Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 56. kapitola

05.02.2012 (13:15) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 940×

„Betta, prosím ťa, podaj mi tú fialovú taštičku, ktorá leží na stolíku. Nie na tom, na tom... nie, ani tam. Ach, kde je?! Asi som ju nechala dole,“ zakňučala mama. Najprv ma živo navigovala. Stála pred zrkadlom a netrpezlivo si pridržiavala prameň vlasov. Ale teraz pri predstave hľadania tašky mrnčala ako malé dieťa.

„Nájdem ju, mami!“ upokojovala som ju. Vybehla som z izby a bola som rada, že som chvíľu sama, mimo toho chaosu.

Prišla som do obývačky, kde sa ocko v krásnom, novučičkom obleku začervenal. Nepovedala som mu radšej nič. Nemala som nárok. Bola som totiž navlečená do béžovo-zlatistých šiat s tenučkými ramienkami, tesne nad kolená. Ledva sa mi podarilo slušne odmietnuť Alicine topánky, na ktorých by som sa iste zabila. Jej nová alternatíva boli ligotavé balerínky, ktoré ma už teraz hrozne tlačili. Moja noha je zvyknutá len na botasky. Pre svoj outfit som sa tiež len začervenala a schmatla som maminu tašku. Vybehla som zase hore do bezpečia.

„Tu ju máš. A je bielo-čierna, nie fialová,“ poznamenala som a podala jej ju. Mama sa na taštičku vytúžene vrhla a vytiahla zásobu sponiek, za ktorú by sa nemusela hanbiť ani profesionálna kaderníčka.

„Prisahala by som, že je fialová! Ha! To je deň!“ šomrala si nadšene. Musela som sa pousmiať. Mama bola proste mama... aspoň ona zostala taká istá. Rovnako detinská a šialená.

Bolo až neuveriteľné ako hrozne som sa cítila. Bolo mi neustále zle už druhý deň a stavím sa, že to súvisí s týmto dňom. Hrozným dňom. Bellu som od rána nevidela, pretože Alice z nej robí princeznú. Ocko si pripadal ako klaun, hoci vyzeral úžasne, bol absolútne nesvoj a čakala som, kedy si strhne motýlika a odíde na ryby. Aj s Aliciným drahým oblekom.

A mama? Tá bola šťastná. Neskutočne jej to svedčalo. Fialové šaty s krásnou sponou vpredu a vlastnoručne robený účes podškrtli jej prirodzenú krásu. Alice jej pomohla s líčením, ktoré ju omladilo o päť rokov a Renée prisahala, že už si nikdy tvár neumyje, alebo si Alice najme ako osobnú maskérku. Krása, nie? Všetci si rozumeli a všetci boli šťastní. Jedna veľká, šťastná rodina... Až sa mi prevrátil žalúdok.

Pred pár dňami som neodolala a navštívila Bellu v jej izbe. Spýtala som sa jej, čo bude potom. Viem, že odíde, keď ju raz Carlisle premení. A sem sa nebude môcť vrátiť. Videla som na nej ako ju to trápi. Nepovedala som na to nič. Veď aj tak bolo neskoro. Už nič sa nedá zmeniť.

Dorazil Mercedes, ktorý nás má odviesť. Zo slušnosti nás Phil čakal u Cullenovcov a neliezol do ockovho domu. Charlie a Phil si podali ruky. Ocko si prezrel prísne, ako keby Renée bola jeho staršia dcéra a Phil jej priateľ. Potom sa Phil privítal s Renée a žasol nad jej výzorom. Renée mala po dlhej dobe na sebe oblečenie, ktoré odpovedalo jej veku a Philovi sa v ňom páčila zrejme ešte viac. To maminu už skoro šialenú radosť len zvýšilo.

Rodičia sa so mnou rozlúčili, keďže išli odovzdať Belle svadobný dar, a potom mal hneď nasledovať obrat a ocko mal Bellu odviesť k oltáru.

Prechádzala som sa a všetci si ma obzerali. Možno si mysleli, že ja som nevesta. Keď mi to napadlo, skoro som sa pod zem prepadla. Napokon aj preto som sa potešila, keď som úplne na kraji pozemku zbadala Setha a Jacoba s Billym. Vybrala som sa k nim. Ani som nevnímala ostatných, keď ma za ruku zachytil niekto ďalší.

„Už som myslel, že sa nestretneme,“ vítal ma Mike milo. Prekvapene som si ich všetkých premerala. Nechýbali tam ani Angela, Jess a Eric. Všetci krásne oblečení a očividne si užívajúci noblesnej spoločnosti a príležitosti, ako sa dostať medzi „smotánku“. Súdiac podľa ich správania.

„Ahojte. Ja... zabudla som, že tu budete. Páči sa vám to?“ snažila som sa vysúkať zo seba niečo inteligentné.

„Je to úžasné!“ ozvalo sa jednohlasne.

„To všetko Alice. Poďakujte jej. Musím ísť privítať rodinných priateľov, ak dovolíte,“ ospravedlnila som sa a skontrolovala som, či tam ešte Jake je.

„Počkaj, prosím,“ potiahol ma ešte Mike. Otočila som k nemu hlavu a on zase znervóznel. „Po tom všetkom ideme oslavovať. Máme ďalšiu oslavu tohto, zároveň matury a tak nejako rozlúčku, veď sa vidíme naposledy! Prídeš?“

„Ehm, a kedy? Asi by som mala byť s rodinou...“ vyhovárala som sa.

„Až zajtra večer. Pôjdeme ku mne, objednáme hory pizze a budeme piť a tancovať,“ lákal ma zase. Lenže ja som si ideálny večer nepredstavovala opitá niekde vonku s kamošmi.

„Neviem, uvidím...“ poznamenala som len a už som sa vybrala ďalej.

„To je suchárka,“ počula som Jessicin hlas. Možno si myslela, že ju nepočujem. Potom som aj počula, ako ju Angela napomenula. Neobzerala som sa za ňou. Nemalo to zmysel.

Dobehla som davom k Jacobovi a pozdravila ich. Jacob mal na sebe celkom pekný oblek. Ale nehodil sa mu. Zato Seth, ktorý sa v obleku cítil viditeľne lepšie, v ňom vyzeral k svetu.

Lenže boli sme zavolaní. Obrad začal. Sedela som hneď vpredu, a tak som sa s Quiletmi rozlúčila a prijala som maminu ruku. Už teraz sa klepala nedočkavosťou a oči jej občas slzili. Vedela som, že bude plakať. Silno mi ruku stláčala, keď začala hrať Rosalie na klavíri a Bella prichádzala.

Doteraz netuším, ako je možné, že nespadla a nezlomila si krk, alebo niečo podobne tragické. Ocka si síce držala ako kliešť. Samozrejme, asi štvrtina osadenstva, ktoré Bellu dobre poznalo ani nedýchalo, kým si ju od ocka neprevzal Edward. Keď pristúpila k oltáru bez zlomenej nohy a dokonca s úsmevom, prisahám bohu, že sa ozval zborový výdych.

Mama, samozrejme, plakala celý čas. Niekto neustále blýskal fotoaparátom. Dokonca aj ocko uronil slzu. Esme bola dojatá, ale plakať nemohla. Nikto z nich. A ja? Mne do plaču bolo, ale nie z dojatia. Bolo to hrozné. Uvedomila som si, stuhnuto tam sediac, že už len pár hodín uvidím svoju sestru. Sestru, s ktorou som vyrastala bok po boku. S ktorou som bola vždy tak nejako na rovnakej vlne, aj keď sme sa jedna druhej odcudzili. Vždy bude moja sestra a nech spraví sebeväčšiu hlúposť, nezanevriem na ňu. Nemôžem.

„Áno,“ počula som dvojmo. Ledva som si to uvedomila, že asi ja jediná zazerám medzi stromy a umieram bolesťou. Ozval sa potlesk a Bella s Edwardom si vymenili prvý manželský bozk. Mama tlieskala postojačky a občas si pretrela líce voľnou rukou.

Začala sa zábava. Všetci sa snažili pretlačiť k neveste a gratulovať. Netušila som, čo by sa stalo, keby som toto vynechala. Mama ma však ťahala za sebou, lenže od vzrušenia si nevšimla, keď som sa jej vytrhla. Počkám si, až bude Bella sama. A čo jej mám akože zaželať? Najradšej by som sa jej hodila okolo nôh a prosila ju, aby si to rozmyslela.

Zase som zbadala Jacoba. Možnože by Bella mala byť s ním. Videla som ju radšej s Jacobom, do ktorého som zaľúbená, ako mŕtvu... v podstate. Bude ako mŕtva, nebudem sa s ňou môcť vídať. Nikdy.

Zrazu som si uvedomila, že sa predieram davom na opačnú stranu a plačem. Plačem ľútosťou, od bolesti v mojej hrudi. Vyčítala som si to tak veľmi. Mala som niečo urobiť. Ale čo? A je to správne? Postará sa o ňu Edward.

Dlho som sa potulovala okolo domu, lenže sa to nelepšilo. Na hrudi ma čím ďalej tým viac tlačilo. Zašla som aj dnu, kde nikto nebol a našla som kúpeľňu. Umyla som si rozmazaný make-up a utrela som sa tvár. Neveriacky som hľadela do zrkadla. Bola som mimo. Úplne, neovládateľne zúfalá od nešťastia.

Napriek všetkému je tu jedna vec, ktorú pre ňu môžem urobiť. Jediný spôsob, ako sa jej za všetko poďakovať. Teraz ma potrebuje. Musím ísť Belle ukázať, že jej verím. Nemôže ma vidieť takto, do smrti by si to vyčítala. Nemôžem jej povedať posledné zbohom zničená a rozorvaná na kusy, lebo nechcem, aby si ma tak pamätala. Uvedomila som si, čo musím urobiť.

Trochu som sa pozbierala a hľadala som pohľadom blonďavú hrivu. Bolo to trochu ťažšie, keďže tu zrazu bolo oveľa viac blonďavých upírov ako obyčajne. Ale potom som ho zazrela. Akurát opúšťal parket s Rosalie za ruku, ktorá sa veselo smiala. Pribehla som k nim a on prekvapene zastavil a pozrel na mňa. Obaja sa prestali vyškierať. Jasper si odkašľal.

„Chceš si zatancovať?“ naoko hádal. Pokrútila som hlavou. Obzrela som sa, či nás niekto nemôže počuť, ale zdalo sa, že nikto nie je tak blízko.

„Potrebujem tvoju pomoc. Nezvládnem to... predstierať. Je mi mizerne a potrebujem vyzerať šťastne. Aspoň kým Bella neodíde, musí vidieť, že ju podporujem,“ vysvetlila som šeptom. Vedela som, že ma počujú. Rosalie si ma zvedavo premeriavala. Jasper sa naklonil ku mne.

„Chceš aby verila klamstvu?“ spýtal sa ma vážne.

„Nebudem klamať. Ja jej verím. Tolerujem jej rozhodnutie, len... je to ťažké,“ vravela som sa, no zase ma premáhali slzy, hlas sa mi triasol. Prehltla som a snažila sa čo najviac. Strašne ma bolelo na hrudi a rozbolela ma aj hlava z toho potláčania. „Pozri, ja myslím, že to bude fajn. Vybrala si a viem že ho z nejakého dôvodu potrebuje. Len je ťažké, povedať zbohom,“ dokončila som to už s nezadržateľným vzlykom.

Sklonila som hlavu a snažila sa ten plač ďalej potláčať. Cítila som, ako mi Jasper položil ruku na rameno. A bolo to. Zrazu som pocítila vlnu radosti, uvoľnenie odišlo skôr ako prišlo a ja som vnímala už iba radosť. Úžasné pocity, ktoré ma donútili hlavu zdvihnúť a usmiať sa.

„Ďakujem,“ vyslovila som ako v mrákotách. Jasper prikývol a zostal vážny. Vyzeralo to absurdne. Ja som vykračovala pomedzi ľudí ako nafetovaná a Jasper stál s mŕtvolným výrazom vedľa Rosalie, ktorá sa tvárila ako keby sa práve dívala na vraždu šteniatka.

Prebehla som medzi ľuďmi. Mala som veľa energie. Chcelo sa mi behať, skákať, lietať.

„Bella!“ zavolala som na ňu. Otočila sa za mojím hlasom okamžite a prekvapene zastala na mieste. Edward ju držal okolo pása a pyšne prijímal ďalšiu gratuláciu od Alice. Bella vystrela ruku a ja som ju prijala. Ani netuším ako sa to celé udialo. Bola som Jasperovi vďačná. Nikdy by som to bez neho nedokázala.
Pritiahla som Bellinu ruku k sebe a vtisla som jej na ňu jemný bozk na znak úcty.

„Gratulujem, bolo to krásne! Som rada, že si nespadla!“ objala som ju tuho. Bella prekvapene, červená v lícach a vzrušene objatie opätovala.

„Tebe sa to páči?“ vyslovila opatrne.

„Samozrejme, och, Bells! Vyzeráš dokonale. Toto je krásne. Musíme zohnať veľa fotiek! Úplne nádherné!“

„Aj ty máš pekné šaty,“ reagoval Edward. On veľmi dobre vedel, čo sa tu deje. Bella na neho skúmavo pozrela. Usmievala som sa, ako keby som mala nejakú poruchu.

Nie aby si jej to povedal! Nesmieš jej to povedať, všetko by si pokazil. Povedz jej to, keď odíde a neozve sa nám päť rokov! Vtedy jej to pokojne povedz, ale zaprisahávam ťa, Edward, nevrav jej nič, inak jej to zlomí srdce!  kričala som na neho v myšlienkach. Edward krátko prikývol.

„A keby si videl tie hororové topánky, ktoré k nim pôvodne boli,“ dodala som milo. Potom som zas otočila hlavu k Belle. „Budeš mi chýbať, Bells. Ozveš sa, však? Niekedy? Aspoň raz za čas. Nebudem sa nič pýtať... len daj vedieť, že...“ odmlčala som sa práve včas. Bella zvážnela a oči sa jej zaliali slzami. Zrazu jej krása o niečo poľavila a ja som pod tým drahým saténom a dokonalou vrstvou make-upu zbadala svoju sestričku.

Pomaly pustila Edwarda a pristúpila ku mne. Pozrela mi do tváre a ešte raz ma silno objala. Pozrela som veselo na Edwarda, samozrejme, musela som byť veselá. A potom sa už k nám prihrnula mama s ockom a Edwardova rodina. Mama sa zase rozplakala keď videla, ako sa s Bellou objímame.

„Och, vždy som dúfala, že sa zase zblížite! Dievčatká!“ plakala a vrhla sa nám obom okolo krku. Bolo to asi dojímavé, Rosalie sklopila hlavu, Esme sa smutne usmiala a ostatní tiež odvrátili pohľady.

Mama zaprisahala Bellu, aby jej zavolala. Lenže nikto netuší, či Bella ešte niekedy zavolá. Bella vyobjímala aj Charlieho. Ja som sa len uvoľnene usmievala.

Keď konečne nastúpili do auta a kývali, pomaličky obchádzajúc, vrátila sa moja úzkosť. Obzrela som sa. Za mnou stál nehybne Jasper.

„Ďakujem,“ zašepkala som. Do očí sa mi zase tlačili slzy. To už bolo jedno. Bella je preč, je šťastná a vie, čo si skutočne myslím. Alebo čo si zaslúži, aby som si myslela.

Ledva som to zvládla cestou domov. Potom som sa zamkla v kúpeľni a sadla som si pod prúd sprchy. Plakala som celé hodiny. Bola som tam sama, ocko išiel s Renée, Philom, Carlisleom a Esme ešte oslavovať. Bolo to zvláštne. Sedela som tam celý čas a keď už som pochybovala, že dokážem ďalej plakať, vyšla som von.

Vôbec ma neprekvapilo, že ma v izbe čakal Jake. Ani jeden z nás nepotreboval slová. Ako za starých čias, Jake dobre vedel, ako mi je. Zabalil ma do hrubej deky a hladil ma po vlasoch. Nevravel nič. Ani neviem kedy, konečne som zaspala. Tentoraz prvýkrát celkom sama. Vedľa v izbe nebol nikto. A už tam ani nikto nikdy nebude tak, ako predtým. Bellina izba zostáva prázdna navždy.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 56. kapitola: