Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ty si naša rodina - 11. kapitola

09.10.2012 (15:45) • 9moncici9, VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2580×

Edward:

Hmla. Všade ticho. Kráčam v tichu svojho deja. Nemal som ani najmenšiu chuť bežať. Kráčal som v obručí mrakov ešte za slabej temnoty. Slnko ešte nebolo dostatočne vysoko, aby prežiarilo zaspatú krajinu. Keď ma vyhodila zo svojho domu, prešla ma všetka radosť z dnešnej, respektíve včerajšej, noci strávenej v jej spoločnosti. Chcem vypnúť svoje premýšľanie. Stlačiť malý gombík, ktorý všetko zastaví. Zastaví čas, zastaví chod myšlienok a najmä nespočetné množstvo otázok, na ktoré nie je ani jedna odpoveď.

Práve prechádzam štádiom s názvom sklamanie. Sklamania zo seba samého, sklamania z nej, z Isabelly. Prišiel som si k nej pokojne po smrť. Bol som odhodlaný umrieť pod jej rukou a ona? Miesto toho, aby ma dokázala zabiť a zbaviť tej neskutočnej bolesti. Prijala ma a ukázala mi svet, o ktorom som doteraz ani nevedel. Je to svet pre mňa nepochopený a nepreskúmaný. Keby som mohol spáliť všetky mosty, všetky cesty, ktoré vedú k nej. Keby som ju dokázal vymazať zo svojej pamäte ako mávnutím čarovného prútika, ale nie. To nie je možné.

Chcel by som na ňu zabudnúť, ale viem, že aj keby som ju nevidel roky, tak na ňu nezabudnem. Upír nezabúda. Dokázal som zabudnúť na všetky svoje obete, na všetky ženy, ktoré mi prešli pod rukami, ale na ňu nie. Ona je iná, je niečím výnimočná. Možno je to tým adrenalínom, tým strachom, kto koho skôr zabije. Neviem. Niekedy mám pocit, že ona nie je poloupír, ale čarodejnica. Keby som bol obyčajným človekom, tak určite poviem, že časom zabudnem, ale takto nie.

Ľahol som si do trávy a zatvoril som oči. Jej oči cítim ešte teraz, skrz mňa prechádzajú. V mojom mŕtvom, kamennom srdci mám spomienku na ňu. Neviem sa zbaviť pocitu tej páľavy, ktorú vo mne zanechala. Smiešne na celej tejto situácii je to, že keď ste k nej hnusný, zlomyseľný, násilný, tak je dobre. No keď jej ukážete aj svoju lepšiu stránku, o ktorej ste si mysleli, že je navždy pochovaná niekde hlboko, tak sa opäť prederie na povrch.

Dal som jej noc plnú nežností, dalo by sa to nazvať aj nocou plnou lásky a ona sa mi odvďačí tým, že ma vyhodí ako prašivého psa. Neznášam tento pocit, ktorý vo mne pretrváva od doby, čo vstúpila do môjho života. Ten pocit bezmocnosti. Stav bezmocnosti je príšerný stav. Nič neviete, nič nedokážete a čo je najhoršie, neviete prečo je to tak.

V hrdle mám vyschnuté a to je paradoxom môjho bytia. Krv, prečo to nemôže byť Isabellina krv, ktorá uhasí to sucho v mojich ústach, ktorá zaženie jed, ktorý sa mi tvorí na jazyku. Vypol som mozog. Nastal čas lovu. Zhlboka som sa nadýchol, nasal som vôňu krvi kolujúcej v ľudskom tele. Vdýchol som vôňu svojej koristi, ktorou bola mladá prostitútka. Mala mahagónové vlasy a štíhlu postavu pripomínajúcu Isabellu. Nebola dokonalá ako ona, ale mala rovnako malý zadoček, aj keď som videl, že na stehnách mala začínajúcu sa celulitídu. Zahrám sa na dobráka a zbavím ju jej starostí.

Cez zuby sa mi predralo tiché zavrčanie. Oheň v hrdle sa mi rozhorel naplno a nedokázal som myslieť na nič iné a ani som nechcel. Zdrapol som tú malú za vlasy a odtiahol som ju k najbližšej stene, o ktorú som ju oprel chrbtom. Opatrnosti nikde nie je dosť. Otvorila ústa, že vykríkne, ale zubami som jej rozdrvil priedušnicu, takže nestihla ani pípnuť. Ozýval sa iba klokot vzduchu a krvi v jej pľúcach. Uhasila môj smäd, aj keď jej krv bola teplá, no nebola sladká. Cítil som v nej známky toho, že táto malá nešťastnica bola drogovo závislá. To mi práve pripomenulo moje začiatky. Moju prvú ľudskú obeť.

***

„Nie, synak, nerob to. Vedieš sa do záhuby,“ kričal môj stvoriteľ Carlisle, ktorý ma zachránil zo spárov španielskej chrípky a ktorý mi dal svoje priezvisko, domov. Po pár rokoch som sa vzbúril a túžil žiť na vlastnú päsť. Naučiť sa loviť ľudí a nie len tie zatuchlé, smradľavé a k tomu všetkému chlpaté potvory. Chcel som byť plnohodnotným upírom. A nie len napodobeninou upíra.

„Musím. Raz mi to, dúfam, odpustíš, otče.“ Posledné slová, ktoré som mu kedy povedal a od toho dňa som ho viac nevidel.

Spálil som za sebou všetko, celú svoju minulosť. Prechádzal som uličkami nočného Londýna a hľadal svoju prvú obeť. Musel som si zvoliť niekoho, koho život nestojí za veľa. Carlisle vždy tvrdil, že sa potom budem obviňovať, ale neveril som tomu. Chcel ma len držať nakrátko. Vychovával ma na svoj obraz. Vraj byť lepším ako sú ostatní nášho druhu.

Vyskočil som na prvú budovu, ktorú som zbadal a posadil som sa na okraj strechy. Odtiaľ som mal lepší výhľad na ľudí a mohol som si tak lepšie vybrať svoju prvú obeť. O pár uličiek ďalej som počul plač mladej dievčiny. Rozbehol som sa po strechách okolitých domov, keď som bol dosť blízko, vrhol som sa zo strechy a preletel som uličkou. Rovno som pristál vedľa plačúcej blondíny. Skláňala sa nad bezvládnym zdrogovaným telom svojej priateľky. Telo bolo bez známky života.

Zacítil som teplo pod jej pokožkou, tlkot jej krvného obehu. Vrhol som sa na tú uplakanú blondínku. Odhrnul som jej vlasy z tváre a prvýkrát som sa zahryzol. Sal som a prehĺtal, nič iné som v podstate nevnímal. Mal som pocit, že ubehlo len pár sekúnd a dievča bolo prázdne. Frustrovane som zatriasol ochabnutým telom mŕtvej dievčiny, akoby mi to mohlo pomôcť. V krku ma opäť začínalo páliť. S ľuďmi je ten problém, že nikdy v sebe nemajú dosť krvi, aby uhasili dostatočne smäd, ktorý vás napĺňa. Nespúšťal som oči z tej ležiacej ženy predo mnou a dlho som nepremýšľal a zaboril som jej zuby do krku. Mala rovnako trpkú chuť ako tá prvá, ale veľmi mi to neprekážalo. Vždy to bolo lepšie ako zvieracia krv a k tej sa už nikdy nevrátim...

***

Prišiel som domov a rozvalil som sa do svojho hnedého, koženého a miestami ošúchaného kresla. V jednej ruke som držal najlepšiu a najdrahšiu fľašu škótskej a v druhej som zvieral opierku kresla. 

Isabella Swanová, malá mrška, ktorá máva mojím svetom. Núti ma neovládať sa, prebúdzať vo mne mŕtve city. Dá mi noc plnú vášne a potom ma bez štipky výčitiek vypoklonkuje z domu. Otázkou ostáva, čo sa jej stalo. Prečo tak náhle utiekla do kúpeľne? Prečo som počul ako zviera okraje záchodovej dosky a snaží sa vyvracať aj svoj svoje vnútro? Vyzerala bledšie ako zvyčajne. Pokožku mala ba dokonca priesvitnú. Kruhy pod očami, ktoré som mohol pripísať noci strávenej so mnou, ale to nebolo tým.

Hltal som škótsku a nepremýšľal nad tým, že už pijem druhú fľašu. Možno to bolo spôsobené tým, že mi ešte neprišlo zle. Normálny človek by si privodil otravu alkoholom, ale ja nie. Takto vyzeral môj prvý deň. Druhý deň a tretí sa opakovalo to isté. Fľaša škótskej a ja naďalej sediaci v kresle svojho podkrovného bytu. Okná špinavé a závesy zatiahnuté, aby sa sem nedostal ani najmenší lúč svetla. Isabella bola slnkom a teraz som vďaka nej ponorený v temnote svojho bytu.

Opíjam sa, akoby mi na nej záležalo, akoby som bol zamilovaný. Nie, to je sprostosť. Necítim k nej nič. Aj keď som možno cítil ľútosť, že jej je zle, ale teraz som už v štádiu s názvom hnev a následne prejdem do štádia pomsty. Áno, pomsta, tá býva najsladšia.

Chytil som hrdlo fľaše a poslednýkrát som sa napil a hodil som fľašu o stenu, ktorá sa rozletela na malinké črepiny. Oprel som si hlavu o kreslo a prsty som si zaplietol do vlasov. Ako dlho tu vlastne sedím? Počkať, viem, tretí deň. Sedím a nič nerobím. Nebol som v sprche, nebol som na love. Jediné, čo som za tieto tri dni robil bolo to, že som sa opíjal. Zabúdal som na tú malú čarodejnicu.

Už mi napadlo aj to, že je možno chorá. Možno má vážnu chorobu a to je následkom jej nevoľností. Zamietol som to však z dôvodu, že z nej necítim žiadne lieky a ako poloupírka má tiež dobrý imunitný systém, čo znamená, že sa vylieči aj z vážnejších ochorení. Napadla mai tiež možnosť, že je tehotná. No kto by jej to ale urobil? Keď bola so mnou prvýkrát, bola panna, takže nikto predtým to byť nemohol. Ten svalnatý, vygumovaný Jacob, či ako mu to hovorí, to byť tiež nemohol. Nestihli by  to tak skoro, keďže mu utekala. Posledným adeptom na zrod jej decka som ja. Ale to je hlúposť. Predsa by som nedovolil svojim spermiám dať život. Predsa by som sa len tak nedopustil takejto závažnej chyby.

Viem, čo obnáša tehotenstvo s upírom a viem, že to vie aj ona, keďže je poloupírka. Neurobila by snáď takú neuváženú chybu a nenechala by si toho malého vraha. No, čo ak je skutočne tehotná? Nie, to je hlúposť. Určite niečo požrala a je jej zle. Jedine, ako sa utvrdím je to, že pôjdem za ňou. Dám si sprchu, vezmem moju novú priateľku „Alenku – Pálenku“ a môžem vyraziť. 

Strčil som hlavu do skrine, vytiahol čierne rifle, botasky, košeľu a mohol som ísť. Trošku som meral chodník sprava doľava, ale bolo mi to jedno. Chcem vedieť, či ja som otcom a či je vlastne tehotná. Ja odmietam venčiť nejaké sopľavé decko, aj keby malo byť moje. Ona si neuvedomuje, že ak je v tom, že môže umrieť? To je fakt taká sprostá? Došiel som až pred jej dvere, ale všade bola tma. Takže nie je doma. Určite sa niekde zabáva s tým Jacobom. No nič. Počkám si na ňu. Posadil som sa drevené schody, oprel som sa chrbtom o stĺp a k perám som si priložil moju „Alenku"...

Bolo pre mňa ťažké písať celú kapitolu z pohľadu Edwarda. Píšem jeho pohľad síce stále v tejto poviedke, ale nič sa v nej neudialo a preto to bolo ťahšie. Zamerala som sa na jeho pocity, na jeho myšlienky. Dúfam aj napriek tomu, že sa vám kapitola páčila a zanecháte nejaký komentár. 

Ďakujem, že ste ešte stále nezabudli na túto poviedku. Boli menšie komplikácie a preto ste museli čakať.  

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), VictoriaCullen, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ty si naša rodina - 11. kapitola :