Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 57. kapitola

Twins - 57. kapitolaAhojte! Takže, kapitola je na svete. Naposledy bolo málo komentárov, takže vás o nejaké poprosím, viete, inšpirácia. Kritika vítaná, samozrejme, ako vždy.

Nasledujúce dni boli v poriadku. Okolitá atmosféra, keď si všetci žili vo falošnej predstave, že Bella sa za pár týždňov vráti, bola trochu nákazlivá. Medzi ľuďmi som skoro zabudla na to všetko, ale keď som osamela, alebo bola s Jacobom, všetko som si znovu a znovu uvedomila.

Keď sa po troch týždňoch neozvali ani raz, ocko začal stresovať. Zavolal Carlisleovi, ktorý ho upokojil, že vraj tam nemajú signál. Ocko si vydýchol. Sledovala som ho od stola a premietala som si, koľko času asi zaberie, kým sa proste všetci zbalia a odídu. A ocko sa nielenže nedovolá Belle, nedovolá sa nikomu z Cullenovcov. A potom po nej bude pátrať. A keďže upírov ťažko vyhľadať, nenájdu ju, a on si to bude ešte väčšmi vyčítať.
Vzdychla som si a zdvihla sa vyliať misku s mliekom a cereáliami do záchoda. Ocko si ma nahnevane premeral. Veľmi mi nechutilo jesť, ale tento raz to obišiel. Vyšla som von, ako vždy. Nemala som čo na práci. Premýšľala som, čo urobím. Plánujem tu zostať kvôli ockovi. Asi by som si mohla nájsť prácu. Budem úradníčka? Celý deň sedieť na zadku a buď triediť poštu a pečiatkovať papiere, alebo vybavovať cudzie problémy s daňovým priznaním. Lukratívne...

Ledva som si uvedomila, že predo mnou prebehol vlk v nadmernej veľkosti, a keď ma zbadal, kráčal ku mne zvedavo si ma obzeral. Už som si natoľko zvykla na vlkov, že som ich brala ako súčasť lesa. Muselo mi chvíľu dochádzať, že z vlka sa razom stane otravný spoločník.

A tak aj bolo. Jake sa premenil a pribehol oblečený.

„Na prechádzke?“

„A ty?“ opätovala som mu.

„Hliadkujem,“ vyhovoril sa. A pred čím hliadkuje? Už tu pomaly žiadni upíri nebudú.

Prechádzala som sa ďalej a Jake mi robil spoločnosť.

„Ako to vyzerá doma? Ešte sa k nám nič nedostalo,“ prihovoril sa mi zase.

„Hm, zaujímave! Bella ani nebrnkla.“

„Možno ju zabil počas svadobnej noci...“ zamrmlal. Hlavou sa mi prehnala predstava a zarazene som na neho otočila hlavu. Zabudla som sa nadýchnuť.

„Prepáč! Jasné, že nie. Hádam nie,“ zahováral rýchlo. Mával rukami, a tak som mu jednu zachytila a snažila som sa o nebezpečný pohľad. Jake sa však skôr zameral na môj dotyk.

„Ty niečo vieš?“

„Len niečo...“ povedal nevinne.

„Vyklop to!“ naliehala som. Jake znervóznel, ale napokon pritakal. Volal ma do La Push, sľúbil mi, že mi všetko vysvetlí pri šálke čaju. Ale odmietla som ho. Našli sme si nie príliš opršanú plochu pod stromom a posadili sme sa na peň.

„Dobre, ale nezľakni sa. Nie som si istý, či tomu rozumieš,“ varoval ma dopredu. Prikývla som a zostala som ticho. Jake sa ešte nadýchol, než začal.
„Viem, že Bella s ním chcela spať, ale je samozrejmé, že ju odmietol. Mohol by jej ublížiť. Potom už som sa nezaujímal, je to ich vec. Ale ako Bella vravela, Cullen bol absolútne proti a dosť sa pri tom nápadne nahneval. Hm, to je asi všetko. Ďalej viem len to, že premeniť ju má doktor, ale chcú to urobiť, až keď sa odsťahujú niekam ďaleko. Možno pôjdu... no nič,“ zastavil.

„Ty vieš, kam pôjdu?!“ vyhŕkla som a udrela som ho stisnutou päsťou. Zase to bolelo len mňa.

„Nepoviem ti to. Okrem toho je to iba úvaha a...“

Prečo mi to nepovieš?!“ vrčala som. Jake si ma premeral, ale zostal neodbytný.

„Nie. Možno by si v amoku šla za ňou a... jednoducho nie!“

„Myslíš, že by som šla za ňou? Hádam ona príde, ak bude môcť. Nie som taká hlúpa, ako si myslíš!“ rozčuľovala som sa.

„Nie si hlúpa, si zúfalá. To je často oveľa horšie. Prepáč, ale aj tak ti je to na nič.“ Chvíľu som si ho nahnevane premeriavala, ale potom som sa rozhodla radšej ustúpiť.

„Ďalej,“ popchla som ho. Zamyslel sa.

„No, viem, že nemajú stanovený dátum, takže ju možno zabijú až o pár mesiacov, kto vie. Neviem síce, na čo čakajú...“

„Ona... rozmýšľa?“ skočila som mu do reči znovu. Jake ma schladil pohľadom a rýchlo krútil hlavou.

„Nerob to. Zahoď tú nádej, prosím ťa! Už teraz sa bojím, že zošalieš. Ak neprestaneš hrabať falošnú nádej, kde sa dá, nepoviem ti už ani slovo!“ varoval ma Jake prísne. Hodila som sa na kolená a nedbala som toho úderu. Ruky som si zložila na jeho kolená a vyvalila som oči.

„Jake, nie! Prosím, vrav! Nemám nádej. Len som sa spýtala. Tak, čo potom? Na čo čakajú?“ Jake si ma premeral, zdvihol ma a ako stál oproti mne, pritiahol si ma za pás k sebe.

„Vravím, že netuším. Nechcú na ňu tlačiť, asi. Ešte pekné, nie?“ nadhodil sarkasticky. Posmutnela som.

„Mala by som za nimi zájsť.“ Zostalo chvíľu ticho. Jake mi pozrel vážne do očí.

„Oni odídu. Bude im to jedno. A čím viac informácií budeš mať, tým väčšmi ťa to zlomí. Betts, nechaj to tak. Kašli na to a...“ rozprával. Lenže sa som sa mu vytrhla z náručia. Zase som mala ďalší nával hnevu. Cítila som sa, ako keby som bola zase v puberte. Odkedy som stratila sestru, odkedy som vedela, že ju stratím, posunula som sa asi späť vo vývoji.

„Nemôžem na to zabudnúť. To nie je moja chyba, že sme ich stretli akurát my. Mohli sme si žiť naďalej šťastne. Ale stalo sa a ja nebudem ignorovať realitu, aj keď je takáto!“ Jacob sa ale tiež nahneval.

„Ale oni zmiznú. Nebude o nich ani zmienka a ty zostaneš rovnako vyhasnutá, ako bola Bells, keď ju tu nechali! Nebudeš chápať, či sa to vôbec stalo. Toto oni robia, takto pôsobia na ľudí, pretože to, čo sú, nie je normálne. Musíš sa na to vykašľať. Nechcem ťa vidieť takú zlomenú!“ naliehal.

„Ale... nie. Jake, ak zabudnem, tak aj na teba. Na vás. Vy ste tiež neprirodzení. Ak mám zabudnúť na upírov, chodiť pokojne spávať s tým, že najväčšie zlo je ovládnuteľné políciou, tak musím nechať všetko za sebou. Zabudnúť na celý svoj život tu. Presne ako som chcela na začiatku. Pamätáš?“ Zasmiala som sa, lenže bol to prázdny a zúfalý smiech.

„Tak, možno by si mala...“ počula som Jacoba. Zazeral do zeme. Netuším, čo z mojej reči sa ho dotklo, ale brala som to, ako povedal. Mala som povolenie. Môžem ísť. Ak sa s tým mám skutočne vysporiadať, musím zabudnúť...

 

Moje rozhodnutie odísť nebolo kompletné. Mala som, čo som najviac potrebovala. Dôvod pre Jacoba. Mala som ho až príliš jednoducho. Lenže keď som si akurát vyvodzovala prečo nemôžem odísť z Forks, dôvody zmizli. A nahrnuli sa tie opačné. Pomaly ma všetky veci z Forks vytlačili.

Pôvodne som tam nechcela nechať ocka. Netušila som, ako sa situácia zvrtne po pol roku. Na Bellu bolo dávno vyhlásené neúspešné pátranie. Ja som doma obstarávala všetku prácu. Každý deň mi volala mama a dokonca sa rozhodla prísť na návštevu.
Zničene som pozorovala, ako ani táto správa ocka nijak nevytrhla zo zamyslenia. Chodil celé mesiace po dome ako múmia. Zamyslený, zúfalý, občas sa mu tvárou mihol výraz, ako keby plakal. Bola som mu dobrou dcérou. Stále som sa s ním zhovárala, varila som mu jeho obľúbené jedlá, dom bol v dokonalom stave. Pýtala som sa ho na jeho prácu, ktorá ho nebavila. Na ryby nechodil skoro vôbec, tiež ho to prestalo baviť. Občas som videla aj to, ako ho prestáva baviť zhovárať sa so mnou, ak sa to dá nazvať rozhovorom.

Celé dni bol v práci. Bral si všetky možné nadčasy. Nikdy mi nevysvetlil prečo, vždy len na moje dotieravé otázky pokrčil ramenom. Nikdy sa nebavil o Belle, videla som na ňom, že kedykoľvek ju spomeniem, strasie ho. Táto téma bola tabu.
Po toľkom čase nepomohlo nič. Milé slovo, snaha, nápady na zmenu, aktivity všetkého druhu, vážny rozhovor, vyhrážanie sa, ani výčitky a krik. Skúsila som všetko. Billy skúsil všetko. Sue Clearwaterová skúsila toho dosť, ocko na ňu reagoval najlepšie z nás. Potajme sa mu páčila, to mi bolo jasné, ale ani ona mu nestála za to, aby začal žiť.

Nebolo to také hrozné, nie pre mňa. Brala som to tak, že potrebuje čas. Pre mňa to aspoň bola ďalšia práca, nenudila som sa. Vždy som mala čo vymýšľať. Lenže...

Jedného večera som ockovi priniesla pivo a on zapol zápas tak nahlas, že som skoro ohluchla. Po chvíľke, keď nereagoval na moje žiadosti, stíšila som televíziu sama. Ocko sa postavil a pomaly prechádzal ku schodisku.

„Kam ideš?“ Zastavila som ho pribehla k nemu.

„Spať...“ odbil ma.

„Je sedem hodín,“ pripomenula som mu. Nepovedal nič a šiel po schodoch. Mala som za sebou ťažký deň a zúfalo som zvesila ramená.

„Ocko, ja sa snažím!“ zvolala som. On zastal. Pomaly sa otočil ku mne. Zúfalstvo z neho sršalo.

„Ale o čo? Je preč... moja maličká je preč. Nenahradíš ju. Nechápem, kde berieš ten optimizmus. Bola to tvoja sestra!“

Nepamätám si, ako som sa v ten večer dostala z domu. Dlho som jazdila po meste a premýšľala som. Došlo mi, že tento dôvod zmizol tiež. Ocko ma tu nielenže nepotrebuje. Nechce ma tu. Má tu len jednu dvojičku z dvoch a pri mne na Bellu nikdy nezabudne. Vyčíta mi, že sa snažím, myslí si, že by som mala trúchliť. Je to jedno... všetko je jedno. Bella mu bola vždy milšia. A pre mňa tu nie je viac miesto.

 

Sedeli sme pri večeri. Kvôli mame som sa posnažila pripraviť dobré jedlo, veľa šalátovej prílohy, dokonca zútulniť tento chladný dom desiatkami sviečok a svetielok.

Mama vyzerala dobre. Zdalo sa mi, akoby o niečo zostarla, ale zdala sa byť v pohode. Vkladala si pokojne jedlo do úst, a keď zachytila môj pohľad, usmiala sa. Potom otočila hlavu k Charliemu.

„Charlie, netráp sa tak. Bella určite vie, čo robí. Určité má na to dôvod.“ Charlie bol prekvapený, že sa s ním niekto baví tak na rovinu. Pozrel nesmelo na René.

„Čo ak nie, čo ak nie?“ zazúfal. René mávla rukou. Nebola práve šťastná, ale snažila sa byť na tom lepšie ako on. Presviedčala sa, že je to v poriadku, ale zdalo sa, že tomu aj skutočne verí. Čo ju tak uisťovalo? Možno sa jej Bella tajne ozvala... žeby? Dokázala by takéto tajomstvo udržať? Alebo to bol len ďalší z jej materských pocitov, ktorý bol ako vždy neomylný?

„Poznám svoje dievčatko! Garantujem ti, že má dobrý dôvod takto konať. Nikdy by nám nechcela ublížiť. Poznáš ju. Asi to inak nejde, nechcela by však, aby si sa takto trápil. Pozri, máš tu aj druhú dcéru,“ napomenula ho prísne, ale láskavo. Charlie na mňa na stotinu sekundy otočil pohľad a zase hlavu sklopil.

„Viem, že ťa zanedbávam, Betta,“ povedal bez zafarbenia hlasu. Ani by mi nedošlo, že to adresoval mne, keby nepovedal moje meno. Pozerala som na neho, ale nepokračoval a ja som na to nemala čo povedať. Položila som príbor a psychicky sa pripravovala niečo povedať. Niečo sa muselo stať. Takto to ďalej nejde.

„Dúfam, že sa Bella vráti. Prepáčte mi, obe. Ale cítim sa zle, kvôli tomu... to je asi jasné,“ mrmlal ďalej. Ako keby sa bavil len sám so sebou. René ma bokom sledovala, a keď niečo konečne vyčítala z môjho maskovaného výrazu, zahodila svoj príbor do taniera. Odtiaľ sa odrazil a spadol na zem. Ocko na mamu pozrel, nechápal.

„Och, Charlie! Preber sa, o čo ti ide?!“ zvýšila hlas očividne pobúrená. „Takto sa k tebe správa? Prečo si mi nič nepovedala?“ Otočila sa na mňa mama. Viem, že som si od ocka nezaslúžila to, čo mi teraz dával, ale nikdy som sa nesťažovala.

„Ja len... René. Som len nešťastný!“ rozkričal sa aj ocko. Absolútne som nezniesla byť tam, keď sa hádajú. Možno sa mi to nejako uložilo v hlave z detstva. Teraz sa mi dokonale začala variť krv. Postavila som sa prudko od stola.

„Aj ja som, Charlie!“ zvolala som. Prvý raz som ocka verejne nazvala menom. Zazrel na mňa, neviem, či mu to vôbec došlo. Bolo ticho. U nás v rodine sa krik nikdy veľmi nevyužil. Len som tam stála, mama ma súcitne sledovala a ocko sklopil hlavu.

„To je jedno, idem sa zbaliť,“ vyhlásila som napokon a vybehla som do izby. Netrvalo to ani viac ako dvadsať minút. Po prvé preto, že som už tisíckrát plánovala odísť a mala som v hlave kompletný zoznam. Bola som rada, keď ma obaja nechali tak.

Keď som zišla zase dole aj s cestovnou taškou na jednom a kabelkou na druhom ramene, zo stolu bolo odpratané. Postavila som tam, no než som si rozmyslela, čo povedať, mama pribehla za mnou. Usmievala sa.

„Zlatko, takže ideš ku mne? Som rada... bude to tak najlepšie. Ale ocko sa ti chce...“ odmlčala sa. Ocko tiež pristúpil. Vyzeral o niečo menej otupene. Pozrel na mňa a bol očividne sklamaný.

„Už si sa zbalila? No dobre... asi máš pravdu. Ospravedlňujem sa. Ale teraz to asi bude... lepšie,“ povedal. Prikývla som. Nehnevala som sa na ocka, ale bola som nahnevaná tak všeobecne.

„OK, idem,“ povedala som a vzala som si zo stolčeka kľúče.

„Hm, ale, Betta, nevyspíme sa na to? Pôjdeme spolu predsa,“ nadhodila mama. Snažila sa ma asi upokojiť. Otočila som sa k nim od dverí a snažila sa tváriť pokojne.

„Ale, mami. Ja nejdem k tebe.“ Počkala som, kým sa mame prehnali po tvári tri rôzne výrazy. Ocko nabehol zase na chodbu a zamračene si ma premeral.
„Nebudem bývať ani s jedným z vás. Rozhodla som sa trochu cestovať. Pôjdem do sveta a budem hľadať nové veci. Budem len cestovať a ktovie... Nebojte sa. Ja sa vám ozvem,“ uistila som ich. Ocko ma zachytil za ruku, ale ja som sa mu vytrhla.

„Zbláznila si sa? S tým starým autom? Len tak odídeš? Necháš tu Jacoba?! A...“

„Ocko, ozvem sa!“ prekričala som ho. Stíchol a sledoval ma. „Ja sa ozvem. Neboj sa. Mami!“ Pozrela som aj na ňu, ona pristúpila. „Mám vás rada. Ale takto to nejde.“ Objala som mamu a ocka, ktorý len zničene stál a snažil sa zakryť slzy v očiach.

Už som sa nemohla viac zdržiavať. Vybehla som von, nasadla do svojho nákladiačika a s hrmotom naštartovala.

Možno, že je to chyba, ale nie väčšia ako rozhodnutie prísť bývať do Forks. A napriek tomu, že som si uvedomila, akú má ocko pravdu, aj to, že to nebude vôbec ľahké, bola som v pohode. Cítila som sa uvoľnene. Šťastne. Možnože vidím túto dlhú cestu lemovanú lesmi naposledy. Možno sa už nikdy nevrátim. Ale teraz je odchod jediné, čo môžem urobiť.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 57. kapitola:

 1
8. Peabody
14.02.2012 [12:25]

úžasnéé super si to vymyslela teším sa na dalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

7. Hejly
11.02.2012 [17:29]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

6. lulu
11.02.2012 [14:53]

Emoticon Emoticon

5. ema
11.02.2012 [14:51]

ema Emoticon Emoticon

4. ssiimmii432
11.02.2012 [14:38]

Emoticon úžasné Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

11.02.2012 [12:22]

ada1987 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. elizme
11.02.2012 [11:54]

No, myslela som, že sa Bella ozve a... bude mať Renesmee. Ale lepšie je to asi takto... Myslím, že sa naozaj rozumne rozhodla. A s Jakom, to je medzi nimi už úplný koniec? Veľa nezodpovedaných otázok aj na mňa, prosím, rýchlo ďalšiu kapitolu a prosím, aj ostatných, skúste tu zanechať aspoň nejaký komentár, Janeline si to zaslúži!!! :) Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

11.02.2012 [8:39]

Annie115 Emoticon Emoticon Emoticon Rozumné rozhodnutí... Celkem mě zajímá, kam půjde... :D

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!