Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ticho pravej lásky 11. kapitola

07.07.2011 (13:15) • Alsee • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1837×

11. kapitola

Sedela som na tráve a oproti sedel Jasper. Ostatní niekam odišli.

Takto to išlo už týždeň. Vedela som, že utekáme, aj keď som nevedela pred kým. Na jednom mieste sme sa zdržali najviac pár minút. Keď sme sa vybrali na cestu, oči mi zakryli šatkou a do úst dali látku. Niekedy sme cestovali aj tri dni vkuse, ale nikdy sa nestalo, aby ma niekto niesol viac ako deň. Pomaly som už ani nevedela, ako sa chodí. A to som sa rozhodla napraviť.

Vstala som zo zeme, ale hneď sa postavil aj Jasper. Do rúk som zobrala luk a šípy, ktoré boli položené vedľa batoha.  Chcela som vojsť do lesa, ale predo mňa sa postavil Jasper. Povzdychla som si.

„Len sa chcem ísť prejsť,“ povedala som mu. Pochybovačne sa na mňa pozrel.

„Dobre, tak môžeš ísť so mnou.“ Prešla som okolo Jaspera, ale tento raz mi nezabránil v ceste. Len som počula, ako ide za mnou.

Vošla som do lesa a započúvala sa. Všade bolo ticho, len sem-tam niekde zafúkal vietor. Išla som ďalej, ale nepočula som za sebou Jaspera. Obrátila som sa, ale za mnou nikto nebol.

Len som pokrčila som ramenami, ale prišlo mi to zvláštne. Dali si toľkú námahu, aby som neutiekla, a teraz ma nechajú bez dozoru. No čo, trocha samoty mi neuškodí.

Nechcela som utiecť, len sa poprechádzať. Neviem prečo, ale vedela som, že šanca na útek je nulová.

Začala som sa prechádzať po lese. V ruke som stále držala luk so šípmi, keď som to začula.

Usmiala som sa a na chrbát som si vyhodila šípy. Nasala som vzduch a otočila sa za korisťou. Bol to vypasený jelení samec. Zobrala som šíp a nasadila ho na luk. Jeleň práve pil vodu, takže nemal by byť problém ho zabiť.

Luk so šípom som natiahla a pustila. Keď šíp letel vzduchom, pripadalo mi to ako spomalený film. Víťazne som sa usmiala. Cieľ bol zasiahnutý presne. Srdce. No niesom ja šikulka?

Toho jeleňa som nelovila preto, aby som ho zjedla. Nie. Bolo to len tak. Pre zábavu.

Obrátila som sa a chcela som ísť ďalej, keď som to zacítila. Pomaly som sa otočila.

Tam, kde zasiahol šíp jeleňa, teraz z rany vytekala krv. Nevedela som ako, no moje nohy sa začali posúvať dopredu. Moja myseľ sa sústredila iba na jednu vec. Na tú červenú tekutinu, ktorá bola jediným riešením ako uhasiť ten požiar v mojom hrdle.

Neviem ani ako, ale kľačala som pred jelením, ochabnutým telom a nakláňala sa nad tú voňavú tekutinu. Prstom som sa jej dotkla a moje hrdlo išlo vybuchnúť. V nádeji, že uhasím ten požiar v hrdle, som si olízala prst.

Keď som cítila, ako mi krv po kvapkách steká dole hrdlom, slastne som privrela oči. Ale moje hrdlo si prialo viac. Viac tej červenej tekutiny, ktorá so mnou robila divy. Cítila som, ako sa vo mne niečo prebúdza. To, čo bolo dlho ukryté v útropách môjho tela. Sklonila som sa a ústa som priložila na ranu jeleňa. Teplá tekutina mi stekala prúdom do úst a ja som začala vidieť na červeno. Ticho okolo mňa prerušilo šuchotanie lístia za mnou.

Prudko som sa postavila a pritlačila dotyčného o strom. Strom pod mojím nátlakom zachrapčal, ale našťastie sa nezlomil. Nedokázala som normálne rozmýšľať. Moja myseľ bola akoby obalená v hrubom červenom obale, ktorý som nedokázala roztrhnúť.

„Bella...“ Začula som ako z veľkej diaľky. Neprestávala som vrčať, ale obal sa začal stenšovať.

Cítila som, ako sa ma dotýka nejaká ruka.

„Bella,“ povedal a ja som sa pozrela do tých jeho zlatých očí.

Rýchlo som dala ruku preč z jeho hrdla a ustúpila o pár krokov.

„Edward... ja... prepáč... ja...“ koktala som. Moje nohy už nezvládli nával citov, a tak sa mi podlomili kolená a nebiť Edwardových rúk, už by som bola na zemi.

Ani by som si neuvedomila, že plačem, keby mi Edward nezotrel slzu, ktorá mi stekala po ľavom líci. Zavrela som oči, aby som sa nerozplakala ešte viac.

„Ššš. Bella, to bude dobré. Uvidíš,“ utešoval ma Edward.

„Nebude. Som netvor, obluda,“ povedala som plačlivo. Edward mi na to nič nepovedal. Otvorila som uslzené oči a všimla si, že jeho tvár je až príliš blízko. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale...

„Pobozkaj ma,“ povedala som. Edward na mňa prekvapene pozrel.

„Prosím,“ zaprosila som.

Edward na chvíľu váhal, či mi má splniť moje prianie. Potom sa začal pomaly približovať, a už som cítila jeho chladný dych na tvári. Vedela som, že mi dáva priestor, aby som sa odtiahla, ale ja som nezaváhala ani na sekundu. Trochu som zdvihla hlavu a tým spojila naše pery.

Myslela som, že explodujem. V mojom vnútri sa striedalo veľa pocitov. Toľko pocitov a ja som zrazu nevedela, ktorý je ktorý. Ale najsilnejšie boli šťastie a láska.

Nikdy som nevedela pochopiť, čo vlastne láska je, ale teraz som to vedela zo stopercentnou istotou. Je to, keď sa vám pri pohľade na milovaného rozklepú kolená a srdce vám bije ostošesť. Je to, keď vás skryje do svojej náruče a vy sa cítite v bezpečí. Je to vtedy, keď vás pobozká a vy máte pocit, že ste celá. Že ste našli druhú polovicu seba. Že ste našli toho pravého. A ja som vedela, že môj pravý je Edward. Vedela som to každou svojou bunkou, celým svojim telom.

Cítila som, ako ma dvíha a stavia na nohy, ale neodtrhol sa od mojich pier. Až po pár sekundách sa odtiahol. Pozrel mi do očí, a ja som vedela, že cíti to isté čo ja. Oprela som si čelo o to jeho, a len tak sme tam stáli, pozerajúc si do očí. Bez slov, len s pocitom lásky, ktorý sa stal našou záhubou.

„Bella...“ začal Edward, no ja som mu dala prst pred ústa.

„Edward, prosím, nekaz túto chvíľu.“ Edward nenamietal, a len ma objal. Neviem koľko sme tam len tak stáli, ale jeho náruč mi pripadala tak zvláštne teplá.

Vtom Edward úplne skamenel. Pozrela som sa do jeho tváre a oči sa mu začali meniť zo zlatých na uhľovo čierne.

„Edward, čo...?“ nedokončila som vetu, lebo Edward ma prestal objímať a zviezol sa na zem v bolestných kŕčoch.

„Edward?! Edward!“ Rýchlo som sa k nemu sklonila, ale nevedela som, čo mám robiť.

„Bella... utekaj... rýchlo...“ povedal Edward medzi bolestnými kŕčmi. Sedela som tam a robila sa, že som ho nepočula. Ako by som ho mohla opustiť, keď som práve zistila, že ho milujem?

„Bella...“ zašepkal bolestne Edward.

Započula som, že za mnou niekto je. Rýchlo som sa otočila a myslela som, že vypustím dušu. Srdce mi bilo tak rýchlo, až som sa obávala, že mi vyskočí z hrude. Vedela som, že túto chvíľu som už zažila. V sne.

Predo mnou stáli asi desiati ľudia, ktorí mi ani nepripadali ako ľudia. Skôr ako ničiace monštrá. Na ich čele stálo... dievča. Áno, bolo to dievča, určite nie žena. S istotou som vedela, že je mladšia, ako ja. Všetci boli oblečený v čiernych plášťoch a tváre mali zahalené kapucňami. Dievča si zložilo kapucňu, a ja som pocítila slabú bolesť v hlave.

Dievča malo anjelskú tvár a blond vlasy dokonale zopnuté v menšom drdole. Tvár jej zdobil arogantný úsmev, ale moju pozornosť upútala jediná vec. Krvavo červené oči, ktoré ma prepaľovali nenávistným pohľadom.

A ani neviem ako, zrazu som vedela jej meno.

Jane...

Znova by som chcela poďakovať tým, ktorí mi pri predošlej kapitole zanechali komentár...

Ďalej by som sa chcela ospravedlniť Adminovi, ktorý bude tento článok opravovať. Mám tam hrozne veľa chýb.

Vaša Alsee. ;)

Autor: Alsee (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ticho pravej lásky 11. kapitola: