Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 26. kapitola

04.09.2011 (19:45) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1153×

Zobudila som sa na obvyklý, hrôzostrašný rev. Bella so sebou počuteľne zmietala a tak som vyskočila na nohy a bežala do jej izby. Charlie sa už neobťažoval, a ja tiež väčšinou nie, ale nechcela som, nech si ublíži.

Ako vždy, Bella zostala celá strnulá, udýchaná a vyľakaná celkom ako malé dieťa.

„Kedy sa to skončí, Bella? Trvá to už niekoľko mesiacov,“ povedala som zreteľne. Ale ona ma nevnímala, ani po mne nepozrela, nie ešte aby sa opovážila odpovedať. Len zazerala na strop a zrejme si premietala svoj sen. Svoju nočnú moru. Veľmi by ma zaujímalo, o čom sa jej stále snívalo.

Bolo neuveriteľné, ako dlho dokázala byť Bella v depresii. Horšie Vianoce ani nepamätám. Nikdy neboli prekrásne ako z filmu, ale vždy boli akýmsi obdobím lenivosti a času. Vždy som si stihla všetko zariadiť. Už minulý rok mi došlo, že to nebude ako predtým.

Vo Phoenixe to bolo ľahšie. Mama posadnutá vianočnou náladou ozdobila celý dom, nahnala nás upratovať, lenže to celé nás tak unavilo (vrátane nej), že napokon pristala na naše leňošenie.

Vo Forks mi pomohla Bella, rady sme sa zhodli na tom, že nebudeme preháňať. Mali sme malý strom v kvetináči ozdobený domácimi výrobkami. Bella poznamenala, že vo Forks je dosť ihličia, zimy, snehu a že nič vianočnejšieho nepotrebujeme.

Nie, žeby mi tento rok nebola ochotná pomáhať. Naopak, Bella vo svojom málo pohyblivom stave bola až príliš usilovná, povedala by som, že viac ako predtým a ani vtedy nebývala lenivá.

Nevedela som, prečo sa vrhala do každej práce a dokonca o ňu bojovala zubami-nechtami. Najskôr som to brala ako dobré znamenie. Ale potom som si uvedomila, o čo jej ide. Ona len zabíjala čas. Robila všetko, aj tie najhoršie práce a vôbec sa nesťažovala. Chodila stále pracovať do obchodu Newtonovcov, niekoľko hodín počas víkendov, denne varila, upratovala v kuchyni, prala, vešala bielizeň a žehlila. V jej izbe bol dokonalý priadok a v mojej a Charlieho začala upratovať tiež. Obývačka sa len tak leskla. Ale nebolo to o poriadkumilovnosti.

Udržovala sa zamestnaná tak zúfalo, že keď som sa pokúsila prevziať niektorú z povinností za ňu, presne tak ako sme sa kedysi dohodli, div na mňa nevrčala. Nie, že by bola zlá. Ale neodbytne, tvrdohlavo sa držala svojich vecí. Oponovala pomaličky, zničene a bez duše. Nebolo to o tom, že by dávala dobré argumenty. Ale jednoducho som pri nej mala pocit, že som zostarla aspoň o desať rokov. Preto som ju prenechala jej rituálnym prácam. Napokon, správala sa, akoby to bolo to jediné, čo jej zostalo.

Pred Vianocami neprejavila iniciatívu niečo chystať, a tak som sa do toho pustila ja. Vybehla som na povalu po škatule. Keď ich Bella zočila, došlo mi, že jej ignorácia nebola o prenechaní práce mne, ale o tom, že si ani neuvedomila, že budú sviatky. Síce jej výraz prekvapenia bol porovnateľný so situáciou, keď umierajúceho informujete o tom, že doma došlo mlieko. Jednoducho je mu to jedno. Ale cez všetko sa pustila do vybaľovania a snažila sa ma odstrániť. Vzala mi stromček z rúk, keď som ho niesla z terasy.

„Bella, nechaj to,“ zasyčala som na ňu.

„Ja to urobím. Odpočiň si,“ predniesla monotónne.

„Ani nápad. Sadni si,“ prikázala som jej. Jej ľadové, kostnaté prsty sa ma ale nepustili.

„Nechaj ma urobiť to,“ vzlykla. Ale ja už som bola na jej slabosť zvyknutá. Vytrhla som jej kvetináč z rúk. Končeky konárikov sa divoko rozkývali a miestnosť zaplavila prenikavá vôňa ihličia. Pripadala som si, že stojím v strede lesa.

Belle sa nahnali slzy do očí a vyletela hore schodmi. Bol to obrovský rozdiel oproti jej typickej zombie chôdzi. Dlho som sa zamýšľala, ale nedošlo mi, čo sa stalo. Jedno bolo isté. Nerozplakala som ju ja, ani moje slová. Bola to spomienka, to viem iste podľa jej zastretého pohľadu.

Napodobila som svoju sestru posledný deň prázdnin. Jacob bol stále u sestry Rebecci mimo štátu a ja som si vyložila nohy na okno a čítala som si knihu. Konečne na mňa prišiel rad prečítať si Rómea a Júliu aj Búrlivé výšiny. Bella tieto svoje srdcovky po Edwardovom odchode vylúčila navždy zo svojej knižnice. Na nič som sa nepýtala, ale bolo mi to jasné, keď som ich našla hodené medzi starými, športovými novinami.

Práve som sa smiala, keď mi Bella nehorázne pripomínala Catharinu Lintonovú. Aj tá sa trápila tri dni hladom, keď bola nešťastná z lásky. Až na to, že potom smrteľne ochorela a umrela. Napadlo ma, že je to možné. Ak sa skutočne dá z nešťastia umrieť, a nielen v romantických knihách, Bella sa tomu blíži. Neveľmi sa líšila od knižného popisu Cathariny v posledných dňoch. Len správaním o niečo málo, Bella zostala introvertkou.

Moje úvahy prerušil buchot v izbe spomínanej. Začudovane som ta otočila hlavu. Keď sa buchot zopakoval, zložila som knihu a pomaly sa snažila postaviť. Vtedy sa ozval aj krik.

„Bella, Bella, zlatko, pokoj,“ počula som hlas Renée. Vedela som, že má mama prísť počas sviatkov, ale netušila som, že práve dnes. Vybehla som za nimi, no nikto si ma nevšímal.

Ocko stál pri okne a presúval pohľad z jednej na druhú. Bella stála zhrbená, oblečená v domácich šatách, kostnaté, slabé ruky zvierala v päste. Mama držala ruky pred sebou, na ramene prevesenú prázdnu cestovnú tašku a bola blízko pri Belle.

„Nikam nejdem,“ ozvala sa Bella cez zuby. Jej monotónny hlas vystriedala očividná zúrivosť.

„A dosť! Takto to ďalej nejde! Pozri sa na seba!“ vyčítala jej mama a pristúpila ku skrini. Otvorila ju, ale než stihla zachytiť jediný kus oblečenia, Bella sa prihrnula, odtisla mamu a dvere silno zatresla. Tak toto bol ten zvuk, čo som počula.

Ocko bezradne stál, nechápal, čo sa robí. Asi nevedel, či sa má tešiť alebo obávať. Bella si podobnú hrubosť proti mame nikdy nedovolila. Renée sa pozrela bezradne na mňa.

„Chcete Bellu vziať na Floridu?“ domyslela som si.

„Áno. Musí od tohto odísť, inak sa tu zblázni. Na novom mieste príde na iné myšlienky,“ vysvetľovala mama mne, ale zároveň aj Belle. Tá hľadela do zeme a tisla zuby k sebe.

„Nikam nepôjdem! Chcem tu zostať,“ vyjadrila sa Bella jasne. Rodičia sa na seba pozreli. Ocko si odkašľal a posunul sa o krok bližšie.

„Ehm... Bells...“ Vyzeral, že tuho premýšľa. „Mala by si to uvážiť. Edward sa nevráti,“ povedal pomaly. Ale jeho slová prehlušila Bella. Hneď, ako vyslovil prvé dve písmená jeho mena, začala vrieskať ako zmyslov zbavená. Mama sa vyplašene pozrela na ocka a pribehla k Belle, ktorej sa podlomili kolená. Bella si tisla kolená k hrudi a húpala sa na mieste. Plakala od rozrušenia a Charlie sa chytil za hlavu, druhou rukou si zakryl ústa a bezmocne sledoval svoju dcéru. Mama Bellu objímala zozadu a bozkávala ju do vlasov.

„Dobre, zlatko, ako chceš. Nikam nepôjdeš, veď sa môžeš slobodne rozhodnúť. Len sme chceli, aby si vedela, že je tu tá šanca.“ Počula som Renée šepkať Belle do ucha. Odšuchtala som sa z izby s rovnakým pocitom bezmocnosti, aký mal iste Charlie.

V tú noc Bella kričala zo sna oveľa bolestnejšie ako predtým. A ja som už pochybovala, že je to možné...

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 26. kapitola: