Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tí praví 7. kapitola

08.07.2011 (16:30) • leacullenfun • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1720×

Kapitola siedma: Osamelá

Domov je tam, kde máš srdce. No čo, keď to srdce stratíš? Kde je potom tvoj domov?

Tretia osoba 

Nad lesom sa rozprestrela predvídateľná noc, tak ako posledných štyridsať rokov, cez ktoré ona utekala. Ona, bytosť taká blízka ľuďom a predsa taká iná, neznáma a zmätená.

Ale predovšetkým nechcená.

Bežala tmavým lesom priveľmi rýchlo na to, aby ju človek videl, no dostatočne pomaly na to, aby jej prítomnosť obyčajný smrteľník vycítil. Mala na sebe roztrhané staré veci a bola trochu strapatá, na pleci sa jej hompáľal malý batôžtek, v ktorom nosila spomienky na svoj ľudský život – pár fotiek, bez ktorých by si už nevedela vybaviť tváre najbližších, trochu peňazí, ktoré ukradla, nejaké jedlo a deku, aby jej nebola zima, keď zaspávala pod tichými hviezdami.

A aj keď by sa vám tento život mohol zdať úbohý, až primitívny, jej stačil. Istým spôsobom bola  dokonca šťastná – veď príroda nemohla povedať, že sa jej bojí, alebo že ju nechce – veď istým spôsobom bola jej dcérou, jej výtvorom.

Zastala a porozhliadla sa po okolí. Prednedávnom sa nasýtila, a tak sa jej zažiadalo dobrého spánku. Ocitla sa na malej čistinke, obkolesenej stromami. Zem bola obsypaná jesennými listami rôznych teplých farieb, ktoré jej poskytovali dobrú, mäkkú matrac. Navyše bolo sucho. Brala to ako tichú reč matky prírody, ako keby jej hovorila: „Pomôžem ti, dieťa moje.“ A to práve potrebovala. Útechu.

Veď bola taká osamelá. Ľudský hlas počula naposledy pred piatimi rokmi, a to vtedy, keď zlyhala a zabila.

Nahrnula kopu suchých listov pod košatý dub a opatrne si naň ľahla. Z batôžteka vybrala starú deku a prikryla sa ňou – aj keď jeseň bola nádherná, a v tomto prípade i bohatá a suchá, noci začínali byť už poriadne chladné.

Pri vyberaní deky jej z batoha vypadlo ešte niečo – fotografia. Bola na nej veselá žena s rysmi, ktoré boli tým jej veľmi podobné, aj keď tá žena bola od nej staršia. Uvedomila si, že je to jej mama, jej zmätená a energická Renée. Opatrne, ako keby to bol ten najväčší poklad, si fotku pritisla k hrudi, uvedomujúc si, že čas je krutý a jej Renée už pravdepodobne niet.

Pomaly a opatrne, sťa by sa jej fotografie mohli rozpadnúť v rukách, ich začala z ošúchaného batôžteka vyberať jednu po druhej. Bolo na nich toľko jej milovaných – Renée, Charlie, Phil, Billy...

Jake.

Spomienky sa k nej začali vracať tak mohutne a rýchlo, až ju to zaskočilo. Konečne sa prestali vracať len v útržkoch.  Začala cítiť veci, ktoré už mnoho rokov nie – od smútku, cez hnev až po agóniu. Príjemná otupenosť a primitívne šťastie, aké cítia zvieratá, len preto, že majú čo jesť, že existujú, bolo preč. Kto vlastne je?

„Bella,“ povedala to svoje meno nahlas a potom ešte raz. Ako dlho ho už nepočula? V jej vnútri sa niečo zlomilo. Bola to tá škrupina obaľujúca jej srdce i myseľ, tá škrupina, ktorá z nej urobila takmer nežijúci balvan. To ona mohla za to, že v posledných rokoch sa správala viac ako zviera, než človek.

Isabella si uvedomila, aká je to irónia – normálny upíri sú prirodzene strnulí telom a ona bola doteraz strnulá dušou i srdcom.

Ale to nie je prirodzené. 

Roztrasenými prstami vybrala z kôpky fotografií jednu, ktorú chcela i nechcela vidieť najväčšmi. Na fotke bola zvečnená tvár jej najlepšieho priateľa.

Jacob.

Začala roztrasenými prstami prechádzať po jeho tvári, po jeho uličníckom úsmeve. Prečo je tu? Prečo nie je s ním?

„Ale môžeme to zistiť,“ povedal vcelku veselo. Skutočne veril tomu, že všetko bude v poriadku. Ale to počula už len z diaľky. Pretože vtedy ju volalo niečo celkom iné.

Krv. Voňala tak lahodne, aj keď už nebola čerstvá. Nič krajšie v živote necítila, ale zároveň v živote nespoznala taký veľký hlad a túžbu. Čo sa to s ňou deje?

„Bella?“ povedal Jake prekvapene a následne zalapal po dychu. Ona cítila zvláštne jemné mravčenie na tvári, ale to jej vtedy bolo ukradnuté. Tá krv ju doslova volala, a aj keď sa snažila odolať, nemohla si pomôcť.

A vtom k nej z lesa zavial vetrík, ktorý so sebou niesol tú najkrajšiu vôňu – vôňu čerstvej, mladej krvi. Už len z tej vône vedela, že tá krv bude zdravá a čistá...

Bez rozmýšľania sa rozbehla, riadiac sa inštinktom. Jej obeť bola blízko – konečne ukojí svoj hlad.

O pár sekúnd na to za sebou začula dupot láb. Jej prenasledovateľ bol rýchly, no nie tak ohybný ako ona – začala kľučkovať medzi tými najtenšími vetvami a  kmeňmi stromov, ktorým sa už on vyhnúť nedokázal. Síce mu neublížili, ale aspoň ho spomalili. Nedokázala svoju myseľ skoncentrovať na nič iné ako na lov – obeť bola čím ďalej, tým bližšie...

Vtom sa jej prenasledovateľ vyrútil z tieňa stromov a pristál jej na chrbte, doslova ju prišpendlil k zemi. Nemohla sa pohnúť, ba ani otočiť hlavu - bol priveľmi ťažký a veľký. Mohla sa len bezmocne mykať – ako ryba na suchu. Jej prenasledovateľ ticho zakňučal, a nahol k nej hlavu. Bella vedela, že jej neublíži, ale ešte stále sa nedokázala spamätať z nenaplneného lovu, z volania krvi...

„Pusť ma, musím...“ Vetu ani nedopovedala, pretože ucítila, že váha z jej chrbta čiastočne zmizla. Že by ju pustil? Skúsila sa pohnúť... a s rovnakým výsledkom. Tentoraz ju ale nedržali veľké laby, ale silné a opálené ruky.

„Prosím...“ Ten hlad bol takmer k nevydržaniu. Musí sa k tej krvi dostať! Akoby ste ukázali smädnému pútnikovi pohár s vychladenou vodou, ale za nič na svete by ste mu ho nechceli dať.

„Isabella, dopekla, spamätaj sa!“ zrúkol rázne, až zúfalo. Cítila teplo jeho horúceho tela na svojom a to jej niečo pripomenulo... niekto... 

Opar hladu z jej mozgu pomaly ale isto začal miznúť a ona sebou prestala metať a začala sústredene počítať do desať. Musí sa upokojiť, skoncentrovať sa na niečo iné. Opäť na tvári pocítila to zvláštne mravčenie, hlavne okolo očí. Muselo to byť niečo dôležité, pretože potom ruky trošičku povolili svoj stisk...

„Bella, si to teraz ty?“

„Áno,“ zachrčala.

„Takže, teraz ma dobre počúvaj. Nechápem, čo všetko sa s tebou deje, ale viem, že som za to zodpovedný, a preto ti budem pomáhať. No tu ti prisahám, opováž sa skúsiť niekomu ublížiť, tak ťa bez milosti zabijem. Som ochranca – musím ľudí chrániť. Aj keby to malo znamenať, že zabijem niekoho, koho milujem.“

Hodnú chvíľu obidvaja ticho vstrebávali nové zážitky, snažili sa pod kontrolu dostať emócie...

„Potrebujem loviť, Jake.“

„Ja viem, ale budeš loviť len zvieratá.“

„Súhlasím.“

„Teraz ťa pomaly pustím. Pobežíš na východ – je tam črieda jeleňov. O nič sa nepokúšaj, budem hneď za tebou. Rozumela si?“

„Samozrejme,“ odpovedala a pritom prekrútila očami. Možno je iná, ale nie blbá.

„Raz... dva... tri.“  Potom na chrbte na chvíľu opäť ucítila jeho veľké laby. Nechal ju postaviť sa, ale stále ju strážil ako oko v hlave. No ona zatiaľ na útek ani nepomyslela, no dobre, pomyslela, ale túto iracionálnu túžbu potlačila do úzadia. Ale to len vďaka tomu, že jej myseľ sa zaoberala niečím úplne iným – prvý raz videla Jacoba ako vlka. Bol veľký, s tmavohnedou srsťou a inteligentnými, teraz ostražitými, očami. Pod kožou sa mu napínali pripravené svaly, aj keď sa nehýbal. Bol jednoducho nádherný – bol skutočným stelesnením slobody. Rukou mu jemne prešla po srsti a usmiala sa.

Odvrátila od neho zrak a rozbehla sa, s ním v pätách, na spomínaný východ. A tak začal ich spoločný lov.

Ten lov vtedy dopadol dobre – ulovila tri jelene, ale strašne sa pri tom zašpinila, čo Jacobovi prišlo veľmi vtipné. Teda, aspoň sa snažil predstierať, že mu to príde len vtipné. V očiach mu však videla des.

A tak to postupne išlo dolu vodou. Čím viac odlišností svojej bytosti objavovala, tým si boli vzdialenejší. A že ich bolo dosť – od zvláštnych žiliek na tvári, ktoré sa objavili len pri love, cez jej rýchlosť a silu, nedokázala do ľudského domu vstúpiť bez povolenia majiteľa, dokázala sa ľuďom hrabať v hlavách, ďalej tu bol jeden jed – jedna rastlina, ktorej názov nevedela, ktorá jej už len pri dotyku dokázala spôsobiť popáleniny. Iróniou bolo, že tá rastlina rástla najhojnejšie na jej milovanej lúke.

Ale najhoršie bolo, že ňou opovrhovalo aj samotné slnko – nemohla v jeho lúčoch spraviť čo i len krok, inak ju začalo všetko páliť, celé telo mala v ohni. Vedela, že keby zostala na slnku pridlho, neprežila by to. Ale ju najväčšmi trápilo niečo iné.

Jacob sa jej začínal báť, ba štítiť, aj keď sa to snažil čo najviac skryť. Dušami boli stále najlepší priatelia, ale bytosťami boli nepriatelia na život a na smrť. To nemohla zmeniť, aj keď veľmi chcela.

Ale nevyčítala mu to. Keď sa  s ním pred takmer štyridsiatimi rokmi lúčila a videla jeho úprimný smútok... nedokázala sa naň hnevať. Všetko bolo odpustené. Zostali len pekné spomienky a ešte to jedno vyznanie nevykvitnutej lásky.

Čo asi teraz robí? Je stále so svorkou? Je šťastný?

Z myšlienok ju vytrhol zvuk márne brzdiacich pneumatík a následný zvuk ohýbania kovu. To mohlo znamenať len jediné. Najprv sa tam nechcela ísť pozrieť, veď načo? Havárie áut znamenajú mŕtvych a zranených a oni zase predstavujú voľne dostupnú krv. Nehodlala sa vystavovať takému pokušeniu.

Nehoda sa stala na malej ceste ani nie pol kilometra od jej nocľahárne – až sem počula údery štyroch sŕdc, nie vlastne už len troch. Čiže táto autonehoda bude mať tragické následky, nehovoriac o tom, že je už noc, čiže s pátraním začnú až ráno. Takmer ich ľutovala - v podstate ich šance na prežitie závisia len od toho, aká bola tá nehoda vážna.

Bella si zložila ruky za hlavu a zapozerala sa na hviezdy – to nebol jej problém, to už nebol takmer ani jej svet. Jej svetom bol doteraz len les a samota, aj keď posledných pár chvíľ zatúžila po ľuďoch tak, ako nikdy predtým. Snažila sa nepočúvať tie tri zostávajúce, naliehavé srdcia, ktoré volali o pomoc. Všimla si, že jedno pomaly, ale isto slablo. Kto odíde z tohto sveta ďalší? Muž či žena? Mladík, či starec? Kto nedostane šancu ďalej žiť?

To nie je fér – veď ona mohla žiť večne a oni nemohli prežiť ani svoj ľudský, pre ňu krátky, život?

Postavila sa, nahádzala svoj maličký majetok naspäť do batoha a rozbehla sa smerom k srdciam, k tým krehkým životom.

Len ešte vydržte a nezastavte sa.

Bella:

Počas behu som si dala sľub, že ani jedného z nich neochutnám, aj keď vôňu ich krvi som cítila už niekoľko metrov od miesta nehody. Musela byť vážna. Na miesto som dobehla v rekordnom čase, hnaná potrebou pomáhať, ale taktiež zvedavosťou.

To, čo som uvidela, ma takmer vôbec neprekvapilo – červený kabriolet obtočený okolo mohutnej jedle stojacej blízko cesty. A cítila som ešte niečo – alkohol, vcelku dosť alkoholu. Zvraštila som  nos – zaslúžili si vôbec žiť, keď tak hazardovali so životom?  Ale nehazardovala som vtedy so životom aj ja, keď som išla na tú lúku? Možno, ale nie vedome.

Podišla som k autu bližšie – na ceste bolo vidieť dosť krátke stopy po brzdení. To mi nesedelo, žeby boli až tak spití?

Opatrne som odlomila dvere toho zničeného auta – keby to mali urobiť hasiči, museli by na to použiť ťažkú techniku. Nahliadla som dnu, bojujúc sama so sebou.

Na mieste vodiča sedel sotva dvadsaťročný muž s hnedými, krátkymi vlasmi a vyšportovanou, priemerne vysokou postavou. Mal rovný nos a výrazné lícne kosti – bol vcelku dosť pekný. Bohužiaľ, mal tú smolu, že jeho airbag sa neaktivoval – sedel v dosť čudnej polohe, pravdepodobne mal poškodenú miechu, či chrbticu. Typovala som, že zvyšok života prežije na vozíku, teda ak prežije.

Žene sediacej vedľa neho som typovala rovnaký vek ako jemu. Mala hnedé, dlhé vlasy, útlu postavu a srdcovitú tvár. Jej zranenie nebolo také vážne ako vodiča, ale taktiež ju ohrozovalo na živote – sklo tvoriace bočné okno sa roztrieštilo na snáď milión črepov a dosť ju poškriabalo. Taktiež nemala zapnutý pás – hlava jej narazila o predné okno. Bála som sa, že tá rana do hlavy jej mohla spôsobiť vážny otras mozgu. Proti nej hralo aj jej srdce, ktoré bilo z tých troch najslabšie. Vzhľadom na to, že sa držali za ruky, som tipovala, že tvoria pár.

Pohľad mi zamieril na zadné sedadlá – za vodičom sedela, teraz už mŕtva, blondína. Počas cesty musela niečo písať – pri jej nohách ležali nejaké papiere. Osudným sa jej stalo, že taktiež ignorovala pás – pri náraze ju hodilo dopredu aj s perom v ruke, ktoré sa jej nešťastne zapichlo do ľavého pľúca – musela sa udusiť vlastnou krvou. Smutná a zbytočná smrť, vzhľadom na to, že som na jej tele nevidela žiadne iné zranenia. Jej mŕtve, modré oči pozerajúce do neznáma ma desili – pokoj jej duši.

Vedľa nej sedel čiernovlasý, vysoký mladík, rysy tváre mal veľmi podobné ako vodič. Typovala som, že by to mohli byť bratia. On jediný mal zapnutý pás a to mu pravdepodobne zachránilo život. Zraneniam sa ale, bohužiaľ, taktiež nevyhol. Vedľa neho na sedadle ležala roztrieštená fľaša od piva – jej črepy mu preťali  žilu na pravom zápästí. V podstate mu hrozila smrť vykrvácaním – podľa množstva krvi na sedadle som odhadovala, že od smrti ho delia tak tri minúty.

Všade bola krv. Veľa, strašne veľa krvi.

Moje inštinkty sa začali opäť hlásiť – musela som od auta odstúpiť a zhlboka sa nadýchnuť. Nepomohlo mi to – na tvári som zacítila mravčenie, čo znamenalo, že okolo očí sa mi objavili tie čierne žilky, i očné zuby sa mi zaostrili a predlžili. Moje telo bolo pripravené na lov, krv ma volala... nie! Chcem im pomôcť, zachrániť ich... aj keď ich životy sú takmer stratené...

Ale niečo ma prekvapilo. Môj inštinkt mi radil jednoducho. Teraz som nebola v pokušení napiť sa z nich, ale dať sa im napiť zo seba.

Som prvá svojho druhu a vlastne som v živote nerozmýšľala nad tým, že by som premenila niekoho ďalšieho – vzhľadom na to, že som bola kríženec, som ani nevedela ako. Premena na upíra prebieha vďaka jedu. Vlkolaci sa menia vďaka génom. Na rozum mi neprišla žiadna rozumná kombinácia týchto dvoch možností. Ale pravdupovediac, táto možnosť sa mi zapáčila, aj keď som nemala súhlas tých ľudí.

Prvý raz som sa podriadila svojim inštinktom lovca dobrovoľne a bez námietok – črepom som si preťala žilu, tak ako kedysi Jake. Po zápästí mi začala stekať tá lahodná tekutina.

Rýchlo som zvážila, kto je na tom najhoršie, mala som len veľmi málo času. Bol to asi ten čiernovlasý – jeho dych začínal byť strašne plytký, tak som mu priložila svoje porezané zápästie k perám ako prvému. Takmer vôbec nereagoval, čo mi robilo starosti. Ale aj tak sa mi doňho podarilo pár dúškov dostať. Bála som sa, že to nebude stačiť, ale viac som urobiť nemohla. Rýchlo som si znova porezala neprirodzene rýchlo zahojené zápästie a podišla k dievčine – jej srdce odpočítavalo posledné údery, bolo to takmer rovnaké, ako pri čiernovlasom. Čím ďalej, tým viac ma naplňovali obavy – podarí sa to vôbec?

Posledný na rad prišiel hnedovlasý vodič. On pil hltavo, takmer ako keby tušil, že mu ponúkam život. Sama pre seba som sa pousmiala – snáď dostane šancu.

A teraz čo?

Sadla som si na zem pred pozostatky auta a čakala, netušiac, čo ďalej. Inštinkty mojej bytosti takmer úplne stíchli, vlastne, vrátila som sa do úplného normálu akurát vtedy, keď som ich potrebovala.

Bum, bum...

Dnes už druhé srdce stíchlo úplne – bolo to srdce toho čiernovlasého.

Hlavu som si zložila do dlaní – jeho odchod ma zasiahol zvláštnym spôsobom, aj keď som ho ani nepoznala.

Bum, bum...

Tretie – tá dievčina.

A s jej smrťou aj ďalší úder pre mňa. Bolo to tým, koľko málo toho vypili? Alebo som mala urobiť ešte niečo? Čo je to za čudný pocit, ktorý ma teraz zasiahol ešte silnejšie?

Bum... Nie!

Štvrté a zároveň posledné. Prečo aj on? Kde som urobila chybu? Žeby vycítil, že jeho milovanej už niet, a tak sa vybral na večnosť za ňou?

Postavila som sa a pozrela sa do ich nehybných, nič nehovoriacich tvárí. Prepáčte, nemohla som vám pomôcť. Ale už som pochopila, čo to bol za pocit. Bol to smútok.

Otočila som sa, pripravená na odchod, otupená vlastnou prehrou. Chvíľu som verila, že by to mohlo dopadnúť dobre.

A vtom som začula neistý nádych, podobajúci sa nádychu novorodenca, ktorý je pripravený objavovať svet.

Niekto sa vrátil.

Takže, ako to podľa vás bude dalej? Kto podľa vás prežije a kto odíde na večnosť?

Túto extrémne dlhú kapitolu by som chcela venovať každému, kto túto poviedku číta a napíše mi svoj názor, ale hlavne schuchinke, ktorá ma popohnala v tejto poviedke dalej... :)

Ďakujem

Autor: leacullenfun (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tí praví 7. kapitola: