Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 36. kapitola

24.06.2014 (20:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 49× • zobrazeno 5600×

Bella:

„Prosím... Nerob to.“ Krútil hlavou. „Neopúšťaj ma,“ šepol zničene. Opatrne, s istou dávkou rešpektu, ktoré so sebou nieslo slovo upír, som ho pohladila po ostrej hrane sánky. Bolo to akoby som pohladila mramorovú sochu a on privrel oči a nepatrne hrdelne zavrčal. Nebolo to ľudské a v hĺbke svojho vnútra som to vedela.

„Neopúšťaj ma,“ šepol cez zomknutú čeľusť. Svalstvo na krku sa mu napínalo, akoby ho v agónii bolesti spaľovalo už len samotné hovorenie.

„Ja vás predsa neopúšťam,“ pípla som rozochvene.

Nebola som predsa schopná vzdať sa ho. On bol tým jediným, čo ma dokázalo držať pri rozume a bol tiež dôvodom toho, že som rozum strácala. Tak ako sa nedá presne opísať ten stav medzi snením a bdením, kedy už viete, že ste hore, lebo vnímate svetlo a tmu, teplo a chlad, no zároveň vám v podvedomí ešte doznieva ten sladký sen noci a vy sa modlíte, aby ste sa nezobudili, tak sa nedá opísať, čo som cítila. Vo svojej hĺbke, vo svojom strede sa strachom chvela každá moja bunka, no vnímala som tiež ten ohlušujúci rev môjho srdca a ono chcelo jediné. Čím je to, že sa stal centrom môjho bytia, vsiakol do mojej krvi, do mojej pokožky, predral si cestu do hĺbky môjho srdca a stal jeho vyživovacími tepnami a tým jediným, čo som chcela. Doširoka otvoril oči a jemne zodvihol obočie, akoby mi neveril.

„Nechceš odo mňa odísť?“ opýtal sa pridusene. Len som pokrútila hlavou. Na tvári mu zahral úsmev neskrývaného šťastia. Odhalil svoje biele zuby a oprel čelo o moje rameno.

„Chcem vás spoznať a vedieť o vás všetko skôr, než vám dám znova nejaký sľub. Ak mám byť manželkou upíra, chcem sa o tom rozhodnúť sama a dobrovoľne.“ Edward na mňa vyvalil oči. Zaskočila som ho a očividne prekvapila. Takéhoto zmäteného som ho hádam ešte nevidela a nešlo nevyužiť situáciu. Odsunula som sa od neho a natiahla ruku. Chytil moju dlaň.

„Volám sa Isabella Swanová. Som človek,“ šepla som a neustále sledovala jeho tvár, aby som mala aspoň šancu odhadnúť jeho pocity.

„Som Edward Cullen. Som upír. Viem, že to znie desivo, ale mňa sa báť nemusíte, madam,“ preniesol zamatovo, tak sladko, až som mala chuť pritisnúť sa k nemu. Nahol sa a pery priložil k mojej pokožke. Dotkol sa ma tak jemne, akoby mi na chrbte ruky pristál motýľ. Kúsky modrých šiat mi padali cez ramená a stuha sa mi omotávala okolo predlaktia. Končekmi prstov stuhu stiahol dole a jemne sa usmial.

„Musím sa upraviť,“ šepla som zahanbene. Edward sedel na zemi a díval sa na mňa. Zovrel v dlani prsteň, potom si ho v prstoch trocha pomrvil a povzdychol.

„Cítim sa hrozne neisto, keď ho nemáš na prste. Viem, že tomu chceš dať čas. Naozaj všetko chápem, ale bol by som naozaj rád...“

„Nie,“ povedala som rázne a pritlačila jeho prsty tak, aby uväznili prsteň v jeho dlani. „Pre mňa ten prsteň znamená možno viac, ako pre vás a práve preto ho teraz nechcem. Musím vedieť, koho som si vzala,“ šepla som miernejšie. Pomalým pohybom ho strčil do vrecka košele a pritlačil na neho svoju dlaň.

„Vieš kde je, ak by si ho chcela späť,“ šepol a pomaly sa postavil. „Alice ti donesie šaty, ak súhlasíš.“ Prikývla som. Keď odišiel, stiahla som zo seba ostatky šiat a pritiahla kolená k hrudi. Cítila som sa tak nahá, aj keď nie kvôli odevu, ale pre nahotu mojej momentálne obnaženej duše a absencii závoja, čo mi strhli z očí.

„Upír,“ šepla som sama pre seba a nemohla uveriť tomu, ako absurdne to znie. Čo o tom viem, pýtala som sa sama seba a rozmýšľala, čo všetko o tom vedieť chcem.

Alice jemne zaťukala na dvere. Nečakala na výzvu, len s ospravedlňujúcim úsmevom vkĺzla do miestnosti a prevesila na kreslo ďalšiu krásnu róbu. V tej chvíli ma trocha zamrzeli tie modré šaty, ktoré zdevastoval môj záchvat paniky. Podobné emócie by som mala vedieť zvládať, no nezvládam.

„Oblečieš sa sama, alebo potrebuješ pomoc?“ opýtala sa strnulo.

„Zvládnem to sama,“ pípla som. Snažila sa o prirodzený úsmev, no bolo to dosť kŕčovité.

„Pravými schodmi dole a doprava. Tam je jedáleň. Čakajú ťa tam raňajky. Musíš jesť. Áno?“ Nečakala na odpoveď, len pomaly, na ňu až príliš, vyšla z dverí. Mala som pocit, že si vykĺbim ruky, ako som si sama zväzovala mašle na šatách a po niekoľkých minútach, kedy som to nedokázala upraviť tak, aby to vyzeralo aspoň trocha dobre, som to vzdala.

Mala by som požiadať o pomoc, ale na to som bola príliš vyľakaná. Prešla som k svojej taške a vytiahla vlnenú šálu, ktorú som si prehodila cez nevkusne zašnurovanú šnurovačku šiat na chrbte. Omotala som si jej cípy okolo predlaktí, stiahla hrebienkom neposlušné vlasy dozadu a zviazala ich stuhou. Naučeným pohybom som ich preplietla do uzla na temene hlavy. Ešte raz som sa skontrolovala v zrkadle. Nebol to pohľad, s akým by som bola spokojná, ale aj napriek tomu som prešla k dverám a pomaly ich otvorila. Chodba bola prázdna, ale tentokrát dobre osvetlená lampami. Pridŕžajúc sa steny som prešla k pravému schodisku a postavila sa na prvý schod. Kráčala som opatrne, aby som sa nezamotala do trocha dlhšej sukne. Bolo tu mŕtvo. Keď som vstúpila do jedálne, zastala som omráčene vo dverách a zalapala po vzduchu. Vyzeralo to tu, akoby tu malo raňajkovať hádam aj dvadsať ľudí. Chvíľu som s otvorenými ústami prechádzala pohľadom po dozlatista upečených kačacích prsiach, záplave nakladanej zeleniny, cez peceň chleba, lievance, asi desať druhov marmelád a sladkých koláčov.

„Esme to, ako vždy, prehnala,“ šepol mi za chrbtom Edward. Naľakala som sa, no moje telo nereagovalo, akoby som čakala. Ani som nepodskočila, ako zvyčajne. Asi som si začínala zvykať, alebo hádam môj organizmus rezignoval.

„To je všetko pre mňa?“ opýtala som sa priškrtene.

„Nečakám, že všetko zješ, ale pokojne môžeš,“ zasmial sa Edward a razom jeho ruky vbehli pod môj vlnený šál. Prekvapene som sa obzrela, no rýchlosť, ktorou previazal všetky stuhy bola priam šialená. Zalapala som po dychu, no nepovedala som nič. Snažila som sa pôsobiť pokojne. Prešla som k stolu a sadla na stoličku, ktorú mi odsunul. Sadol si vedľa mňa a nervózne položil ruky na stôl.

„Čo vám môžem ponúknuť?“ opýtala som sa automaticky, lebo som už mala nejako zžité, že mu na tanier jedlo zásadne naložím ja, lebo sám by sa do toho určite nepustil.

„My nejeme,“ šepol. Prekvapene som mu pozrela do tváre a myslím, že som otvorila aj ústa.

„Videla som, ako jete,“ šepla som zmetene. Pousmial sa. Natiahol ruku a vzal jeden lievanec. Pomaly si z neho odhryzol, trocha ho pováľal v ústach a znechutene prehltol.

„Všetko chutí ako blato... Teda netuším, ako chutí blato, ale asi takto. Niekedy som bol nútený jesť, ale poväčšine všetko skončilo...“ Zasmial sa a pozrel sa do mojej prekvapenej tváre.

„Nikdy nejete?“

„Nie.“

„Čo ešte nerobíte?“ opýtala som sa s rukami v lone.

„Nespím, nejem a nepijem,“ šepol.

„Nespíte?“ Prikývol. „Nikdy?“ vypískla som.

„Nikdy,“ povedal ráznejšie.

„Čo potom robíte celú noc?“ opýtala som sa šokovane.

„Keď som bol sám, čítal som, pracoval, alebo sa šiel prebehnúť. Od kedy som s tebou, sledujem tvoj spánok a užívam si to,“ povedal trocha zahanbene. Neveriacky som pokrútila hlavou. Nastalo ticho.

„Ty ale musíš jesť,“ povedal rezko a pritiahol tanier s lievancami a otvoril marmeládu. Natrel džem na jeden lievanec, v prstoch ho preložil a otrčil ho predo mňa. „Otvor ústa, Isabella,“ šepol mi pri uchu a ja som pokrútila hlavou. „No tak,“ pobádal ma. Rezignovala som. Vzala som si ten lievanec do svojich rúk a odhryzla si. Chvíľu som ho prežúvala a prehltla.

„Nechutí, ako blato. Je výborný,“ povedala som na obranu tohto jedla a kuchára, čo ho pripravoval.

„Práve si potešila moju matku,“ šepol mi. Prekvapilo ma to.

„To pripravovala tvoja matka? Ako?“ Nerozumela som tomu, ako niekto čo neje a všetko mu príde ako blato, dokáže takto uvariť.

„Baví ju to. Je asi jedinou z nás, ktorú naozaj baví hrať sa na človeka.“ Edward sa zasmial, no mňa to zabolelo.

„Prečo ste sa potom hrali na človeka, keď je to tak zle?“ opýtala som sa príkro. Edward sklonil hlavu a zhlboka sa nadýchol.

„Aby som mohol byť s tebou, hral by som sa aj na psa, ak by bolo treba,“ šepol.

„Čo všetko, čo nerobíte rád, ste kvôli mne robili?“ Privrela som oči. Trocha som sa bála, čo všetko to bude.

„S tebou som všetko robil rád, Isabella.“ Pozrel mi do tváre, no ja som zabodla pohľad do lievancov. „Myslíš niečo konkrétne?“ opýtal sa po chvíli a mne ani neviem prečo tvár zaplavila červeň. Edward sa uvoľnene zasmial. „Bella, ty si neskutočná,“ šepol mi pri uchu a mňa ovial jeho ľadový dych. „Toto robím úplne najradšej.“ Otrel sa o moje ucho. Otočila som k nemu tvár. Oči mu žiarili a ja som cítila rozpaky.

„Hovorili ste, že je to pre vás ťažké, byť pri človeku tak blízko.“ Zvážnel.

„Veľmi ťažké. Našou podstatou a jedinou životnou silou je krv. Vábi nás a vonia nám. Je to ako vábenie sirén, Bella. Tá tvoja je pre mňa všetkým čo ma drží pri živote a práve preto dokážem byť s tebou, dokážem sa ťa dotýkať, bozkávať a milovať ťa. Je to ťažké, to nepopieram, ale nedal by som to za nič na svete,“ dodal rýchlo.

„Ako veľmi je to ťažké?“ Nerozumela som tomu.

„Nie všetci dokážu s človekom čo i len byť v jednej miestnosti. Je to zložité. Nechcem ťa desiť. Vysvetlím ti to postupne, áno?“

„Ako veľmi je to ťažké?“ zopakovala som svoju otázku. Edward celý ustrnul a napäl sa ako struna.

„Isabella... Prosím...“ Netuším, o čo ma prosil, ale stíchla som. Vzala som do úst ďalší kúsok lievanca. Potichu som dojedla ešte jeden a zapila ho šálkou sladkého čaju.

„Pre vašu rodinu musí byť teda nepríjemné, že som tu. Mala by som sa vrátiť do Greenway. Už je tam bezpečne, že? Chcem za otcom,“ preniesla som trocha panovačne a v podstate aj zlostne. Sľúbil, že mi odpovie na všetko a hneď ma pritom uťal.

„Je tam bezpečne pre tvojho otca, nie pre teba,“ zachrapčal. Prekvapene som mu pozrela do očí.

„Čo sa tam stalo, alebo mi ani na toto neodpoviete?“ Rázne som sa odsunula od stola, aby pochopil, ako sa hnevám. Chvíľu mlčal a tak som urobila rázny krok doboku, aby som demonštrovala svoje rozladenie.

„Tanya ťa chce zabiť,“ povedal od stola, pričom ruky mal ležérne zložené pred sebou, akoby mi oznamoval, že na obed bude ryba. Zatackala som sa a padla späť na stoličku. Okamžite ma celú obrátil k sebe. Lapala som po vzduchu a ruky sa mi samé roztriasli.

„Tanya je predsa mŕt...“ To slovo mi uviazlo v hrdle. „Je tiež upírom,“ šepla som sama pre seba.

„Isabella, ono je to celé strašne zložité. Tanya ma milovala. Upírska láska je nekonečná a nemenná. Tak šialene, ako ja milujem teba, ona miluje mňa a trpí, že som dal svoje srdce inej. Od lásky je krok k nenávisti. Chce, aby som trpel ako ona, keď nemôže byť so mnou. Chce mi zobrať to, čo milujem viac než všetko na tomto prekliatom svete. Chce aby som trpel a ver, že tvoja strata by ma zabila. Umrel by som, ak by som ťa nemal.“ Uprene mi hľadel do očí.

„Prečo ma nezabila, keď ste boli preč?“ opýtala som sa nechápavo.

„Lebo ma miluje. Je zložité to vysvetliť. Bez teba by som nebol ochotný žiť a moja smrť by bola aj jej koncom. Teraz jej to už je asi jedno. To ona ťa donútila myslieť si, že si blázon. Vtedy jej stačilo, že trpíš ty. Cítila nádej, že na teba naozaj zanevriem a tá láska nebola pravá. Mýlila sa. Milujem ťa z celého srdca a preto pritvrdila. Upír je nebezpečný tvor, ale najnebezpečnejší je ten, čo už nemá čo stratiť.“ Každým jeho slovom vo mne narastala hrôza. Akú mám šancu proti upírke? Dokáže ma môj manžel ochrániť, keď si nie som ani celkom istá, či som v bezpečí s ním?

„Čo to pre mňa znamená?“ opýtala som sa rozochvene.

„Nedovolím, aby ti niekto ublížil. Moja rodina nedovolí, aby sa k tebe Tanya priblížila. Nájdeme ju skôr, ako ona nás,“ šepol trocha zlovestne. Zalapala som po vzduchu.

„Čo urobíte, keď ju nájdete?“ opýtala som sa plná hrôzy, lebo som odpoveď nejako vytušila z jeho tváre a z toho, ako pri rozhovore o nej zatínal päste. Pozrel mi do očí a vtedy vyzeral naozaj desivo.

„Čo bude treba. Ty sa tým nemusíš trápiť,“ šepol chrapľavo.

„Čo urobíte!“ povedala som ráznejšie.

„Isabella, z toho, čo cíti, sa vyliečiť nedá,“ zachrapčal znova.

„Niekde ju zavriete?“ opýtala som sa s nádejou. Edward pokrútil hlavou a smutne sa pousmial.

„Upír sa nedá uväzniť, Isabella. Neexistuje nič tak silné, čo by nás dokázalo zajať. Nič...“ Natiahol ruku ku mne a dotkol sa končekmi prstov mojej ruky. Inštinktívne som ju stiahla a položila si obe ruky do lona. Potili sa mi dlane a srdce mi bilo na poplach. Cítila som, ako ma z toho bolí celá hruď. Pálilo to a bolesť stúpala do krku. Mala som pocit, že je pre mňa každý nádych ťažší a ťažší.

„Zabijete ju, lebo sa zamilovala do nesprávneho muža,“ preniesla som na môj stav až príliš pokojne. Edward stiahol ruky zo stola a položil si ich do lona rovnako ako ja, dokonca som mala pocit, že sa práve cíti presne ako ja.

„Nič iné sa robiť nedá. Musíš pochopiť, že nás svet je iný a ak sa aj všemožne snažíme správať ako ľudia, nie sme ľuďmi. Ak by sme boli, bolo by to o toľko jednoduchšie.“

„Lenže ja som človekom a svet, ktorý tu opisujete, sa mi nepáči. Nechcem sa neustále báť, že ma ohrdnutá upírka zabije, alebo ublíži niekomu z mojich blízkych. Nemám žiadnu šancu sa pred ňou ubrániť.“ Prišlo mi to šialené. Celé to bolo ako sen, z ktorého sa zúfalo snažíte prebudiť, no nejde to.

„Preto som ti o tom nechcel hovoriť. Ešte si nevstrebala to, kým som. Koľko toho zvládne tak krehký a zraniteľný človek, ako si ty? Musím povedať, že si omnoho silnejšia, ako som čo i len dúfal. Si naproti tomu, čo si sa tu dnes dozvedela nesmierne pokojná,“ skonštatoval po chvíli.

„Navonok možno, ale netušíte, čo sa odohráva v mojom vnútre,“ poznamenala som rýchlo.

„To vážne netuším a neskutočne ma to frustruje, no na druhej strane, presne to milujem,“ šepol. Nechápavo som pokrútila hlavou a Edward sa pousmial.

„O tom na budúce. To už by na teba bolo vážne priveľa.“ Zhlboka sa nadýchol a zavrel na pár sekúnd oči.

„Viem, že to možno oľutujem, ale ako ste to mysleli?“ Pomaly sa na mňa pozrel a zas si povzdychol.

„Alice má predtuchy, ak sa to dá tak nazvať. Brat Jasper dokáže ovplyvniť a vycítiť emócie. Niektorí upíri majú dary. Nie všetci, ale niektorí áno.“ Urobil dlhšiu pauzu, pričom sa mi uprene díval do tváre. Myslím, že sa snažil odhadnúť, ako sa s tým vyrovnávam. O Alice som už vedela. Že má nejaký dar aj pán Jasper, to mi po zistení, že existujú upíri, neprišlo až tak šialené. Kývla som hlavou, aby videl, že som to spracovala. „Aj ja mám dar,“ šepol. Nervózne som sa pomrvila na stoličke. V prvej sekunde ma napadlo, že jeho darom je iste krása, ale to je skôr dar madam Rosalie.

„Aký máte dar?“ opýtala som sa, lebo naozaj dlho mlčal.

„Vidím každú myšlienku, ktorá sa objaví v hlave človeka, či upíra.“ Naklonil hlavu na bok a zas čakal.

„Ako každú myšlienku?“ opýtala som sa prekvapene.

„Moja sestra Alice akurát uvažuje, že som ti to nemal hovoriť,“ povedal na objasnenie.

„Čítate myšlienky?“ Mala som čo robiť, aby sa mi neotvorili ústa.

„Áno,“ odsekol.

„Alice tu nie je, tak ako...“

„Počujem myšlienky aj na veľkú vzdialenosť. Nemusím sa na človeka dívať,“ preniesol.

„Aj moje?“ opýtala som sa takmer smrteľne vydesene. Ak videl všetky moje myšlienky, nechápem, ako to, že tu ešte sedí. Hneď mi hlavou preblesklo, že nesmiem na nič myslieť, ale to nešlo. Edward sa na mňa díval a potom sa pousmial.

„Tvoje nie. Nepočujem a nevidím nič, čo si myslíš a to ma na tebe fascinuje. Je to neuveriteľne úžasné byť s tebou. To božské ticho a tá neistota v tom, čo si myslíš... Milujem a nenávidím to v jednom, lebo niekedy by som naozaj rád vedel, čo sa v tebe odohráva. Napríklad práve teraz.“

„Ak by ste vedeli, čo sa mi deje v hlave, najskôr by ste ma nemilovali,“ šepla som. Edward sa zaškeril. Mala som pocit, že má čo robiť, aby ovládol výraz a znova nasadil vážnu masku.

„Keby som aspoň niekedy videl tvoje myšlienky, mohol som sa vyhnúť miliónu chýb, ktoré sa mi podarilo napáchať. Veľa vecí si nechávaš pre seba. Urobil by som pre teba všetko na svete, stačilo by to povedať. Skús mi vždy povedať, čo si myslíš a ja urobím všetko preto...“

„Nemyslím si, že ste schopný zvládnuť všetko, čo si myslím,“ šepla som. Edward sa zas zasmial.

„Naozaj? To je tvoje zmýšľanie o mne tak odlišné od toho, čo mi hovoríš?“ opýtal sa.

„Nie, ale poväčšine, keď som vám povedala, čo si myslím, alebo chcela nesúhlasiť, nahnevali ste sa,“ povedala som trocha ublížene.

„Nikdy som sa však nehneval na teba, ale na seba, že mi to nedošlo skôr. Bez čítania myšlienok som citový novorodenec,“ zasmial sa. To prirovnanie mi tiež prišlo celkom vtipné, ak vezmem v úvahu fakt, že má stoosem.

„Ako to s vami všetci vydržia, keď im neustále vidíte do súkromia? To musí byť strašne,“ preniesla som zamyslene. Edward sa rozosmial. Začal krútiť hlavou.

„Mám ti povedať, že sa so mnou vydržať nedá a preto sú šťastní, keď som s tebou v Greenway.“ Pobavene si ma premeral pohľadom. „Ale ani pre mňa to nie je príjemné, vedieť o všetkom. Ver mi, že niektoré veci by mali zostať ukryté pred celým svetom. Hlavne čo sa týka Rosalie a Emmetta. Proste som sa naučil nechať tie hlasy splynúť a ignorovať ich.“

„Vždy ste teda vedeli, čo si myslel môj otec, služobníctvo a...“ Sucho som prehltla. „Jacob,“ zašomrala som. Edward skrivil tvár a rozmrzene prikývol.

„Nikdy nebol Jacob viac, než milovaný priateľ,“ povedala som rýchlo.

„Ja viem, Bella.“ Zostali sme ticho sedieť. Hovoriť teraz o Jacobovi nebolo múdre. Uvažovala som, čo povedať. Chcela som nejako začať, keď vstal a poodsunul mi stoličku.

„Čo by si povedala na malú vychádzku s upírom. Ukážem ti, čo všetko dokážeme.“ Prijala som jeho ruku.

„Bude to desivé?“ opýtala som sa trocha neisto.

„Máš predsa rada rýchlosť a prírodu, že?“ Šibalsky sa usmial. Prikývla som. „Potom to nebude desivé.“

Na ďalšej kapitole sa usilovne pracuje. Poprosím o zanechanie komentárov. Veľmi mi chýba to, že tu nemôžem byť častejšie a množstvo skvelých ľudí a úžasných autorov už na stránku takmer nechodí. Najskôr sa s tým už nedá nič urobiť. V každom prípade, je tu ešte pár ľudí čo poviedky čítajú a komentujú a táto kapitola je venovaná práve VÁM. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 36. kapitola: