Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 38. kapitola

28.09.2011 (17:00) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1119×

Zobudila som sa až ráno, keď prišlo ockove auto. Pred nedávnom len svitlo, ale ja už som vyskočila na nohy. Rýchlo som vbehla do sprchy, nech nepríjemný rozhovor oddialim. Až tam mi došlo, že Jake v izbe nebol. Napadlo mi, že si išiel niečo zjesť do kuchyne. Preto som sa s rannou hygienou ponáhľala a vyšla som von, keď ocko nespokojne držal telefón a vyčkával.

„Sláva! Kde je Bella?“ spýtal sa hneď. Posadila som sa a dúfala, že to tiež urobí. Nevyzeral, že by sa chcel hrať. Bol nevyspatý a rozladený.

„Ocko, musím ti niečo povedať,“ začala som.

Vypočula som si polhodinku vyhrážok, čo všetko Belle urobí, keď sa vráti. Ale keď prišlo na otázku, kedy sa vráti, nezostávalo mi iné, než pokrčiť ramenami. Ale dúfam, že sa vôbec vráti.

Telefón zvonil pri mojom uchu a ja som nervózne dupkala nohou. Čo ak sa zase urazil? Nezdvihne mi? Bude ma ignorovať ako predtým? Ozval sa odkazovač. V duchu som zanadávala a pri srdci ma nepríjemne pichlo. Nadýchla som sa.

„Jacob, zdvihni mi! Nemôžeš ma zase ignorovať ako predtým, chodíme spolu! Jake...“ Stíchla som, keď sa ozval hurónsky smiech viacerých ľudí. Zamyslela som sa a potom som počula, ako niekto zdvihol slúchadlo.

„Jake!“ zvolala som nádejne. Počula som jeho povzdych.

„Betta? Som to ja, moment,“ povedal. A zrazu sa miestnosťou ozval jeho krik: „Držte všetci huby, inak vás nakopem do zadkov! Už som tu,“ dodal zase pokojne priamo do slúchadla. Odkašľala som si.

„Jake... ste u vás?“ hádala som. Povzdychol si.

„Sme. Betta, nebuď, prosím ťa, taká paranoidná. A kde si prišla na to, že spolu chodíme?“ spýtal, sa ale znelo to hravo.

„Ako myslíš, Jake. A oni sa smiali na mne?“ Došlo mi to.

„Hej, a na mne tiež, keďže si moje dievča. Čo potrebuješ?“ prehodil narýchlo.

„Ehm... kedy sa uvidíme?“ vypadlo zo mňa. Nastala skoro pol minúta ticha a počula som, ako Jake dýcha, inak by som si aj myslela, že už tam nie je.

„Betts, dám ti vedieť,“ povedal napokon. Ale neznelo to vôbec dobre.

„Máš niečo na práci?“

„Nie tak celkom... Betta, ja sa ti ozvem,“ odbil ma zase.

„Jake,“ zaprosila som. Nepovedal nič, len mi položil. Takže sa musí veľmi, veľmi hnevať. Za to, že som sa nepostavila na jeho stranu. Nie je to detinské? Príde mi to tak...

Ukázalo sa, že Bellin nápad nebol taký premyslený, ako sa mi zdal. Bola preč už druhý deň a vôbec sa za tú dobu neozvala. Ocko bol celý bez seba. Rozrazil dvere na mojej izbe bez zaklopania. Sedela som v pyžame na posteli a pozerala som sa do knihy. Nečítala som, len premýšľala. Samozrejme som nadskočila a vyplašene pozrela na ocka.

„Kde je?!“

„Neviem celkom.“ Ocko sa vybral ku mne, po ceste zachytil telefón a vsunul mi ho do ruky, keď naťukal číslo.

„Komu mám volať?“ domyslela som si.

„Renée. Vysvetli jej, kde sa túla jej dcéra už celé dva dni! Pretože mne s tým pokoj nedá,“ vysvetlil nahnevane. Pokrčila som ramenami a zložila telefón na posteľ.

„Ocko, nebudem volať mame.“ Lenže to ho ešte viac rozčúlilo. Odkedy Bella urobila ďalšiu hlúposť, potrpel si na poslušnosť viac ako kedy predtým.

„A ako to, že ešte nespíš? Dobrú noc,“ zvýšil hlas, vydupal von z izby a zatresol za sebou dvere. Sťažka som si vzdychla. Pozrela som zúfalo na okno, ale ani sa nepohlo. Jacob by sa mi teraz zišiel, aj jeho teplé objatie. Ale to sa pre mňa tiež nekonalo. Všetci vlci sú potajme proti mne, to som cítila a bola som si tým istá. A tiež kvôli tomu som sa neopovážila ísť za Jakeom ja. A on... neprišiel. Noc som strávila osamelá, ako vždy, a premýšľala som, prečo sa na mňa Jake tak hnevá.

Konečne ma navštívil podvečer tretieho dňa od Bellinho úteku. Vliezol ku mne tajne cez okno a tváril sa úplne rovnako ako za posledné dni. Len som si vzdychla pri pohľade na jeho odsudzujúci výraz a posadila som sa pri okne, nechala som ho stáť tam, kde zastal sám. Pozrel nechápavo na mňa.

„Nie si rada, že som tu?“ Zodvihol ruky v nechápavom geste.

„Nadšená,“ hlesla som. Zamračene sa otočil a pustil sa k oknu. Nemotorne som sa postavila z postele a pribehla k nemu tak rýchlo, ako som to zvládla. Ale tesne pred ním som sa zasekla. Otočil sa a pozrel na mňa.

„Tak si rada?“

„Veď vravím, že som.“ Jacob nadvihol obočie. Ale ja som len pokrútila hlavou a preplietla som si ruky na hrudi, aby som sa nejako usporiadala.

„Ja len, že ma príliš nevítaš,“ povedal mi zase po chvíli.

„Jake, aký to má zmysel? Si na mňa naštvaný, že div nevrčíš. Prišiel si, pretože si čakal vrelé uvítanie? Veď oň skutočne nestojíš. Nemôžem ti dať nič, pretože nič neprijmeš, si chladný a odmeraný, lebo sa na mňa stále hneváš kvôli Belle,“ vysvetlila som mu to. Odstúpil ešte krok.

„Nie, Betts, mýliš sa. Som len zarazený tvojím správaním. Nie som odmeraný,“ snažil sa ma presvedčiť.

„A prečo si sa teda tak dlho neukázal?“ vytiahla som na neho.

„Mal som prácu. Ty sama si mi ju pridala, vieš? Tak sa tak hlúpo nepýtaj.“ Dotklo sa ma, čo povedal.

„Dovoľ, ale musím sa ešte opýtať. Akú prácu? A prečo kvôli mne?“ Jacob si povzdychol a očividne som ho začala rozčuľovať. Posadil sa na moju posteľ a pomaly začal:

„Sam nás nechal stopovať celé územie. Hľadali sme tú ryšavú pijavicu, ale zdá sa, že opustila krajinu,“ nadýchol sa pre pokračovanie. Ale ja som mu skočila do reči:

„Krajinu? Ako viete?“

„No, stopovali sme ju a ďalej sme nešli. Odišla z krajiny a zatiaľ žiadna stopa nevedie naspäť.“

„Vy ste boli mimo krajiny? Super,“ nemohla som si pomôcť. Jacob sa zasmial. A mňa až pichlo pri srdci, lebo jeho smiech bol taký tvrdý ako kameň, taký surový, povrchný. Zamračila som sa. Hodnú chvíľu sme sa na seba len navzájom pozerali.

„Čo sa ti nepáči?“ sykla som dotknuto. Nespúšťal zo mňa pohľad.

„Len ma prekvapuješ. Najprv pošleš svoju sestru, svoju krv na samovražednú misiu a teraz, keď sa dozvieš, že ju zrejme sleduje aj ďalšia pijavica, ktorá ju pre zmenu nezabije náhodou, myslíš si, že je to 'super'.“ Pozerala som na neho dlho, kým mi došlo, zapadlo všetko do seba a ja som pochopila. Čo si to o mne myslí?

„Takže, ty... ach,“ vydýchla som. Dupla som nohou a vybrala sa preč. Ignorovala, alebo možno som ani nepočula, čo mi Jake hovoril. Zatresla som za sebou dvere a už som bola aj dole zo schodov a tresla som aj prednými dverami domu.

Vybehla som von len v domácom oblečení a rýchlymi krokmi som sa hnala po príjazdovej ceste. Mala som v sebe hotový požiar, toľko hnevu, že by dokázal spáliť všetky lesy prekliateho Forks! Kopala som po ceste do kameňov a kusov driev. Sused, ktorý vonku hrabal lístie, si ma zrejme prezeral, ale ja som len ďalej planula a snažila sa nezačať kričať a niečo nezničiť. Nepotrebujem takú vizitku.

Počula som, ako sa otvorili dvere a zároveň som si uvedomila, aké auto sa to predo mnou vynorilo. Jedno z tých drahých, ktoré tu boli vidieť len zriedka. Len Cullenovci majú na takéto autá. Zostala som stáť na mieste a srdce mi vynechalo pár úderov. Jasne som videla Bellu ako je natiahnutá cez dve sedadlá a opiera si hlavu o Edwarda. Ako keby spala, ale bola v neprirodzenej polohe.

Rozbehla som sa k autu, ktoré sa blížilo k domu. Edward zastal a ja som otvorila dvere na Bellinej strane. Bola živá, len strašne bledá a zničená. Jej tmavé, dlhé vlasy lietali za ňou. Bola to ona ako som si ju pamätala. Zrazu mi tá doba, čo som ju nevidela prišla strašne dlhá.

Edward ju bez slova vytiahol von a na rukách ju niesol k domu. Charlie skamenel, keď ich videl prichádzať. Začal sa, ako inak, Edwardovi vyhrážať. Ale Edward len Bellu odniesol do jej izby a ja som bežala za ňou. Ešte dlho boli počuť Charlieho výkriky aj dávno po tom, čo Edward odišiel preč aj s autom. Bella spala celkom tuho. Vyzliekla som jej kabát a vyzula ťažké topánky na zimu. Zakryla som ju poriadne dekou a pridala som kúrenie. Potom som si sadla vedľa jej postele. Strážila som.

A mala som pravdu. Zanedlho sa okno otvorilo a dnu vliezol Edward, keby som ho nevidela, netušila by som, že tu je. Bol taký tichý, že nevydal ani jeden zvuk. Prosebne na mňa pozeral.

„Čo tu chceš?!“ zasyčala som na neho. Len stočil pohľad na Bellu, láskyplne si ju prezrel. „Vypadni odtiaľto! Len kvôli tebe má problémy, v živote má problémy len odkedy ťa pozná.“ To bola pravda, Bella by predtým nikdy neriskovala. Edward sklopil pohľad.

„Máš pravdu. Ale ja robím čo môžem, aby som jej pomohol,“ povedal potichu.

„Vážne? Preto si ju opustil a nechal ju tu samú, krvácať a pomaly umierať? Nebyť Jacoba, nikdy by sa nedala celkom dokopy.“ Vtedy Edwardovi oči zažiarili. Všimla som si, že sú hlboké a čierne viac ako som si pamätala.

„V tom prípade som mu veľmi vďačný. Aj tebe,“ povedal. Prskla som na neho.

„Mne nemáš za čo. Môžem sa aj roztrhať a ona ma nepočúvne. Šalie po tebe a robí veľmi zle!“

„To viem.“

„Tak prečo tu si? Prečo si sa vrátil? Vytrhol si jej srdce, zlomil ho a nechal si ho zranené prežívať v jej hrudi. Nedokážeš si predstaviť, čo prežívala.“ Konečne zdvihol oči. Bolo v nich veľa bolesti a mne došlo, že si to zrejme predstaviť vie.

„Chcel som pre ňu to najlepšie.“

„Najlepšie bude ak vypadneš a nevrátiš sa!“ vyklopila som narovinu. Poriadne som sa zľakla, keď ma svojím bleskovým pohybom prekvapil. Chytil mi jednu ruku do svojich dlaní a položil si na ne hlavu. Vzlykol.

„Prepáč. Nedokážem bez Belly žiť. Chcel som, snažil som sa a... radšej by som umrel, ako by som bol zase bez nej. Viem, čo by som mal urobiť, ale som na to prislabý. Nedokážem to. Nikdy si to neodpustím.“

Popravde mi bolo Edwarda ľúto. Jeho slová vyzneli pravdivo a ja som mu musela veriť – ale nemohla som zabudnúť.

„Ani ja ti neodpustím,“ povedala som chladne a vytrhla si ruku z tých jeho. Prikývol. Bol celý zničený, trpel. A to mi stačí. Postavila som sa a zase ho obdarila chladným pohľadom. Pozrela som na Bellin sladký spánok. Už nikdy nebude kričať? Je toto jej šťastie? Je to ako keby som podporovala narkomana, alebo ako keby som len dala krídla zakázanej láske? Pozrela som jej pozorne do tváre. A aj do Edwardovej odhodlanej tváre, ktorá sa až neuveriteľne naplnila láskou a rozkvitla, keď sa pozrel na Bellu.

Pomaly som s izby vyšla a vošla som do svojej. Vzdychla som si, keď tam nedočkavo stál Jacob a čakal na informácie.

„Bella je v poriadku? Je tam pijavica? Počul som ho! Mám ho vyhodiť?“ chrlil na mňa. Zložila som jeho ruky z mojich ramien a odstúpila som. Nechápavo na mňa zazeral.

„Z môjho domu nebudeš nikoho vyhadzovať! A keď už sme pri tom – buď tak láskavý a sám si bež po svojich štyroch!“ nakázala som mu sebaisto a ukázala som na okno. Obzrel sa a potom zase na mňa.

„Čo som spravil?“ spýtal sa nechápavo.

„Už ma nebaví ako ma staviaš na druhú koľaj, ako zo mňa robíš neschopnú. Len som ti chcela vyjsť v ústrety, ale ty už nie si môj Jacob, ktorý si to zaslúži. Ty si jeden namyslený vlk, ktorý si myslí, že keď má chvost, tak je najmúdrejší. Nechoď za mnou kvôli mne. Príď, až budeš vedieť, čo chceš,“ povedala som jasne a ukázala som znovu na okno.

Jake otvoril ústa, aby niečo povedal, ale ja som ho jednoznačným pohľadom uzemnila. Pomaly prešiel k oknu a pozrel na mňa, ako keby sa uisťoval, či to myslím vážne. A potom zoskočil.

Zaklapla som za ním okno a ani som sa nepozrela von. Sadla som si na posteľ a spokojná sama so sebou som otvorila knihu a začala som konečne plnohodnotne čítať.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 38. kapitola: