Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 40. kapitola

23.10.2011 (08:45) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 936×

Z oblohy šľahal studený vzduch a drobné kvapky dažďa mi zmáčali kabát. Ale mne to bolo jedno. Neisto som prešľapovala a premýšľala som, ako sa z toho môžem vyvliecť. Obzrela som na nákladiačik a vtedy ma Bella silno schmatla za ruku a potiahla dopredu.

„Betts, prosím! Mrzneme tu už päť minút, prosím ťa,“ opakovala sa. „Prosím“ bolo totiž jej najčastejšie slovo.

Nadýchla som sa a snažila sa nemyslieť na to, čo musím urobiť. Dvoma krokmi som preskočila k dverám a rýchlo a rázne som zaklopala na sklo. Ako by tá ruka ani nebola moja. Nemohla byť moja, veď ja tu ani nemám čo robiť.
A napriek tomu, dvere sa otvorili a Alice nás nadšene vítala. Došlo mi, že celý čas pozorovala môj boj a Belline prosby a len zo slušnosti nám už dávno nevybehla naproti.

Alice zatiahla Bellu dnu a ja som vošla za ňou, keďže ma stále držala. Poobzerala som sa po tomto obrovskom, chladnom kráľovstve. Bolo presne také, aké som si ho predstavila.

„Ach,“ vyhŕkla som. Alice otočila a šťastnú, usmiatu tvár ku mne a začala mi ďakovať, že som prišla a bla, bla, bla, ako inak.

Necítila som sa tam ani trochu dobre. Bola som vďačná za sklené dvere, lebo som aspoň videla von. Mohla som kontrolovať, či sa tam nezjaví jeden, alebo aspoň sedem obrovských vlkov, ktorí ma prídu poriadne zmastiť...

„Betta, som rád, že si sa rozhodla prísť,“ vítal ma doktor Cullen. Rozhodnúť sa? Silné slovo. Ak by Jacob vedel, kde som, prišiel by a celá cielená, mierová udalosť by bola v kely. Ale Bella bola tvrdohlavá.

Ešte som sa ani nestihla rozhodnúť, či budem milá, alebo navonok ukážem svoje znepokojenie. A Alice už tancovala miestnosťou priamo ku mne.

„Chceš vidieť šaty?“ spýtala sa. Mala som pocit, že vzlietne.

„Aké šaty?“ zakoktala som sa, nečakala som, že budem priamo konfrontovaná.

„No Belline predsa!“ povedala trochu zmetene. Spýtala som sa nejakú hlúposť? Radšej som už nevyslovila ďalšiu a len som nechápavo zažmúrila oči. Alice na mňa vyvaľovala tie svoje. Bella sa nadýchla, aby nám do toho skočila, Edward sa snažil Alice zastaviť tiež.

„Svadobné,“ doplnila Alice sebaisto a hneď na to zmĺkla. Pozrela ospravedlňujúco na Bellu a Edwarda. Zabudla som sa nadýchnuť a keď som chcela niečo rýchlo povedať, aj keď netuším čo, zabehlo mi a ja som sa rozkašľala na celú miestnosť.

Kým som sa vysporiadala so svojou ľudskosťou a Bella ma búchala po chrbte, došlo mi, ako nehybne a dokonale tu všetci stoja a ja sa tu dusím a prskám po celej miestnosti. Napriek tomu tu všetci stáli vrcholne opatrne ako keby podliehali môjmu veleniu. Ako keby sa ma báli. Možno sa báli, že si nejako neschopne ublížim a oni ma v návale túžby po krvi budú musieť zabiť. Ako mi to vravel Jake...

„Pche,“ ozval sa Edward. Asi sa smial, ale vyzeralo to dvojako. Zamračila som sa, lebo som si bola istá, že sa smeje mojim myšlienkam. Bola som rada, že sa k tomu nevyjadroval.

Alice sa zatiaľ stiahla a ja som bola rada, že veci o svadobných šatoch mojej sestry už nevyťahuje.

„Poď, posaď sa. A môžeme začať,“ prihovoril sa mi Carlisle milo.

Hneď sme sa usadili a on bez okolkov začal, len dva razy vyrušený svojou manželkou, ktorá mi ponúkala občerstvenie. Na jedlo a pitie som nemala ani pomyslenie. Nervozita ma tlačila v žalúdku. Ale keď som začal vnímať, čo Carlisle vraví – úplne zbytočne zložito, milo a s obchádzkami – začalo ma to veľmi upokojovať. Musela som si priznať, že sa na neho dobre pozerá na to, ako vystupuje a jeho milé a láskavé slová vo mne prebúdzali skutočný pokoj. Začala som sa pozerať už iba na neho a premýšľala som o tom, či na mňa nepoužíva nejaké upírske kúzlo. Lenže upíri sú tu všetci a nie všetci na mňa takto pôsobia. To musí byť jeho vlastná jedinečnosť.

„Nebojte sa, naša dohoda stále platí. A kedyže sa to dozvie môj otec, to je len na vás.“

Moje slová patrili len Carlisleovi. Samozrejme, že som sa hnevala, a strašne. Nemohla som uveriť, čo také Edward urobil, že donútil Bellu súhlasiť s tou svadbou. Neverila som tomu a hnevala som sa, že z nej robí niečo iné, ako je. Bella, moja sestra hroziaca sa svadby. Ja som si myslela, že to, ako ju Edward opustil a zrazu ju požiadal o ruku bolo vydieranie. A preto som dnes tu. Pretože Carlisle mi chce prehovoriť do duše. Myslela som, že mi do toho budú kecať všetci, ale zdá sa, že Carlisle chcel len to, čo vždy. Mier.

Alebo, že by mu tak záležalo na Edwardovi? Nie je pre neho biologický syn, ale... je možné aby ho miloval rovnako ako vlastného? A preto chce pre nich také šťastie, nechce, aby som jeho syna nenávidela. Zahľadela som sa konečne na Edwarda. Pozoroval ma tak zaujato ako nikdy, väčšinou takto sledoval len Bellu.

„Keď Edward odišiel, spravil to len pre Belline dobro. Ale bolo to zlé rozhodnutie. Trpeli sme všetci,“ povedal Carlisle. Pozrela som mu do hlbokých, čiernych očí a videla som to, o čom hovoril. Bolesť, takú bežnú, akoby mala svoje vlastné miesto v jeho živote, ako by v ňom bolo chcená. Možno preto je taký dobrý. Pretože veľa trpel?

Ale moja otázka bola zodpovedaná. Aspoň mne to stačí.

Len nechcem, aby Bella urobila chybu. Alebo lepšie povedané, ak Bella urobí chybu, nevadí, nechám ju, má právo na omyly. Ale nech sú to jej chyby a nie Edwardov nátlak.

„Ubezpečujem ťa, že skúmam každý detail, aby k niečomu takému nedošlo,“ prehovoril aj Edward. Všetci pozreli na neho. Prikývla som. Už zostáva obísť jediný mantinel k môjmu požehnaniu.

„Ale vy ste upíri... a Bella je človek.“

„Chcem s Bellou prežiť život dĺžky jej života.“

„A potom ju necháš umrieť, zvládneš to bez nej?“ skočila som mu do reči. Zrazu sa situácia zmenila. Debata sa zmenila len na moju debatu a Edwardov výlev. Ako keby ostatní neboli v miestnosti. Upieral oči do tých mojich a na tele mal triašku.

„Rozmýšľal som nad tým. Až Bella prežije dlhý život a príde jej čas, odprevadím ju a... budem ju nasledovať.“ Nemusela som sa pýtať či hneď, alebo za sto rokov. Pretože Bella okamžite vyskočila a pohoršene mu zakryla ústa rukou. Aj ostatní nahlas alebo potichu protestovali. Zažmurkala som. Im nestačí žiť niekoľko desaťročí? Alebo aj storočí? Veď nie je prirodzené ani to, že žijú ešte teraz. Tak prečo im to vadí?

„Presne tak to vidím. Ja už mám život naplnený,“ reagoval Edward na moje myšlienky.

Hlboko sa zahľadel Belle do očí a chytil jej ruku, ktorú jej jemne pobozkal bez toho, aby od nej odtrhol pohľad. Všetci sa nenápadne odvrátili k iným veciam, nechali im súkromie. A tak som si všimla, ako na mňa Carlisle uprene hľadí akýmsi zničeným pohľadom. Dokonca ma napadlo, že sa ho spýtam, či je v poriadku. Ako ma to mohlo napadnúť?

„Urobíme všetko pre to, aby sme sa o Bellu dobre postarali.“

„Svadba bude po maturite,“ ubezpečovala som sa. Bella horlivo prikývla. „A nemusím tam byť, keď to poviete ockovi,“ nadhodila som ešte. Bella zamyslene a trochu neisto prikývla. „V tom prípade, dobre. Ale... Edward,“ začala som.

Edward na mňa pozrel, ale videla som, že slová sú zbytočné. Nemusím mu už viac hroziť, aby Belle neubližoval. Myslím, že dal príučku sám sebe. Usmiala som sa a konečne som úsmev nepredstierala. Ak mu urobím radosť tým, že mu odpustím...

Edward predsa nemôže byť taký zlý, keď má Carlisleovu dôveru. A Carlisle má tú moju.

Jacob:

„Paul, prestaň do mňa hádzať tie koláče, lebo ich už v živote neochutnáš!“ musel som mu pohroziť. Vyprskol.

„Nechcem ich ani vidieť, keď sme pri tom! Žerieme to celé dni! Dal by som si mäso!“ reval ako debil na celý Emilin dom.

„Drž hubu, snažím sa čítať!“ zakričal na neho Jared. Odkedy sa objavilo prvé pripútanie – samozrejme okrem toho Samovho – bolo tu napätie priam krájateľné. Hrozilo, že sa každú chvíľu pobije každý s každým.

Postavil som sa a snažil nenápadne sa vypariť.

„Zdrháš, Black?“ zahučal Paul. Asi mal rýpavú náladu.

„Jasné, bojím sa ťa,“ odfrkol som. Paul sa spokojne usmial.

„Veď ja viem,“ veril si.

Rýchlo som vzal nohy na ramená, než sa mu zachce dokazovať si, že je silnejší. Nechal som celodenné napätie prepadnúť do celého tela a premenil som sa. Tak slobodne sa mi bežalo lesom a bol som celkom bez seba. Nie je nič lepšie na zničenie stresu ako premena. Nech som mal akékoľvek dôvody neznášať prekliatie, ktoré ma stihlo, nemohol som klamať sám sebe... milujem to, viac ako to dokážem neznášať. Toto som ja...

Som rád, že sa Sam neobjavil tak, ako sľúbil. Síce som si už ani nenahováral, že je to možné, ale nedorazil a mne sa splnil sen.

Vrazil som domov len preto, že som sa ocitol blízko. Rozhodol som sa dať otcovi vedieť.

„Jacob! Deje sa niečo?“ vyhŕkol a prskal polievku po celom stole ako mu zabehlo.

„Nie, Sam nás vymenil za Emily. Ale to je dobre, idem za Bettou,“ informoval som ho a balil som si veci do batohu. Začína víkend a ja tam zostanem. Radšej, keď je tam pijavica zase vítaná...

„Za Bettou?“ spýtal sa neurčito.

„No, máš niečo?“ podišiel som za ním. Tváril sa skoro previnilo. „Tak čo je, vrav.“

„Nechala ti odkázať, že bude doma o piatej,“ povedal otec. Najprv som skontroloval hodinky. Bolo pol preč. Až potom mi došlo, že otec na mňa zazerá a čaká. Zamyslel som sa a pohltila ma horúčava.

„A kde povedala, že bude?“

„Možno nechcela klamať,“ podotkol veľavýznamne.

„Čo tým myslíš?“ zavrčal som. Poznal som ho dosť dobre. Billy niečo vie a nechce mi to povedať. Myslí si, že mi musí všetko dôjsť tak geniálne ako jemu. A výnimočne sa stalo. Betta mi spomínala, že ju pozvali. Pozvali!

Nestihol som nič vysvetliť, ale nebolo treba. Vyletel som z dverí a trielil som priamo k domu pijavíc. Ak je Betta tam... zabijem ju.

Zrazu sa mi v hlave ozvali cudzie myšlienky. Zúrivo som zavrčal, ale už bolo neskoro. Paul sa rútil priamo na mňa a hlúpo do mňa narazil. Noha sa mi pošmykla a kotúľal som sa ako vrece zemiakov celým lesom. Musel som poriadne zabrať, aby som sa dostal na všetky štyri a skočil som po Paulovi, ktorý sa mi snažil zase niečo urobiť.

O čo ti ide? Uhni mi z cesty! pomysel som si nahnevane. Dobre si mohol prečítať v mojej hlave aké je to pre mňa dôležité!

Nesmieš nikam chodiť, mám rozkaz od Sama.

Toto ani náhodou nie je Samova vec! Takže... Betta je tam? Vieš o tom? vyprovokoval som ho. Lenže jeho nezastaviteľné myšlienky boli čisté. Sam mal pre mňa iné plány. A nech som chcel alebo nie, už som dostal rozkaz. Síce len prostredníctvom Paulovej hlavy, ale to bolo dosť. Rozmýšľal som, ako tomu predísť. Nemôžem Bettu nechať tam. Je nefér, že nás Sam nikdy netoleruje len preto, že som sa k nej nepripútal.

Ja sa o to postarám. Bež! hneval sa Paul. Vždy sa hneval, keď sa niekto iný chcel striasť Samových rozkazov.

Rozbehol som sa späť a myšlienkami som mu posielal pokyny. A on sa mi vysmieval. Nakoniec som bol dosť ďaleko, alebo sa možno už premenil, lebo som ho nepočul. A bol preč. Dúfam, že som sa len mýlil. Že by mi niečo také Betta neurobila.

Betta:

Zbadala som mihnutie kožucha v lese a takmer mi vyskočilo srdce z hrude. Zabudla som sa nadýchnuť. A než som sa stihla začať presviedčať, že sa mi to len zdalo, okolie ma vyviedlo z omylu. Všetci hneď stáli na nohách a z pokojného, mierového stretnutie bola zrazu obranná pozícia. Všetci na to reagovali trochu inak, ale nikto z toho nebol veľmi nadšený. Emmett vyzeral asi najviac nahnevaný.

„Zrejme prišli za mnou,“ povedala som, keď som sa spamätala. Carlisle jediný pozrel na mňa. Opäť pokojný a vyrovnaný.

„Chcú sa len presvedčiť, že si v poriadku. Nevedia o tvojej návšteve u nás?“ vyslovil správny predpoklad. Bella sklopila pohľad. Zrejme sa zabudla priznať, že ma musela dlho nútiť.

Pokrútila som hlavou a Carlisle mi prikývol s chápavým pohľadom a natiahol ku mne ruku. Pozrela som mu do očí, ale nebála som sa. Verila som mu. Prijala som teda jeho ruku a on ma pomaly vyviedol von.

Mohol by niekto, trebárs aj nahnevaný Jacob, ublížiť Carlisleovi? Keď z neho srší úprimnosť a srdečnosť? Lenže moje obavy asi zdieľala aj jeho rodina. Za nami sa ešte pred odchodom z domu objavili Emmett a Jasper. V ich prítomnosti som sa už necítila tak pokojne a nebola som si istá, či by to mohlo dopadnúť rovnako ako len za Carlisleovej prítomnosti. Ale nestihla som nič povedať, Carlisle ma už vyviedol von.

Hľadela som do zeleného lesa a tep sa mi zrýchľoval a zase spomaľoval. Nikto nič nevravel, len sme čakali. Napokon sa ozvalo zavrčanie a z kríkov vyšiel striebristý vlk s nakrčenou tvárou a zúrivo zazeral práve na mňa. Alebo možno na upírov za mnou?

Carlisle na mňa pozrel a prikývol. Pustil mi ruku a ja som zišla dole po schodoch. Vlk sa upokojil, keď som sa k nemu približovala.

„Paul?“ šepla som. Prečo poslali práve Paula, prečo tu stojí sám? Vlk akoby prikývol. „Čo sa deje? Dúfam, že sa nechystáte na niečo... hlúpe,“ zašomrala som. Paul vyštekol a ja som sa zľakla. Carlisle sa pohol automaticky ku mne, čo sa Paulovi vôbec nepáčilo. Vyskočil aby Carlislea – minimálnu hrozbu – zahnal. To sa do toho zamiešali aj Emmett s Jasperom a ja tiež. Nakoniec som si uvedomila, že všetci ustúpili len preto, aby neublížili mne.

„Poďme,“ drgla som Paula a on sa rozbehol do lesa. „Dovidenia.“

Rozbehla som sa za Paulom. Chvíľu som kráčala len rovno, asi tri minúty celkom sama, keď mi pribehol oproti v ľudskej podobe. Mal len nohavice a smial sa na plné kolo.

„Čo je ti smiešne?“

„Skoro si sa počúrala, keď som trošku štekol po tom upírovi,“ vysvetlil a nastali ďalšie výbuchy smiechu.

„Ha-ha,“ komentovala som ironicky a prekrížila som si ruky na hrudi.

„Schválne, ešte sa zasmejeme, keď sa Jake dozvie, kde som ťa to našiel. A asi mu poviem, ako si chcela chrániť upírov... poteší sa,“ doberal si ma.

„A on to nevie? Oni tu nie sú?“ zažmurkala som. Paul sa akože obzrel.

„Sú doma a majú prácu.“

„Jake nevie, kde som? On o tom nevie?“ uisťovala som sa. Paul sa zase zarehotal.

„To neznamená, že sa to nedozvie, Betts.“

„Fakt? A čo ak uzavrieme dohodu?“ nadhodila som a postavila sa Paulovi do cesty.

Snažila som sa byť dosť sebavedomá, aby bolo jasné, že len tak neustúpim. Predstava, že ma doma za môj výlet nečaká dlhý, nepríjemný rozhovor a dlhá doba udobrovania si Jakea bola taká sladká, že som sa jej nehodlala vzdať bez boja.

Paul sa zamračil a dobre si ma prezrel.

„A čo mi chceš ponúknuť?“ Pokrčila som ramenami.

„Ty mi povedz čo chceš.“ Nechala som ho zamyslieť sa. Myslím, že som zvolila dobrú stratégiu. Paul sa zasmial, hrala som jeho hru, ale určovala som si pravidlá.

„Páči sa mi to. Fajn, je mi to jedno, aspoň vás nebudem musieť počúvať,“ nadhodil otrávene a prstami si krúžil okolo spánku. Odklopil ma na bok a vykračoval si ďalej.

„A čo teda? Čo za to?“ Nechápala som celkom iste, ako pristúpil na moje...

„Budeš mi dlžná láskavosť. Ale nesmieš odmietnuť, keď ťa požiadam,“ varoval ma.

„Nie som si tým veľmi istá, dúfam, že to nebude nejaká prasačina,“ srandovala som, aspoň sčasti.

„Tak ma poznáš?“ ohradil sa na oko Paul.

„Popravde...“ zasmiala som sa. Hneď sa mi kráčala ľahšie.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 40. kapitola: