Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 23. kapitola

Twilight panenky barbie :)


Twins - 23. kapitolaAhojte priatelia! Tak pre začiatok sa Vám chcem veľmi, veľmi ospravedlniť, že som nepridávala kapitoly a nenapísala Vám, že to tak bude. Za prvé, nebola som na dovolenke, nebolo to dobrovoľné, že som nemohla písať. Napadlo ma, že by som mala napísať sem a ospravedlniť sa Vám, ale nenapadlo ma kam a ako to vlastne povedať. Každopádne sú aj dôležitejšie veci ako poviedky, to všetci vieme. Teraz Vám prinášam kapitolu, ktorú som písala pri zotavovaní, preto ju ospravedlňte, nie je práve dokonalá. Zvyšok vysvetlím pod nasledujúcou kapitolou pre tých, ktorých to zaujíma. Chápem, že teraz nebude kapitola až taká čítaná, keď dlho nepribudla. Ale stále Vás žiadam o komentáre. Vaša Janeline.

Úplne vyčerpaná som dobehla do jeho izby. Uľavilo sa mi, keď som videla ako sedí na posteli a namrzene pozerá cez okno. Nadskočil, ale keď ma zbadal, do tváre sa mu nahrnul ten zamračený výraz.

To som ešte netušila, čo mu sadlo na nos.
Celú večnosť mi trvalo presvedčiť ho, aby mi to prezradil. Odmietal ísť von za zábavou, čo ma šokovalo. Na oko som nedbalo zahlásila, že idem bez neho, čo ho dosť pobúrilo a priam ma poslal preč.

„Jacob, nebuď ako malý,“ zahlásila som rozčúlene.

„Asi v tom je ten problém... som primladý na tvoju partu...“ zaklincoval. Vytlačil ma von a zavrel za mnou dvere. Bola som zúfalá od hnevu. Billy na mňa pobavene pozrel. Otočila som sa k dverám Jakeovej izby.

„Nič som neurobila a ty to dobre vieš. Ak je ti trucovanie milšie ako čas so mnou, maj sa!“ zakričala som do dreva čo najhlasnejšie som vedela. Chcela som si byť istá, že ma počul.

 

Celý večer sa ani tak, ani onak neukázal. Chýbala mi jeho prítomnosť, taká prirodzená najmä pre La Push. Ako by mi chýbal kúsok, ktorý je mojou súčasťou. A jeho kamaráti zo školy, a Jessica s Lauren sa ma na neho vypytovali. Uhrala som to zakaždým do outu. Ale nedovolili mi zabudnúť, že tam Jake nie je. Ak to vôbec bolo možné.

Lenže moje problémy neskončili po nasledujúcom zvonení budíka. Nastavila som ho až na desiatu ráno, len ako istotu, aby som nespala pridlho, keď už nemusím vstávať. Predošlú noc som aj tak prišla neskoro, hoci to stálo za to. Mike ma celý čas otravoval, ale objavila som zvláštnu slasť z Jessicinho hnevu a Laureninho výsmechu pre jej osobu, ktorý medzi kamarátkami spôsobil vojnu. A ja som mala svoju pomstu. Zdá sa, že Jakeova prítomnosť zo mňa robí lepšieho človeka... keď sa nudím, vyžívam sa v pomste.

A práve preto som možno mala toho rána zlý pocit. Zošuchtala som sa dolu, nabrala som plný pohár vody a tretí dúšok som vypľula naspäť do pohára. Ohrnula som nos nad ockovými raňajkami a celú dobu som sa chlácholivo držala za žalúdok.

„Ty si včera pila alkohol?“ hádal Charlie a mieril na mňa mastnou lyžicou, s ktorou prevracal vajíčka.

„Ja nepijem,“ ubezpečila som ho. Ocko nás stihol ešte ako desaťročné varovať pred alkoholom tak, že nám poslal poštou obrázky z autonehôd, ktoré spôsobil alkohol za volantom. Skončilo to tak, že nám mama tie fotky zatrhla a celú hodinu kričala na ocka po telefóne. On nám i tak večer zavolal tajne a stihol nám hrôzostrašne vysvetliť, aký je alkohol diabol.

Dlho trvalo presvedčiť ocka, svojou zarytosťou a nedostatkom informácií potrebných na nové argumenty mi pripomenul Jake. Žalúdok sa mi nechutne pohol a ja som bola už už vo svojej izbe. A preto sa to stalo. Jakeovi som volala, ale odmietal ma celý týždeň. Ja som na oplátku odmietla Mikea, ktorému som údajne sľúbila, že mu ten koláč pripravím hneď nasledujúci deň. Beztak za to mohol on, nech už Jacob rieši čokoľvek.

Nevedela som, čo si počať s toľkým voľným časom. Raz som zašla aj sama do La Push, prechádzala som sa po pláži, hoci mrholilo. Ale Jakea som nestretla, dúfala som v to, ale nevyšlo mi to. A tak som sa chopila jediného dobrého nápadu, ktorý sa ku mne dostal.

Bol Pondelok ráno a len osem hodín, keď som sa vychystala. Vďaka nič nerobeniu som chodila spať zavčasu. V noci som počúvala hudbu, aby som sa necítila taká opustená. A tak som teraz vstávala zhruba tak, ako počas školy.
Keď som vystúpila pred obchodom, Mike ma zarazene vítal posunkami z výkladu. Vstúpila som dnu.

„Ahoj Mike. Máš tu rodičov?“

„Čo také potrebuješ?“ reagoval zarazene.

„Chcem tú prácu, ktorú si mi spomínal. Mám kopu času brigádovať a aspoň si zarobím.“ Mikeov výraz sa razom zmenil. Za mnou sa otvorili dvere kancelárie a obaja sme sa tam rýchlo otočili. Môj nadšený, sebaistý výraz stuhol. Bella stála predo mnou v novučičkej, krikľavej uniforme predajcu. Mike nahlas prehltol.

„Dobrý, vy musíte byť Elisabeth,“ ujala sa slova Mikeova mama, už od prvého momentu jasná biznismanka.

„Mami, nemôžeme zamestnať aj Bettu? Ja som jej vlastne tiež povedal o tej práci... je to fér,“ pustil sa do nej Mike. Očividne mu bolo ľúto, že to takto dopadlo.

„Ani nápad. Kto skôr príde, berie. Vy ste u nás chceli pracovať? Môžete zaskočiť za Isabellu, keď nebude môcť prísť.“ Pokorne som prikývla. Bella sa placho usmievala a Mike sa púšťal zas do mami, ale tá ho ignorovala a poslala ho zaškoliť Bellu. Rýchlo som sa odzdravila a vyšmykla sa von čo najskôr.

Napokon som si našla prácu ako čašníčka v bistre vo Forks. Bola to horšia práca, ako u Newtonovcov,  ale nič lepšie som nemala. Stretávala som pár známych, ale našťastie väčšina spolužiakov uprednostňovala večerať mimo mesta a tak som nebola až tak na očiach. Väčšina zákazníkov sa pýtala na ocka, mamu a Bellu. Bolo to otravné a nudné, ale ja som si držala profesionálnu tvár milej čašníčky.

Mala som práve po prvej šichte, robila som dlhý a krátky týždeň, po päť hodín denne. Prišla som domov a hodila sa na posteľ, keď zazvonil telefón, ktorý som mala konečne zavedený do izby.

„Ahoj Betts, tak čo vyrazíme zajtra niekam?“ ozval sa Jacob. Bola som úplne nadšená, že konečne volá. Hovoril rovnako ako vždy, ale v jeho tóne som postrehla zmenu. Najprv som niečo šťastne koktala.

„Ale.. nemôžem. Robím. Mám voľno až...“

„Tak nič. Čau,“ povedal a hneď na to položil. Nemohla som veriť vlastný ušiam. Mala som chuť zavolať naspäť a úplne mu naložiť, povedať mu, že konečne zavolá a chová sa takto. Ale on si zrejme myslí, že pracujem u Mike, ako som mala. A určite je stále urazený. Ako dlho to ešte môže trvať?

 

Rozhodla som sa zavolať mu večer po šichte a povedať, že mám voľno. Vymýšľala som čokoľvek neodolateľné, len aby ma nemohol odmietnuť. A tak som sa samovražedne pustila do sľúbenej túry.

Čas s Jacobom mi ubiehal rýchlo ako vždy. Choval sa len o niečo strohejšie, ale ja som v tom nemienila rýpať, nie, kým je všetko relatívne v poriadku. Z túry som rýchlo urobila sedavú záležitosť a Jakea som napokon obmäkčila.

Stretávali sme sa zopár ráz do týždňa, hoci to nebolo podľa mojich predstáv, bola som rada. Už to nebolo ako stáť na jednom kameni, obkolesená oceánom, s hrejúcim Jacobom, ktorý mi rozprával indiánske uspávanky. Nebolo to ako vtedy, na vlnách polosna, polo rozprávky. Jacob mi zasnene nehovoril už vôbec nič, bol omnoho mĺkvejší. Možno rapídne dospieva a ja som to tolerovala. Chýbal mi Jacob ako moja spriaznená duša, čo ma drží pevne za ruku a nepustí. Ale na druhej strane mi nechýbal Jacob, ktorý ma drží za ruku, kľačí pri tom a vyznáva mi lásku. Uvedomila som si, že je to dvojsečná zbraň. A že si musím vybrať, čo je mi cennejšie. Mne samej sa nepáčila podvedomá odpoveď môjho ja... ignorujem to, čo si o tom myslím len preto, že to teraz nemám. Ľudia sú hlúpi, nepoučiteľní. Vždy chcú len to, čo nemajú.

Čas plynul o niečo pomalšie, ale mne to vyhovovalo. Zdalo sa, akoby celý svet zastal a všetci zostali rovnaký. Bella, Edward, ocko, ja, Billy. Len Jacob sa menil a preto sa mi strácal. Tolerujem však jeho cestu. Užívam si čas, ktorý mi prenechá a bavím sa.

Našťastie je koniec leta a ja konečne pôjdem do školy. Rada by som vedela, čo bude robiť Jacob, ale on nepremýšľa nahlas. Už nie. Dúfam, že pôjde do školy ako má. U nich v rezervácií je to celé trochu inak.

Bolo to dosť nečakané, keď som sa niektorý deň zobudila na rachot na chodbe. Počula som hlasy. Ocko by mal ísť do práce a on sa nás vždy snaží nezobudiť.

Posadila som sa a mračila sa do tmy. Dvere mojej izby sa otvorili a ja som si zakryla oči pred svetlom. Niekto prebehol k oknu a vytiahol roletu, takže dno vpadlo tiež denné svetlo. Nie že by svietilo slnko, ale chvíľu trvalo, kým si na to moje oči zvykli. A keď sa tak stalo, ocko už sedel na mojej posteli a silno ma stískal za ramená.

„Všetko najlepšie miláčik!“ volal. Rýchlo som pozrela na Bellu, nesmelo sa usmievala opretá o rám dverí. Celkom som zabudla, že máme narodeniny. Vypadlo mi to. Samozrejme mi to nikto nepripomínal, Charlie vedel, že sa týmto dátum nemá príliš oháňať a Bella o tom nechcela počuť rovnako ako ja.

„Ďakujem ocko, nie, čo to je?“ Odstrkovala som krabicu previazanú fialovou stuhou, ktorú mi tisol na hruď.

„Čoby, darček,“ smial sa. Bella ma očividne ľutovala. Odtisla som ďalší pokus o odovzdanie darčeka.

„Ty si si ho vzala?“ spýtala som sa. S Bellou sme mali už ako deti dohodu, že rodičom nebudeme pridávať náklady na darčeky. Na Vianoce, narodeniny a ani iné sviatky, ktoré aj tak fungovali len na zvýšenie predaja obchodov. Vždy sme sa snažili udržať ich pokusy utrácať peniaze, ktorých už tak nemali nazvyš, a často veľmi úspešne.
Bella sa veľmi nespokojne zahľadela na krabičku v Charlieho rukách a rezignačne prikývla. Pomaly som si prezrela ockov odhodlaný výraz a prevzala si od neho darček. Bol skutočne pekne zabalený a tak som uhádla, že v tom mala prsty aj René. Kam sa podeli naše dlhoročné snahy? Asi sme upustili a oni si zmysleli, že sa niečo zmenilo. Odteraz na to budeme musieť ísť rovnako tvrdo.
Stiahla som stuhu a otvorili krabičku. Bol v nej fotorám, veľký, tenký, drevený. Ale musel byť drahý. Drevo bolo ebenové, pravé, cítila som jeho vôňu. Neviem čím to bolo, ale pripomínalo mi Forks aj Phoenix zároveň. Strany rámika boli akoby obrastené brečtanom – drevom namaľovaným aby tak vyzeralo. Zlaté pásy zvýrazňovali celok, pritom to bolo veľmi pekné a osobité.
Prstami som pohladila rámik a zdvihla hlavu. Doslova mi to zobralo dych.

„Je to spoločný darček. Bella má foťák a keď na Vianoce príde René, dáte si tam rodinnú fotku,“ prehovoril ocko spokojne. Rýchlo som hlavu zase zložila, lebo sa mi do očí nahrnuli slzy.
„Nepáči sa ti?“ zľakol sa Charlie.

„Ale, jasné, že sa mi páči. Je to veľmi originálne. Dokonca vám to ani tak nezazlievam. Ďakujem ocko,“ naklonila som sa a objala ho. Videla som, ako si Bella utrela líce a zúfalo sa zahľadela von oknom. Ale nebo plakalo tiež.

 

Keď som vystúpila na parkovisku a všetci spolužiaci si na mňa ukazovali, začala som niečo zlé tušiť. Prebodla som pohľadom Bellu, stojacu pri Cullenovom aute. Rýchlo som pohľad odvrátila, tí dvaja na seba totiž zazerali lačne ako hladné mačky. Celé leto boli neprestajne spolu, okrem noci. Aj keď... tuším, že to tak nevinné nebolo. Myslím, že Cullen by bol schopný sa k nám dostať nepozorovane. A keď ich teraz vidím, nepochybujem, že by takúto príležitosť využil.

Pevne som dúfala, že Bella drží svoj názor ohľadom narodenín a nikomu o tom nepovedala. Prečo na mňa teda tak zazerajú a kývajú mi? Narodeniny. Mne nepripadá dôležité robiť prehnané oslavy, prijímať gratulácie od ľudí, ktorí ma ledva poznajú, ale hlavne, že mi gratulujú. Vždy mi to pripadalo zbytočné a na viac, nerada som na seba pútala pozornosť. Bolo mi doslova nepríjemné prijímať gratulácie od ľudí, tváriť sa, že neexistuje žiarlivosť, zloba a nenávisť len kvôli tomu, že je výročie môjho narodenia. A bola som rada, že v tomto so mnou Bella súhlasí. Väčšinou sme v škole držali svoje narodeniny v tajnosti.

„Nepodarí sa ti utiecť,“ ozval sa hravo známy hlas. Otočila som sa nadšená, prekvapená a rada, že nemusím ísť ku kývajúcej parte.

„Jacob, čo ty tu robíš?“ vypískla som trochu hlasnejšie, ako som plánovala. Jacob si priložil ruky na uši a zasmial sa.

„To je predsa jasné. Nezabudol som na teba – priniesol som ti darček,“ povedal. Striaslo ma. Jacob si ma nechápavo premeral. „Máš predsa narod-“

„Pst! Ticho!“ zasyčala som. Jacob sa až zľakol ale potom sa zase zasmial. Priložil si prst pred stisnuté pery a druhou rukou šmátral vo vačku. Vytiahol niečo, ale schoval to v dlani.

„Zavrieš oči, alebo ti to mám dať len tak?“ spýtal sa.

„Jacob, dúfam, že si veľa neutratil,“ zúfala som si. Rozmýšľala som na tým, koľko môže mať taký mladý Jake príjem. Každopádne určite utrácal peniaze svojho otca a to bolo snáď ešte horšie. Nedočkavo som natiahla ruku. Zaprisahala som sa, že ak je to niečo drahé, vrátim to, a potajomky dám Billymu peniaze. Jacob mi dosť nechápavo položil do ruky niečo jemné a ľahké.
Pozrela som sa tam. Bol to kožený náramok. Tenké vlákna spletené v akomsi zložitom vrkoči, na niektorých boli drobné korálky z dreva s takými detailmi až sa mi to zdalo nemožné. Ďalej fialové kamene - ametysty - navlečené na koži, s nimi tmavočervené a zelené korále s drsným povrchom, akoby z mušlí. Končilo sa to klasickým zapínaním. Náramok som si pritiahla pred oči a kontrolovala drevené korálky. Boli na nich vyryté detaily, rôzne zvieratá, vlci, srny a jelene, dokonca ľudia, lesy a na jednej bola vlna.

„Jacob, to je úžasné. Odkiaľ to máš? Nie z toho indiánskeho obchodu z Port Angeles?“ spustila som. Hneď ako som uvidela Jakeov výraz, uvedomila som si, že som povedala hlúposť.

„Jasné... nie, Betta. Vyrobil som to. Kúpil som zvlášť kožu a ametysty. A tie drevá, tie som vyrezal sám. Pozri, máš tu všetko, čo ti môže pripomínať Forks.“ Ukazoval mi jednotlivé korále aj s popisom.

„Jacob, to je úžasné. Ako si to dokázal urobiť také maličké?“

„Je na to jedna veľká lupa,“ zasmial sa. Nadšene som na neho pozrela. Natiahla som ľavicu a podala mu náramok, aby mi ho upevnil. Potom som si ho ešte raz obzrela a nadšene som sa Jacobovi hodila okolo krku. Bolo mi jedno, že na mňa všetci zazerajú, aj že sa budú pýtať. Ten darček bol skutočne dokonalý. Väčšmi ma tešilo, že neutratil, ale to, že to vyrobil sám pre mňa veľa znamenalo. Nikdy som nedostala darček vyrobený ručne, z vlastnej vôle a navyše pekný. Možno toto bolo to odkryté tajomstvo. Nevadilo mi dostať darček a nebolo to len tým, že mi bol Jacob blízky.

„Ty si urobil niečo úžasné. Jake, ja mám radosť, že som to dostala, to je neuveriteľné!“ mlela som a pritom ho stále stískala.

„Ty si fakt čudná,“ zamrmlal.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 23. kapitola:

 1
12.09.2011 [20:00]

ada1987 Emoticon Emoticon

5. peabody
30.08.2011 [21:25]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Hejly
30.08.2011 [19:20]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. lai
30.08.2011 [18:27]

dokolaná kapitola!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon a hlavně, že je ti už líp Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Zdenuše
30.08.2011 [18:15]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 30.08.2011 [17:43]

Bože, ja som taká šťastná, že je konečne pokračovanie. Dúfam, že Ti už je lepšie, keď si sa liečila. Krásna kapitola, mimochodom, ako vždy. Jake ju asi núti prijať to, že ho má trochu viac rada, ako si myslí. Ale to je len môj dojem, veľmi prosím, rýchlo pokračovanie Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!