Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tretia manželka - 15. kapitola

31.07.2013 (13:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 25× • zobrazeno 4805×

Bella:

Nepamätám si, kedy naposledy začali listy stromov meniť farbu tak skoro. Krajina sa menila z dňa na deň. Noci sa predlžovali a vzduch chladol. Rána už zdobila inovať z primŕzajúcej rosy. Bolestne bolo cítiť jeseň. Nemala som vôbec čas prijať to, čo ma čaká. Prípravy na ten veľký deň boli v plnom prúde, no ten prúd ma nezasiahol. Míňal ma a obtekal. Všetko, čo sa odo mňa čakalo, som vykonávala automaticky, ako som každé ráno automaticky vstala z postele, umyla sa, najedla a zapadla ako ozubené koliesko hodín do života Isabelly Swanovej, snúbenice Edwarda Anthonyho Masona Cullena. Už som tú ženu vlastne nepoznávala. Mala moje oči a tvár, ale zo zbytkom mojej niekdajšej osobnosti mala spoločné len pramálo. Niekde hlboko vo svojom vnútri som vedela, kto som, len to neustále hranie a pretvárka sa stala mojím denným chlebom a bolo jednoduchšie prijať novú identitu, ako sa neustále vyplakávať z tej starej.

Pomalým krokom som obišla stajne a zahľadela sa na Greenway, ktorý som ani netuším kedy, začala milovať. Keď ho porovnám s tým, čo som tu videla pred pár mesiacmi, zovrie mi nostalgicky hrdlo. Stálo to veľa práce, ale z uvedajúceho sídla sa stal skvost. Záhrada, aj keď sa do nej vkradla jeseň, hraje farbami a vôňami. Všetko sa zmenilo. Dom dostal nový šat, rovnako záhrada a presne tak aj ja. Pokožku mi halí už len satén, hodváb a drahé krajky. Zvyknúť si na luxus je ľahké a byť milá k mužovi, ktorý ma ním zahŕňa vlastne taktiež. Naučila som sa to. Najradšej by som si za také pokrytectvo vyškriabala oči, ale pravdou bolo, že som sa na jeho príchody začínala tešiť. Nikdy neprišiel naprázdno. Šperkovnica sa mi plnila skvostami od vychýrených zlatníkov a kým som predtým ani netušila, kto je Cellini, teraz som bola hrdou vlastníčkou niekoľkých jeho naozaj unikátnych diel. Šaty som už nepočítala a na topánky som potrebovala vyhradiť samostatnú izbu. Pán prišiel vždy na pár dní, zabezpečil výplatu pohľadávok a účtov, s otcom obišiel panstvo, navštívil dedinu a potom venoval všetok čas len a len mne. Za tie mesiace som sa o ňom nedozvedela viac, než len to, čo som vedela aj pred tým, ale už mi to ani nijako neprekážalo a ani som sa už nesnažila. Alice ma navštívila ešte trikrát a naposledy sa nevedela dočkať svadby. Keď to spomenula, na hrudi ma zabolelo, akoby mi tam niekto pichol nôž. Naučila som sa usmievať, aj keď mi do smiechu nebolo. Nebola som ani prvá a ani posledná. Rozprávky, kde si chudobná dievčina vezme princa a žijú šťastne až do smrti, sú len výmysly. Nehovorím, že sa to nedeje, že sa vezmú dvaja z rôznych vrstiev, ale väčšinou to dopadá inak. Madam Alice si vzala svojho princa a umrela mladá. Mohli sa milovať, ale bolo to krátke. Ja si beriem princa, ale neľúbim ho. Kde je teda realita a kde rozprávka?

Ráno som splnila dôležitú úlohu. Vybrala som farbu živôtika svadobných šiat, čím som krajčírovi skazila nasledujúci týždeň. Strkal mi pred tvár vyšívanú látku v odtieni schampane, no ja som dala prednosť inému. Môj výber sa mu nepáčil. Myslím, že mal presnú predstavu o tom, ako budú šaty vyzerať a ja som mu týmto rozhodnutím pošliapala sny. Na snehobiely živôtik predsa nenašije prirodzene nažltlé perly. Ten chlap nadával dvojjazyčne, keď opúšťal Greenway. Ubezpečovala som ho, že to pán Cullen nebude mať problém zaplatiť, ak by to aj musel celé prešiť, no Jean Perrin ako tipický Francúz rozhadzoval rukami a splietal niečo o kameňoch a že sa s nimi zle pracuje. Do svadby zostávali dva týždne. Najbližších som mala priamo v dome a tak som si nemusela robiť starosti s pozývaním ľudí. Očakávala som pánov príchod. Predpokladala som, že do svadby príde, aby sme dohodli detaily. Keď som sa v ten večer vracala z prechádzky, zbadala som vo výbehu jeho žrebca. To zviera ma už poznalo. Zastrihal ušami a preletel ako víchor k brvnám ohrady, kde som stála. Pohladila som ho medzi očami, po tej obriej hlave a podliezla brvno. Cez výbeh to bolo k domu bližšie. Kráčala som po vlhkej tráve a kôň ma zo zadu sácal do chrbta. Musela som sa niekoľkokrát otočiť a ohnať sa, aby ma nezhodil. V stajni akurát Jacob rozlieval vodu do jednotlivých ohrád. Posledný mesiac som sa s ním takmer nevidela. Zastala som za jeho chrbtom a čakala, kým sa na mňa pozrie. Dlho ma ignoroval, tak som k nemu natiahla ruku.

„Ahoj. Kedy prišiel?" opýtala som sa tónom, aký sa používa, ke´d chcete osloviť dieťa, aby sa nenaľakalo. Jake položil drevené vedro a pozrel sa mi s náznakom znechutenia do očí. Hneď mu však pohľad zbehol pozdĺž môjho tela a potom späť. Pokrútil hlavou a odfrkol si, ako to robia len kone.

„Prišiel zhruba pred pol hodinou, madam Swanová." Moje meno precedil cez zuby, ako nadávku. Nechápovo som nakrčila čelo. Zas mu niečo preletelo cez nos a možno sa s pánom pochytil.

„Čo má znamenať ten tón a to oslovenie, pán Black?" Založila som si ruky na hrudi. Jacob pokrútil hlavou.

„Oslovil som vás adekvátne postaveniu a tomu, čo máte na sebe," zašomral jedovato. Videla som, že v sebe potláča zlosť a stále som nechápala prečo.

„Jacob, ja predsa od teba nechcem, aby si mi vykal a oslovoval ma madam," šepla som nechápavo.

„Nie?" Vyvalil na mňa oči v hranej prekvapenej grimase.

„Nie!" odsekla som. „Ako si prišiel na to, že to vyžadujem?"

„Isabella, nikto ti už inak nepovie. Ty už nie si Bella. Pozrela si sa na seba do zrkadla v poslednom čase? Si madam... Pozri sa, čo máš na sebe." Rozhodil rukami a ja som pohľadom sklzla po nadýchanej sukni. „Keď si sem prišla, bola si Bella. Vedela si sa postarať o dom, nezabúdala si na priateľov a služobníctvo ťa milovalo, lebo si bola jednou z nich. Nevyvyšovala si sa a ak ti niekto povedal madam, čertila si sa. Teraz si sa plne zžila s úlohou madam, o dom sa stará viac Dorota s Amandou. Pred tým si nechcela nič zadarmo a teraz len čakáš, čo dostaneš." Pohodil opovrhujúco hlavou. „Presne ako on." Pozrel na pánovho žrebca, ktorý zastal priamo pred válovom s obylím. „Celý sa trasie za dotykom a miskou ovsa. Tiež len bezducho prijíma a trpí toho chlapa, aby ho na krku netlačil ťahací chomút, ale radšej na chrbte kožené, dokonalo vypracované sedlo. Aj tak však všetci vidia, že nieje žiaden arab a ani anglický plnokrvník, je to skôr shirsky kôň. Je primohutný a priveľký. Ten by mal ťahať pluh, aj keď je rýchly a statný, nenarodil sa, aby nosil pána." Prižmúril oči a ja som nemo civela na pánovho koňa. Uvedomila som si jeho obrovské rozmery až teraz. Pri Cullenovi nevyzeral tak veľký. Pán bol vysoký a mohutný a prišlo mi ako samozrejmosť, že má tak veľkého koňa.

„Nenarodila som sa, aby som bola paňou," skonštatovala som sucho to, čo mi tu naznačoval a pozrela na Jacoba.

„Cullen má zvláštnu úchylku prisudzovať všetkým naokolo úlohy, pre ktoré neboli stvorení." Pozrel sa na mňa ako na nejaké hlúpe decko.

„Chceš povedať, že v týchto šatách vyzerám tak hlúpo, ako ten shirský kôň s drahým sedlom medzi arabmi a plnokrvníkmi?" opýtala som sa pridusene. Dlaňami som si pohladila hebkú látku šiat a potiahla nosom. Myslím, že ma Jake pravdu. Na čo sa tu vlastne hrajem? Keď pôjdem do spoločnosti, každý spozná, že nie som plnokrvník.

„Dobíjač sa síce nenarodil, ako dostihový kôň, ale narodil sa ako vytrvalec a silák, čo pri mojej váhe naozaj potrebujem. Vyhovuje mi jeho povaha a ochota cválať celú noc, čo by nezvládol žiaden arab. Som totiž aj nesmierne sentimentálny a kobyla, ktorej sa narodil patrila mojej matke a je z chovu najlepších koní z Derby. Takéto kone niesli vojakov do vojny. Toľko k môjmu žrebcovi. Teraz sa vyjadri ty k tomu, čo sa ťa pýtala!" Pán sa postavil medzi mňa a Jacoba. Napriamil sa a týčil sa nad mojim kamarátom takmer o hlavu. Uprene sa na neho díval. Jacob po chvíli spustil ramená a sklonil pohľad.

„Ja sa ospravedlňujem," šepol. To sa mi nepáčilo. Nemal sa za čo ospravedlňovať. Povedal svoj názor.

„Jacob má pravdu. Tieto šaty a to všetko..." Chytila som látku sukne do dlaní. „Toto nie som ja," povedala som skleslo. Cullen sa prudko otočil a zabodol do mňa čierny pohľad.

„Prečo počúvate toho paholka? Nikdy vám nenapadlo, že len smiešne žiarli?" Prekvapene som ovorila ústa. Jacob na mňa rozpačito vzhliadol a potom predo mnou ukryl pohľad za Cullenovým chrbtom. Vždy sa na pána díval s toľkou nenávisťou, akej som hádam ani ja nebola schopná.

„Jacob nemá dôvod na to, aby na niečo, alebo niekoho žiarlil. Vyrástli sme spolu. Máme sa radi ako brat a sestra. Nikoho iného už nemá. Zmenila som sa a chcel mi dať najavo, že sa mu moja zmena nepáči." Zmierlivo som urobila krok k pánovi.

„Ste rozkošne naivná, Bella," šepol už s mäkším úsmevom. Otočil sa k Jacobovi. „Však je naivná? Vraj brat a sestra. Obávam sa, že paholka, ktorý sa zamiloval do panej domu v blízkosti mojej manželky nestrpím." Spurne zodvihol bradu. Jacob naopak zvesil ramená ešte viac.

„Do kedy mám opustiť panstvo?" opýtal sa Jacob rezignovane. Zhíkla som, ale oni tomu nevenovali pozornosť.

„Čo najskôr! Charlie ti zajtra vyplatí rentu a aby si nepovedal, že si nevážim tvoju prácu, môžeš si vziať jedného koňa." Chladne sa mu otočil chrbtom a ponúkol mi rameno. Prekvapením som nebola schopná zatvoriť ústa. Pokrútila som hlavou.

„Jacob nikam nepôjde!" preniesla som zreteľne, nahlas a každé slovo som od seba oddelila krátkou pauzou. Pán doslova skamenel a venoval mi pohľad, pri ktorom pes zaskučí a zalezie pod stôl. Nepatrne som sa zachvela, no potom som bojovne narovnala chrbát a zaťala päste.

„Bella, to je v poriadku," chlácholil ma Jake a jemne sa ma rukou dotkol na chrbte. Cullen akoby ten dotyk videl, vystrel sa a prižmúril oči. Nepovedal nič, len sa uprene díval do mojich. Zas sa vo mne snažil čítať. Tie skúmavé pohľady ma privádzali do amoku.

„Jacob je mi po otcovi najbližším človekom, akého mám. Nedovolím, aby odišiel." Hlas sa mi lámal pod tým nekompromisným pohľadom, no bola som rozhodnutá trvať na svojom, aj keby mal na mňa preto vrieskať a možno aj niečo horšie.

„Nie!" preniesol ľadovo a otočil sa k odchodu. Pre neho to znamenalo úplný koniec rozhovoru, nie však pre mňa. Vykročila som za ním, ale Jake ma stiahol za ruku dozadu. Zovrel ma okolo pliec a zatriasol mnou.

„Bella, ja chcem ísť! Už sa na to všetko nedokážem dívať!" zasyčal mi do tváre. Tie slová ma zaboleli hlboko v mojom vnútri. Dívala som sa do tých hnedých vrúcnych očí a zvnútra sa rozbíjala na ešte drobnejšie kúsky, než som bola rozbitá doposiaľ.

„Ak odídeš..." Hľadala som vhodné slová vyhrážky, no nenašla som také, pri ktorých by som nepôsobila ako iracionálne, hlúpe decko. Zadržala som slzy a rozbehla sa k domu. Vybehla som po schodoch a ignorovala spýtavý Dorotin pohľad. Preletela som chodbou ako namydlený blesk a vpadla bez zaklopania do jeho izby. Dvere udreli do steny a keď som zastala uprostred izby, chvíľu som lapala po dychu. Nijako ho to neprekvapilo. Ledabolo na mňa pozrel, ležérne prehodil sako cez operadlo stoličky pod oknom a uvoľnil si kravatu.

„Nesmie odísť!" skríkla som trocha hystericky, keď som popadla dych. Akoby som mu hádam priala dobrú noc, rozopol si manžetové gombíky na rukávoch a položil ich na stôl. Rozopol tri gombíky košele pod krkom a pokrútil hlavou.

„Ten chlapec váz zaiste nevníma ako sestru. Ak ste si to nevšimli, ľúbi vás," šepol chrapľavo.

„Iste, že ma ľúbi. Veď sme spolu rástli." Rozhodila som rukami a on zo seba ledabolo zhodil vestičku a prevesil ju ponad sako.

„Ľúbi vás ako ženu a to sa mi pochopiteľne nepáči!" Zvýšil hlas, no nekričal. Nebola som ochotná uveriť tomu, ale presviedčať ho o opaku, hlavne, keď si myslí, že má prvdu, je na nič.

„Kto tu teda žiarli? Vy o mne azda pochybujete, pane?" Pozrela som sa mu do očí. „Jacob je paholok. Je odo mňa dva roky mladší. Mám ho rada ako brata a nechcem, aby sa mu prihodilo niečo zlé. Chcem ho mať na očiach a teraz pre vaše pochyby o mne, či o sebe odtiaľto odíde. Prosím, ak mi chcete dať svadobný dar a mať pred oltárom šťastnú nevestu, tak chcem Jacoba na panstve," povedala som s toľkou naliehavosťou, akej som len bola schopná. Cullen sa zarazil. Díval sa uprene do mojej tváre a potom rezignovane spustil ramená.

„Robíte si so mnou čo chcete. Aj teraz ma v podstate vydierate, lebo viete, že urobím čokoľvek, aby ste boli šťastná. Nedokážem prísť na to, kedy som sa vám tak plne podvolil," zavrčal, no potom mávol rukou. „Nech teda zostane, keď inak nebudete spokojná," preniesol nonšalantne. Zaradovala som sa a dala to najavo obrovským úsmevom, ktorý ma však v sekunde prešiel.

„To však nebude také jednoduché. On je teraz urazený a trvá na tom, že pôjde." Skleslo som sa posadila na stoličku, kde prevesil svoje veci a podoprela si bradu rukou. Pomaly si ku mne kľakol a z blízka sa mi pozrel do tváre. Už som pred jeho dotykom a blízkosťou zbabelo necúvala. Nebolo to najprájemnejšie, ale zvykla som si. Vedela som, že istú hranicu neprekročí. Sľúbil to.

„Bella, nemôžete odo mňa žiadať, aby som ho teraz prosil, nech zostane. To by už bolo priveľa aj na tak zamilovaného blázna, akým som." Zodvihol obočie a pokrútil neveriacky hlavou.

„Prosííím," šepla som a chytila ho pri tom za ruku. Prudko vyskočil na nohy.

„Vy hádam žartujete!"

„Edward, prosím...“ šepla som znova a pristúpila k nemu tak, že sa mi sukňa dotýkala jeho nohavíc. To oslovenie mu na tvári vyvolalo ten zvláštny úsmev, ktorý z neho robil aspoň na sekundu obyčajného muža. Nahol sa a chcel si vybrať preddavok za to, že to urobí, no zmeravel a pozrel na pootvorené dvere.

„Isabella, mali by ste odísť z mojej izby skôr, než nás prichytí váš otec. Do svadby zostáva len pár dní a nechcem pred tým vyvolávať nezhody.“ Zvláštnym pohybom zbehol zodvihnutou rukou po mojom hrdle. Jeho studený dotyk mi na koži vyvolal mrazenie, ktoré sa rozbehlo cez ramená až na chrbát. Zachvela som sa.

Krok som ustúpila a šla k dverám. Bez slova som vyšla a pomaly, aby som nimi neudrela, som ich zatvárala. Zodvihla som ešte na krátko pohľad a ustrnula. Bez toho, aby ma vnímal, rozopol ostávajúce gombíky a vytiahol si košeľu z nohavíc a nechal ju skĺznuť z ramien. Videla som už bez košele Jacoba, ale toto bolo niečo iné. Vyzeral inak. Jacobovo telo bolo vtedy ešte v podstate detské, aj keď bol na svoj vek mohutný. Bolo to dávno a teraz vidím dospelého muža.

Svalstvo na bruchu a hrudi sa mu ostro rysovalo a mne sa zadrhol dych. Pozrel smerom ku mne a ja som urobila to jediné, čo sa v tejto situácii dalo urobiť. Zabuchla som dvere a utekala od nich rýchlosťou blezku. Zalievalo ma teplo a srdce mi pulzovalo až v ušiach. Snažila som sa obraz Edwarda Cullena dostať z hlavy, no bolo to márne. Moje telo reagovalo nezávysle na hlave. Jediné, čo teraz zamestnávalo moju myseľ bola obnažená hruď môjho snúbenca a aj keď som už ležala v posteli a hľadela na drevené ornamenty stĺpov, menili sa mi pred očami na mohutnú hruď a ploché brucho.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tretia manželka - 15. kapitola: