Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ticho pravej lásky 9. kapitola

29.06.2011 (11:45) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1821×

9. kapitola

„Bella, ty žiariš,“ povedal neveriacky Marvolo. Pozrela som naňho ako na blázna.

„Čo?“ spýtala som sa ho nechápavo, lebo sa mi zdalo, že som zle počula.

Ale Marvolo mi neodpovedal. S očami doširoka otvorenými si ma neveriaco prezeral.

„Marvolo, čo sa deje?“ spýtala som sa ho už naliehavejšie a dokonca sa mi zdalo, že som naňho zavrčala.

Marvolo mi konečne pozrel do očí a znova predo mnou ustúpil o pár krokov.

„Bella... pozri sa na seba,“ povedal Marvolo roztraseným hlasom.

Zdvihla som teda pravú ruku do výšky svojich očí a musela som zažmurkať. Keď sa mi vrátil zrak, znova som uprela svoj pohľad na ruku.

Zdalo sa mi, akoby som namiesto ruky mala milióny diamantov. Od tých diamantov sa odrážalo svetlo slnka a moja ruka žiarila. Spustila som ruku pozdĺž tela a pozrela som sa na zvyšok svojho tela. Celá pokožka sa zvláštne trblietala, rovnako ako ruka.

„Čo to...?“ prekvapene som vydýchla, ale vtedy sa slnko zatiahlo za mraky a ja som sa prestala trblietať.

Pozrela som sa na Marvola, ktorý stál predo mnou s otvorenými ústami.

Než som si stihla čokoľvek uvedomiť, dva páry silných rúk ma ťahali naspäť do hradu. Asi by som sa im mala vytrhnúť, ale ja som len unavene spustila ruky pozdĺž tela. Nevedela som rozoznať, či ideme doprava alebo doľava. Len som automaticky kládla jednu nohu pred druhú.

Nevedela som ako, ale zrazu som bola v otcovej pracovni. Začal sa mi vracať sluch aj zrak a ja som sa začala preberať z toho čudného tranzu.

„... musíš jej to povedať!“

Carlisle? Čo tu on robí? Zdvihla som hlavu a upútala ma scéna predo mnou.

Carlisle sa nakláňal cez stôl k otcovi a zlostne vrčal. Naopak otec, ktorý sedel na stoličke, sa tváril znepokojene, ale nedával to najavo tak ako Carlisle.

„Nemá na to ešte vek! Nemôžeme jej to povedať!“ skríkol otec a postavil sa zo stoličky.

To si vôbec nevšimli, že som tu aj ja?

„Ale veď sa to u nej už prejavuje! Bohvie, čo spraví,“ zavrčal Carlisle a buchol päsťou do stola.

Prečo mám pocit, že sa rozprávajú o mne?

„Keď jej to povieme, niečo sa stane. A ty vieš, že to už potom nezastavíme!“ rozkričal sa otec a úplne očervenel. Takto nazlosteného som ho ešte nikdy nevidela.

Ale Carlisle bez okolkov pokračoval.

„A kedy jej to chceš povedať? Keď sa z nej stane bohviečo a...“

Nemohla som tieto reči už dlhšie počúvať. Bolo mi z nich na zvracanie.

Vybehla som z otcovej pracovne a rozbehla som sa chodbou. Počula som, ako na mňa otec volá, ale neobrátila som sa. Nemala som dôvod.

Oči sa mi zaliali slzami, takže som nevidela na cestu. Ako dlho môže vlastne človek plakať? Koľko rokov? Koľko dní? Koľko hodín? Pretože mne sa zdalo, že ja som preplakala aspoň sto rokov. Cítila som sa taká stará a opustená.

Čo som nejaká obluda? Obluda, ktorá nestarne? Obluda, ktorá žiari na slnku ako milión diamantov?

V hlave mi vírilo milión otázok a ani na jednu som nepoznala odpoveď.

Po tvári mi stiekli ďalšie slzy a začala som utekať ešte rýchlejšie.

Z ničoho nič sa predo mnou niekto zjavil. Nestihla som sa uhnúť, a tak som celou silou vrazila do dotyčného. Doslova som sa od neho odrazila a už-už som šla spadnúť, keď ma chytili silné ruky a pritiahli si ma do náruče.

Nebránila som sa, práve naopak. Ešte viac som sa k nemu pritisla a začala mu zmáčať košeľu slzami. Ani ten dotyčný sa nebránil.

Zdalo sa mi, že sa sklonil nad moju hlavu a vdychoval vôňu mojich vlasov. Prišlo mi to čudné, ale bolo mi to jedno. Ktokoľvek to bol, bola som mu vďačná. Cítila som sa aspoň na chvíľu bezpečne. Aspoň na chvíľu som hlavu nemala plnú pochmúrnych myšlienok. A to ticho...

Priala som si ostať navždy v tejto náruči.

Neviem koľko sme tam len tak stáli, ale zacítila som, ako si ma niekto vyhadzuje do náruče.

A znova som sa nebránila. Nemala som na to síl a ani som nechcela. Cítila som sa hrozne slabá. Znova.

Cítila som, ako okolo nás presvišťal vietor, ale to ma už niekto položil na posteľ. Hneď na to ma zakryl plachtou a ešte dekou, ktorá bola v kresle vedľa postele. Ešte viac som sa zavŕtala do prikrývok a tuhšie zavrela oči.

„Spi sladko, Bella.“ Edward? Edward!

Ako to povedal, ucítila som jeho chladné pery na mojom čele. Chvíľu tam pobudli a potom sa znova odtiahol.

„Spi sladko, lebo možno spíš naposledy,“ zašepkal ešte, a už som len počula, ako sa za ním zatvárajú dvere.

Carlisle:

Bella odišla, teda skôr zutekala. Túto situáciu som jej nezávidel. Vôbec nevedela, čo sa deje. A mala by to vedieť.

„Musíš jej to povedať,“ povedal som už pokojnejším hlasom Bellinmu otcovi Billiusovi.

„Nemôžem...“ vydýchol a unavene si sadol naspäť na stoličku.

„Ale proroctvo sa naplňuje a ty to vidíš na vlastné oči, ale nič nerobíš,“ vyčítal som mu.

Billius zakrútil záporne hlavou. „Nedokážem to. Nie teraz.“

„Ale ju to zničí. Nielen duševne, ale aj fyzicky,“ dohováral som mu.

„Maria by to tak nechcela,“ zašepkal.

„Maria by chcela jej dobro. A tým, že jej to nepovieš, ale budeš zatĺkať pravdu, ako sa len dá, nič nevyriešiš.“ Billius vedel, že hovorím pravdu, ale už ma to vážne prestávalo baviť. Dohováral som mu, odkedy sme prišli, aby konečne povedal Isabelle pravdu. Má právo to vedieť.

„Veď ja viem...“ rezignoval Billius.

„Urob to čím skôr, aby sa to nevyhrotilo.“ Už som chcel odísť, ale vtedy sa rozrazili dvere a zjavila sa v nich vystrašená tvár mojej dcéry Alice.

Pozrela sa na mňa a ja som vedel, že sa stane niečo zlé.

„Alice?“ dožadoval som sa vysvetlenia, prečo sem tak vtrhla.

„Prichádzajú...“

Za komentáre v predchádzajúcej kapitole veľmi pekne ďakujem a budem rada za každý komentár aj v tejto (alebo smajlíky). Ešte raz veľmi pekne ďakujem.

Vaša Alsee. ;) 

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ticho pravej lásky 9. kapitola: