Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tiene mojej minulosti - 3. kapitola

21.09.2011 (19:45) • LuMo12 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2414×

Moje ráno sa znova opakovalo. Vstala som, rovnako ako včera, obliekala som sa, pripravila veci do školy a vyrazila. Dopriala som si ešte trochu času predtým, než som vstúpila do prednáškovej miestnosti, a potom som sa posadila na svoje včerajšie miesto.

Vošiel profesor a to už som musela dávať pozor a zobudiť sa z neprítomného pohľadu. Zakázala som si obzerať sa okolo, ale nemohla som si pomôcť a skontrolovala okolie. Uľavilo sa mi, ale zároveň som bola prekvapená, že včerajšie halucinácie znova neprišli. Bolo by hlúpe predpokladať, že sa zjavia znova a bola som za to vďačná.

Celé dopoludnie prebehlo bez problémov, všetko presne tak, ako som mala naplánované. Sedela som na lavičke a čítala si nejakú školskú literatúru, keď sa vedľa mňa ozval milý hlas nejakého chalana. „Ahoj, môžem si prisadnúť?“ spýtal sa chalan. Zdvihla som na neho pohľad a nemo prikývla.

„Ja som David, myslím, že máme spolu nejaké hodiny.“ Zdvihla som pohľad znova a sledovala ruku, ktorú mi podával. Civela som na ňu ako na zjavenie. Toho chalana som si všimla už aj predtým, ale nevenovala som mu nijakú pozornosť. Ešte stále čakal.

„Hmm, aha. No, ja som Bella.“ Podala som mu svoju ruku a opäť sklopila pohľad. Nie je pre mňa normálne zoznamovať sa s cudzími ľuďmi.

„Takže aj ty študuješ psychológiu?“ Pochopila som, že David si na lavičku neprišiel iba oddýchnuť, ale má smolu, ja sa rozprávať nepotrebujem. Vzdala som sa zbližovania s ľuďmi, s kýmkoľvek, a vymenila som to za čas strávený nad štúdiom. To je teraz moja cesta.

„Áno,“ odpovedala som stroho. „Prepáč, David?“ Áno, myslím, že sa tak volal. „Musím už ísť, o chvíľu sa mi začína prednáška.“ Nečakala som na jeho odpoveď a zamierila čo najďalej od lavičky. Pravdou bolo, že prednášku som mala až o dvadsať minút, čo je dosť času.

Keďže som tak rýchlo ušla, bola som v triede prvá a mala som ešte nehorázne veľa času, ktorý som strávila čumením do blba, ako vždy.

Po skončení prednášok som sa znova pobrala na internát. Dnes nám nakopili niekoľko úloh, ktoré musíme do zajtra priniesť. Povedala som si, že čo nedokončím poobede, dokončím v noci. Zvykla som si byť dlho hore, nestálo ma to žiadnu energiu naviac a ráno som dokázala vždy normálne fungovať.

Oči sa mi rozšírili hrôzou, keď sa oproti mne zjavila Alice a vedľa nej, akoby to nestačilo, Jasper. Bez akéhokoľvek pohľadu na nich som zmenila smer a kráčala opačnou stranou, preč od internátov. „Bella, nie, počkaj.“ Hneď boli pri mne. Chcela som si zakryť uši, ale vedela som, že ten hlas je len v mojej hlave, že by to nepomohlo. Chytala ma panika. Dve chladné ruky ma zastavili a pritisli mi ruky, ktoré som si držala na hlave, k telu. „Stoj, Bella.“

Ťažko sa mi dýchalo a triasla som sa. „Prečo sa nám vyhýbaš?“

„Neexistujete, nikdy ste neexistovali... Je to len halucinácia...“ Stále dokola som si opakovala tie isté slová. Ale stisk na mojich rukách nepoľavoval.

„Bella, počúvaj ma, nie sme žiadna halucinácia. Pozri sa na mňa – to som ja, Alice. Bella, no tak!“

Krútila som divoko hlavou, ale obraz sa mi nevymazával. „Nie ste skutoční. Iba sa mi zdáte. Nič z toho neexistuje. Nechcem sa tam znova vrátiť, zmiznite!“ Už som strácala nervy, bola som taká vyplašená, že mi šlo srdce vyskočiť z hrude. Divoko bilo a mala som pocit, že mi rozhodí hlavu. Neskoro ľutovať, že nemám so sebou lieky.

„Jasper...“

V tej chvíli sa mi telom rozlial pokoj a aj búšenie srdca ustalo. Začala som normálne dýchať.

„Tak a teraz ma už budeš počúvať?“ Alice mi zdvihla tvár a pozrela mi rovno do očí. Bol to taký pohľad, ktorý vám prejde až do morku kostí a vtedy som pochopila, že toto halucinácia nie je. Oni sú tu predo mnou. Živí. „No konečne.“

„Prosím, nechajte ma.“

„Bella, čo sa deje? Chcela som sa s tebou porozprávať hneď, ako som ťa zazrela, ale ty sa nám stále vyhýbaš. Prečo...?“

„Nechcem sa tam znova vrátiť, prosím, nechajte ma. Nechcem to znova zažiť.“

„Ja som mu to hovorila. Vravela som mu, že to neskončí dobre, ale on si to nedal vyhovoriť.“

„Neviem, o kom hovoríš,“ opakovala som. Alice pozrela na Jaspera a vymenili si krátky, no veľavravný pohľad.

„Bella, môj brat urobil obrovskú hlúposť. Ľudia robia hlúposti, ale keď už niečo také urobí upír...“

Znova som sa chytila za hlavu. „Nie, nie, nie!“ kričala som. „Žiadni upíri neexistujú. Nechcem to viac počúvať, odíďte!“

„Čo sme to len spôsobili,“ hlesla.

Jasper po prvýkrát prehovoril. „Bella,“ ozval sa a dokonca aj jeho hlas mal upokojujúci účinok. „Bella, je nám ľúto, čo sa stalo. Ver mi, že nič z toho sme nechceli. Ani my, ani Edward. Nevedeli sme, čo to spôsobí...“ Zvuk jeho mena vo mne rozvíril ďalšie mučivé spomienky, ktoré som celý ten čas tak dôsledne potláčala.

„Nechajte ma.“

„Bella, čo sa stalo? Povedz nám, čo sa ti stalo, toto už nie si ty...“

„Čo sa mi stalo? Netvár sa akoby si o ničom nevedela. To kvôli vám ma Charlie zavrel do blázinca, kvôli vám sa zo mňa stala mŕtvola a ty sa pýtaš, čo sa mi stalo?“ Narastal vo mne hnev, silný a dravý, pocit, ktorý som tak dlho potláčala a akokoľvek som sa mu vyhýbala. To nebolo dobré.

Ich tváre prezrádzali šok. „Bella, musíš vedieť, že my o sme o ničom z toho nevedeli. Odišli sme od teba, aby sme ti dopriali možnosť na normálny, ľudský život. Edward sa mi zakázal pozerať do tvojej budúcnosti, nemala som ani tušenie, že...“

„Tak už to vieš. A teraz ma nechajte na pokoji a viac sa mi nepleťte do života. Nič z toho sa nikdy nestalo a vy ste nikdy neexistovali. Zabudnite na mňa.“ S týmito poslednými slovami som sa otočila na päte a bežala rovno na internát.

Nečakala som do večera, to by som teraz nevydržala. Namiesto toho som siahla po krabičke liekov, ktoré mám pre prípady núdze, ako mi odkázal doktor. Budem sa musieť upokojiť kým pôjdem do práce, takto rozrušená by som nemala chodiť pomedzi ľudí, určite by som niečo vyviedla a vyhodili by ma aj odtiaľ.

Trvalo mi niečo vyše hodiny kým som sa dala dokopy a na tvári sa mi znova usadila tá nepreniknuteľná maska. Presne ako robot, už žiadne zlyhania, už žiadne emócie. To si už viac nemôžem dovoliť ak chcem žiť pokojný život. Veď presne to odo mňa chceli, no nie? To, že im to nevyšlo a že som teraz to, čo som, je len nežiaduci účinok.

Pred očami som mala svoju budúcnosť – dokončím vysokú, čaká na mňa kariéra, možno budem cestovať, užívať si zarobené peniaze... Nato sa teraz musím sústrediť. Hrdo som zdvihla hlavu a vstala z postele, o chvíľu sa mi začína práca.

Mandy mala dne podivnú smutnú náladu, čo mi nesedelo k jej večne vysmiatej tvári. Nechcela som vyzvedať, čo ju tak trápi, ale nakoniec s tým prišla sama. Hodila handru, ktorú práve držala, na pult a oprela sa oň rukami.

„Neznášam chlapov,“ zavrčala a zaškrípala zubami. Krátkym pohľadom som ju skontrolovala a vyzeralo to, že by si rada dopriala pohárik niečoho tvrdého.

„Čo sa deje, Mandy?“ Dnes tu nebolo veľa zákazníkov, takže ani práce nebolo veľa a mohla som si odpočinúť.

„Podviedol ma, hajzel jeden.“ Ešte som ju nevidela takúto rozhodenú, vždy pôsobila tak flegmaticky. Nevedela som, ako mám reagovať, súcitiť s ostatnými som si nemohla dovoliť, tak som iba urobila grimasu.

„Nevedela som, že máš priateľa,“ poznamenala som skôr sama pre seba.

„Mala som.“ Ten zúrivý výraz na drobnej tvári pôsobil vážne nebezpečne. Byť tým chlapom, tak ju budem obchádzať na kilometre. „Radím ti, Bella, drž si toho svojho nakrátko, inak ti utečie.“

Nemohla som čakať, že si nevšimne moju reakciu - to ako mi pohár, ktorý som práve utierala, vykĺzol z rúk a takmer sa rozbil, a môj vyhýbavý pohľad. „Ozaj, ja ani neviem, či máš nejakého priateľa.“ Ďalej ma sledovala a ja som neprestávala klopiť pohľad.

„Tak? Máš nejakého?“ Bola neobytná, to som jej musela uznať. Čakala, kým som jej nakoniec neodpovedala.

„Nie.“ To bolo všetko, čo zo mňa vypadlo. Ale ona pokračovala.

„Aha. Citlivá téma, čo?“ Ach, prečo sa len rozhodla byť teraz taká vnímavá? Teraz, keď stojím jedine o to, aby ma každý svedomito ignoroval? „To preto si taká? Myslím, ako bez života.“ Áno, bola až príliš vnímavá.

„Nechcem sa o tom baviť.“ Nechala som ju samú s tým podozrievavým a začudovaným pohľadom a odišla som za zákazníkmi. Keby dievča vedelo...

Všimla som si ho až keď som sa priblížila k jeho stolu. Musel tam sedieť už nejakú dobu.

„Ahoj, Bella,“ pozdravil ma milo.

„Ahoj, David. Čo ti prinesiem?“ Zrejme ho moja otázka a chladné privítanie sklamali.

„Mám chuť na Frapé.“ Všimla som si, že je na ňom niečo iné – krátke orieškovohnedé vlasy mal inak učesané a mal v nich blonďavý melír.

„Hneď to bude,“ kývla som a odišla. Mandy práve pripravovala objednávku pre nejakého zákazníka.

Keď som Davidovi priniesla Frapé, usmieval sa. „Ďakujem, Bella. Všimol som si, že dnes tu nemáte veľa zákazníkov...“ Očami prebehol po kaviarni. „Nemohla by si mi na chvíľu robiť spoločnosť?“

Mandy po nás po očku pokukovala a ako som pochopila z jej letmých pohľadov, snažila sa mi naznačiť, že mám súhlasiť.

„Prepáč, David, mám prácu.“ A nechala som ho tam aj s jeho Frapé samého.

„Dočerta, Bella, to si tak slepá, alebo hlúpa, že nepoznáš, keď s tebou chalan flirtuje?“ vrhla sa na mňa hneď ako som k nej došla.

„Nemám chuť sa s niekým zahadzovať,“ odsekla som jej.

„Bože, Bella. Ten chalan vyzerá byť fakt v pohode a je aj celkom pekný a ty povieš, že sa s ním nebudeš zahadzovať?“ Nechápavo krútila hlavou. Nepočúvala som ju, sadla som si na barovú stoličku a na kolená si položila úlohu, čo sme dnes dostali a snažila sa niečo vyprodukovať. Téma moje najlepšie vlastnosti, ktorú nám zadal prednášajúci, bola nemiestna. Aspoň čo sa mňa týka. Aké už ja mám dobré vlastnosti?

David už zrejme stratil snahu o nadviazanie bližšieho kontaktu so mnou, lebo keď som mu priniesla účet, ledva sa na mňa usmial a stroho sa rozlúčil. Vydýchla som si. Skončili sme, ako vždy, o desiatej, keď odišiel posledný zákazník a kaviareň sme zatvorili.

Všetky dni sa podobali ako vajce vajcu. Ráno vstať, škola, práca a znova dokola presne ako som si naplánovala. Alice a Jasperovi som sa svedomito vyhýbala. Každý deň ráno, keď sme mali spoločnú prednášku, som im nevenovala jediný pohľad a tvárila som sa, že tam nie sú. Alice sa ma ešte niekoľkokrát pokúšala kontaktovať. Vždy si ma počkala na chodbe, ale ja som si ju nevšímala, prešla som okolo nej akoby bola vzduch. Mohla som odísť zo školy, mohla som sa prihlásiť na inú, ale aký by malo potom zmysel moje snaženie dostať sa sem? Všetko by vyšlo nazmar.

Raz za týždeň som si volala s Charliem a Renée, pýtali ako sa mi darí a či niečo nepotrebujem. Všetko naše telefonáty boli rovnaké, všetky maily, čo som Renée poslala, obsahovali to isté – mám sa dobre, v škole sa mi darí, práca je v pohode. Ako sa máte vy? Ten stereotyp mi vyhovoval. Nič viac som si neželala.

Autor: LuMo12 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tiene mojej minulosti - 3. kapitola: