Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - Epilóg

Twins - EpilógA je to tu. Koniec. Odpustte mi na začiatku ten doják. Niečo sa končí, niečo sa začína...

Vyšli sme hore. Ocko ležal v posteli, usmieval sa. Uvedomila som si, že Bella a Edward dnu nevošli. Len naša rodina. Chlapci sa s dedkom rozlúčili. Jake im potichu vysvetlil, že dedko odchádza na lepšie miesto. Joey bol zmätený a vôbec sa mu nepáčilo, že nemá kontrolu. Spustil nárek a nechcel od dedka odísť. Stískal mu ruku a plakal do perín. Joey najprv slzy zadržiaval, ale napokon to nevydržal a srdcervúco sa rozplakal. Stál od dedka ďalej, ale napokon mu pobozkal ruku. Jake poslal chlapcov von. Nechala som všetku organizáciu na neho. Ja som nebola schopná niečo riešiť. Len som kľačala pri posteli a nechala slzy stekať po tvári. Hľadela som ockovi do tváre a on pozeral len na mňa.

Jake konečne odtrhol aj vzlykajúceho Joeyho a vyniesol ho von násilím hneď ako sa rozlúčil. Vtedy ma jemne pohladil na chrbte a zašepkal mi: „Príde Bella.“

Odkašľala som si, napriamila sa a sadla si vedľa ocka na posteľ.

„Otecko... pamätáš si na Bells?“ začala som. Nemalo zmysel slová nejako plánovať. Dalo sa niečo takéto vôbec zaobaliť tak, aby to vyznelo dobre?

Ockove unavené oči sa rozšírili.

„Och, moja Bells... samozrejme, že si na ňu pamätám!“ zvolal skoro pobúrene.

„Ocko, Bella je zdravá a šťastná.“

„Dúfam, dieťa... to dúfam,“ vzdychol si. Bral to ako obyčajné povzbudenie a neprikladal tomu dôraz.

„Ocko, a... chce ťa vidieť,“ povedala som. Nechala som slová doznieť a ocka uvedomiť si ich podstatu.

„Bella?“ spýtal sa opatrne. Ako keby som sa zbláznila a on na mňa dával pozor.

„Je tu. Bella, poď dnu,“ zavolala som ju. Podpätky zaklopkali na drevenej podlahe a potom Bella stúpila na koberec. Pomaly prikročila k posteli a zohla sa k ockovi.

„Ahoj, oci!“ pípla tenkým hláskom. Otec na ňu pozeral. Veľmi dlho si obzeral každý kúsok jej tváre. Natiahol unavene ruku a Bella mu pomohla tou svojou, aby ju udržal vo vzduchu. Ocko sa dotkol Bellinej tváre a potom ju jemne hladil po vlasoch. Usmieval sa. Priam žiaril.

„Bella,“ vydýchol. Bella sa dojato zasmiala. Znelo to, ako keby plakala, ale žiadne slzy jej netiekli.

„Ocko, som to ja. Prepáč mi, že som nikdy neprišla späť domov. Nemohla som... odpustíš mi?“ pýtala sa zlomene. Kľakla si na kolená a stále sa nakláňala blízko k ockovi.

„Bella... nemohla si?“ spýtal sa.

„Nesmela som, ocko. Inak by som bola prišla. Vážne, ocko, chýbali ste mi.“ Ocko sa potešene usmial nad jej slovami a hladkal ju po vlasoch.

„Betta?“ oslovil ma. Uvedomila som si, že len dojato sledujem ich dvoch. Rýchlo som sa priklonila k ockovi aj ja. Sťažka položil ruku na mňa a tiež sa ma snažil pohladiť. Ale ruka mu už oťažievala. Zachytila som mu tú ruku a pobozkala mu ju.

„Ocko, ľúbim ťa,“ povedala som. Hneď potom som podľahla plaču. Bella len potichučky vzlykala. Zopakovala tiež ockovi, že ho ľúbi. Po chvíľke som sa donútila ovládnuť a pozrela som na ocka. Usmieval sa, šťastne a veselo na mňa aj na Bellu. Bella mu vtisla bozk na čelo.

„Dievčatká,“ vzdychol ocko a mierne sa rozkašľal. Obe sme ho naraz jemne objali. Bolo nám jedno, že sme sa tam preplietali, hlavne aby ocko vedel, že je milovaný. Aby vedel, že ho máme rady.

„Zbohom, ocko,“ vzlykla Bella a ja som horko-ťažko zadržiavala plač.

„Anjel...“ vyslovil ocko ledva počuteľne. Pozeral na Bellu. Už nebol s nami, nie psychicky. Blažene sa usmial a pomaly zavrel oči. Jeho hruď sa napla, urobil jeden hlboký nádych, hneď za ním výdych. A potom už nič...

Bella sa mu hodila okolo krku a plakala. Ja som zostala sedieť a premietala som. Nevedela som, čo bude ďalej. Ocko je mŕtvy. Mala by som ísť za chlapcami.

Postavila som sa, ani neviem po akej dobe. Hlava sa mi však zatočila a tesne nad zemou ma niekto zachytil. Bella sa smutne usmiala a pomohla mi vstať.

„Je ti zle?“ spýtala sa. Pokrútila som hlavou. Ale zle mi bolo. Len som o tom nedokázala rozmýšľať. Bella ma odviedla do obývačky a spravila mi čaj.

„Jacob je s vašimi deťmi, nemusíš sa báť. Ja sa postarám o teba,“ povedala mi. Pozrela som na ňu. Vyzerala zvláštne. Bola rovnako dokonale  krásna, ale čosi v jej tvári mi prezrádzalo, že utrpela skutočnú stratu. Napriek tomu, kráčala rovnako ľahko a sedela napriamene. Nedalo by sa to na nej poznať, ak by som nevedela, čo sa práve stalo.

„A ty... ako sa cítiš?“ Bella sa pousmiala. Chvíľku mlčala.

„Ja si to ponesiem už navždy so sebou. Nemá zmysel riešiť to, nikdy sa už toho nezbavím. Nechaj ma aspoň pomôcť tebe,“ vysvetlila pomaly.

„Ako to myslíš?“ zaujalo ma. Bella si povzdychla.

„Teba čas vylieči, pozviechaš sa, budeš v poriadku. Nikdy na ocka nezabudneš, ale budeš schopná sa s tým vyrovnať. Ja nie. To je nevýhoda tohto života. Mojej voľby. Už nikdy nezabudnem na tú bolesť. A budem len ďalej strácať... Ehm, to nevadí. Vybrala som si,“ snažila sa uhrať to. Ale bola skutočne zničená. Objavil sa pri nej Edward a chlácholivo ju hladkal po chrbte.

„Takže... ako sa ti žije?“ spýtala som sa. Zrazu ma myšlienky na Bellin večný život zaujali. Možno, že to bol len môj útek z reality. Ale chcela som o tom vedieť. Veď nikdy mi skutočne nebolo vysvetlené všetko.

 Bella sa zasmiala.
„Nuž, je to dobré. Som šťastná. Mám, čo som chcela,“ pozrela na Edwarda, „ale sú tu aj veci, ktoré ľutujem.“ Zažmurkala som. Čo môže ľutovať?

„Vieš, nikdy nebudem mať deti – tak ako ty. V tejto chvíli ti neskutočne závidím. Máš vlastnú rodinu, priateľov... je to krásne,“ vzdychla si. Všimla som si ako Edward zničene odvrátil hlavu a Bella ho narýchlo pohladila po tvári. On si to určite vyčíta.

„Bola to moja voľba,“ zopakovala.

„To je mi ľúto. Stálo to za to?“ prehovorila som konečne ja. Bella sa zamyslela.

„Áno. Stálo to za to, čo mám. Mám rodinu, mám manžela. Ako ma poznáš sestrička – nemohla som sa zamilovať normálne. A dobre vieš, srdcu nerozkážeš.“ Zamýšľala som sa nad tým. Bella milovala Edwarda a potrebovala ho. Veď len raz ju opustil a takmer to neprežila. Ako by bolo mne, ak by som nemohla byť s Jacobom? Akú vysokú daň by som bola ja ochotná zaplatiť za lásku?

Usmiala som sa. Konečne som Belle odpustila. Konečne som ju chápala.

„A ak by...“ začala som nesmelo, „ak by sa to mohlo stať znova, ako by si si vybrala?“ Bella sa zatvárila dosť prekvapene. Zamyslela sa a potom sa rozosmiala.

„Je to príliš ťažké. Som rada, že si nemusím zvoliť zas. Netuším. Nedokázala by som byť bez Edwarda. Ale nechcela by som prísť o vás... Ak by som si mohla vybrať znova, tiež by som sa stala tým, čím som. Len by som tomu možno dala viac času. Možno až tak po päťdesiatke,“ priznala.

„Ako som ti vravel ja...“ zamrmlal nahnevane Edward.

„Päťdesiatka sa preceňuje,“ poznamenala som. Bella si ma prezrela skúmavým pohľadom a usmiala sa.

„Ale čoby... Takže takto by som vyzerala, keby som zostala človek? To by bolo v pohode,“ lichotila mi. Musela som sa tiež usmiať. Už len chvíľku sme sa zhovárali, keď na ňu Edward hodil veľavýznamný pohľad.

Bella sa postavila a prešla ku svojej kabelke. Vytiahla odtiaľ veľkú obálku a podala mi ju. Radšej som nevstávala, riskovala by som ďalšie mdloby.

„Toto som si dovolila zariadiť za teba. V obálke sú všetky potrebné veci na obrad... na pohreb. Vybrala som miesto na tunajšom cintoríne, rakvu, oblek, smútočné oznámenia, kňaza.... všetko. Ak by sa ti niečo nepáčilo, môžeš to dať zmeniť. Vnútri máš na mňa číslo, takže stačí zavolať. Všetko je vyplatené a máš ku všetkému náležité informácie a kontakty. My na pohreb neprídeme. Budú tam všetci Charlieho známi takže iste chápeš, že prísť nemôžeme.“

„Škoda,“ vzdychla som. Uvedomovala som si, že sa ich návšteva blíži ku koncu.

„Ale nebudem ďaleko...“ Žmurkla na mňa Bella. Zahrialo ma to pri srdci.

„Ďakujem,“ vyslovila som a znova som začínala plakať. Potrebovala som podporu a tá Bellina tu na chvíľku bola. Nemohla som si pomôcť.

Postavila som sa a naznačila Belle, že ju chcem objať. Zaváhala, ale napokon prikývla a ja som ju veľmi opatrne objala. Bola strašne chladná a pevná. Mala silnú a krásnu vôňu, ale už to nebola jej pôvodná vôňa.

„A Betts... to telefónne číslo,“ začala Bella a pozrela na Edwarda. Mračil sa, ale ona tvrdohlavo odvrátila pohľad a pokračovala: „Môžeš mi zavolať aj mimo záležitostí pohrebu. Hocikedy.“

Zrazu sa mi všetko zdalo krajšie... Ako keby vyšlo slnko a ožiarilo tie vysoké steny, medzi ktorými som bola uväznená. A nie len to. Vedela som, že v budúcnosti z tej pasce budem schopná ujsť. Že veci budú lepšie.

„Si si istá, že to nevadí?“ spýtala som sa váhavo, reagujúc na Edwarda. Bella mykla ramenom.

„Vlastne to je pre tvoju ochranu,“ vysvetlila rýchlo. „Ale... budem rada ak to riskneš,“ usmiala sa. A ja... to risknem.

Edward sa na mňa usmial tiež a ja na neho. Aj jemu som už v podstate odpustila. Možno, že celú dobu som sa hnevala hlavne na to, že so mnou prerušili kontakty. Možno im to dokážem priať, ak budem môcť aspoň občas byť s nimi. Ak budem môcť mať zase svoju sestru, budem šťastná z jej šťastia.

„Och a... ďakujem." Zamávala som s obálkou v ruke. Neviem, či to Bella vedela, ale touto pomocou zo mňa sňala obrovské bremeno v podobe duševného, psychického a musím priznať aj finančného zaťaženia.

„Užívaj si svoj krásny život, Betts. A daj vedieť,“ pripomenula Bella. Áno... dám vedieť. Môžem jej volať. To bol ten najlepší dar, aký mi dala. Že s ňou môžem zostať v kontakte...

Vyšli pred dom a chytili sa za ruky. Bella sa obzrela. Jej zlaté oči ma pozorovali a žiarili.

„Mám ťa rada,“ šepla som a videla som, ako sa dojato usmiala už keď stáli pri aute. Počula ma.

Auto odfrčalo a ja som sa zhlboka nadýchla. Všetko bolo úplné. Ocko odišiel po dlhom a šťastnom živote, Bella sa konečne rozhodla ukázať.

Pomaly som vykráčala hore do detskej izby. Videla som mojich troch chlapcov ako ležia na koberci medzi hračkami a v tichosti sledujú rozprávku. Radostne, s kvapkou žiaľu ma prijali medzi seba. Položila som si hlavu na Jacobove rameno.

„Všetko v poriadku?“ spýtal sa.

„Nie... ale máme najlepšie podmienky pre to, aby bolo všetko dokonalé. Len to chce čas. A času máme dosť.“ Jake mi pozrel do očí.

„Máme,“ pritakal. Jemne ma pobozkal na pery. Aj po tých rokoch v našom vzťahu nechýbala tá vášeň a nadšenie, skoro rovnako silné ako na začiatku. Hľadeli sme na seba. On ma pohlcoval pohľadom a ja som sa topila v jeho očiach. Pomaly sa naklonil a vtisol mi ešte jeden vášnivý bozk.

„Mami, oco! Vy sa nedívate!“ napomenul nás Joey. Rozosmiali sme sa a otočili hlavu k deťom. K naším dvom deťom.

Možno je to len dočasná eufória. Ale mám pocit, že môj život už nemôže byť krajší. Som šťastná.

 ______________________________________

 

Na prvom mieste by som sa chcela poďakovať všetkým Vám, ktorí ste mi písali komentáre. Každý jeden ma potešil. Jasné, že nepíšem kvôli komentárom, ale napriek tomu bolo veľmi príjemné vedieť, že moje úsilie niekoho potešilo, zaujalo a že je vnímané kladne. Každému jednému z vás, kto poviedku komentoval, vrátane ľudí, ktorí mi písali radšej súkromne na e-mail, ale aj každému jednému, kto poviedku čítal, ďakujem.

Zvlášť by som chcela poďakovať Elizme, ktorá si vždy spomenula a tým ma najviac inšpirovala pokračovať.                                                   

A teraz pár zaujímavostí. Len pre zvedavosť.

Toto je prvá poviedka, ktorú som bez odkladov a dlhého čakania napísala do konca.
Má okrúhlych 60 kapitol a je to zatiaľ moja najdlhšia poviedka.
Na písanie som využila čas od júla až do februára, čo spolu tvorí až 9 mesiacov. Čo budem robiť teraz? :-D

Vo worde (písmom 11 TNR) zabrala až 243 strán. To už je na taký malý román.

_______________________________________



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twins - Epilóg:

 1
8. tami
05.08.2012 [16:29]

bylo to úžasné Emoticon půl dne jsem se od toho nemohla odtrhnout Emoticon Emoticon Emoticon

7. Lucka
27.07.2012 [23:40]

tak to byla naprosto úchvatná povídka, kterou jsem tady četla. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

26.04.2012 [19:18]

ada1987trošku neskoro, ale predsa. nadherná poviedka.

5. Elizme
05.03.2012 [16:49]

Mne? - zvláštne poďakovanie? To ty si napísala takúto krásnu poviedku a ani si nevieš predstaviť, aká som rada, že to skončilo takýmto, aj keď trošku smutnejším happyendom. Síce ma mrzí, že to už skončilo, veď toto bolo mojou drogou skoro na každý deň a je ťažké sa zmieriť s koncom. Máš obrovský talent a obdivujem ťa za to, že si to vydržala dopísať až do konca :) Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Peabody
05.03.2012 [13:26]

krásne Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Jana
04.03.2012 [19:47]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

04.03.2012 [19:07]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. BlackStar admin
04.03.2012 [17:32]

BlackStarAhoj,
prosím, nezabudni pri prvej kapitole (prológu) zaškrtnúť "Dokončená povídková řada".
Ďakujem. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!