Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tiene mojej minulosti - 4. kapitola

Forks a Port Angeles


Tiene mojej minulosti - 4. kapitolaAlice sa rozhodne, že nenechá Bellu utápať sa v ničote a privedie ju k nim domov, avšak nie všetko ide podľa jej plánov. Čo myslíte, ako zareaguje Bella?

Tento týždeň ubehol nesmierne rýchlo. Všetko klapalo, v škole som už nechýbala ani jediný raz, úlohy som odovzdávala presne načas a podarilo sa mi dokonale splynúť s prostredím. Prežívala som zo dňa na deň, z hodiny na hodinu a priala si, aby čas utekal ešte rýchlejšie.

 

Práve som sa chystala po poobedňajšej prednáške do práce, ako vždy. Síce mi Mandy často prízvukovala, že nemusím chodiť každý deň, ja som ju nepočúvala. Práca sa mi stala príjemným spestrením a pomohla mi zaplniť všetok zvyšný voľný čas.

Chystala som si veci do tašky, a potom som ešte skočila do kuchyne napiť sa ovocného džúsu. Výťahom som sa zviezla na prízemie a odtiaľ som kráčala na parkovisko k môjmu Fordu. Už som sa chystala vybrať kľúče z vrecka, keď sa mi rovno pred nosom zjavila malá Alice.

„Bella,“ povedala s veselým úsmevom na škriatkovskej tvári.

„Čo tu chceš, Alice?“ Vrhla som na ňu neprívetivý pohľad. Natiahla ruku a chcela sa ma dotknúť, ale ja som ju automaticky odtiahla. Dotyky si už nikdy nemôžem dovoliť.

„Bella,“ hlesla znova. „Prišla som za tebou, aby sme sa mohli porozprávať. Chcem si ujasniť určité veci, vysvetliť ti...“

„Nepotrebujem a nechcem sa s tebou rozprávať, dajte mi pokoj a nevšímajte si ma.“ Už som začala strkať kľúče do auta, keď vtom ma zachytila jej ľadová ruka.

„Fajn. Chcela som to podobrotky, ale ty si nedáš povedať...“ Začala ma ťahať kúsok preč k autu, ktoré som si všimla minule.

„Alice, okamžite ma pusť!“ kričala som. „Musím ísť do práce... Nechaj ma.“ Snažila som sa, ale jej nesmiernej sile nešlo vzdorovať. Dotiahla ma až k tomu autu – malému modrému neviem čomu a vtisla ma na predné sedadlo spolujazdca. „Tebe to možno nič nehovorí, ale ja musím ísť do práce...“ Vzdorovala som, keď mi zapínala pás a pritom sa aj ona pohodlne usadila na svoje miesto.

Na tváričke sa jej  zjavil záhadné úškrn. „Nemusíš.“

Vo vrecku mi zavibroval mobil. „Bella? Ahoj, to som ja, Mandy. Počuj, dneska nemusíš chodiť do práce.“ Naštvane som sa zamračila.

„Prečo, Mandy?“

„Zabudla som ti to povedať, ale dnes majiteľ usporadúva v kaviarni nejakú súkromnú akciu, takže nás nepotrebuje.“

Zaškrípala som zubami. „Fajn.“ Zrejme som jej nemala tak drzo a nevďačne odseknúť, ale vrel vo mne hnev. Upokojila som sa a o pár sekúnd som už vyrovnane hľadela cez predné sklo auta. Alice, vyškierajúcu sa vedľa mňa, som ignorovala.

„Bella, týmto svojím večným dumaním si nepomôžeš.“ Ignorovala som aj jej pokus začať rozhovor. „Hneváš sa na nás – to je prirodzené, ale nemala by si sa takto izolovať, to nie je správne.“

Pochybovačne som nadvihla obočie. „Máš pocit, že by som sa na niekoho hnevala?“

Neveselo zakrútila hlavou. „Nie, vlastne nie. Jasper mi povedal...“ Na chvíľu sa odmlčala, no potom pokračovala. „Si ako prázdna schránka, Bella. Zmenila si sa – tvoj výzor, vyzeráš dospelejšie, ale si zničená. Prečo to robíš?“

„Chceš mi vyčítať, že sa snažím udržať si zdravý rozum? Neviem, čo si si myslela, Alice, ale ja takto fungujem. Je to jediný spôsob ako môžem...“ Prečo jej to vôbec vysvetľujem?

„Si presne ako on.“ Vedela som, koho tým on myslí. A nereagovala som.

Nastalo ticho. Ani jedna z nás neprehovorila – ja som nemala síl a ona premýšľala, čo som spoznala z jej zamysleného výrazu.

„Máš nové auto,“ poznamenala som sucho, ale ju zrejme môj záujem potešil a usmiala sa.

„Áno. Kúpila som si ho v lete – Audi TT.“ Pyšne pohladila palubnú dosku. Musím uznať, že sa k nej dokonale hodilo. Malé, milé a poriadne výkonné.

„Kam ma to vlastne vedieš?“ Zistila som, že sme niekde za mestom a cesta za nami poriadne rýchlo ubiehala.

Alice sa zatvárila rozpačito. „K nám domov.“ Sledovala môj výraz, ktorý bol najskôr zmesou šoku a strachu a potom sa zmenil na tvrdú masku. „Môj brat tam nebude.“

Otočila som hlavu a sledovala cestu z okienka spolujazdca. Napriek tomu, že som nechcela dať najavo nijaké emócie, Alice neunikla úľava, ktorá ma zaliala.

 

Poznala som, že sa blížime k ich domu – všetko bolo také podobné ako vo Forks. Lesná cesta viedla rovno a občas sa stáčala, až sa objavil dom. Neprekvapilo ma to. Tento dom nebol úplne rovnaký ako ten predošlý, no mali podobné črty. Veľké okná, biely náter a široká veranda pôsobili súčasnejšie. Alice to nijak nekomentovala.

 

Len čo sme zatvorili dvere auta, na dome sa otvorili dvere a von vyšla Esme - celá naradostená.

„Bella,“ pribehla ku mne a objala ma. Ja som stuhla, čo jej neuniklo a ospravedlňujúco sa odtiahla. „Tak rada ťa vidím.“

„Ahoj, Esme.“ Hoci som ju kedysi mala rada, dnes som jej slová nedokázala opätovať. Chladne som od nej odvrátila pohľad, čo ju ranilo.

„Tak poď, Bella, všetci sú už nedočkaví.“ Alice ma ťahala dovnútra a Esme nás smutne nasledovala. Ocitla som sa v bielo ladenej obývačke. Boli tam všetci až na jedného. Nevenovala som im ani najmenší pohľad.

Ako prvý ku mne pristúpil Carlisle. „Som rád, že ťa opäť vidím, Bella.“ On bol opatrnejší ako Esme. Jemne ku mne pristúpil a nesmelo ale naozaj úprimne sa na mňa usmial.

„Dobrý deň, Carlisle.“ Pohľadom som preskúmavala všetko okrem šiestich párov očí, ktoré sa na mňa upierali.

„Hovoril som si, či ťa ešte niekedy uvidím, Bella. Zdá sa, že osud je nám šťastlivo naklonený.“

„Emmett,“ sykla Esme a švihla po ňom prísnym pohľadom. „Bella, poď, posaď sa u nás.“ Ukázala mi na bielu sedačku a všetci si posadali. Som zvedavá, čo bude teraz.

„Takže New Hampshire,“ začala som. „Páči sa vám to tu?“ Zrejme boli prekvapení, že som sama od seba začala rozprávať, ale rýchlo sa spamätali.

„Áno, je to tu príjemné. Jasper s Alice sa rozhodli študovať tu, takže sem ich nasledovali,“ vysvetľoval Carlisle. „A podnebie je tiež vhodné, takže sa nemusíme príliš skrývať.“

Robila som sa, že tú poslednú poznámku som prepočula.

„Hmm, aj mne sa tu páči.“

Esme sa ujala slova. „Alice hovorila, že študuješ psychológiu.“ Práve menovaná sa na mňa uškrnula.

„Áno, povedala som si, že to bude pre mňa najschodnejšia cesta. Iste chápete.“

Nikto nevedel, čo povedať, až sa nakoniec znova ozval Carlisle. „Bella, myslím, že tak trochu tušíš, prečo si tu.“ Nenápadne pozrel na Alice a tá prikývla. „Alice ťa sem priviedla, pretože sa s tebou potrebujeme pozhovárať. Chceme, aby si vedela, že takto sme to neplánovali. Nechceli sme ti nijako ublížiť...“

„Pozri, Carlisle. Je mi jedno, čo ste chceli. Je mi jedno, prečo ste odišli. To všetko je už minulosť a ja som sa s tým vyrovnala. Nepopieram, že ma to zničilo, ale už je to za mnou a ja si nechcem pripomínať to, čo bolo.“ Hovorila som to nekompromisne, chladne a bez štipku citu. „Jediné, čo si teraz želám, je pokojný život. Bez minulosti, bez príšer a bez vás. Nehnevám sa na vás, to nie, ale prosím vás, aby ste sa mi viac neplietli do života. Chcem pokojne dožiť, tak ako ste si to želali aj vy. To, čo sa so mnou dialo potom, ako ste odišli, nie je vaša vina. Bola som slabá a neuniesla som váš odchod. Ale to už sa viac nestane.“ Ukončila som svoju reč a čakala na reakciu. Všetci boli zarazení. Rosalie si nervózne prehodila vlasy cez rameno.

„Bella, je nám to tak ľúto,“ vzlykla Esme. „Keby sme vedeli ako to dopadne, nikdy by sme...“

„Nič nehovor, Esme. Minulosť je minulosť a prepáčte mi, čo teraz poviem, ale bolo by lepšie, keby ste na mňa zabudli. Ja som vás dávno vymazala zo života a nebudem na vás viac spomínať. Akoby ste nikdy neexistovali.“ Tvrdo som vyslovila slová, ktoré mi kedysi povedal on. Videla som, ako ich moje slová zasiahli. „Tak, Alice, odvezieš ma už, prosím, domov? Musím dokončiť ešte nejakú prácu do školy.“

Alice, ktorá smutne pozerala do steny, zdvihla hlavu a prikývla. „Samozrejme.“

Neobzerala som sa naspäť na ich smutné tváre, musela som odtiaľto čo najrýchlejšie vypadnúť. Alice ma nechala ísť prvú, potom si aj ona sadla do auta a vyšli sme.

„Vieš, nemusela si byť taká tvrdá, Bella,“ prehovorila Alice, keď sme boli dostatočne ďaleko od domu. „Všetkých to ranilo, najmä Esme.“

„Alice, ak sa vo mne snažíš vzbudiť ľútosť, nemusíš sa vôbec snažiť. Neľutujem, čo som povedala.“

„Nemôžem to nechať len tak. Treba napraviť, čo sa pokazilo.“ Mala som pocit, že už nehovorí so mnou, ale si šomre pre seba.

„Žiadala som ťa, aby ste sa mi viac neplietli do života. Načo je to všetko dobré, Alice? Objavíte sa znova v mojom živote, aby ste mohli vo vhodnej chvíli, keď vás to už prestane baviť znova zmiznúť? Vám to možno tak nepripadá, ale mňa to zničilo. Radšej keby ste sa nikdy neukázali, radšej by som vás už nikdy nechcela vidieť.“

Už sme sa nerozprávali. Alice ma odviezla pred internát a stroho sme sa rozlúčili.

„Čau, Bella,“ hlesla Alice a pomaly začala túrovať motor.

„Zbohom, Alice,“ odpovedala som jej pričom som zdôraznila prvé slovo. To mala byť moja posledná rozlúčka s ňou. Viac už neexistujú.

Vystúpila som z auta a zronenú Alice nechala za sebou.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tiene mojej minulosti - 4. kapitola:

 1
10. Faire
26.09.2011 [22:31]

FaireDoufám v další. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon
Celkem mě zajímá zda si někdo z nich všimne toho, že Bella bere ty prášky. Emoticon

9. lena
25.09.2011 [12:47]

moc hezké, líbí se mi to. Emoticon Emoticon

25.09.2011 [11:02]

selena257krasa Emoticon Emoticon konecne nejaka poviedka ktora je po slovensky a zaujala ma viac ako ostatne Emoticon vazne som bola prekvapeny tym co im Bella povedala ale aspon to bude zaujimavejsie Emoticon uz sa tesim na dalsiu kapitolku Emoticon Emoticon

7. marcela
25.09.2011 [9:56]

Tak to byla síla.Další prosím. Emoticon Emoticon Emoticon

25.09.2011 [0:48]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

5. lucka2010
24.09.2011 [22:09]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. EvicQaCullen
24.09.2011 [21:53]

dokonale Emoticon Emoticon rychlo dalsiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. lied
24.09.2011 [21:12]

perfektní dílek už se těším na další Emoticon Emoticon Emoticon

24.09.2011 [21:07]

Dorianna Emoticon Emoticon Emoticon

1. martty555
24.09.2011 [19:41]

rýchlo ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!