Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Twins - 2. kapitola

08.07.2011 (09:45) • Janeline • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1294×

Dážď o niečo ustal, keď som smerovala na obed. Spoločnosť mi robila už niekoľký deň Jessica. Rozprávala mi o sebe prvé posledné a neustále po mne pokukovala, skoro ako keby sa chcela presvedčiť, že ju stále počúvam. Bola som jej za to vďačná. Po iné dni by mi asi prišlo nudné počúvať už niekoľko hodín o tom, čo sa Jessice stalo pred dvoma rokmi na dovolenke s rodičmi, alebo chápať jej rozlíšenie toho čo je trápne a čo nie. Dnes som bola vďačná, že bola so mnou. Ľudia na mňa toľko nezízali a taktne obchádzali pokusy osloviť ma a privítať nás vo Forks, keď videli, že vediem nekonečný rozhovor s Jessicou.

Keď sme vstúpili do jedálne, rozhliadla som sa. Toto bolo počiatočné gesto každého, kto vošiel. Ja som hľadala len jeden cieľ. Bellu. Ak tu je, chcem vedieť kde, aby som som sa mohla držať ďalej. Bol štvrtok a Bella tu vo štvrtok bývala skôr ako ja. Teraz jej však nikde nebolo. Pre seba som pokrčila ramenami a pomaly si razila cestu za Jessicou, ktorá sa nahlas sťažovala na preplnenú jedáleň.

„Fuj, to si zas pochutnáme,“ poznamenala nad špagetami. Konkrétne, toto jedlo som tu už zažila raz. A tak som napodobila Jess a obišla vydávací pult. Kúpila som si limonádu a pobrala sa ku stolu, kde som zvyčajne sedela. Z diaľky som skontrolovala, či je tam voľné miesto aby som sa vyhla trapasu. Pri stole sedel Mike, Jessica a Angela, Lauren a Tayler. Kedže tam neboli Eric ani Bella, boli dve miesta voľné.

Predierala som sa davom k stolu s hlavou zvesenou, aby som príliš nepútala pozornosť. Bolo to ťažšie ako s Jessicou. Ona a jej neustále hundranie prilákali vždy dosť pozornosti a ľudia väčšinou ustúpili z cesty. Takto si ma nikto nevšímal, na druhú stranu to znamenalo, že môj plán vychádza dobre. Musela som konať. Zdvihla som hlavu a postavila sa na špičky. Naťahovala som krk, aby som videla, či idem správnym smerom. Vtedy som si všimla stôl v rohu. Sedeli tam ako inak Cullenovci. Zazerali všetci mojím smerom. Striaslo ma, hoci bolo nemožné, aby pozerali na mňa. Museli by mať dokonalý zrak, aby ma vôbec zazreli v tom vodopáde spolužiakov. A tiež som dosť pochybovala, že by som ich zaujímala. Zrejme si len robili výhľad na pult so šalátmi.
Konečne som sa dopracovala k stolu a než som sa stihla spýtať, či si smiem prisadnúť, Mike odskočil od stola a vysunul pre mňa stoličku. Rozpačito som sa usmiala.

„Nech sa páči, Madam!“ štebotal. Prikývla som a v hneď na to som stuhla. Všimla som si Jessicin nesúhlasný, pobúrený pohľad. Už nedávno som zistila, že má na Mikea zálusk. Ale ja som sa mu predsa neprosila, aby ma obletoval. A snažila som sa s ním neflirtovať a ani nerobiť nič, čo by to pripomínalo. Tiež som mu, samozrejme, nechcela ublížiť a byť k nemu zlá. Ale keď som videla Jess ako sa dotknuto hrá s jedlom a hypnotizuje tanier, rozhodla som sa, že to predsa len budem musieť urobiť a na rovinu naznačiť Mikeovi, že nemám záujem.

„A kde máme Bellinku?“ spýtal sa Mike. Zrejme pokračoval v začatej konverzácií, ktorú som s ním nevedomky viedla. Jeho otázka ma prekvapila. Zdvihla som obočie a zamyslela sa.

„Možno niečo má,“ poznamenala som a už som ľutovala, že nemám obed. Mohla by som sa zabaviť hraním sa s jedlom tak ako Jess. Odpútala by som nechcenú pozornosť.

„Ani Eric tu nie je, že by boli niekde spolu?“ povedala Lauren svojím dievčenským hláskom. Znelo to afektovane, ale Lauren tak znela stále. Zdalo sa však, že nie len mne neušlo, ako veľavýznamne to poznamenala. Mike sa vystrel a obzrel si rýchlo celú jedáleň. Potom spýtavo zazeral na mňa. Usmiala som sa a odpila si z limonády. Mike si odkašľal a nenútene spustil: „A, tvoja sestra... ona a Eric? Oni... spolu...“ Opäť mi obočie neovládateľne vyletelo hore. Prečo tu bľaboce, keď pred chvíľou flirtoval so mnou? Jessica ho zabije. Nemusela som na ňu ani pozrieť, aby mi toto bolo jasné.

„Ja neviem.“ Pokrčila som plecami. A to bola pravda. Za posledný týždeň som, okrem pozdravu s Bellou hovorila iba raz a aj to sa ma pýtala, či budem večerať. Za prvé, ja som mala veľa úloh. Mala som vo Phoenixe kamarátov - síce len dvoch a nie bohvie akých, ale trávila som s nimi veľa času, keďže sme sa pravdepodobne videli naposledy. Tým som zameškala školu a musela som veľa doháňať. A za ďalšie, Bella bola akási čudná. Bola tichšia, napätá, akoby ju niečo trápilo a to pre Bellu znamená len jedno. Praje si, aby sme do toho nestrkali nos. A pre dobro svoje i jej som preto žiadne aktívne kontakty nenadväzovala.

„Ty nevieš, čo je s tvojou sestrou?“ spýtala sa neveriacky Lauren. Len mňa tak irituje ten jej tón?

„Ehm, nie som si istá. Nie sme už spojené pupočnou šnúrou, ona má svoj život.“ Lauren sa na mňa zamračila. Ksichtila sa mi rovno do očí a nie tajne, ako to robili iní. Pokrútila som hlavou a otočila sa na stoličke tak, aby som na Lauren nevidela.

„Takže buď sú spolu, alebo je s Cullenom. Ak mám tipnúť, na Cullena nemá,“ hovorila nahlas Lauren bez hanby. Radšej som sa na ňu nepozerala. Mike na stoličke sa opäť zvrtol a pozrel na stôl, pri ktorom sedeli Cullenovci. Aj ja som ho skontrolovala. Jeden chýbal. Ten najmladší, Edward.

„Myslíš, že je s Cullenom?“ otočil sa na mňa Mike.

„Neviem,“ zamrmlala som. Mikeovi to nestačilo. Vyzeral, že ho to znepokojuje ešte viac ako to, že Bella možno trávila obednú prestávku s Ericom. Na moje šťastie zazvonilo. Nemala som ani najmenšiu chuť vysvetľovať komukoľvek ako sa naše vzťahy s Bellou skutočne majú. Všetci predpokladali, že spolu sedíme po večeroch v izbe, pijeme džús a pletieme si vlasy. A pritom si rozprávame historky zo školy, neodmysliteľne sa, samozrejme, rozprávame o každom chlapcovi z okolia. Až ma tak striaslo pri tej absurdnej predstave. Mike ma nenechal chladnou, keď ma na chodbe dobehol, aby mi potvrdil, že moja predstava je správna.

„Počuj, nevravela o mne Bella niečo?“ spýtal sa. Je teraz sa správna chvíľa zlomiť mu srdce?

„Vieš, Mike, nie som si istá. Si pre mňa kamarát a jednoducho ťa takto nevnímam, aj keby mi o tebe niečo také povedala. Asi nie som schopná čítať medzi riadkami ak ide o teba.“ Prižmúrila som oči a sledovala jeho reakciu. Našťastie sa stalo to najmenej horšie, čo sa mohlo. Mike sa cítil asi trápne. Očervenel ako paprika, ruka mi vystrelila k zátylku a on nepočuteľne zamrmlal niečo o kope domácich úloh a pobral sa chodbou, čo najďalej odo mňa, hoci ho čakala naša spoločná hodina.
Výborne, tak na toto mám talent.

S malou dušičkou som nesmelo prešla hlavným východom. Neveriacky som pozrela na oblohu. Prvý raz za týždeň prestalo pršať! Samozrejme zostalo sychravo, chladno a vzduch bol príliš vlhký, ale voda bola len v kalužiach na zemi. Veselo som si vykračovala k autu. Prvý raz som nemusela vonku podávať maratónske výkony. Bella už sedela za volantom a mala naštartované. Rýchlo som nasadla a auto sa rozbehlo. Bella išla presne sedemdesiat päť, najviac, ako mohla. Neprehovorila ani slovo. Snažila sa pôsobiť normálne, ale mne sa zdala napätá. Akási nedočkavá.

Keď sme vystúpili pred domom, Bella sa na mňa usmiala.

„Hm, aha, kto je tu!“ Ukázala na niečo pred nami. Pozrela som ta na nejaké staré auto, ktoré pre istotu ani nemalo značku. Bol to tiež pickup, ale v lepšom stave ako ten náš.

„Kto je to?“ nechápala som.

„Blackovci,“ vysvetlila. Pochopila som. Počula som o Chrlieho priateľovi Billym. Spomínal, že nás prídu pozrieť hneď, ako sa bude dať dostať autom z rezervácie - kvôli záplavám. Ten „slnečný“ deň zrejme nastal dnes.

Nikdy som nemala rada návštevy, najmä nie ľudí, ktorí ma nepoznali. Znamenalo to vypytovanie sa, dlhé chvíľky rozprávania a na to som nemala čas ani náladu. Stále som mala priveľa úloh, než aby som mohla beztrestne robiť čokoľvek iné. Aj kvôli tomu po tieto dni vždy varila Bella.

Vošla som dnu hneď za Belliným zadkom a napodobila jej tichý pozdrav. S ockom sa ku nám otočili ešte dve usmievavé tváre. Billy, ako som predpokladala, sedel vo svojom vozíku, mal na nohách zdobenú deku a na hlave klobúk. Tmavé oči mal veselé a pohľad do nich bol hrejivý. Vedľa neho stál zrejme jeho syn. Priznám sa, že som čakala nejakú pani Blackovú, a nie ich syna. Tento bol asi tak vysoký ako ja, mal dokonca skoro rovnako dlhé vlasy po plecia, červenkastú pleť a biely úsmev na ňom žiaril. Oči mal rovnaké ako jeho otec, ako dva čierne chrobáčiky, ale jeho pohľad nebol taký hlboký. Bol ľahkovážny, veselý a bezstarostný. Presne ako tento chlapec.

„Bella, Betta, pamätáte si na Billyho a Jakea?“ spustil Charlie. Nadvihla som obočie. Zrejme to bola len rečnícka otázka, keďže ja som si na nikoho z nich pamätať nemohla.

„Ahoj,“ pozdravila Bella s úsmevom. Otočila hlavu ku mne a Charlie sa na mňa tiež starostlivo pozrel.

„A vlastne, Betta je tu prvý raz. Billy, moja druhá dcéra Betta.“ Pristúpil predo mňa a posunul ma k Billymu. Prijala som jeho teplú ruku.

„Teší ma, dieťa, konečne si sem zavítala aj ty. Uvidíš, že to tu nie je také zlé. Je mi ľúto, že si musela odísť zo svojho domova,“ povedal mi. Usmieval sa a preto som nadobudla dojem, že mu to nie je ľúto ani trochu. Prikývla som.

„Som Jacob,“ predstavil sa chlapec. Bol vysmiaty od ucha k uchu a keď som mu pozrela do tváre, musela som sa tiež usmiať.

„Ahoj,“ odvetila som, aby som si nepripadala tak hlúpo.

„Á-á! Billy, vezmi pivo, už to začína!“ ohlásil ocko. Billy ako na povel vzal niekoľko pív a ponáhľal sa do obývačky. Nazrela som spoza rámu a videla ako hrajú hymnu dvoch tímov. Začínal baseball.

„Jake, budeš s nami pozerať hru?“ spýtal sa Billy.

„Nie, oco, ja nemusím čumieť na bedňu, ja si môžem ísť aj zahrať von,“ podpichol ho Jacob.

„Chcem ťa vidieť hrať v tom blate,“ oplatil mu Billy s iskrou v očiach. Ocko sa zachechtal a s Billym sa na znak víťazstva dotkli stisnutými päsťami.

Jacob zostal stáť s nami v kuchyni. Pozrela som na Bellu a Jacob to zopakoval po mne.

„Ehm, prepáčte mi, ale mám nejakú prácu. Budete sa musieť zabaviť sami, nevadí však?“ pozrela na nás nervózne. Teraz ma už naštvala. Ona toho chlapca aspoň poznala, čo s ním mám robiť sama?

„Nie,“ pokrčil ramenami. Bella prikývla a ospravedlňujúco na mňa pozrela. Vzala si batoh, kľúče od auta a buchla za sebou dverami.

„Tak, čo budeme robiť?“ usmieval sa Jacob. Pozrela som na neho. Vyzeral byť úplne v pohode, ani trochu nervózny. Nejakým spôsobom ma tým začal ovplyvňovať. Keď je to jedno jemu, tak prečo sa mám ja znervózňovať?

„To keby som vedela,“ povedala som a on sa mi začal smiať. Nemohla som si pomôcť, rozosmiala som sa tiež.

____________

Tak, napíšte mi, prosím, ak vám tam niečo chýba, prípadne ak máte predstavu, čo by ste tam rozhodne chceli mať. Mám svoju osnovu, ale prijmem mile rada aj vaše korekcie alebo idei. Ak vám niečo nesedí, alebo sa vám niečo nepáči, prípadne čo si myslíte, že by tam nemalo chýbať! Ďakujem.

Autor: Janeline, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Twins - 2. kapitola: