Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 35. kapitola

18.09.2011 (16:30) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1041×

Všetko bolo zrazu v poriadku. Možno som sebecká, ale všetko sa mi zdalo byť OK, aj keď Bellu prenasledovala Victoria. Neviem prečo, verila som vlkom, že ju ochránia.

Jacob dával na náš dom pozor skoro stále. Zveril sa mi, že sa nerád vzďaľuje. Bella ho nahnevala, ale očividne ju mal stále dosť rád. A tvrdil, že som v rovnakom nebezpečenstve. Nechcel mi povedať, prečo si to myslí, ale mne to bolo aj tak jedno.

Okolo domu hliadkovali iní, Jacob trávil väčšinu času u nás. Respektíve u mňa v izbe, tajne, samozrejme. Aj keď nemal hliadku bol tu. Domov chodil, kým som bola v škole.

Oveľa lepšie sa mi zaspávalo v jeho horúcom náručí. Už nikdy mi nebolo chladno, dokonca sme často spávali pri otvorenom okne. Nikdy som sa necítila lepšie. Nič mi k šťastiu nechýbalo.

Jake ma často brával aj do La Push, kde som sa stretávala so zvyškom svorky. Chalani bol v pohode, len občas extrémni.

„Betta, čo tá tvoje sestra, má niekoho?“ spýtal sa Jared. Zabehlo mi, lebo som práve pila z plechovky. Rozkašľala som sa a chalani sa na mne, samozrejme, smiali. Jake bol niekde vnútri.

„Bella? Nie, nemá,“ povedala som. Jared sa poškrabal na brade a zamyslel sa. Paul do neho silno udrel.

„Ideš po tej milovníčke pijavíc? Nie si jej typ,“ smial sa mu.

„Ako to môžeš vedieť?“ nedal sa Jared a pozrel na mňa so zdvihnutým obočím. Odkašľala som si ale on stále čakal.

„Ehm... Bella nebude s nikým chodiť,“ povedala som len. Nechcelo sa mi to rozpitvávať, nebola to moja vec. Paul zase do Jareda štuchal.

„Daj pokoj, ty magor! A prečo nie? O čo ide? Veď pijavica už nepríde.“ Očividne nechápal. Pokrčila som ramenami. Jacob sa konečne vynoril s Emilynho domu a kráčal ku mne.

„Ona... neviem, radšej to neskúšaj,“ povedala som, ale Jared sa postavil a odišiel. Zrejme nechcel, aby to Jake počul. Ale on si ho i tak premeriaval. Napokon vyhlásil, že musíme ísť ešte pre veci k nemu domov a potom k nám.

„Užite si to! A viem, že pri tom myslíte na mňa!“ kričal za nami Paul. Jacob sa snažil si ho nevšímať, lebo by nás to bolo zbytočne nadlho zdržalo.

„Čo to malo byť?“ spýtal sa v aute. Vedela som, čo myslí.

„Jaredovi sa páči Bella?“ Jacob sa zamračil a pohodil hlavou.

„Dajme tomu.“

„Ale... nech ju nechá,“ porosila som. Jacob na mňa pozrel.

„Prečo?“

„Bella... myslím, že ona už nebude nikdy nikoho milovať. On je veľmi ublížil, Jake. Veľmi - oni všetci. A Jared... možno by mala začať randiť s normálnymi chlapmi... ehm, tak som to nemyslela,“ opravila som sa rýchlo. Jacob sa zasmial.

„Myslíš, že ho stále miluje?“

„Poviem to takto. Ak by sa bol niekedy vrátil, a vzal to späť, padla by mu k nohám.“

„To by bolo úbohé,“ znechutene si odfrkol Jake.

„Čo je úbohé na láske?“

„Keby ju tak miloval, neodišiel by.“

„Ale... je to takto lepšie,“ priznala som.

„Myslíš, že to spravil pre jej dobro?“ uškrnul sa Jake.

„Nie.“

„Tak,“ nadýchol sa a na tvári sa mu opäť usadil ten úškrn. „Takže vravíš normálnych chlapov? Čo keby ťa teraz jeden nenormálny zobral niekam ďaleko a niečo ti ukázal?“ Usmiala som sa.

„Ak to nezahrňuje túru, tak beriem.“ Jacob sa na chvíľu zamyslel. Bez odpovede dupol na plyn a zanedlho sme sa ocitli na pol ceste k Port Angeles.

Lenže on niekde odbočil a vošiel na nerovnú, nevychodenú poľnú cestičku, kde auto zanedlho musel zaparkovať. Vystúpila som sa poobzerala sa po rovnom teréne. Nechcela som sa sťažovať, ale toto rozhodne splňovalo predstavu o nepohodlnej túre. Aspoň už bolo teplo a výnimočne vykúkalo slnko, všetko naokolo kvitlo. Les neobyčajne voňal, listnaté stromy a plody prebili typickú vôňu ihličnanov. Jake ma chytil za ruku. Nesmelo som sa usmiala a on vyprskol smiechom.

„Keby si sa videla! Neboj sa, nebudeš musieť šliapať ani dvadsať metrov,“ sľúbil a objal ma.

Keď som si obmotala ruky okolo jeho krku, vydvihol ma do vzduchu a kráčal so mnou v náručí. Zdalo sa, že pre neho nepredstavujem skoro žiadnu záťaž. Položil ma hneď ako sme vošli hlbšie do lesa. Poobzerala som sa, lebo ma len potichu sledoval pohľadom.

„Čo je tu také zaujímavé?“ hľadala som očami po lese.

„Mimo iného – ja. Betta, chcem sa ti ukázať vo svojej vlčej podobe. Ale nezľakneš sa ma? Skôr či neskôr ma tak uvidíš, a preto by som chcel, aby si sa nebála.“ Predstavila som si obrovského vlka. Prehltla som naprázdno a pozrela mu neochvejne do očí. Pravda bola, že som skutočne bola zvedavá.

„Dobre,“ pritakala som. Zdalo sa, že môj pohľad obsahoval všetko čo mal, lebo Jacob sa viac nebránil.

Rozbehol sa odo mňa preč. Zastal až dobrých – podľa mňa zbytočných – dvadsať metrov ďalej. Zhlboka sa nadýchol. Stál mi chrbtom, a preto som mu do tváre nevidela. A potom sa, zrazu, premenil na vlka. Bolo to príliš rýchle, niečo ako keď sa liahne tvor na svet. Nestihla som si všimnúť ako úzko za sebou nasledovali drobné zmeny, ktoré sa zväčšovali a už predo mnou stál hotový, veľký vlk.

Nemohla som inak ako žasnúť. Bol... prekrásny. Majestátny, krásne zafarbený vlk. Jeho srsť bola červeno-hnedá a lesklá, vláčna už na pohľad. Hranaté hnedé oči – ako by presne Jakeove oči -, boli plné radosti. Mal dlhý chvost a vysoko stojace uši. Bol rozkošný, ale zároveň veľmi podmanivý takým zvláštnym spôsobom. Je to môj Jacob v tele vlka. Je to zvláštne, ale hodí sa to k sebe až neuveriteľne.

Pomaly som pristúpila a naťahovala som ruku pred sebou. Už keď som bola od neho len dva kroky, zakopla som o koreň stromu. No spadla som do mäkkého. Jacob ma zachytil, ľahol si predo mňa na zem a ja som dopadla do jeho kožucha. Zasmiala som sa. Pohladila som ho po hlave z časti ako zviera, z časti ako človeka. Nenamietal, len slastne zavrel oči.

„Jake, je to čudné! Ale si to ty, však?“ Jacob dva razy jemne štekol a pohadzoval hlavou dopredu a dozadu, akoby prikyvoval. Naklonil sa a hlavou ma silno štuchol tak, že som sa zrazu ocitla na jeho chrbte. Ledva som sa zachytila a on sa postavil. Bol hrozne vysoký, keď som mu sedela na chrbte.

„Jake! Jake počkaj, čo to... á!“ kričala som. Jacob sa, samozrejme, rozbehol. Tuho som mu obmotala ruky okolo hrubého krku.

Bežal lesom besne a divoko, ale veľmi svižne. Lenže na mňa to bolo príliš, radšej som oči tuho zavrela. Počula som, ako pod jeho ťažkými labami praskajú aj pevnejšie konáre. Ale Jacob si to očividne užíval. Uvedomila som si, že spomalil a keď som sa opovážila otvoriť jedno oko, Jake stál na maličkej čistinke, sotva dva krát tri metre. Rýchlo som zoskočila dole, ale kolená sa mi podlomili. Jacob zakňučal a začal sa o mňa obtierať.

„Jake, je to rozkošné, ale mohol by si sa premeniť?“ zaúpela som. Jake sa okamžite rozbehol preč. Hryzla som si do pery. Dúfam, že sa neurazil. Tešil sa, ako sa mi ukáže vo vlčej podobe, ale keď ono je to také čudné!

Lenže vtedy už ku mne z lesa bežal Jacob - človek, naľahko oblečený len v jedných šortkách. Preglgla som, lebo ma jeho polonahé telo dosť prekvapilo. Zažmurkala som. Ešte som ho nevidela bez trička, nie odkedy sa premenil, a naposledy bol ešte značne menší.

„Takže sa ti viac páčim ako človek?“

„Ehm... prepáč. Je to trochu nezvyk. Možno sa to zmení, nič si z toho nerob,“ hovorila som a klopila pri tom pohľad. Jacob ma chytil za sánku a vytiahol mi hlavu hore. Začervenala som sa.

„Betts, no tak. Prepáč, ale tričko tu nemám, iba v aute. Tam sa oblečiem.“

„Ok, ok, o nič nejde,“ mlela som rýchlo, ale neuhrala som to. Jacob sa mi smial. Prisadol si ku mne a sledoval moje reakcie, za čo by som ho najradšej nakopala.

„Prepáč, rád by som tu s tebou zostal, ale keď som sa šiel premeniť, začul som Paula. Sam ich všetkých zvoláva. Nemal by som tam chýbať,“ vysvetlil a čakal.

„Dobre, tak ideme,“ snažila som sa nemotorne postaviť. Jake ma chytil za ruku a potiahol. Ja som bola vo veľmi zlej polohe, pri svojej snahe vyšplhať sa na vlastné, že ma jeho pohyb stiahol a ja som si prisadla vlastnú nohu. Nestihla som ani zakňučať a už ma Jake vytiahol za ruku hore. Pozrel mi do tváre.

„Čo si si spravila?“ spýtal sa s obavami, ale trochu pobavene. Prevrátila som oči.

„Asi som si vytkla členok... Au!“ sykla som, keď som si chcela nohu položiť na zem. Brnela mi, a pri dotyku bolela.

„No jasné, priznaj, že sa ti len nechce chodiť,“ smial sa Jake a vyhodil si ma na ruky. Noha ma zabolela, keď poskočila vo vzduchu, a ja som zaborila prsty do Jakeových vlasov. Všimla som si, že sa usmial. Cestu, so mnou na rukách, išiel pomalšie a uvážlivejšie.

„A kedy sa vrátiš?“ spýtala som sa.

„Kedy sa mi podarí. Netuším, čo Sam chce.“

„A Paul ti to nepovedal?“ Jake sa uškrnul.

„Paul zachytil moje myšlienky a uvítal ma s tým, že sa mi vysmieval, takže ako prvé ho nakopem do zadku. Ale nezachytil som u neho, prečo nás Sam chce. Možno ani sám nevie,“ vysvetlil. Začudovala som sa.

„A za čo sa ti smial Paul?“ Jacob sklopil pohľad a líca mu očerveneli.

„To máš jedno. Myslel som len na teba,“ povedal placho a ja som sa musela usmiať. Samozrejme, rumenec ma neobišiel.

Jacob jazdil rýchlejšie ako obyčajne. Vysadil ma doma. Videla som, že nákladiačik je preč a policajné auto tiež nestojí pred domom. Jacob si to všimol tiež, a keď som ho pozdravila, zachytil ma za ruku, než som vystúpila. Pozrela som na neho. Hľadel mi do očí a jednou rukou ma pohladil vzadu na hlave, v druhej mi stisol ruku a jemne sa presunul po ramene na môj chrbát.

Naklonil sa iba kúsok a potom mi zdvihol a presunul si ma na svoje kolená. Stihla som akurát zalapať po dychu a on už priložil naše pery k sebe a jemne ma pobozkal. Nemusel veľa naznačovať, aby som sa chytila. Už dlho som mu chcela dať pusu, ale nevedela som, kedy bude správna chvíľa to urobiť. Vlastne mu môžem byť vďačná.

Možno sa niečo vo mne rozhodlo ukázať mu túto vďačnosť, alebo to bola tá prepuknutá túžba, ktorá ma donútila pustiť sa do toho naplno. Jednu nohu stačilo natiahnuť a druhú preložiť cez jeho a mohla som na ňom sedieť obkročmo a teda mu byť čelom.

Ruky mi pracovali sami a snažili sa nabažiť jeho hebkej pokožky a pery akoby ovládala nejaká majsterka zvádzania. Skutočne, nikdy by som to do seba nepovedala. Zdalo sa, že túžba je najlepšia učiteľka v takýchto veciach. Prišlo mi to ako zopár desiatok sekúnd, krátka doba... vtedy mi na kríže zafúkal studený vzduch a hneď na to bol cítiť aj na bruchu. Len na sekundu som sa odtiahla a otvorila som oči, aby som videla, že Jakeove ruky zašli až pod môj sveter. Ale sekunda bez jeho bozkov akoby bola viac, než je únosné. Hneď som sa k nemu pritisla a oplácala mu hladné bozky a dotyky.

A všetko by mohlo byť naďalej krásne, keby sa neozval Jakeov mobil v zásuvke pri mojom sedadle. Najprv som ho ignorovala, ale potom sa aj Jake upokojil. Spustil ruky a zapravil mi oblečenie, pozrel mi do tváre. Pobozkal ma na čelo a natiahol sa pre mobil. Zostala som nehybne sedieť na jeho nohách a sledovala som jeho ústa, kým zdvihol.

„Čo je? Ja viem, viem. Musel som Bettu odviezť domov, daj tomu čas – autom to trvá dlhšie. Drž hubu, ty... dobre,“ hovoril do telefónu a potom ho vypol a zahodil na zadné sedadlo. Pozrel na mňa. Usmievala som sa, nemohla som si pomôcť. Byť s ním bolo také oslobodzujúce.

„Musím ísť...“ vyklonil hlavu a pozrel na hodinky na palubnej doske. Vytreštil oči. „Už sme tu pol hodinu! Fakt musím ísť,“ povedal. Automaticky som si upravila vlasy, sveter a pomaly som z neho zliezla späť na svoje sedadlo.

„Prídeš ešte dnes?“ spýtala som sa a otvorila som dvere. Dnu sa dostal čerstvý vzduch a ja som aspoň sčasti vychladla.

„Budem sa snažiť. Aj keď v noci, prídem.“ Usmiala som sa na neho a vytrela som ruku. Pohladila som Jakea po líci a dala som mu bozk na líce.

„Potom môžeme pokračovať,“ zašepkala som ledva. Tvár mi musela celkom horieť, ale za výraz na jeho tvári to stálo. Zabuchla som za sebou a Jake odfrčal.

Pomaly som sa spamätávala a snažila sa upokojiť. Prechádzala som sa po dvore a až potom som vošla do domu. Mala som v pláne písať si domáce úlohy. Ale čo z toho bude teraz, keď mám plnú hlavu Jacoba?

__________________________

Ahoj, všetci! Som rada, že čítate moju poviedku, veľmi si to vážim, ako inak. Ale mám teraz jedno ustanovenie. Poviedku by som nerada prestala písať alebo by som ju nerada pozastavila, ale nemôžem vám ani sľúbiť, že bude napredovať ako doposiaľ. Odchádzam nasledujúci deň (18.9.) ráno na internát (kolej), a netuším, ako tam čo funguje, ako tam je alebo nie je internet, nič. Takže by som Vás poprosila o to, aby ste mi dopredu odpustili absenciu poviedky. A prosím, nezabudnite na ňu, túto poviedku plánujem dokončiť. Mám ju celú vymyslenú a sľubujem, že ju dokončím aj keby čo bolo. A ak budú prichádzať kapitoly zriedkavejšie, tak verte, že to lepšie vybaviť neviem. Ďakujem Vám za pochopenie.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 35. kapitola: