Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 59. kapitola

Twins - 59. kapitolaTak vám prinášam predposlednú (aspoň myslím) kapitolu. A príbeh je posunutý o pár chvíľ dopredu, aby ste neboli prekvapení, čo sa tam deje. Prajem príjemné čítanie. :-)

BELLA:

Nervózne som prešľapovala v šatni a snažila sa napratať už na seba konečne oblečenie z vešiaku. Moja šikovnosť bola celkom zbytočná, keď som bola takto mimo. Prebehla som k zrkadlu a pozrela sa na seba. Prvý dojem určite dobrý. Ale ja som sa snažila pozrieť sa na seba tak, ako by sa na mňa pozeral tá Bella, ktorou som bývala.

Béžová sukňa kúsok nad kolená, tmavá blúzka z výraznou mašľou. Pozrela som sa na to ako na celok. Pokrútila som hlavou.

„Alice!“ zvolala som nahnevane. Dvere buchli a vnútri stála Alice, mračila sa a vyzerala tak urazene, ako keby som ju ohovárala.

„Čo je zase?! Čo sa ti nepáči teraz? Veď tá sukňa je konzervatívna, aj farba, aj strih, dokonca aj dĺžka. Toto by si pokojne obliekla Carla Bruniová, ale ty robíš scénu!“ rozčuľovala sa, mávala rukami a neprestajne krútila hlavou.

„Je to príliš... pekné,“ hlesla som. Alice vyvalila oči.

„Aha, tak prepáč! Myslela som, že chceš mať na sebe pekné šaty, nie roztrhané veci zo smetiakov!“ besnila ďalej. Možno by som sa jej podvolila a odprosila ju. Vážila som si jej snahu. A väčšinou to aj tak dopadne, ale dnes nie.

„Alice, potrebujem niečo obyčajné. Pozri, ako vyzerám! Nemôžem tak vyčnievať. Daj mi niečo, čo potlačí tú... krásu,“ vysvetlila som opatrne.

„Hm, pozriem sa do Rosalinej izby. Možno má Emmett nejaké staré tepláky od krvi. To by ti možno mohlo vyhovovať,“ hovorila s pichľavou iróniou. Prevrátila som oči a začala som si šaty vyzliekať. Blúzku som hodila k ostatným outfitom, ktoré dnes padli za obeť. Ale aspoň sme sa posunuli. Alice mi už nenosí šaty ako na kráľovskú svadbu. Než som si vyzliekla sukňu, Alice neochotne vstúpila do izby. Vracala sa zo svojej šatne. A vyzerala znechutene.

„Tu máš!“ hodila mi kôpku šiat. Zdvihla som obočie. Žiadne vešiaky?

Prezrela som si jednoduché úzke tričko s dlhým rukávom. Len výstrih V dokonca so zapínateľnými gombíkmi a biela, slonovinová farba. A to druhé boli úzke rifle len na gumičke. Pozrela som šťastne na Alice.

„Och, ďakujem! Presne toto je ono. Dúfam, že v tom nebudem vyzerať tak...“ nedokončila som a naťahovala si tričko.

„Krásne?“ spýtala sa Alice. Kývla som. „Netuším, o čo ti ide,“ okomentovala. Už som si ju nevšímala. Nevliekla som si konečne prijateľné oblečenie a pozrela rýchlo do zrkadla. Konečne. Bolo to v pohode. Vyzerala som, že nepochádzam z milionárskej rodiny. Obyčajné, za to nové šatstvo, mi bolo akurát. Ale keby sa dačo dalo spraviť...

„Čo to robíš?!“ zadrhla ma Alice. Rukou som si pridržiavala obočie, pozerala som zblízka na svoju tvár.

„Len pozerám, čo sa ešte dá spraviť,“ priznala som. Vo dverách sa objavil Edward a usmial sa na mňa láskavo.

„Bella, oni uvidia, že si iná,“ povedala Alice tvrdo.

„Ja viem,“ zamumlala som. Edward prišiel až ku mne a jemne ma hladil na ramene.

„Tak prečo...?“

„Alice, dosť! Nechcem pôsobiť, ako keby som sa nad nimi vyťahovala. Odišla som a nech už si budú myslieť čokoľvek, nechcem tam prísť na drahom aute, v drahých šatách. Nestačí to, ako vyzerám? A to, že sa k nim poriadne nebudem môcť priblížiť, možno sa ich nebudem môcť ani dotknúť. Už tak si budú myslieť, že som povrchná. Chcem aspoň trochu pôsobiť, že som to stále ja. A ja o toto nestojím, taká je pravda. To vieš,“ povedala som a mávla rukou ku kope šiat. Alice posmutnela.

„Myslela som, že sa ti páčia,“ zamrmlala.

„Ach,“ vzdychla som si. Edward ma objal a šepkal mi do ucha, ako ma miluje. To mi vždy pomohlo. Alice sa prestala tváriť ako zranené šteňa a behom minúty dala všetky šaty na svoje miesta i odišla z mojej šatne.

„Ja ťa chápem,“ povedal Edward. Usmiala som sa. „Ale chápem aj Alice. Vieš,“ skontroloval pohľadom dvere a stíšil hlas, „Alice si myslí, že sa hanbíš pred tvojou rodinou. Len žiarli.“ Žmurkol na mňa.

„Len nechcem...“ začala som zase, ale on mi položil prst na pery.

„Ideme?“ spýtal sa.

„Poďme!“

„Bella?“ oslovil ma ešte.

„Áno?“ Otočila som sa

„Neboj sa, všetko dobre dopadne. A, Bella?“

„Áno, Edward?“

„Musíme si brať to staré auto?“ zaprosil.

BETTA:

Zobudila som sa do daždivého dňa a povzdychla si. To sa asi počasie prišlo rozlúčiť s ockom.

Bývali sme s Jakeom a deťmi v Seattli, ale pršalo tu o dosť menej ako vo Forks. No odkedy nám doktor povedal tú správu o ockovom zdravotnom stave, pršalo každý deň.

Ako prvé som bežala do kúpeľne a dala sa do poriadku. Prečo ma akurát toto ráno napadlo, že mám rovnaký postup už niekoľko desiatok rokov? Vždy ráno vstanem, v kúpeľni si umyjem tvár alebo si dám rovno sprchu, vyčistím si zuby a rozčešem vlasy. Lenže moje vlasy už nie sú tmavo hnedé s gaštanovými odleskami. Časom boli zasiahnuté šedinami na veľa miestach. Aj moja tvár mala niekoľko mimických vrások. Lenže za posledné dva týždne ako keby sa vrásky prehĺbili a vlasy zošediveli ešte väčšmi. Opäť som si len povzdychla. Vyšla som späť do spálne a prezliekla sa. Jake už tam nebol. Úplne som zabudla, či dnes pracuje, alebo nie. Nedokázala som si zrovnať myšlienky.

Vyšla som na chodbičku a počula som z kuchyne profesionálny komentár k letu lietadla. Usmiala som sa, keď som videla Jacoba, ako sa snaží nakŕmiť malého Joeyho.

„Dobré ráno,“ ohlásila som svoj príchod. Jake sa na mňa smutne usmial. Vedel dobre, ako sa cítim. Vedel, že som mimo.

„Mami, mami!“ rozkričal sa Joseph a udieral drobnými pästičkami do stolíka. Pohladila som ho po hlave a usmiala sa.

„Len papaj, Joey, papaj,“ pripomenula som mu milo. Joey sa mi len vysmial. Bolo nemožné prinútiť ho najesť sa. Každé jedlo mu trvalo aj tri hodiny. A on mal najväčšiu radosť pozorovať svojho otca, ako sa len pousmeje a zostáva pokojný aj po takom dlhom čase. V tomto bol ale práve po Jacobovi, takže, kto iný by ho mohol natoľko pochopiť?

Vzala som si len trochu džúsu a hneď som nachystala pestré raňajky. Pár kúskov čerstvého chleba, maslo, džem, med a arašidové maslo. Ďalej niečo ľahšie, cereálne sušienky, mlieko, jeden pokrájaný pomaranč a jedno jablko. Náhlivo som to napratala všetko na veľkú bielu tácku a niesla hore schodmi. Čím viac som sa približovala, začala tácka v mojich rukách cinkať. Zhlboka som dýchala. Zaťukala som lakťom a pomaly otvorila dvere. Vnútri bolo svetlo. Zarazene som pozrela na odtiahnuté závesy. Ocko ležal v posteli bez prikrývky a nohy ma natiahnuté. Usmial sa, keď ma uvidel. Posadil sa, ale rýchlo som ho uzemnila.

„Ocko, zostaň v posteli!“ napomenula som ho.

„Ale veď som v posteli,“ bránil sa s úsmevom. Priniesla som tácku na stolík a pozrela na neho. Asi mi chcel urobiť radosť, načiahol sa za pomarančom.

„Ďakujem, niečo si dám,“ povedal milo. Musela som sa trochu zamyslieť.

„Ocko, ako sa cítiš?“ načala som opatrne.

„Ako vyzerám?“ Usmial sa zase. Popravde, vyzeral  veľmi dobre. Nechápem ako je to možné, posledné dva týždne mu bolo čím ďalej tým horšie. A dnes zrazu...

„Ty si vstal, aby si odhrnul závesy?“

„Predsa tu nebudem po tme,“ odvetil detinsky. Položil pomaranč naspäť na tácku a nesmelo na mňa pozrel.

„Nedáš si chlieb? Alebo by si chcel niečo iné? Čo by si si dal dnes na obed?“ vysypala som rýchlo. Keď mu je dobre natoľko, že ráno vstal z postele, tak by mohol aspoň niečo zjesť.

„Neviem, nemám na nič chuť.“ Mávol rukou. Lenže stále bol akýsi plný optimizmu a života. Konečne nadišla chvíľa, kedy k nemu môžem zavolať deti. Nemohla som to spraviť doteraz. Ocko zomieral... Zlyhávali mu obličky a nedalo sa nič robiť. Brával silné lieky na bolesť a kvôli nim hovoril z cesty, niekedy ani nevedel, kde je. Vedela som, že to by bolo pre chlapcov nepríjemné, a tak som čakala na vhodný okamih. Na chvíľku som otvorila okno, vtedy dobehol hore Jacob.

„Dobré ráno, Charlie, ako sa máme?“ spýtal sa ho veselo. Charlie mu zamával.

„Jake, zavolaj, prosím ťa, chlapcov,“ povedala som mu pokojne. Jake sa na ocka kontrolne pozrel a potom odišiel. Keď sa vrátil, obaja naši synovia opatrne vkročili dnu.

Carl mal sedem rokov, malý Joey štyri. Obaja pozerali opatrne na dedka.

„Chlapci! Poďte ku mne!“ rozradostnil sa ocko v sekunde. Joey, ktorý bol vždy odvážnejší, sa rozosmial a rozbehol sa k dedkovi. Hodil sa na posteľ a objal Charlieho okolo krku. Carl najprv pozrel na mňa. Bol o niečo menej smelý, veľa rozmýšľal, než niečo spravil. Pomaly pristúpil k Charliemu a pokojne sa posadil na okraj postele.

„Ako sa cítiš, dedko?“ spýtal sa. Náš prvorodený bol vždy skôr po mne. Jacob podišiel ku mne a nechal ma, nech sa o neho opriem.

Zostali sme s ockom celé dopoludnie. Potom som sa pobrala dole, aby som navarila obed. Odpratala som Joeyho nedojedené raňajky. Chlapci zostali hore a robili dedkovi spoločnosť.

Zrazu niekto zazvonil. O tomto čase to mohla byť pošta. Možno, že nám píše mama. V poslednej dobe prešla na listy. V zástere, s vlasmi v nedbalom cope a rukami zamazanými od múky som išla otvoriť dvere. Veď mám na to právo - vyzerať hrozne. Mám už rok cez päťdesiatku. Zasmiala som sa na svojom vtipe a s úsmevom som pootvorila dvere a vykukla von. No úsmev mi zamrzol. Vyvalila som oči a premýšľala som, či sa mi náhodou nemôže snívať sen. Možno, že som ešte nevstala a stále len snívam... to by sedelo.

„Ahoj, Betts!“ povedal zvonivý, no veľmi povedomý hlas. Nemohla som uveriť tomu, čo som videla. Skutočne pred dverami stála vzácna návšteva. Zrazu, keď som si stále nebola istá, či sa mi nesníva, zavalil ma pozitívny pocit šťastia. Bola som rada. Bolo to vrcholne zvláštne, neuveriteľné a nevedela som, ako sa zachovať. Ale bola som skutočne šťastná.

„Poďte ďalej,“ vyslovila som strnulo. Z toho mokra sa pomaličky obaja pohli dnu. Najprv Bella, za ňou pokojný Edward. Zavrela som dvere.

Musela som si znovu prezrieť svoju sestru. Aké zvláštne. Ako keby to ani nebola moja rodina...
Bella stála vzpriamene, o niečo vyššia ako ja, kvôli podpätkom, v ktorých by som ja nikdy v živote nedokázala kráčať. Jej dlhé vlasy pôsobili ako čierne oproti bielej pokožke. Bola o dosť bledšia ako ja, samozrejme. Oblečená v podstate obyčajne, jej štíhla postava však krásne vynikla. Stála tam predo mnou dvadsaťročná Bella. Aj ja som vyzerala podobne, pred tridsiatimi rokmi. Odvtedy sa ona nezmenila ani o kúsok. Do očí sa mi nahrnuli slzy a ja som sa pod návalom emócií rozplakala. Cítila som, ako ma chladné ruky zachytili na ramenách. Akoby z diaľky som začula dupot po schodoch a zrazu boli ruky preč. Jake ma pritiahol k sebe. Zotrela som si slzy, aby som videla. Pozrela som mu do tváre a musela som porovnávať. Jake zostal tiež o niečo mladší. Vyzeral skutočne mlado. Po prvé to spôsobilo to, že sa premieňal do veku tridsiatich dvoch rokov a starnutie začalo až potom. A po ďalšie, Quilleti vždy vyzerali mladšie. Bolo to dedičné. Jake vyzeral na niečo po tridsiatke. Často sa nám stávalo, že v obchode alebo na uliciach sa za nami otáčali hlavy a ľudia si šuškali.

Bella zostala mladá, Jake bol mladý, Edward ma moc nevzrušoval - takto som si ho pamätala a bolo jasné, že zostane takýto. A ja som zostarla. A nie len ja. Aj Charlie. Zase som sa rozplakala.

Keď som sa konečne upokojila, príliš zvedavá na Bellu, než aby som ďalej plakala, sedeli sme v našej útulnej obývačke. Bella a Edward na gauči oproti nám. Jake sedel v kresle a mňa držal v náručí. Načiahla som sa za vreckovkou a utrela si tvár.

„Ospravedlňujem sa, ale je toho na mňa príliš,“ povedala som zlomeným hlasom.

„Nemusíš sa ospravedlňovať! To my by sme mali... Ale nemohli sme neprísť. Alice videla, že ocko...“ Bella nedokončila. Edward ju pohladkal po chrbte.

„Och, to je od vás pekné! Ocko ťa rád uvidí. Vážne...“ bola som si istá. Ocko na Bellu nikdy nezabudol. Svoj život prežil s nádejou, že ešte raz Bellu uvidí. A že bude vedieť, že je šťastná.

Zostalo napäté ticho. Napäté bolo kvôli Jakeovi a Edwardovi, ktorí na seba škaredo zazerali. Bella vyzerala dojato a ja som bola stále šťastná. Obzerala som si Bellu. Bola prekrásna. Rovnaká noblesa, akú som si pamätala v celej rodine Cullenov, teraz objímala aj ju.

„Mami?“ ozvalo sa vyčítavo. Ani som si nevšimla, kedy prišli chlapci. Malý Joey sa na mňa mračil a panovačne dupol nôžkou do podlahy. Carl len stál a nesmelo pozeral na návštevu. Ale úžas v jeho tváričke bol viditeľný.

„Ach, zlatko, čo sa deje?“ oslovila som drobca. Pozrel na návštevu. Joey samozrejme nedal najavo, že je na nich niečo iné. Tváril sa bežne. On si nikdy nevšímal rozdiely. Jasné, Joey bol veľmi spoločenský a vždy chcel byť pri každej návšteve. Rozosmiala som sa pustila sa k svojmu synčekovi.

„Joey, Carlie, dovoľte mi, aby som vám predstavila vašu tetu Bellu a strýka Edwarda,“ predniesla som ukážkovo. Carl otočil hlavu s úžasom na mňa. Určite ma s Bellou nechtiac porovnával. Joey sa len spokojne usmial.

„Ahoj!“ zvolal smerom k návšteve. Pozrela som na nich. Edward sa smial a Bella si zakrývala rukou ústa. Neveriacky a dojato zazerala na moje deti.

„Ahojte!“ povedala po chvíli. Jej zvonivý hlások Carlieho na chvíľu zase dostal. Užasnuto sa ňu pozeral. Joey sa rozbehol k nim a prezeral si Bellinu tvár zblízka.

„Tuším sa podobáte!“ vyhlásil užasnuto Joey.

„My sme sestry,“ vypadlo zo mňa. Až potom mi došlo, že sme chlapcom nikdy nepovedali o mojej stratenej sestre. Niežeby sme nechceli, ale brali sme to tak, že sa aj tak neukáže. Chlapcom to prišlo očividne zvláštne, začudovane na mňa po mojom vyhlásení pozreli. Celý život boli zoznámení so všetkými našimi známymi a často sa s nimi vídali. S Agelou a Ericom a ich deťmi, s prakticky celou svorkou z Jakeovej strany, s oboma Jacobovými sestrami, dokonca aj s Phillom, ktorý žil stále s mamou. Asi bolo zvláštne, že sme im Bellu nespomínali. Ale už je neskoro, budem musieť nájsť nejaké dobré vysvetlenie, ktoré im neskôr naservírujem.

„A prečo je ona krajšia?“ spýtal sa Joey bez zábran, nechápavo, ukazujúc na Bellu. Musela som sa rozosmiať, Jacob ho prísne napomenul a už ho ťahal od Belly a Edwarda ďalej. Bella sklopila pohľad a potom na mňa hodila ospravedlňujúci pohľad.

„Pretože Bella je mladšia. Aj mamička bola pekná, keď bola mladá,“ vysvetlila som Joeymu a prevzala si ho na ruky od Jacoba. Joey ma priateľsky potľapkal po tvári.

„Mamička je pekná dodnes,“ pošepkal mi Jake do ucha.

„Betta, nerád vás vyrušujem, ale zanedlho by ste mali ísť hore,“ ozval sa Edward. Keď mi došlo, o čom hovorí, roztriasla som sa a hlava sa mi zatočila. Joeyho obratne vzal Jacob a podoprel ma. Bella sa postavila a pevnou, nezlomenou chôdzou prišla ku mne. Najprv pozrela na Jakea a veľmi pomaly sa ma dotkla na ramene. Jake neurobil nič, ale pozoroval Bellu ako rys.

„Poď, pôjdeme hore.“ Len som prikývla. Oni vedeli presne, kedy sa to stane. Alice to videla. Všetci sme sa pobrali hore. Carl pribehol a chytil ma za ruku. Asi tušil, čo sa deje. Súcitne na mňa pozeral.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 59. kapitola:

 1
23.02.2012 [16:15]

ada1987 Emoticon

3. elizme
20.02.2012 [19:09]

Takže jake a Betta si spolu prežili už pekných tridsať rokov, krásne zistenie - a vlastne celá táto kapitola, je perfektne opísaná, neunáhlená... Len ma mrzí, že sa to už tak nenávratne blíži ku koncu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Hejly
20.02.2012 [16:03]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Peabody
20.02.2012 [13:05]

pekné, také precítené Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!