Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Transylvánska smršť - 9. kapitola

02.09.2013 (07:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 2950×

Edward:

„Tak čo, nerozdáme si to, papuľka?“ opýtala sa ma komickým prízvukom a nadvihla panvu tak, že sa otrela o môj rozkrok, ako som na nej obkročmo sedel. Na malú chvíľu ma to poriadne vyviedlo z miery. „No tak... Ja už nohavice nemám a tých tvojich ťa zbavím behom sekundy,“ šepla zachrípnuto a olízala si koketne peru.

Prižmúril som oči. Nemusela mi pripomínať, že nemá nohavice, ja som si to až príliš dobre uvedomoval. Ona nemala ani predstavu ako bolestivo. Som predsa upír, čo znamená mať mužské libido vynásobené stotisíc. Táto smršť bola kráska, akých je na tomto svete naozaj málo. Snúbila v sebe neopakovateľný pôvab, no na druhej strane sa na jej povahe odzrkadlila rázovitosť rumunských vrchov. Pekelná kombinácia. Ona bola naozaj ako ničivá búrka. Stačí, že trvá niekoľko minút a zrovná so zemou všetko, čo jej stojí v ceste. Mohol by som ju na tej zemi držať desiatky hodín. Dozaista sa aspoň pokúsi získať prevahu, no mám oproti nej isté výhody. Je silnejšia než ja, no teraz som ju držal v polohe, z ktorej jednoducho nešlo uniknúť. Toto ma však nebude baviť dlho a ona to na mňa bude skúšať ďalej. Je otázke, ako dlho to vydržím, ak pritvrdí.

„Pozri, pustím ťa, ale budeš sa správať...“

„Pusť ma a otrhám ti...“

„Počkať! Ešte pred chvíľou si si to so mnou chcela rozdať,“ povedal som s ironickým povzdychom. Prestala sa mykať a pozrela mi do tváre.

„Dobre,“ povedala bez rozmýšľania. Privrel som rezignovane oči. Toto nemá význam. Pustil som jej ramená a chcel sa zodvihnúť. Vyložila si to po svojom a len čo som jej uvoľnil ruky, posadila sa a schmatla ma za košeľu. Bez najmenšieho zaváhania mi ju začala ťahať cez hlavu dole.

„Hej! Počkaj!“ okríkol som ju a ona spustila ruky a nechápavo povytiahla obočie.

„Chceš pri tom zostať oblečený?“ opýtala sa trocha zarazene.

„Nie. Len...“

„Tak si to daj dole,“ šepla a zatlačila mi na hruď. Padol som na chrbát a ona si na mňa pohotovo vysadla. Ťahala zo seba košeľu, no ja som jej rýchlo chytil ruky a posadil som sa. Sedeli sme teda tvárou k sebe, ona na mne a ja som jej držal obe zápästia pri sebe.

„Bella, skús ma na chvíľu počúvať. Sústreď sa,“ povedal som naliehavo, lebo ak ma nevypočuje, tak budem asi prvý znásilnený upír v histórii.

Pozrela uprene do mojich očí a čakala. Ani sa nepohla. Neviem, čo sa v tej chvíli stalo, čo sa to stalo so mnou, ale zadíval som sa do tých jej karmínových očí, ktoré začali temnieť, ako keď padá na krajinu súmrak. Kalili sa tmavou tak fascinovane, že som si nedokázal spomenúť, čo som jej to chcel vlastne povedať. Pustil som jej zápästie a končeky prstov zodvihol do úrovne jej tváre. Dotkol som sa jej len ľahko. Ucítil som hebkosť tej najdokonalejšej tváre na svete. Bolo až neuveriteľné, ako rýchlo som prestal vnímať svet naokolo. Asi prvýkrát vo svojej upírej existencii som mal v hlave čisto. Myslím tým, žiadne hlasy, žiadne ľudské taľafatky, žiadne upírie otvorené, dotieravé mysle. Konečne som bol vo svojej hlave len ja sám a mohol som sa plne sústrediť na to, čo som chcel sám. Ja som vnímal malú hnedovlasú nymfu, ktorá by svojou nespútanosťou dokázala hýbať kontinentmi. Naklonila hlavu na bok a vietor jej zmyselne rozfúkal tú záplavu hnedých vlasov. Prstami som pohladil hranu jej sánky, skĺzol po krku na kľúčnu kosť.

„Tak chceš ma alebo nie?“ opýtala sa trocha neisto.

„Áno,“ šepli moje ústa bez toho, aby počkali na to, čo povie hlava.

Vladimir:

Páchlo to tu, ale sľúbili sme loviť tak, aby naše občerstvenie nikomu nechýbalo. Pod nakladacou rampou za obchodom s elektronikou spali dvaja bezdomovci. Provizórnu spálňu mali vystlanú kartónovými škatuľami a aby im tam nefúkalo, vchod kryla hrubá celtová tkanina. Pozrel som na Stefana. Ten len znechutene podišiel bližšie.

„Pozri sa, ja tam za nimi nemienim liezť,“ preniesol znechutene. Vyzeral, akoby mu to vážne dvíhalo žalúdok. Páchlo to tu močom a výkalmi, ale čo už. Ani krv tých dvoch nebude nič úžasné. Cítil som už odtiaľ, že je plná lacného etanolu a u toho, čo mal srdcovú arytmiu, bolo cítiť aj niečo navyše. Prešiel som k tomu brlohu a párkrát dunivo udrel po rampe.

„Vstávame, panstvo! Polícia...“ povedal som dostatočne direktívne. V tej nore to zašušťalo.

„Vstávaj, kurva! Sú tu fízli,“ povedal jeden a trepal sa z brlohu ako starý medveď. Len čo sa narovnal a pozrel do mojej tváre, hnusne si odgrgol.

„Kurva... To nie sú fízli...“ zabľabotal a rozkašľal sa. Ukázal som svojmu bratovi otvorenou dlaňou, že sa smie ponúknuť ako prvý. To síce nebol klasický lov, ale ani ten pach nebol úplne klasický a ani jednému sa nám do toho nejako zvlášť nechcelo. Radšej by sme si dali čistú, lahodnú a horúcu krv, než tento odpad. Stefan urobil rýchly pohyb a bezdomovca schmatol za trup. Nestihol už ani zakliať a mal zlomený väz. Stefan hltavo pil a ja som znova zabúchal o rampu.

„Tak vylez!“ zaškrípal som zubami, lebo sa mi nechcelo do tej diery pchať ruky, aby som si vytiahol večeru. Nemal som však na výber.

Odhrnul som plachtu a zbadal nohu. Schmatol som ju a vytiahol asi dva metre vysokého chlapca. Mohol mať maximálne dvadsať, ale keď otvoril ústa a začal nezrozumiteľne artikulovať, došlo mi, že ide o ťažkého mentála. Tá muskulatúra však vzbudzovala rešpekt. Nechal som ho nemotorne sa driapať na tie dlhokánske nohy a prezeral si ho. Keď sa zodvihol a vzpriamil, o krok som ustúpil. Môj brat akurát skončil s tým starým. Postavil sa ku mne a díval sa na tu horu mäsa ako Dávid na Goliáša. Ten idiot pozrel na svojho mŕtveho kamaráta a prstom na neho ukázal ako na hračku vo výklade.

„To-to-to je môj... Poli...“ Netuším, čo chcel povedať. Pozrel som na brata. Rozumeli sme si aj bez slov, a tak som podišiel k chlapcovi a pre neho nepostrehnuteľným pohybom som ho zrazil k zemi. Zahryzol som mu do krčnej tepny a párkrát sa hltavo napil. Bol som už vyprahnutý, ale zabiť som ho nechcel. Aj napriek tomu, že smrdel a krv mala horkastú pachuť, nedokázal som sa od neho odtrhnúť. Vlastne som to po prvých hltoch vzdal. Moje vnútro potrebovalo uhasiť smäd. Vypla sa hlava a telo riadili inštinkty. Stefan sa nahol a ja som na neho besne zavrčal. Videl som červeno. Iná farba ma momentálne nezaujímala. Práve som sa odbavoval tým najlepším, čo upír pozná.

„Stačí! Zabiješ ho a nájdi potom niekde dvojmetrového houmlesáka,“ zasyčal, na čom som hrdelne zavrčal. Môj brat ma potom schmatol za koženú bundu a trhol. Odletel som priamo na tú špinavú rampu, ale chlapca som si držal akoby to bolo to jediné, na čom záleží.

Stefan sa však nedal. Schmatol moju večeru za nohu a potiahol. Zlomil mu pár kostí. Vrazili sme do seba ako dva kamióny. Ešte pár dlhých sekúnd mi trvalo, kým sa ten červený závoj z mojej mysle aspoň na toľko zodvihol, aby som bol schopný vyskočiť na strechu, odkiaľ som s vrčaním sledoval môjho brata na opačnej strane s meniacim sa mentálom a mŕtvolou starého na pleciach. Dole sa už zbehlo pár ľudí, ktorí extrémne bystro prišli k záveru, že sa bezdomovci pobili a zdemolovali rampu s kontajnermi.

Môj smäd nebol dostatočne ukojený, a tak som nechal svojmu bratovi náskok. Keď som sa k nemu konečne plný až po okraj za mestom znova pripojil, boli sme obaja zas ako zo škatuľky. Stefan, aj keď by sa do krvi hádal, že to tak nie je, miloval drahé oblečenie. Vôbec ma preto neprekvapilo, že mal na sebe štýlový dlhý kožený plášť od Valentina. Netuším, kde ho vzal a vlastne radšej ani nechcem. Zvyknem byť tiež vyberavý, ale ponáhľal som sa a tak postačil aj obchod na rohu. Hlavne, že som bol čistý. Nemôžeme sa zdržiavať a nechať Bellu s Edwardom pridlho samých. Dúfať, že sa nezmrzačili by bolo naivné. Dovolil som si však veriť, že prežil aspoň les. Bellu totiž veľmi dobre poznám a Edward by musel byť mág, aby skrotil jej temperament.

„Trocha som ho už prepral v rieke,“ povedal Stefan smerom k mladíkovi na zemi. Mykal sebou ako ryba na suchu. Mal šialené bolesti a aj po tých stáročiach, čo prešli, som si ich presne dokázal vybaviť, akoby som to prežil len včera. Modlil som sa za smrť a to bolo aj naposledy, kedy som o niečo prosil Boha. Po precitnutí som pochopil, že Boh na upírov dosah nemá.

„Rátaš s tým, že Edward vyletí z kože?“ opýtal sa Stefan, keď si zas mladého prehodil cez plecia.

„Hlavne mu nesmieme dovoliť, aby ho zabil. Bola by to škoda. Doteraz sme mali len Bellu a teraz máme aj tohto. Materská škôlka sa nám pekne rozrastá.“ Rozbehli sme sa lesom.

„Neverím, že bude horší, než tvoja dcérenka,“ podpichol ma môj brat. Bol som si istý, že nebude. Bella bola originál. Mal som dočinenia s množstvom novorodených a popri Belle šlo o roztopašné deti.

Edward:

Bol som na seba naozaj hrdý. Poznám ju dva dni, opýta sa, či si to s ňou rozdám a ja poviem áno. Celé desaťročia čakám na tú pravú, dokonalú, jedinečnú a úžasnú. Čakal som čistého anjela, princeznú, krehkú bytosť, ktorá bude hodná mojej lásky a ja tej jej. Staval som si vzdušné zámky z predstáv a idealizoval si proces upírieho zamilovania sa. Ten anjel sa mi naozaj dostal, ale šlo o anjela z pekiel, ženu dravú a nespútanú, princeznú temnoty, ktorá síce na prvý pohľad pôsobila krehko ako porcelán, ale bola tesaná zo žuly. Na jej tvári sa po mojom paralyzovanom áno zjavil neodolateľný satanský úsmev. Bola neodolateľná. Divoko zavrčala a zvrátila mi hlavu dozadu. Olízala si peru a pritisla sa ku mne. Narazili sme o seba čelami a hlasno to zadunelo.

„Bella!“ zasyčal som a za ramená ju od seba odtiahol. Nakrčila čelo a zavrčala, akoby som jej bral jej korisť. „Pomaly...“ povedal som zmierlivo. Vrčanie ustalo a ona povolila stisk na mojej hrudi. Mal som pocit, že mi vyrvala kusy kamennej kože. Niekoľkokrát sa hlasno nadýchla, ako to robia ľudia, keď sa chcú upokojiť a mne to prišlo roztomilé.

„Čo vlastne chceš!“ zasyčala na mňa cez zuby.

„Len sa upokoj a trocha zvoľni. Nechceme si predsa ublížiť, ale...“ Konečne som začal trocha uvažovať. Stále na mne sedela, a tak som ju chytil za ruku a povzdychol si. „Si naozaj nádherná...“ pošepol som.

„Ja viem,“ skočila mi do reči a vzala mi tým niť. Iste, že vie, že je nádherná. Chcel som jej povedať, že sa poznáme krátko a aj keď by som to veľmi chcel, tak to nie je správne. „Aj ty ma rajcuješ, ale musíš mlčať,“ povedala akoby nič a zas sa nahla, že ma ide pobozkať.

„Bella, ja čakám na lásku,“ povedal som pokojne. Naklonila hlavu na stranu.

„Dobre, počkám s tebou. Myslíš, že to bude ešte dnes?“ opýtala sa otrávene a ja som pokrútil hlavou.

„Chápem, že ma považuješ za blázna. Nechcem však raz ľutovať, že som nepočkal na tú pravú.“ Opatrne som ju zo seba stiahol a postavil sa. Začal som si upravovať košeľu. Bella sa s nechápavým výrazom v tvári postavila. Premeral som si tie dokonalé, štíhle nohy a zvádzal vo svojom vnútri osobnú vojnu.

„To sa na ňu pozrieš a budeš vedieť, že je to ona?“ Založila si ruky na hrudi. Podľa výrazu jej tváre som jej pripadal ako totálny idiot.

„Neviem... Myslím, že áno.“ Mykol som ramenami.

„Si ryšavý, zaostalý blázon. Nehnevaj sa, ale možno to bude trvať roky, možno storočia a ak vezmem do úvahy, že sa stále poflakujete aj s tvojou podarenou rodinkou namiesto medzi upírmi medzi ľuďmi, tak to bude aj tisícročie. Podobnú ponuku ti už dať nemusím.“ Otočila sa trucovito k rozmlátenej chate.

„Bella, no tak. Vážne by si to chcela v mokrej tráve posiatej troskami a drevotrieskou? Nechcela by si to radšej v mäkkej posteli, kde by som ťa celé hodiny hladil, bozkával a priviedol ťa aj stokrát takmer k vyvrcholeniu a potom stále, keby si už takmer bola, by som zmiernil tempo, aby si potom v jedinej sekunde vybuchla ako supernova. Nechcela by si radšej stáť pod horúcou sprchou, kde by sa ťa okrem kvapiek vody dotýkali aj moje prsty a potom...“ Nevidel som jej do hlavy, a tak som to nemohol predpokladať.

Prudko sa otočila a pritisla sa mi na pery. Nemal som v úmysle provokovať ju, ale chcel som jej jednoducho vysvetliť, že by bolo príjemnejšie byť vo väčšom pohodlí. Zachvel som sa ako chlapec. Bozk je splynutie pier, no pre mňa to bolo ako splynutie môjho a jej sveta. Moje ruky sa za jej chrbtom zavreli, ako kovová brána. Nehodlal som ju pustiť, lebo v mojom vnútri naozaj vybuchla hviezda. Chuť krvi uhasí pálenie hrdla, no chuť jej pier zapálil oheň v celom mojom tele. Bola hebká, krehká, bola mojim anjelom aj mojou princeznou. Cítil som akoby sme tancovali. Jej pery sa hýbali a moje im sekundovali.

Zatiaľ som sa ňou nechal viesť, no keď pootvorila pery a olízala tie moje, začali ma riadiť inštinkty. Pootvoril som pery a ona nesmelo prenikla do mojich úst. Točila sa mi hlava, v ušiach mi znel chór a chuť jej úst bola tým najlepším, čo som vo svojich kedy mal. Nechcel som, aby to niekedy skončilo. Nedokázal som si predstaviť niečo, čo by ma donútilo prestať s tým. Zaplietla prsty do mojich vlasov a hladila ma v nich. Tiež som nezaostával a jednou rukou som pohladil jej chrbát a druhá putovala nadol. Dostal som sa na jej pokožku, ktorá mi pripadala ako satén, hodváb, proste ten najjemnejší materiál sveta. Zastonala a ja som na pokraji blaha. Jej stony mi prišli ako hudba. Myslím, že sa to stalo. Teda vôbec som nemyslel, proste som to vedel. Odtiahla sa, na čo som zakňučal ako šteňa, lebo mi vzala niečo úžasné.

„Poďme teda do tej postele,“ šepla vzrušene. Prekvapene som zodvihol obočie.

„Prosím?“ Nechápavo som pokrútil hlavou, lebo momentálne by som súhlasil aj so sexom v bahne. Zvláštne, ako rýchlo sa mi pomiešali priority.

„Chcem ísť do tej postele, chcem stáť pod sprchou a chcem, aby si ma nechal vybuchnúť. Prosím. Urob mi to tak, ako si vravel,“ šepla naliehavo. Pohladila ma po hrudi, natiahla sa na špičky a otrela sa mi o pery. „Prosím... Urob to,“ šepla a zas sa mi otrela o pery. Jediné, čo sa mi teraz hnalo hlavou bolo to, že ja vlastne doma vlastnú posteľ nemám. Zadíval som sa jej do tváre.

„Poď,“ šepol som a vyrazil vpred. 

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Transylvánska smršť - 9. kapitola: