Má pravdu, pripomína mi Alice,“ prihovoril sa Edward tichým hlasom.

„Alice by ma ťahala na nákupy so sebou, Grace chce ísť nakupovať namiesto mňa,“ nesúhlasila som. Edward sa prekvapene zasmial a vyšiel z parkoviska do centra Paríža.

„Pravda, toto je menšie zlo,“ pripustil po chvíľke s úsmevom na tvári.

Hotel Rebelle fleur bol malý a útulný, dokonca bolo z môjho okna v izbe vidieť v diaľke Eiffelovu vežu, čo ma potešilo. Keďže som nemala žiadne oblečenie na prezlečenie, tak som si po horúcej sprche obliekla tie isté nohavičky a tričko. Bosky som vyšla z kúpeľne a uterákom si sušila mokré vlasy, ktoré sa mi lepili na tričko a zanechávali na ňom vlhké stopy. Keď som si sadla na posteľ, začula som tiché zaklopanie na dvere.

„Ďalej,“ zakričala som.

„Grace ti posiela nejaké svoje oblečenie, zatiaľ, čo ti skočí do obchodu po nové,“ ozval sa Edward, keď vchádzal do hotelovej izby.

„Vravela som, že to nie je nutné, mám rada svoje tričko aj rifle,“ zavrtela som hlavou a zamračene našpúlila pery. Edward sa zastavil kúsok od postele a tmavými očami ma sledoval. „Čo je?“ chcela som vedieť, keď nič nehovoril, iba na mňa pozeral a v ruke držal nejaké kusy oblečenia.

„Nič,“ povedal nakoniec a odvrátil pohľad. Vedľa mňa položil dlhú bielu sukňu do áčka, čierny rolák s dlhým rukávom a krémové lodičky na vysokom podpätku.

„Edward, neprišla som sem na módnu prehliadku.“ Zobrala som do ruky jednu topánku a zamračene ju skúmala.

„Večer pôjdeme do baru,“ pripomenul mi, opierajúc sa o stenu.

„To ešte neznamená, že musím mať na nohách...“ chytila som topánku za opätok a hľadala vhodný výraz. „toto,“ vzdala som to nakoniec.

„Ja som len posol.“ Porazenecky držal ruky pred sebou na znak vzdávania sa a pomaly sa vzďaľoval.

„Edward!“ zakričala som za ním, keď bol už pri dverách, no nezastavil sa, tak som po ňom hodila tú topánku. „Sakra,“ sykla som, keď som trafila už len zatvorené dvere. Otočila som sa naspäť k posteli a všimla si, že vedľa sukne leží aj spodné prádlo. Opatrne som to zobrala do rúk a všade bola len čierna čipka. Chvíľu som uvažovala, čo by sa asi stalo, ak by som do toho baru naozaj prišla v tom istom, čo som mala v lietadle, no nakoniec som to vzdala a obliekla si požičané oblečenie. Ešte šťastie, že bola Grace rovnako vysoká ako ja a padlo mi.

Bile asukňa mi siahala do polky lýtok a rolák bol príliš obtiahnutý. Zastrčila som si ho za pás a vyhrnula rukávy po lakte. Vlasy som si zopla do vysokého chvosta a na záver si nechala lodičky. Museli mať minimálne desať centimetrov, pretože prvých pár krokov som sa cítila neprirodzene vysoká.

Nôž, ktorým som ešte pred pár hodinami mierila na Lewisove brucho, som si pripevnila na stehno a doklady s peniazmi si strčila do vreciek na sukni, ktoré ma milo potešili. Konečne prvá pohodlná vec, vrecká.

O pár minút som sa už viezla výťahom na prízemie do haly, kde ma už čakal Edward. Biela košeľa mu obopínala hrudník a ramená, nohavice mal tmavé a elegantné a v ruke držal čierne sako.

„Vyzeráš úžasná,“ prehovoril s prekvapeným výrazom.

„Vďaka, ty tiež,“ priznala som a rozhliadla sa okolo. „Kde je zvyšok?“

„Každou chvíľou by mali prísť,“ povedal a pohľad upieral na výťah, ktorý sa práve znovu otvoril. Muži boli oblečení podobne ako Edward, v sakách, len každý mal inej farby košeľu. Samuel mal tmavomodrú, Grayson sivú a v saku zastrčenú tmavozelenú vreckovku a Rayen tmavozelenú košeľu a v saku zastrčenú sivú vreckovku, Lewis červenú košeľu, ktorá mu ladila s rozpustenými vlasmi, a Ethan krémovú, ktorá dokonale kontrastovala s jeho tmavou pokožkou.

Grace vyšla hneď za nimi v krátkych obtiahnutých čiernych koktejlových šatách, Skye zvolila vysoké kostýmové čierne nohavice, na konci príliš rozšírené a bielu blúzku s hlbokým výstrihom, Maura tylovú svetlozelenú sukňu do a s bielym korzetovým tielkom a čiernym sačkom a Freya splývavé voľné oranžové šaty s čiernym opakom v páse.

„Do akého baru to konkrétne ideme?“ Otočila som sa na Edwarda podozrievavo.

„Dôveruj nám trochu, Bella,“ zasmial sa Rayen, keď sa k nám priblížili.

„Fajn,“ zavrčala som s rukami založenými na prsiach.

Edward nás vyprevadil z hotela a pomalou chôdzou sme sa zapojili do davu preplnených ulíc. Necítila som sa príliš príjemne medzi toľkými voňavými ľuďmi, no snažila som sa ovládnuť to pálenie v krku a pokračovala ďalej v chôdzi. Nemôžem zahodiť toľké mesiace bojovania s hladom, aby som sa nakoniec vrátila k ľudskej krvi, tá zvieracia nie je zas o toľko horšia.

Všetci sa medzi sebou živo bavili a vyzerali ako ostatní turisti okolo nás.

„Uvoľni sa trochu, Bell,“ šepol mi Edward do ucha a chytil ma za ruku. Pozrela som mu do očí a on okamžite spoznal môj problém. Možno si až teraz uvedomil, že je celá naša skupina vyhladovaná, čo môže každou chvíľou spôsobiť nemalý problém. „Hneď sme tam,“ povedal mi a mierne zrýchlil krok. A mal pravdu, o pár minút sme už zabáčali do prázdnej uličky, kde nebolo nič, len obrovské kovové dvere a obrovský bodygard pred nimi.

„Máme dohodnuté stretnutie,“ prehovoril Edward na čele našej skupiny s jemným úsmevom.

Autor: Satu (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek U Osamelého kojota - 8. kapitola (Paríž) :