Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty si naša rodina - 2. kapitola

20.08.2012 (15:15) • VictoriaCullen, 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 2665×

2. kapitola

Áno, je to vrah, ale je neskutočne sexi. To som mu musela uznať. Sledoval ma a ja som začala predstierať. Stiahla som štít a myslela som na jeho dokonalosť. Pripadala som si ako hlúpe dievčatko z predmestia. Radšej som ani nechcela vedieť, ako hlúpo musím teraz v jeho mysli vyzerať, ale bola to práca. A návnada predsa len neostala celá.

Usmial sa a žmurkol na mňa. Zachvela som sa. Ale nie hrane. Bola to prirodzená reakcia môjho tela, čo ma trochu prekvapilo a popudilo zároveň.

„Usmial sa, ale čo ak to nepatrilo mne? Určite to nepatrilo mne. Kto by sa už len usmial na takú, ako som ja,“ pomyslela som si nevinne. Ako na rozkaz sa konečne postavil a mieril ku mne. Jeho postava bola naozaj neskutočná. Nohy v obtiahnutých rifliach mal samý sval. Kožená bunda mu pekne priliehala na široké plecia a veľmi živo som si dokázala predstaviť tie svaly, ktoré sa skrývali pod ňou. Vyzeral ako boh v ľudskom tele. Ako stvorený na milovanie.

Zastavil sa mi dych, keď bol už len na dva metre odo mňa a ja som zachytila jeho sladkú vôňu. Bola taká neuveriteľná. Akoby ani nebola z tohto sveta. Akoby on nebol z tohto sveta. Nečudo, že každá žena sa mu okamžite a bez boja podvolila. Nebyť poloupírkou a nepoznať upírov, aj ja poľahky skončím na jeho nekonečnom zozname. Ale dnes nie.

„Och, on ide mojím smerom. Ide sem. Čo mám urobiť? Ujsť! Nie, na to je príliš neskoro, ale č... Určite prejde len okolo a pôjde preč,“ vypustila som ďalšiu myšlienku.

Na jeho tvári sa mihla víťazná grimasa, keď podišiel k môjmu stolu. Zatvárila som sa, že ho nevidím, chcela som mu to trochu skomplikovať. Odkašľal si, až vtedy som zdvihla tvár. Mal také krásne oči. Aj keď boli čierne ako noc, boli také nádherné, nemohla som odtrhnúť pohľad. A potom sa usmial. Srdce mi doslova urobilo salto, ledva som sa dokázala nadýchnuť a odpovedať mu.

„Dobrý večer. Ja... ja som Isabella Maria Swanová, teší ma, Edward,“ prijala som jeho ruku a v duchu si nadávala.

Bola som hlúpa, príliš som sa nechala zlákať jeho čarom a povedala mu moje pravé meno. Popri tom som vždy používala krycie, ktoré by pri nejakej nevydarenej akcii a nasledujúcej pomste ochránili moju rodinu a priateľov. Ale to, čo sa stalo, sa už nedalo vrátiť späť. Ostávalo mi len dúfať, že si na mne nič podozrivé nevšimol. Dotyk jeho chladnej ruky ma prebral z prvotného okúzlenia a pripomenul mi, prečo som vlastne tu.

Vyčarila som úsmev, najkrajší, akého som kedy bola schopná. „Aj mňa. Ste tu sama?“ opýtal sa ma, no mne to znelo, akoby sa skôr ubezpečoval. Zdalo sa mi, že som mala dosť jasné myšlienky, alebo nie?

„Som,“ odvetila som krátko a v mysli dodala: „Len prosím nezačnime hovoriť o mojom spackanom živote. Dnes sa chcem zabaviť. A veľmi rada aj s tebou.“

Pripadala som si už ako totálna chudera, ale zdalo sa, že jemu to nevadilo. Pery sa mu vykrútili do širokého úsmevu, v ktorom odhalil dva rady špicatých zubov. Opäť som sklopila pohľad. Bolo mi čudne. Chcela som to čo najrýchlejšie ukončiť, aby som sa mohla vrátiť späť domov. Prsty ma nebezpečne svrbeli – chcela som už tu vytiahnuť kôl a zabodnúť mu ho priamo do srdca. Aj keď to by nebol práve najlepší nápad.

Námatkovo som skontrolovala, či mám svoju jedinú zbraň ešte stále pripevnenú na stehne. Potichu som si vydýchla, keď som zbadala jej obrysy. Ale Edward si to vysvetlil po svojom. Na brade som pocítila jeho prsty. Zdvihol mi hlavu. Naše tváre sa ocitli tak blízko seba, že stačilo spraviť malý pohyb dopredu, aby sme sa pobozkali. Z blízka mal oči ešte krajšie a vôňu ešte opojnejšiu. Prekvapená tou blízkosťou som ani nedýchla. Vnímala som len svoj pulz, ktorý zošalel.

„Ak sa chceš zabaviť, poď so mnou.“ Skúmal moju tvár a čakal na moju reakciu. Rybka bola chytená, už stačilo len namotať lanko. 

„Veľmi rada,“ usmiala som sa bojazlivo.

Žmurkol na mňa a vytiahol ma zo stoličky. Pomalým, ľudským krokom sme kráčali k zadným dverám. Už som nedokázala zastaviť triašku. Vedela som, že o pár sekúnd mu špička kola prebodne hruď. Bála som sa len toho, či sa neodhalím.

„Kam to ideme?“ zakričala som na neho cez hlučnú hudbu. Aj keď to som nemusela. Bol upír, takže nie len že počul každé moje slovo, určite vnímal aj každý tlkot môjho srdca. Pretože ja som robila to isté. Aj keď jeho srdce bilo oveľa pokojnejšie ako to moje.

„Uvidíš,“ odvetil poza rameno. „Len nech nie je zlý. Bože, nech zostane taký milý ako doteraz.“ Zachytil moju myšlienku a trochu ním myklo. Vedela som, že bude všetko len nie milý, ale musela som na to myslieť.

Konečne sme vyšli von, za bar. Viedla tadeto tmavá ulička a bolo tu až prekvapujúco ticho. Nedoliehali sem žiadne zvuky zvnútra, akoby sme boli v inom svete. Edward si ma pritiahol bližšie a pás mi zovrel vo svojom mramorovom náručí. Dlane som mala na jeho hrudi a sťažka som dýchala. Konečne aj on prejavil nejaké známky vzrušenia. Hľadeli sme si do očí a ja som odhadovala jeho ďalší krok. Chcel ma zabiť, vysať mi krv. To hovorili jeho oči jasne. Musela som to však oddialiť.

„Pobozkaj ma,“ vydýchla som. Mala som taký nevinný hlas, že mňa samú to zase prekvapilo. Asi ani nepatril mne. Ale nebolo kedy čudovať sa.

Zohol sa ku mne a letmo ochutnal moje pery. Tie jeho chutili tak neskutočne sladko. Zaborila som prsty do jeho vlasov a pritiahla si ho bližšie. Zavrčal. Pootvoril mi pery a vkĺzol do nich jazykom. Nikdy som nezažila krajší bozk. Bol taký nežný, akoby som bola porcelánovou bábikou, ktorá sa pod jeho veľkým tlakom rozbije. Ale na druhú stranu bol neskutočne arogantný. Akoby sme podpísali zmluvu, že každý kúsoček môjho tela patrí len jemu, a on si ho môže pokojne zobrať aj napriek mojim protestom. Aj keď tie som teraz rozhodne nemienila použiť.

Ani neviem ako, ocitla som sa pritisnutá o stenu rozkročmo sediac na jeho stehne. Keďže som nemala spodnú bielizeň, ten dotyk bol veľmi intívny a obaja sme si to až pridobre uvedomovali. Edward sa nástojčivejšie pustil do nášho bozku a rukou mi prechádzal od lýtka až k stehnu. Tam som ho len tak-tak zastavila. Nechýbalo veľa a nahmatal by kôl. A všetko moje úsilie by bolo zbytočné.

Stiahla som mu ruku a položila si ju na obnažené plece. Do bozku som dala všetko a premohla som ten čudný trepot motýlích krídel v podbrušku. Siahla som na kôl a opatrne som ho skúsila vytiahnuť. Lenže ako naschvál, nešiel. Edward ma chytil pod zadkom a druhú nohu mi omotal okolo svojho chrbta. Roboticky som urobila to isté s druhou. V duchu som však hrešila.

Edwardova ruka bola priveľmi blízko, aby som bez odhalenia vytiahla kôl a prebodla mu ním srdce. A jeho bozky začali byť ešte náruživejšie. Nemohla som sa vôbec sústrediť a vymyslieť nejaký plán. Keď sa mi konečne prestal hrať s perami a dovolil mi nadýchnuť sa, pobozkal mi ucho a pomaly išiel nižšie. Tŕpla som. Strapatými vlasmi ma šteklil na tvári, zatiaľ čo ostrými očnými zubami mi dráždil pokožku. Ak by som bola obyčajnou ženou, vzrušovalo by ma to.

Ale teraz, aj keď to bolo veľmi príjemné, nemohla som odohnať dotieravú myšlienku, že toto je môj koniec. Chytila som ho za ramená a pokúša sa odtlačiť. Ale aj napriek mojej sile bol priťažký. A v hlave mal zjavne jasno: chcel mi vysať krv a vziať si moju dušu.

Vtisol mi bozk na tepnu. Zachvela som sa od strachu. Teraz mi už ani moja schopnosť nepomôže. Oprela som si hlavu o jeho plece a nasala vzduch. Oči sa mi naplnili slzami. Chcelo sa mi plakať, pretože som už nemohla spraviť nič iné. Sklamala som seba, ale aj svoju rodinu. Takto som si to nepredstavovala. Nechcela som, aby nakoniec ja som bola tou návnadou. Ale stalo sa. Spomenula som si, ako Edward v bare reagoval na môj nevinný pohľad a pokúsila sa o poslednú záchranu.

Slzy som nechala voľne padať na jeho bundu a krk. Cítil ich, pretože sa nadvihol a pozrel mi do tváre. Jeho oči boli hladné. Nikdy som nevidela černejšie oči ako teraz tie jeho. Ale aj tak som sa pokúsila zastaviť ho.

„Prosím, nie,“ zašepkala som úprimne a hlas sa mi zlomil. Pripadala som si ako hriešnica, ktorá žiada Lucifera a zmilovanie.

„Veď si to chcela, chcela si sa zabaviť.“ Hlas mal zastrený. Ledva sa ovládal. Prehltla som na prázdno.

„Prosím, Edward. Nechaj ma odísť,“ zaprosila som znovu. Pozorne si ma prezeral. Určite sa snažil dostať aj do mojich myšlienok, ale ja som na nich mala opäť svoj štít. Palcom si pozotieral všetky slzy z tváre a pobozkal ma na líce. 

„Neboj sa, nebude ťa to bolieť,“ zašepkal. Jeho hlas bol okúzľujúci, neskutočne nádherný, ale hlavne veľmi presvedčivý. No nemohla som tomu uveriť. Veľmi dobre som vedela, že to bude bolieť. A poriadne. Už som to raz zažila. A vtedy som nemala ďaleko od úplnej premeny na upíra. Nechcela som si to však pripomínať.

„Chceš mi ublížiť?“ Zmätene som na neho pozrela. Začudovane sa na mňa pozrel a z očí mu vyprchal všetok hlad. Alebo sa mi to aspoň zdalo.

Zhodil ma zo seba a nohy mi pristáli na tvrdej zemi. Rukami ma však stále objímal okolo pása. Z jeho nečitateľnej tváre som nevedela rozoznať, či som vyhrala alebo sa mám stále obávať toho najhoršieho. Jeho pohľad ma spaľoval.

„Ak by si si to náhodou rozmyslela, daj mi vedieť,“ šepol nakoniec. Pustil ma a vytiahol si vizitku z vnútorného vrecka bundy. Prekvapene som hľadela na tie čierne číslice. Myslel to vážne? Nechá ma len tak odísť? Proste bez väčšieho ublíženia na zdraví?

Stiahla som ruky k telu a upravila si šaty. Pozrela som na Edwarda. Áno, myslel to vážne. Odstúpil mi z cesty a stratil sa za dverami do baru. Vyčerpane som padla na kolená, bolo mi jedno, že do úplnej špiny; a vydýchla som úľavou. Môj prvý lov na Edwarda dopadol katastrofálne. To aj som bola tou ulovenou. Ešte pred pár hodinami som pevne verila, že ho zvládnem bez väčších okolkov zabiť. Ale teraz bolo moje sebavedomie úplne otupené a na nule. Sedela som tam dlho, kým som opäť nabrala aspoň akú-takú silu a chuť pokračovať v tejto nezmyselnej hre. Vedela som však jedno – na dnes už stačilo.

Prišuchtala som k autu a nasadla. Bolo mi na nič. Keď som zazrela svoju tvár v spätnom zrkadle, môj odpor sa stupňoval. Mala som mierne napuchnutú peru z jeho bozkov a na krku sa mi začala robiť modrina. Určite nebola jediná, no donútila ma prehodnotiť svoje konanie. Ako som, dočerta, mohla byť taká hlúpa, taká naivná a nechala som ho, aby ma ocucával? Prečo som ho rovno nezabila? Mala som na to predsa dostatočne veľa času. Teraz už určite balí nejakú inú a možno sa jej už zahryzol do krku. A to všetko len kvôli mne.

Nebezpečne sa mi zdvihol žalúdok pri tej predstave a musela som otvoriť dvere. Moja večera skončila na parkovisku.

„Au,“ sykla som, keď sa mi špička kolu zabodla do stehna a vytvorila tam nepríjemnú ryhu.

Jediným pohybom som ho vytrhla z remeňa, ktorý ho držal na mojej nohe, a vyšmarila von, ďaleko do trávy. Utrela som si ústa. V tejto chvíli som chcela len jediné - dostať sa odtiaľto čo najskôr a doma si vychutnať sprchu. 

Edward:

Tresol som päsťou o stenu a tá hlasno zaprotestovala. Ani čerstvá krv náhodnej, okoloidúcej čašníčky ma nedokázala zbaviť myšlienky na Isabellu. Ešte stále som pod rukami cítil jej teplé telo, ktoré záchvevmi odpovedalo na moje dotyky. Na všetky moje bozky. V duchu som preklínal jej krásu a neuveriteľný pach jej krvi. V mysli som videl jej nádherné, čokoládové oči, ktoré boli zmätené a také nevinné, keď sa ma pýtala, či jej chcem ublížiť. Samozrejme, že som chcel. Aj keď som sám seba v duchu presviedčal, že nie.

V tom okamihu nielen, že som chcel jej krvou uhasiť ten bolestivý požiar vo svojom krku, chcel som aj jej telo, ktoré sa mi tam ponúkalo. Aj keď som romániky nemal rád – nerád som sa viazal, s touto ženou by som to pravidlo rád porušil. A bolo by to také jednoduché, vziať si oboje. Lenže nemohol som. Ozvalo sa vo mne to prekliate svedomie, ktoré už desiatky rokov tvrdo spalo.  A aj napriek tomu, ako veľmi som ju chcel, som ju nechal ísť.

Horko som sa zasmial nad svojou hlúposťou. Jedna moja časť dúfala, že mi čoskoro zavolá, ale to bola somarina. Videl som na jej tvári úľavu, keď som ju pustil na zem a uvoľnil jej cestu. A to ma príšerne rozzúrilo. Aj preto teraz bolo to dievča za mojím chrbtom mŕtve. Bol som slaboch. Príšerný slaboch, že som nedokázal prehltnúť ten kus výčitiek a vziať si proste to, čo mi patrilo. Nie, čo mi stále patrí a na čo mám plné právo. Isabella by nebola prvou ani poslednou ženou, ktorú by som obral o život. A rozhodne nesmela byť prvok, ktorú by som kvôli svojej ľahkomyseľnosti nechal len tak odísť.

Otočil som sa späť na dievča. Jej bezvládne telo sa opieralo o dvere do dámskej toalety. V očiach mala neprítomný, sklenený pohľad. Nebola nejako extra pekná, mala len smolu. Áno, za jej smrť mohla Isabella, nie ja. To ona ju obetovala namiesto seba, nahováral som si a zbavil sa tak akejkoľvek zodpovednosti.

Vzal som ju do náručia a vyšiel som zadným vchodom. Isabella tu už nebola. Čakal som to, ale aj tak ma to ešte viac nazúrilo. Hodil som mladú čašníčku nešetrne do kontajnera a nasadol som do svojho auta, čierneho Jaguára. Nevedel som presne, ktorým smerom vyraziť, bol som však odhodlaný nájsť tú malú mrchu, ktorá ma oblafla.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), 9moncici9, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty si naša rodina - 2. kapitola: