Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tí praví - 2. kapitola

the-host


Tí praví - 2. kapitolaTak, a opäť sme sa stretli, tentoraz pri druhej kapitole. Zase sa na svet pozrieme z pohľadu Belly a dozvieme sa, kam sa rozhodla ísť po hádke s Jacobom. Myslím, že názov vám napovie. :D
Diel nie je ani bohvieako dlhý, či výnimočný a priznám sa, že s ním nie som ani nijak extra spokojná, no je potrebný k deju.
Samozrejme, prosím vás aj o komentáre, ktoré každého autora povzbudia v písaní.
Príjemné čítanie, vaša leacullenfun

 

Kapitola druhá: Lúka plná spomienok 

Keby som svoje pocity mala zhrnúť do slov, bohato by mi stačili dve – smútok a prázdnota. Aj keď smútok ma sprevádzal každým krokom ako verný spoločník a jeho podtón mala každá moja myšlienka, na apatiu a prázdnotu som si vďaka Jakeovi odvykla. Ale teraz sa znova vracala a ja som sa jej bála. Bolo tak jednoduché znova sa uzavrieť, vzdať sa a prestať žiť. Kam som sa to dostala?

V podstate som tam, kde som bola na začiatku - zničená a popálená ohňom, s ktorým som si zahrávala. Som priveľký sebec, keď chcem to, čo ostatní považujú takmer za samozrejmosť? Chcem priveľa, keď chcem mať na blízku ľudí, ktorých milujem? Môj osud si pravdepodobne myslí, že áno. 

Oči už som mala suché, pretože som sa snažila celou bytosťou sústrediť na cestu. Môj jednoduchý overený postup - zamerať myseľ na hlúposti a potom mi bude ešte horšie, keď na mňa spadne všetko naraz. No pri mojom šťastí je to dobre - ešte by som mala nejakú nehodu... aj keď nepríde mi to ako taký zlý nápad. Ale na to nemám dosť odvahy. Nie tu a nie teraz. Ale neskôr nad tým porozmýšľam - koniec by bol už bez bolesti, teda aspoň tej psychickej. Ale oproti tomuto je to nič.

Potrebujem ísť niekam, kde môžem v pokoji rozmýšľať. Niekde, kde mám kontakt so spomienkami, ktoré budú bolieť ako čert, no je to omnoho lepšie, ako keď skĺznem naspäť do zóny bez citov. Viem, že onedlho sa to i tak stane, no toto môj posledný úder proti apatii. Lenže kam? Dom neprichádza do úvahy, hlavne kôli Charliemu.

Na chvíľu som prižmúrila oči a čakala ani neviem na čo, možno na nejaké osvietenie. A na moje prekvapenie - stalo sa. V hlave sa mi vynorili jeho slová z minulosti, presnejšie z jednej šťastnej spomienky: „choď po sto jednotke na sever“. Hneď som vedela kam zamierim, aj keď s mojou nešikovnosťou mi to bude trvať omnoho dlhšie ako prvý raz s ním. Naša lúka. Náš raj. A pre mňa to bude teraz osobné peklo. Výborne.

...

Cesta autom bola omnoho príjemnejšia, keď som vedela, kde bude môj cieľ. Vzhľadom na to, že aj po prvý raz som bola vodičom ja, tak ma pochytil pocit malého a neúplného déjà vu. Keby len teraz sedel na sedadle spolujazdca ako prvý raz. Kiež by. Na miesto, odkiaľ sme išli pešo, som autom došla za desať minút. A teraz tá horšia časť - prejsť tou džungľou.

 ...

Lesným chodníkom som prešla prekvapivo bez väčšej ujmy na zdraví. No čím som bola bližšie cieľu, tým bola bolesť väčšia. Mala som veľké nutkanie otočiť sa a utekať preč. A k môjmu duševnému pokoju neprispelo ani to tušenie, že niečo nie je v poriadku. Aj keď som nič nevidela... okolie sa mi zdalo priveľmi tiché. Bolo to také mŕtvolné ticho, ticho pred búrkou. A ja som ďalšiu búrku v mojom živote nepotrebovala.

Moje úvahy ustúpili do pozadia hneď, ako som pred sebou uvidela kužeľ svetla. Vedela som, že som blízko, a tak som zrýchlila krok. Po chvíli som nad sebou uvidela oblúk, ktorý vytvorili stromy ako  vstupnú bránu, ako by ma pozývali k sebe. Cez tento oblúk som si to zamierila do stredu bolestne známej lúky takmer s posvätnou úctou.

Snažila som si zapamätať krásu okolitých rastlín a svetla, ktoré na túto až neprirodzene oválnu lúku prenikalo. No predsa to stratilo svoje čaro – jeho. To, že si rukami objímam hrudník, som si uvedomila, až keď som naňho pomyslela. Ako som predpokladala, bolesť ma zaliala ako vlna tsunami aj so všetkou silou a ničivosťou, ktorú mala. A tentoraz to nebol smútok len za Edwardom, ale i za Jacobom. A tým tá bolesť bola ešte väčšia.

Pomaly som v strede lúky porazenecky klesla na kolená, akoby som prosila o milosť a rozplakala som sa.

...

Z neďalekých stromov pozoroval smútok utrápeného dievčaťa nevítaný škodoradostný lovec, ktorý veľmi dlho plánoval pomstu. Vlasy tejto upírke planuli rovnakou farbou ako jej pohľad – karmínovočervenou. Démon sa usmial a pomalým krokom vykročil z tieňa, ktorý bol zákerne umiestnený za chrbtom dievčiny. Je načase vyrovnať dlh.    

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tí praví - 2. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!