Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty si naša rodina - 15. kapitola

31.12.2012 (18:45) • 9moncici9, VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2737×

Edward:

Bola tu už pár dlhých hodín a ja som stále uvažoval, čo si s ňou počnem. Premýšľam som, ako môže byť tak tvrdohlavá ako mulica. Hovorí sa, že čím je žena staršia, tým je hlúpejšia. Asi na tomto tvrdení niečo vážne bude. Ona si stále nedokáže uvedomiť následky svojho rozhodnutia. Čo ak ju to zabije? Síce je poloupírka a je silnejšia ako ľudská žena, ale nikde nemám istotu. Tiež sa nesmie zabudnúť na veľmi dôležitý fakt, že o tehotenstve upíra a poloupíra nič neviem.

Z premýšľania ma dostal až jej krik. Stále ho počujem v ušiach, trhlo so mnou a v stotine som bol pri nej. Pohľad do jej tváre, ktorý zdobila neopísateľná bolesť, mi trhala srdce. Nedokázal som ju vidieť v tomto stave. Objímal som ju, upokojoval som ju, ale ona ma od seba odohnala. Pochytil ma hnev. Nevedel som, či zúrim na to, že ma odháňa alebo na to malé, čo jej spôsobuje bolesť. Je to malé a už je silné, čo bude zajtra? O týždeň, o mesiac? Ako dlho vlastne trvá tehotenstvo?

Normálna ľudská žena nosí dieťa deväť mesiacov, ako je to u nášho druhu? Musím niečo o tom zistiť. Nedovolím, aby ju to zabilo. Nesmie zomrieť. Neviem prečo, ale chcem, aby bola v poriadku. Cítim, že tú malú mršku musím chrániť. Od kedy mi vstúpila do života tá pekelnica, život sa mi otočil o stoosemdesiat stupňov. Cítim pri nej veci, ktoré som doteraz necítil.

Napríklad taká žiarlivosť. Doteraz to bol pre mňa nepoznaný a nepochopiteľný cit, na ktorom som sa stále smial. Vždy som tvrdil, že ľudia sú blázni, ak žiarlia. Predsa partner nie je majetok, ktorý si len tak privlastníme. Musíme mu dať voľnosť a nie mu podstrihnúť krídla. No teraz? Teraz je to tak, že keď sa ku nej priblíži, čo i len na desať krokov ten Jacob, mám pocit, že vyletím z kože. Čo na ňom, preboha, vidí? Pri ňom si pripadám strašne malý. On jej môže dať to, čo ja nie. Ľudský život, teplú náruč a čo ja? Ja jej nemám čo ponúknuť. Jedine ak život v zatratení. Napriek tomu je to len veľké namakané čudo, ktoré nemá ani poriadne auto. Stále som mal pocit, že som niekto, ale už ten pocit nemám.

Ďalšie, čo cítim kvôli nej je, že cítim strach, o ňu. Naposledy som strach cítil za ľudského života, keď vedľa mňa na smrteľnej posteli ležala moja matka. Nikdy nezabudnem na ten pohľad v jej očiach, ktorý hovoril jediné: „Milujem ťa, synak, ale už prišiel môj čas.“ Čakal som na zubatú, kedy si príde aj po mňa, ale neprišla. Miesto toho som sa stal tým, čím som.

Kvôli Isabelle som začal mäknúť a cítiť tým, čo bolo toľké roky mŕtve. Teraz cítim, že ten kus ľadu, kde niekedy prúdila krv, sa roztápa. Nerozumiem však prečo. Ako to dokázala za takú krátku dobu. To je však teraz úplne nepodstatné. Dôležité je, aby si to dala vziať, keď to bude nutné, tak to z nej pokojne vybijem. Musí pochopiť, že to monštrum ju zabije. Netvor, ktorý by mohol mať niečo zo mňa.

Preboha!

Veď je to aj moje dieťa. Čo ak by malo moje oči? Nie, určite by dievčatko bolo nej. Malo by jej mahagónové vlasy, malý noštek ako gombička a hlboké hnedé oči so zlatými žilkami. Čo to trepem. Nie, nesmiem na to myslieť. Nie je to dieťa, je to vrah, krvilačný vrah. Presne ako ja.

Keby tu bol Carlisle, on by vedel, čo robiť. Pri spomienke na Carlislea som si tiež spomenul na to, ako Isabella chcela vziať do rúk hodinky, ktoré mi dal. Bol to jediný dar, ktorý mi po ňom ostal. Jediná spomienka na môj bývalý život. Na život vegetariána. Bolo to zvláštne, tie hodiny išli presne, celé roky sa nepokazili, ale v ten deň, čo som odišiel, zastali. Prestali ísť v ten deň, v tú hodinu, čo som prekročil prah nášho spoločného domu a zatvoril dvere za svojím starým životom. Nikdy som ich nenatiahol, chcel som mať v pamäti ten okamih navždy. Upír nezabúda, ale mal som aspoň malú istotu, že si spomeniem na neho. Mnohokrát som sa pýtal, či to bolo správne rozhodnutie odísť a nechať ho len tak, ale potreboval som zmenu. Zmena mi priniesla nový pohľad na svet, otvorila svoju náruč a ja som ju prijal. Ako dlho žijem týmto štýlom? Desať? Dvadsať rokov? Už to ani nepočítam. Je to dlhá doba.

Všetky myšlienky a všetok hnev, ktorý som po celý čas pociťoval, som sa rozhodol zahnať v spoločnosti Ellie. Mladá slečna, ktorá Isabelle priniesla pizzu. Má sa tu ako kráľovná, ešte aj jedlo jej donesiem a ona si nič neváži. Zase som myšlienkami pri nej a to ma vytáča do nepríčetnosti. Ani pri inej žene na ňu nedokážem zabudnúť? Prečo? Dobre, je krásna, dokonalá, nohy ako bohyňa a tie pahorky, ktorých by som sa dotýkal po celých dvadsaťštyri hodín. Rozhodnutie padlo, Ellie bude dnes moja ďalšia obeť. Najprv skvelý sex a potom čerstvá krv. Vytesním z hlavy pekelnicu.

S Ellie to šlo ako po masle. Bola to ľahká korisť a ja som sa naplno odovzdával do rúk neskúsenej ženy, no v tejto chvíli to bolo jedno. Stačilo namazať med okolo úst, nie však doslovne, pár milých a teplých slov s ňou robilo divy. Vlastne s každou to robí divy. Ženy sú tak hlúpe a naivné, skočia na všetko. Skutočne si myslia, že nájdu princa na bielom koni? Kde to žijú? Nebodaj čítajú len love story od Harlequin?

Z premýšľania ma dostal až zvuk, ktorý pre moje uši bol... Vhodné slová nedokážem nájsť. Rýchlo som z bytu vypoklonkoval Ellie. Lepšie povedané, schmatol som jej veci, ktoré boli pohodené na zemi, strčil som jej ich do rúk a vyhodil z bytu. Potom som sa okamžite vybral za Isabellou do mojej spálne. Na tvári som mal výraz, ktorého by sa bál aj samotný satan, pretože som mal chuť ju zabiť. Povedal som jej, aby sa tých hodiniek nedotýkala. Ona je snáď nahluchlá alebo úplne sprostá. Z hrdla sa mi vydralo vrčanie. Vrazil som do izby a bez rozmýšľania som ju prirazil k stene. Chytil som ju pod krkom.

„Varoval som ťa,“ precedil som pomedzi zuby. Určite nepremýšľala, keď ich brala do rúk. Jediná spomienka, jediná pamiatka na môjho otca. Nebol skutočným otcom, ale ja som ho tak bral. Zničila to jediné, čo mi ho pripomínalo, zničila môj predchádzajúci život.

„Ja... ja som... nechcela,“ pípla cez moje zovretie. To určite! Strach, ktorý z nej išiel, by sa dal vážiť na tony, ale mala obrovskú smolu. Pretože si to dievča poriadne posralo.

„Mlč! Nedovolil som ti hovoriť. Na nič som sa ťa nepýtal,“ reval som po nej a jej sa oči začali lesknúť. To ma nasralo ešte viac. Hádam si nemyslí, že ju zachránia slzy. Na to mala myslieť skôr ako urobila toto.

„Nerev, lebo ti dám dôvod na to, aby si tu rumázgala.“ Povolil som stisk na krku. Lapil som ju za ruku, ktorú som jej následne založil za chrbát a druhou som ju schmatol za vlasy. Drgol som do nej na znak, aby sa pohla dopredu.

Začala kráčať predo mnou aj napriek tomu, že nevedela, kam ju vediem. Jediné šťastie, ktoré mala, bolo to, že ma počúvla a bola ticho. Keby len pípla, tak ju tu hodím o zem a pretiahnem bez milosti. Zastal som pred dverami, ktoré som jak živ neotvoril. Vedel som, že tam kedysi bola špajza, ale ja som ju nevyužíval. Teraz však poslúži aspoň na dobrý účel. Otvoril som dvere. Nemohol som ich vykopnúť, pretože som ich ešte potreboval. Hodil som ju dnu ako kus handry a očami prebehol po miestnosti, či nájdem to, čo potrebujem.

„Čo so mnou chceš urobiť? Prečo si ma sem vzal?“ pýtala sa ma a ja som ju vraždil pohľadom. Ruka mi vyletela, ale rýchlo som ju stiahol. Niečo mi v tom zabránilo, bolo to zvláštne, akoby ma niekto požiadal, aby som ju nechal. Nejaký vnútorný hlas? Nie, to určite nie. Niečo mi však skutočne hovorilo, aby som jej dal pokoj. Najzvláštnejšie bolo, že som to divné svedomie počúvol.

„Drž hubu, Isabella, nevieš, čo si urobila. Buď rada, že som ťa nerozbil tak ako si to urobila ty s hodinkami po mojom otcovi, suka,“ zavrčal som. Behom chvíľky som ju zviazal a zatvoril dvere. Pekne nech tam je pár dní, ona ešte bude prosiť.

O dva dni neskôr

Sú to už dva dni, celých štyridsaťosem hodín, čo je tam zatvorená. Po celý čas ani nepípla, nevypýtala ani pohár vody. Miestami som sa o ňu začínal báť, začínal som mať niečo, čomu sa hovorí výčitky svedomia. Konal som prehnane? Asi áno, sú to predsa len hodinky, i keď boli od môjho otca. Možno ich nerozbila naschvál, aby ma nahnevala, čo ak jej len náhodou spadli? Asi by som sa mal ísť na ňu pozrieť.

Je tam už celé dva dni a ani neprehovorila, neprosila, aby som ju pustil. Dýcha tam vôbec? Je v poriadku? Pocítil som strach o ňu a o to malé, čo v nej je. Za dva dni som sa z domu ani nepohol, nechcel som ju tu nechávať samú, čo ak by sa jej niečo stalo, čo ak by ju to dieťa vysililo. Bože! Veď ona čaká upírske decko a ja ju zatvorím medzi štyri steny. Nie to dieťa je netvor, ale ja.

Rozbehol som sa k dverám, kde som ju zatvoril. Napriek môjmu dokonalému sluchu som priložil ucho na dvere a počúval. Nič. Vôbec nič. Bolo počuť len slabý tlkot srdca.

„Isabella? Si v poriadku?“ spýtal som sa ustarosteným hlasom. Skutočne som sa o ňu bál. Z miestnosti sa neozvala, ba dokonca sa ani nepohla. Ak by sa pohla, počul by som to, ale nič.

„Isabella, prestáva to byť vtipné. Si v poriadku? Odpovedz, lebo vyrazím dvere,“ skríkol som teraz už plný hnevu.

„Je mi zima,“ šepla z poza dverí a ja som ich rýchlo vyrazil.

Ležala na zemi poskrúcaná ako paragraf. Bola bledá a drkotala zubami. Preľakol som sa ešte viac. Čo som to, dopekla, urobil. Skoro som ju tu nechal skapať. Vzal som ju do náruče a odniesol do sprchy. Horúca voda ju zohreje skôr ako nejaká deka.

Bez rozmýšľania som spolu s ňou vstúpil do sprchy a pustil na nás teplú vodu. Nezdržiaval som sa vyzliekaním a tiež som ju tu nemohol nechať samú. Len čo by som ju pustil, určite by sa zviezla k zemi. Ledva stála na nohách. Bola vysilená a ani sa mi nevzpierala. Ľutoval som svoje konanie, cítil som potrebu jej povedať, ako strašne ma to mrzí.

„Bella, odpusť. Nechcel som ťa tam zatvárať. Neuvažoval som nad následkami. Odpusť,“ prosil som ju a žiadal o odpustenie. Nezvyknem to robiť, ale teraz som vedel, že je to dôležité. Nezodvihla svoj pohľad, nepozrela na mňa. Pohŕdala mnou a mňa to bolelo. Cítila ku mne odpor, ktorý k nikomu ešte necítila. Po chvíľke sa prestala klepať a dokonca sa pokúšala stáť na nohách sama.

„Už to zvládnem aj sama. Ďakujem,“ prehovorila po niekoľkých minútach hrozného ticha. Pozrel som na ňu a venoval som jej jeden pohľad, v ktorom som mal snáď vpísanú všetku bolesť, ktorú som cítil. Pustil som ju a dal som jej možnosť dopriať pár chvíľ o samote.

„Keby niečo, zakrič,“ povedal som a zatvoril dvere na kúpeľni. V mojej spálni som zo seba zhodil všetko oblečenie, ktoré bolo zmáčané od vody. Nahý som sa posadil na posteľ a rukami vošiel do vlasov. Zvalil som sa do perín podo mnou. Nemal som síl sa ani obliecť, nedokázal som sa zbaviť pocitu, že ak by tam bola o niečo dlhšie, mohlo sa jej niečo stať. Stále zabúdam na fakt, že je na pol človekom. Ležal som so zatvorenými očami a snáď po prvýkrát som na ňu nemyslel ako na kus mäsa, ale ako na ženu, o ktorú som mal strach.

„Mlč, nič nehovor a na nič sa nepýtaj,“ zapriadla mi do ucha a ja som v stotine otvoril oči. Sedela na mne obkročmo len v bielom uteráku, ktorý jej viac odhaľoval ako zahaľoval. Kedy prišla? Nepočul som ani to, kedy prestala tiecť voda. Nemo som na ňu pozeral, na jej telo, na stehná, ktoré mi pripadali štíhlejšie ako naposledy. Vlastne celá vyzeralo viac pochudnuto. Nevedel som, čo hodlá urobiť, ale s istotou viem, že sa nebudem brániť ani keby ma chcela zabiť. Túžil som po nej a po jej tele. Bola už len ona!

Zhodil som z nej osušku a ona predo mnou ostala tak ako ju Boh stvoril a mne nezostalo nič iné, ako túžobne zavzdychať. Bola prekrásna, ona vždy bolo prekrásna. Dotkol som sa jej bradaviek, opatrne, letmo, aby som ju neodplašil. Nechcel som dnes nič iné, len jej dopriať pozornosti, toľko, koľko si právom zaslúži. Pod mojim dotykom jej bradavky vzrušene stáli a vyzývali ma, aby som pokračoval. Ich túžbu som vypočul. Pretočil som Bellu pod seba a prisal som sa perami na jednu z nich. Zatiaľ, čo som ich ochutnával jazykom, moja ruka si to namierila medzi jej nohy. Bez násilia ich rozkročila, aby mi uľahčila prístup a ja som sa konečne dotkol jej horúceho a vlhkého stredu. Jedným prstom som vošiel dnu a druhým hladil jej klitoris. Ponáral som sa do tej sladkej vlhkosti a užíval som si Belline vzdychy zastreté túžbou.

Chcel som ju ochutnať, a preto som sa odtrhol od jej bradavky a klesol na kolená. Prstami som ju trochu pootvoril a jazykom prešiel po zdurenom klitorise. Začala sa triasť , ale ja som nehodlal prestať. Ochutnával som ju a vzrušoval prstami. Voňala božsky a ešte lepšie chutila. Odrazu vykríkla a ruky v mojich vlasoch zovrela do pästí. Následne sa začala nekontrolovane triasť. Cítil som, ako sa jej vnútorné svaly sťahovali okolo mojich prstov a to bola chvíľa, kedy som stratil posledné zvyšky svojho sebaovládania. Strčil som ruky pod jej zadok a posadil som ju na seba.

Nohy zamotala okolo môjho drieku a ja som sa do nej jediným prudkým pohybom ponoril. Obaja sme zavzdychali a ja som sa v nej začal pohybovať. Najprv pomaly, potom rýchlejšie. Od nášho prvého sexu prešlo už pár týždňov a ja som stále mal pocit, že práve sem patrím, akoby toto bolo jediné miesto, ktoré bolo stvorené pre mňa. Cítil som, že to už dlhšie nevydržím, chcel som, ale už som to nedokázal ďalej odďaľovať. Moja myseľ sa zatemnila a ja som si ju začal divoko prisúvať k sebe. Práve, keď moje telo pohltil mohutný orgazmus, sa aj Bella začala znovu triasť. Potešene som vzdychol jej meno. Nikdy som nezažil nič také dokonalé.

 Ospravedlňujem sa za dlhé čakanie. Zlý Edward robil menšie problémy a ja som sa s ním trápila. Napriek tomu dúfam, že sa vám kapitola páčila a potešíte ma nejakým komentárom.

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), VictoriaCullen, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty si naša rodina - 15. kapitola :