Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty si naša rodina - 6. kapitola

04.09.2012 (15:45) • VictoriaCullen, 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2230×

6. kapitola

Bella:

Opäť som prekliala celý svet a odpila si ešte z horúceho čaju. Aj napriek dobrým skúsenostiam s bolesťami hlavy, mi teraz ani môj zázrační harmančekový čaj s medom nepomohol. Na tvári sa mi objavila grimasa a opäť som sa presunula do obývačky. Ešte stále v televízore bežal sitkom a ja som sa aspoň dobre bavila. Odhrnula som hŕbu papierov s mojimi nápadmi - ako zabiť Edwarda Cullena a nezlyhať pri tom - na zem a spokojne si vyložila nohy na stôl. Doma by som to v živote neurobila, Esme by asi porazilo, ale od rána som mala takú zlú náladu ako ešte nikdy.

Neustále som musela myslieť na včerajšok. A na noc predtým. Nerozumela som sama sebe. A hanbila som sa hlavne za svoj plač. Vari som sa za tých pár rokov o upíroch nič nenaučila? Samozrejme, že som pre Edwarda nič neznamenala. Bola to len jedna noc a keď dostal, čo chcel, už ma viac nepotreboval. V duchu som mu mohla byť vďačná aspoň za to, že ma nenechal len tak spať na kapote a bol taký veľký gentleman, že ma preniesol na zadné sedadlo a prikryl ma vlastnými šatami. Ale nie, dočerta! Určite mu po tom všetkom nebudem za niečo také ešte ďakovať. 

Nahnevane som položila pohár s druhou várkou liečivých byliniek na stôl, až mi vyšplechlo pár kvapiek na ruku a popálili ma. Sykla som a jediným šmahom ruky ich zotrela. Vzala som do rúk jeden z ešte nedokrkvaných papierov so svojimi poznámkami a začala čítať.

Hrať sa na opustenú milenku nebol až tak zlý nápad, ale tak hlboko som klesnúť nemienila. Ešte stále som mala svoju hrdosť, aj keď ma Edward o väčšinu z nej už dávno pripravil. Pokrčila som aj tento hárok papiera, že vyzeral, akoby bol krave z papule vypadol a hodila ho medzi ostatné na zem. Ťažko som si vzdychla a pokúsila sa aspoň na okamih sledovať sitkom a ignorovať bolesť hlavy. Išlo to. Ale naozaj len na krátky okamih.

Po chvíli ma to prestalo baviť a musela som to vypnúť. Zašla som do kúpeľne a pozrela sa do zrkadla. Nielen ten papier, ale, na moje veľké udivenie, aj ja som vyzerala, akoby som práve krave z papule vypadla. Veľké fialové kruhy pod očami svedčili o tom, že som bola celú noc hore a nariekala. Hneď, ako som prišla domov, som začala revať ako päť ročné decko, ktorému mamička nechce kúpiť novú hračku. Tvár som mala bledšiu než ktorýkoľvek upír na svete a líca už pomaly naberali priesvitný odtieň. Vlasy som mala všade.

Zamrnčala som a postavila sa pod sprchu. Oblečená, tak ako som bola, som zapla vodu a nechala ju voľne stekať po tvári. Bolo to však na nič. Ani horúca voda mi nepomohla nabrať na farbe. Už bol skoro obed a ja som si pomyslela, že by nebolo od veci ísť von. Dúfala som, že slnečné lúče mi aspoň trochu zlepšia náladu a na druhú stranu, nebolo tu žiadne riziko, že by som stretla toho hajzla. Dokonca ma padalo, že by som sa mohla staviť v lekárni. Tá myšlienka, že bolesti prejdú, ma donútila okamžite sa ísť prezliecť.

Hodila som na seba pohodlné letné šatočky, vyfénovala si vlasy a o päť minút už sadala do svojho miláčika. So stiahnutými okienkami som vyštartovala do Forks.

Cesta mi ubehla ako nič a pohľadom som hľadala lekáreň. Keď som však už bola skoro na konci mesta a stále som ju nenašla, bola som nútená pristaviť okoloidúceho. Na môj veľký šok mi dáma v stredných rokoch povedala, že tu žiadna lekáreň nie je a poslala ma do Seattlu. Prekliala som tento malý zapadákov a otočila sa na mieste. Nohu som pritlačila na plyn a vyrazila do Seattlu.

***

Hltala som jednu tabletku za druhou, nehľadiac na varovanie na škatuľke. Jediné, čo som chcela, bolo zbaviť sa čo najskôr bolesti.

Škatuľka  bola už skoro prázdna. Oprela som si hlavu o operadlo a privrela oči. Pomaly som vdychovala čerstvý vzduch, ktorý mi cez otvorené okno prúdil do auta. Ako zázrakom po niekoľkých minútach tabletky začali účinkovať a mne sa na tvári konečne objavil úsmev. Deň sa ešte nekončil, aj slnko jasne žiarilo, a preto som to chcela využiť vo svoj prospech. Vyskočila som z auta ako naspídovaná veverička a rýchlym krokom sa rozbehla do obchodov. Teda, doslova som ich brala útokom.

Do košíka som hádzala jednu vkusnú vecičku za druhou, nehľadiac na peniaze. Nemala som ani tušenie, kde by som mohla ísť v takých luxusných šatočkách, ale potrebovala som sa nejako odreagovať. A čo bolo lepšie ako nákupy? Nákupy so sestrami, odvetila som si okamžite. Naozaj mi chýbali. Aj keď sme sa rozlúčili len pred niekoľkými dňami, bolo to akoby sme sa rozlúčili pred storočiami. Ako veľmi by som si ich tu teraz želala.

„Slečna, našli sme vašu veľkosť. Chcete si ju vyskúšať?“ prerušila chod mojich myšlienok širšia predavačka. Podala mi krátke šatôčky v mahagónovej farbe, podobné tým, ktoré som včera spálila.

V kabínke som si ich na seba natiahla a obzrela sa v zrkadle. „No, tak teraz by sa mi naozaj hodil názor mojich sestier,“ zamraučala som do zrkadla. Nebola som si istá, ako v nich vyzerám.

Priliehavá látka presne kopírovala moje krivky a končila sa pár centimetrov nad kolenami. Otočila som sa v zrkadle a snažila sa predstaviť si, čo by mi na to asi tak povedala Alice. Zahryzla som si do spodnej pery a obula si ihličky. Zdvihla som nohu, aby som si upravila topánku a v ústach sa mi zasekol výkrik. Stratila som rovnováhu a padla dozadu. Rukou som sa márne snažila zachytiť závesu. Privrela som oči a čakala na pád. Ten bol však oveľa pohodlnejší, než som si pôvodne myslela.

„Ste v poriadku?“ opýtal sa ma akýsi mužský hlas. Prekvapilo ma, že jeho dych cítim na svojej tvári. Srdce sa mi zastavilo a prudko som otvorila oči.

Ležala som na pevnej hrudi neznámeho muža. Pleťou a havraními vlasmi som ho typovala na indiána. Na tvári sa mu objavil široký úsmev, pričom odhalil dva rady bielych zubov. Hnedé oči sa mu smiali.

„Ja... ale áno, áno,“ vykoktala som zo seba a rýchlo som vstala. Upravila som si šaty a celá červená pozrela späť na neho. Mal naozaj neodolateľné telo. Musela som sama seba uštipnúť za chrbtom, aby som sa prebrala z tohto sna. Ale nie, to nebol sen. Táto hora svalov bola skutočná.

„No, tak to som rád, že som vám zmiernil pristátie,“ zasmial sa a rukou si prehrabol krátke vlasy.

Neuvedomila som si, že na neho čumím ako idiot. Ale nemohla som si pomôcť. Očami som kĺzala po jeho svaloch, ktoré mu vytŕčali spod trička a nemohla som sa ubrániť myšlienke, že tento muž si nimi určite niečo kompenzuje. Ale keď sa môj pohľad zastavil na malej vypukline medzi nohami, okamžite som tú myšlienku zahodila a naprázdno prehltla.  

Len sťažka  som sa vrátila k jeho tvári a úsmevu. „Pre-prepáčte. Stratila som rovnováhu a...“ A? A čo som mu mala povedať? Že som poloupírka, ale som taká nešikovná, že sa nedokážem udržať na jednej nohe? Nesmelo som sa ne neho usmiala a dúfala, že ma nebude „žalovať“, aj keď od neho...

„Odpustím vám, ak prijmete moje pozvanie na obed. Čo vy na to?“

Áno, čokoľvek povieš, rozlievala som sa pred ním v duchu. Ale potom som sa zahriakla. Čo prvé napadne mužovi, keď uvidí ženu ako som ja v krátkych šatách, ktoré jasne hovoria, že nemám priateľa a môžem si teda robiť čo chcem? Že ma môže dostať do postele bez mihnutia oka. Ale ja som v som nechcela vidieť ďalšieho Edwarda Cullena. Tento mal až priveľmi úprimné oči. A keď sa to tak vezme, čo môžem prijatím jeho pozvania stratiť? Toto predsa nie je žiadny krvilačný upír, ktorý ma prehne cez kapotu auta a znásilní.

Pri poslednom slove som sa trochu zarazila. Moje svedomie chcelo namietať, preto som rýchlo svoju pozornosť upriamila späť na toto pokušenie v ľudskom tele.

„Veľmi rada. Som celá vaša.“ Dočerta, vynadala som si do hlupáň a celá sa začervenala. Tú poslednú vetu som si naozaj mohla odpustiť.  

Usmial sa a vzal moju ruku. Uklonil sa ako gentleman a pobozkal ju. Striasla som sa vzrušením. Bolo by možné, že som práve našla dokonalého chlapa? „Bude mi cťou. Počkám na vás?“ Prezrel si moje telo len slabo zahalené v priliehavej látke. Rýchlo som prikývla a schovala sa za záves do kabínky.

Wow. To bolo jediné, na čo som dokázala myslieť. V zrkadle som namiesto svojho odrazu videla jeho dokonalé telo. Nemravne som si prezerala jeho svaly, zabudla som, že sa mám ponáhľať. Z toho dokonalého sna ma prebral až jeho hlas. Niečo som mu odvetila a rýchlo sa pustila do prezliekania. O minútku som už bola späť vo svojom a červená ako paprička som vyšla von.

„Mimochodom, volám sa Jacob Black, ale pre priateľov Jake.“ Podal mi ruku a ja som ju prijala.

„Bella,“ odvetila som krátko a usmiala sa. Trápne som pozrela na kopu oblečenia v rukách a zahryzla si do pery. Určite si o mne teraz myslí, že som cvok do nakupovania a vlastne sa ani nemýlil.

„Beriete si aj tieto?“ pozrel sa na šaty, ktoré som mala nedávno na seba.

„Páčia sa vám?“ vypálila som so seba skôr, než som si stihla zahryznúť do jazyka. Najradšej by som sa bola prepadla pod zem len preto, aby som na sebe nemusela cítiť jeho pohľad. Počula som, ako sa zasmial. Ach jaj.

„Vyzerali ste v nich úžasne. Len si ich pokojne vezmite.“ Prikývala som a zašomrala si niečo popod nos. S jeho doprovodom som  podišla k pokladni a podala predavačke tri páry šiat. Na chrbte som cítila jeho oči a pomaly som začínala strácať pôdu pod nohami.

„Prajete si zabaliť aj ten zvyšok?“ opýtala sa ma predavačka. Spod pultu vytiahla nočnú košeľu a pár kusov spodnej bielizne. Za sebou som počula ako Jake vzdychol a celá som sa rozhorúčila. Sťažka som prehltla tú veľkú hrču v hrdle a rýchlo prikývla.

Nikdy som nezažila trápnejších päť minút, ako práve v tomto okamihu. Bez slova som si od nej prebrala tašky a kráčala von z obchodu k svojmu autu. „Nemyslite si o mne, že som maniak do nákupov, mám to po sestrách,“ snažila som sa chabo ospravedlniť. Hodila som si veci do kufra a otočila sa na Jakea. Možno by som čakala. Že bude obdivovať moje auto, ktoré sa tu často nevidí, ale pozeral sa na mňa. Opätovala som mu slabý úsmev a prijala jeho ruku.

„Tak, na čo máte chuť, Bella? Mm, môžem vám tikať?“

„Samozrejme, Jake. Ale neviem, čo by som si dala. Vyber ty.“ Hlavu som oprela o jeho rameno a plným dúškom nasala jeho mužnú vôňu. Počúvala som jeho slová a odpovedala mu na všetky otázky s humorom, zatiaľ čo sme kráčali cez námestie do reštaurácie. Cítila som sa neuveriteľne. Takto mi ešte nikdy nebolo. Bol to dokonalý pocit šťastia a blaženosti.

Keď ma usadil oproti sebe v útulnej reštaurácii, kde až rozvoniavalo chutné jedno a objednal, znova som sa zažrala do jeho slov. Jake bol mladý podnikateľ. Aj napriek svojim predkom jeho otec vybudoval prosperujúcu malú firmičku práve tu v Seattli. A po jeho smrti ju Jake zdedil. V okamihu, keď sa ma spýtal na moju rodinu, som si zahryzla do jazyka a už vymýšľala  nejaké dôveryhodné klamstvo.

„Pracujem so sestrami v komunikačnej centrále. Prepájame hovory a v podstate otravujeme ľudí,“ zasmiala som sa. V očiach som mu už videla kopec otázok. Mojím jediným šťastím bolo, že práve prišla mladá čašníčka a doniesla nám špagety s mäsovými guličkami. Lačne som sa na to jedlo pozrela. Už som si ani nespomínala, kedy som špagety jedla naposledy. Natočila som si ich na vidličku a so vzdychnutím vložila do úst. Jake sa na mne zasmial.

„Šú ušašne,“ povedala som mu s plnými ústami a na to so som sa pripojila k jeho hrdelnému smiechu.

„Si nádherná, vieš o tom?“ skôr mi to hovoril, ako sa pýtal.

Zabehlo mi a ohromene sa na neho pozrela cez slzy, ktoré mi zaplnili oči. Dusila som sa, ale to som vôbec nevnímala. Pozerala som sa iba na neho a skúmala jeho tvár. Ako to myslel? Čo odo mňa chcel? Že by bol taký ako Edward? Že by ma aj on chcel... Nie. Choval sa ku mne príliš dobre na to, aby boli rovnaký.  Zalapala som do dychu a napila sa vody. Špagety sa konečne ocitli v mojom žalúdku a ja som si vydýchla.

„Prepáč, nechcem som ťa šokovať,“ ospravedlnil sa rýchlo. Otvorila som ústa, že mu niečo poviem, no zdvihol sa mi žalúdok. Špagety sa pýtali naspäť. Už som ich cítila v krku. Rýchlo som si priložila ruku na ústa a Jake ako raketa vstal zo stoličky. „Si v poriadku?“ Podišiel ku mne a kľakol si. Chytil ma za ruku.

Pokrútila som hlavou. Nevedela som, či to spôsobilo to jediné sústo špagiet alebo tabletky, ktoré som pohltala, ale bolo mi nanič. Jediné, čo som teraz naozaj chcela, bolo vrátiť sa späť domov a pretrpieť to bez svedkov.

Znechutene som prehltla a opäť si odpila z vody. Vstala som a vymotala si ruku z Jakeovej. „Prepáč, ale asi bude lepšie keď pôjdem. Od rána mi nie je práve najlepšie a nerada by som bola, aby to dopadlo ešte hrošie. Rada som ťa spoznala,“ povedala som mu na jeden dych. Vzala si kabelku a rýchlim krokom išla k dverám. Tesne pred nimi ma však zastavil slovami:

„Uvidíme sa ešte?“

„To by som bola rada. Tak zajtra tu? O takom istom čase?“ navrhla som a on súhlasil. Potom som sa rozbehla po námestí ako strela.

Nasadla som do auta a naštartovala. Pozrela som do zrkadla na svoj výzor a všimla som si, že naberám zelenkavú farbu. Ale všimla som si tam ešte čosi – jeho čierne oči ako sa na mňa smejú. Nie, to je predsa hlúposť. O takomto čase určite doháňa spánok po prehýrenej noci. Pri tej nemilej predstave sa mi opäť zdvihol žalúdok, ale zadržala som to a dupla som na plyn. Prekliaty Edward Cullen.

Prepáčte za meškanie, ale mala som problémy s počítačom. Dúfam, že sa vám kapitola píčila a dáte nám komentár.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), 9moncici9, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty si naša rodina - 6. kapitola: