Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty si naša rodina - 20. kapitola

26.03.2013 (14:15) • VictoriaCullen, 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 2062×

20. kapitola

Bella:

Prehla som sa od bolesti a vykríkla. Ruky mi dopadli na vypuklé bruško. Nie, ešte nie, pomyslela som si v strachu. Ešte bolo priskoro. Nemohla som mať kontrakcie. Nie. Nie teraz a hlavne nie tu!

Zachytila som sa jednou rukou kachličkovej steny a druhou si chytila vlasy. Vyprázdnila som obsah svojho žalúdka do záchoda. Nebolo toho veľa. Ale pri pohľade na vlastné zvratky sa mi bolo ešte horšie. S ťažkosťami som vstala a domotala sa k umývadlu. V starom zrkadle, ktoré už pár týždňov nikto nečistil, som videla svoj vlastný odraz. Tvár som mala zničenú, bielu ako stena. Pod očami veľké kruhy a pod nimi bolo vidieť lícne kosti. Opláchla som si tú tvár smrtky a vyšla z verejných záchodov. Bolesti neustali. Práve naopak. Ako som sa blížila po prázdnom parkovisku späť za Jacobom, znásobili sa. Zahryzla som si do spodnej pery, tlmiac tak ďalší výkrik. Jake bol hneď pri mne. Chytil ma okolo pása a pomohol mi k autu.

„To je už tretia zastávka na posledných dvoch kilometroch. Mali by sme ísť do nemocnice, Bella.“ V jeho hlase som počula strach. Rázne som pokrútila hlavou.

„Nie. Žiadna nemocnica. Od Fort Nelson sme len kúsok. Ten chlap je doktor, pomôže mi,“ protestovala som a zadržala ďalší výkrik. Hladkanie po bruchu ma trochu upokojilo a na pár minút zastavilo kŕče. Jake dupol na plyn.

„A čo keď nebude doma? Mali by sme to otočiť, kým ešte môžeme.“ Jacob pozrel na výjazd so značkou nemocnice. Naklonila som sa k nemu a podržala volant. Nesúhlasne sa na mňa otočil, ale nesnažil sa ho stočiť. Prešli sme za výjazd a ja som sa oprela späť na sedačku. Vydýchla som. Po chvíli sme zabočili na lesnú cestu a zastavili pred dvojposchodovým domom.

Nehodil sa do tohto prostredia. Bol priveľký a presklený. Na dolnom poschodí sa rozsvietilo svetlo a dvere sa otvorili. Objavila sa v nich mladá upírka. Bledú tvár jej obklopovali dlhé vlasy farby kukuričných polí a jej oči žiarili dozlata. Zavetrila. Obočie sa jej zvraštilo a oči sčerneli. Prekvapene preskakovala pohľadom zo šoféra na mňa, a potom späť na Jakea.

„Naozaj sme tu správne?“ opýtal sa Jake nedôverčivo. Ruku položil na kľúč v zapaľovaní, pripravený kedykoľvek znovu naštartovať. Vystúpila som. Pomaly. Merala som každý pohyb a okolo seba sa pokúšala natiahnuť štít. Neúspešne, bola som prislabá. Pohľadom som sledovala upírku a pomaly predstúpila pred auto.

„Hľadám Carlislea Cullena. Je doma?“ Premerala si ma od hlavy po päty. Oči jej zastavili na mojom bruchu a ja som si ho automaticky oblapila rukami.

„Je doma?“ zopakovala som otázku a ešte raz skúsila natiahnuť štít.

„Áno. Ale teraz je v meste. Príde o pár minút. Chcete ho počkať vo vnútri?“ Ukázala na dom. Pokrútila som hlavou. Oči jej pomaly tmavli. O pár sekúnd už boli čierne ako uhlie. „Poďte dnu! Prosím.“ Tentoraz prikázala. Silou-mocou ma chcela dostať bližšie k sebe, aby sa mohla pozrieť na moje brucho. Tušila, že nie som obyčajný človek. A to vo mne tiež nie. Na to som nemusela mať Edwardovu schopnosť vedieť čítať myšlienky.

Zaspätkovala som dozadu, keď zišla dole tromi drevenými schodmi a kráčala ku mne. Jake vystúpil z auta. Srdce mu búšilo ako o závod, čo upírku na chvíľu donútilo pozrieť na neho. Chytila som sa auta. Točila sa mi hlava a cítila som ďalšie bolesti. V duchu som sa modlila, aby som teraz nespadla k zemi. Možno to bola vegetariánka, no bola príliš zvedavá. Vystrela ruku pred seba, do výšky môjho brucha . Stačil len krok, aby sa ho dotkla. Môj štít nefungoval a mňa ovládol materinský inštinkt. Vzala som jej ruku a chcela ju odhodiť. Prebehol mnou však elektrický prúd. Padla som k zemi v obrovskej bolesti. Vykríkla som, až sa otriaslo auto. Pod sebou som cítila chladný sneh a do očí sa mi nahrnuli slzy. Ešte nikdy som nič horšie necítila. Trhalo mi to svalstvo, kosti, brucho. Moje vlastné dieťa odpovedalo na tohto nevítaného návštevníka ďalšou vlnou ostrých kŕčov. A potom...

Ticho. Euforické ticho! Ležala som na chrbte a necítila vôbec nič. Videla som len veľké vločky, ako si razia cestu jedna cez druhý z tmavého neba. Bol to nádherný pocit. Chcelo sa mi z neho spať. O pár sekúnd som privrela oči.

„Kate?!“ zaznel mužský hlas v diaľke. Čosi sa dotklo môjho brucha, a potom ma to vzalo na ruky. Vznášala som sa nad zemou, akoby som vedela lietať. A možno, ak vedela.

***

Čosi ma uštiplo. Celé moje telo sa prebudilo ako po premene na novorodeného. Prudko som sa postavila a prerazila s útočníkom stenu. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že vlastne nie som v nebezpečenstve.

„Prepáčte,“ šepla som doktorovi Cullenovi a pomohla mu vstať na nohy. Kajúcne som sa pozrela na prerazenú stenu z jeho pracovne do spálne a o pár krokov ustúpila. Vlastná rýchlosť ma prekvapila. Dokonca aj sila, pretože som sa stále cítila slabá ako čaj.

„To je v poriadku. Asi som ťa mal nechať si chvíľu odpočinúť, však? Som Carlisle Cullen,“ usmial sa vľúdne a podal mi ruku. Predstavila som sa a rýchlo ju prijala. A zároveň som sa ospravedlnila za ten vpád.

„...ale nevedela som, na koho iného sa obrátiť. Pomôžte mi, prosím,“ šepla som. Carlislove zlaté oči sa usmievali.

„O všetkom už viem, Bella. Neboj sa.“ Prekvapene som otvorila oči. Vie? Odkiaľ? Zvraštila som obočie a sluchom skontrolovala dom aj s okolím. Cítila som krv. Jacobovu krv, ale žiadneho z upírov. Vydesene som sa pozrela na Carlislea.

„Vy ste ho zabili?“ Pokrútil hlavou. Neverila som mu. Ale vtedy moje zmysli upútalo zrýchlené dýchanie ďaleko v lese. Niekto k nám bežal. Jeho nohy sa s ľahkosťou odrážali do čerstvého snehu. Zastavilo sa mi srdce. Ten dych som poznala až pridobre. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), 9moncici9, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty si naša rodina - 20. kapitola: