Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tam, kde sa neumiera - 39. kapitola

28.06.2011 (08:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 29× • zobrazeno 5172×

Rose:

Malinkého Edwarda som posadila do vstavanej sedačky v aute. Bella ho ešte láskyplne pobozkala. Edward vypustil z drobnej pusinky malú bublinku. Musela som sa zasmiať. Dievčatá vyrazili obrovskou rýchlosťou do lesa a ja som sa opatrne pustila po lesnej ceste. Edwarda som neustále kontrolovala v spätnom zrkadle. Viezla som najcennejší poklad sveta.

Vyšla som na lepšiu cestu, keď som v spätnom zrkadle zbadala auto. Bolo to auto lesnej správy a tak som trocha spomalila. Prefrčali okolo a ja som si vydýchla. Cítila som sa ako nejaký zločinec. Vyšla som za ďalšiu zákrutu. Auto sa zrazu zatriaslo a ja som inštinktívne stlačila brzdu. Chcela som mať istotu, že je Edward v poriadku. Myslela som, že do nás niečo vrazilo, no rýchlo som pochopila, že to niečo bolo nebezpečné. Príroda okolo zmĺkla. Natiahla som sa cez sedadlo a pritiahla dieťa k sebe na predné sedadlo. Odopla som pás a ostražito sa poobzerala. Bola som pripravená rozbehnúť sa rýchlosťou blesku preč.

Opatrne som otvorila dvere a postavila sa k autu. Všetko sa zdalo byť pokojné, no vedela som, že to tak nie je. Zlovestné ticho, napadlo mi. S tou myšlienkou sa do mojej hlavy vkradla tupá, neznesiteľná bolesť, ktorá moje telo pohltila ako šialený plameň. Padla som na kolená, no Edwarda som pevne zvierala v náručí. Nikdy ho nenechám spadnúť. Zviezla som sa k zemi a bolestne syčala. Z boku sa ku mne priblížili dva páry čiernych topánok.

„To dieťa,“ ozval sa prekvapený mužský hlas.

„Hmm,“ šepol ženský.

„Jane, prestaň s tým. Aro dal slovo, že sa tej blondíne nič nestane,“ povedal muž a hlava sa mi začala čistiť. Bol to Alec. Moje telo strachom skamenelo. Jane sa ku mne sklonila.

„Kde je zvyšok rodiny?“ opýtala sa jedovato. Zodvihla som hlavu zo zeme.

„Preč,“ šepla som. Znova sa tá bolesť vrátila, ale už nie tak intenzívne a ja som zvreskla.

„Neklam! Kde sú? Povedz mi to, inak ťa zabijem,“ prskla Jane.

„Bella pri pôrode umrela. Alice s Esme sa chceli s dieťaťom ukryť, ale ja chcem späť svojho manžela. Šli na lov a ja som dieťa ukradla,“ zaklamala som a snažila sa znieť presvedčivo.

„Klameš!“ prskla zas Jane a ja som čakala na ďalšiu vlnu bolesti, no neprišla.

„Upokoj sa, Jane,“ šepol Alec a ja som znova nadvihla hlavu z ľadovej zeme.

„Vezmi toho fagana a ideme,“ šepla Jane.

„A čo s ňou?“ opýtal sa Aleck pridusene. Pozrela som na malinkého, ktorý sa ku mne pritláčal. Cítil nebezpečenstvo.

„Vezmite ma so sebou. Chcem ísť za svojim manželom,“ šepla som. Nemohla som dovoliť, aby mi vzali dieťa. Jane sa na mňa zadívala.

„Nie!“

„Jane, Aro zistí, či klamala. Potrebujeme zistiť, či je Bella nažive. Aro to povedal jasne. Bella nesmie prežiť,“ povedal Alec.

„Aj ja ju donútim povedať pravdu,“ povedala Jane.

„Ty ju najskôr zabiješ a to nesmieme urobiť. Aro je s Emmettovou službou v garde spokojný.“ Začala som si dávať dva a dva do kopy. Jane nakoniec súhlasila, že pôjdem s nimi. Mám aj tak pocit, že nemala ani poňatie, ako sa postarať o dieťa, a preto ma aj potrebovali. Zhlboka som sa nadýchla. Bála som sa o malinkého a využijem každučkú, aj najmenšiu príležitosť na útek.

Nasadla som ako poslušná ovečka k Jane a Alecovi do ukradnutého auta lesnej správy. Hlavou sa mi hnalo milión myšlienok a ja som len dúfala, že moje sestry zistia, čo sa stalo. Už som sa zmierila s tým, že moje kroky povedú do Talianska. Oprela som hlavu o opierku sedadla a Edwarda pevnejšie stiahla do deky.

Bella:

Prišli sme na miesto stretnutia. Rose tu ešte nebola.

„Nemala by tu už pomaly byť? Ani ju nepočujem,“ šepla som. Alice sa zahľadela do prázdna. Jej výraz sa bolestne stiahol do zdesenej grimasy.

„Jane a Alec...“ šepla roztraseným hlasom.

„Čo sa stalo?“ priskočila som k Alice a pevne ju zovrela do náručia. Alice bolesťou vypískla a zviezla sa nešťastne k zemi a ja s ňou.

„Majú malinkého a Rose,“ šepla Alice zmučene a mne sa v tú chvíľu zrútil svet.

„Nie, to nie...“ zabedákala som. Esme sa rozhodne postavila k nám.

„Musíme ich nájsť skôr, než sa dostanú na letisko,“ povedala rázne.

„Ako chcú dostať z krajiny dieťa? To predsa nejde,“ povedala som šokovane.

„Bella, ver tomu, že ide. Majú súkromné lietadlo a každého, kto sa im postaví do cesty, zabijú.“ Zhlboka sa nadýchla. Ja som sa odhodlane postavila na nohy.

„Musíme ísť za nimi!“ povedala som bojovne.

„Postaviť sa proti Jane je istá smrť,“ povedala Alice zarazene.

„Môj štít mi zostal, aj keď som bola človekom a myslím, že ho mám stále. Cítim ho.“

„Čo s ním dokážeš robiť?“ opýtala sa Esme zamyslene.

„Ako to myslíš?“ vyštekla som, lebo som nerozumela o čo jej ide.

„Dokážeš zaštítiť len seba alebo by si to zvládla aj na nás?“ opýtala sa Esme a ja som razom pochopila, že v rodine Cullenovcov nie je najlepším bojovým stratégom Jasper, ale chladne rozumná Esme. Skúmavo som na ňu pozrela.

„Musíme využiť naše dary, aby sme dostali späť Edwarda a našich manželov. Máme to v rukách my.“ Esme neprekvapila len mňa, ale aj Alice. Šli sme po ceste, kým sme nenarazili na opustený Jeep. Nasadli sme a šli rovno k najbližšiemu letisku. Kým Alice šoférovala, ja som skúšala možnosti svojho štítu. Bolo to ťažké, lebo som sa nedokázala plne sústrediť. Esme si všimla, čo robím.

„Zatvor oči, Bella. Zhlboka sa nadýchni a zadrž dych. Pozri sa na svoj dar ako na dáždnik, ktorý môžeš v prípade dažďa roztiahnuť a zastrešiť toľko ľudí, koľko potrebuješ,“ povedala vyrovnaným tónom. Okamžite som zavrela oči a zhlboka sa rozdýchavala.

„Predstav si svojho syna a svojho manžela. Chceš ich ochrániť. Musíš ich dostať pod svoj štít,“ šepla Esme takmer nepočuteľne. Dodávala mi tak chýbajúcu časť mojej novorodenej povahy a to bolo sústredenie. Ucítila som okraje svojho štítu. Bol ako plastikový obal. Cítila som ako sa z môjho tela opatrne rozoviera nad Esme a Alice. Keď som si bola istá, že ich zastrešujem, spokojne som sa usmiala.

„Ide to. Dokážem ho roztiahnuť. Len neviem, či bude dosť účinný.“ Esme prikývla.

Prichádzali sme na letisko. Okolo auta pobiehalo mnoho ľudí a ja som zmučene sedela na sedadle. Aj keď som ich krv ešte priamo necítila, jed v ústach sa mi tvoril na celé litre. Bolo to nepríjemné a tak som stále myslela len na svojho syna. Sama som bola prekvapená, akú chladnú myseľ si dokážem zachovávať. Teraz však nebolo nič dôležitejšie, než môj malý Edward. Zastavili sme neďaleko hlavnej haly. Esme nám prikázala zostať v aute a utekala do letiskovej haly. Po pár minútach sa vrátila.

„Súkromné lietadlo do Talianska odletelo pred dvadsiatimi minútami. Nestihli sme to. Najbližšie lietadlo letí zajtra ráno. Dovtedy musíme počkať,“ povedala náhlivo a potom pozrela do mojich očí.

„Zvládneš byť v kabíne lietadla medzi ľuďmi celé hodiny?“ opýtala sa pridusene. Ja som sa zhlboka nadýchla.

„Esme, budem musieť. Nemám na výber. Ide o môjho syna,“ povedala som drsne.

Na noc sme sa ubytovali vedľa letiska. Za dnešný deň som sa s veľkými slnečnými okuliarmi na očiach stretla aj so stovkou ľudí. Bolo to mučivé a nesmierne bolestivé, ale nebolo to nič oproti bolesti, ktorú som cítila v mŕtvom srdci.

Sedela som v hotelovej izbe a rozmýšľala. Myšlienky mi bežali len okolo malého Edwarda a tých odporných upírov, ktorí mi vzali dieťa. Spomenula som si na Jane, Aleca a Ara a z hrude mi vyšlo hlasné, trhavé vrčanie. Čím viac som sa umárala myšlienkami, tým nekontrolovateľnejšie bolo moje telo. Tá nenávisť ma zalievala ako láva a otriasala každou bunkou v mojom organizme. Znova som jasne rozoznávala okraje môjho štítu.

Bolesť z môjho vnútra sa presunula na jeho okraj. Cítila som ako zastrešujem Alice a Esme. Vrčala som a chvela sa. Esme a Alice sa na mňa prekvapene pozreli. Bolesť sa zrazu z okrajov štíta uvoľnila. Predmety na jeho okraji sa rozochveli. Nevnímala som to. Myslela som len na to, že ak sa niekto dotkne môjho synčeka, tak... S touto myšlienkou som zo svojho vnútra uvoľnila energiu, ktorá skĺzla po štíte. Všetky menšie predmety na jeho okraji sa roztriasli. Prvá do steny odletela lampa, potom stolička a mnoho ďalších predmetov.

„Bella, dosť!“ vykríkla Esme a ja som sa okamžite akoby prebrala z tranzu.

„Ako si to urobila?“ opýtala sa Alice a ja som sa na ne prekvapene pozrela. V izbe bola spúšť. Všetko porozbíjané na malé kúsky.

„Ja som len...“ Nechápavo som pokrútila hlavou a Esme sa víťazne usmiala.

„Odložíme let na neskôr,“ šepla a ja som nesúhlasne pokrútila hlavou.

„Esme, musím za synom,“ šepla som.

„Musíš sa naučiť ovládať ten dar, ktorý máš. Potom pôjdeme do Volterry. Malému neublížia a ak by chceli ublížiť Rose, už by to urobili. Musíš svoj dar zvládať...“ odmlčala sa. Bolo mi jasné, že má plán, a tak som prikývla.

38. kapitola – 40. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tam, kde sa neumiera - 39. kapitola: