Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tam, kde sa neumiera - 16. kapitola

20.03.2011 (18:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 5864×

16. kapitola

Bella:

S Edwardom sme sa vrátili domov. Už neprotestoval. Bol ako baránok. Trápilo ma, že som to urobila, ale nešlo to inak. Aby sme nevzbudili podozrenie, rýchlo sme zapadli do izby. Edward ma držal v náručí a ja som len dookola rozmýšľala, či by ma takto dnes držal, aj keby som ho neomámila. Garda sa blíži. Budú tu už za jeden, dva dni. Spoliehala som sa na Alice, že ich uvidí. V kútiku duše som dúfala, že Aro príde skôr. Potom, keď by dorazila garda, bolo by už po všetkom a vyriešilo by sa to. Sústredila som sa na plánovanie. Edward ma hladil po vlasoch a bozkával mi krk. Bolo mi zvláštne. Upír bol nalepený na mojom hrdle a ja som v živote nikomu tak veľmi nedôverovala. Ráno prišlo skoro. Keď čakáte na niečo príjemné, čas sa vlečie. Ak však čakáte niečo hrozné, letí ako splašený kôň.

Ráno sme zišli do kuchyne. Edward mi urobil raňajky a sadol si oproti. Po chvíli zbehla zo schodov s rachotom Alice.

„Zajtra po obede sem dorazí garda. Budú tu skôr než Aro. Nič viac som nevidela. Všetko sa zahmlilo, akoby to niekto robil schválne,“ šepla zmätene. Videla som na nej, že ju to frustruje. Očividne čakala rovnakú frustráciu u Edwarda, no on bol viac než v pohode. Vďaka mne, samozrejme. To som však vedela len ja.

„Myslím, že sme dokonale pripravení. S Edwardom sme sa zhodli, že to necháme na mňa. Predsa mám s upírmi dosť skúseností. Ak zaútočia, beriem si ich na starosť, a vy mi len pomôžete. Nebudem vás zbytočne vystavovať nebezpečenstvu,“ povedala som rázne. Alice so zdvihnutým obočím pozrela na Edwarda. Potom naspäť na mňa.

„Bella, tomu neverím. To je hlúposť,“ šepla.

„Dobre ma počúvaj, Alice. Nie je to hlúposť,“ zašepkala som podmanivo. Alice sa široko usmiala.

„Máš pravdu. Tak to bude najlepšie.“ Otočila sa a odišla. Nerada som to robila. Bolelo ma to.

Deň ubehol rýchlo a ja som sa nenávidela za to, čo s nimi robím. Prijali ma a ja sa im takto odvďačím. Nič sa nedalo robiť. Deň vystriedala noc. Rozhodla som sa trocha si pospať. Ráno prišlo rýchlo. Vpadla som do Alicinho šatníka a obliekla si krátke nohavice a priliehavé tielko. Na nohy som si obula botasky a zbehla do kuchyne. Všetci tam sedeli a čakali na mňa.

„Kde sa s nimi stretneme, aby sa neublížilo nikomu nevinnému?“ opýtala som sa Alice.

„Za lesom na lúke. Prejdú tadiaľ. Počkáme ich tam.“ Prikývla som a šli sme. Žiadna nervozita, žiaden strach. Kráčali sme lesom a ja som zovrela Edwardovu ruku. Keď sme dorazili na miesto, Alice zašepkala:

„Desať minút.“ Pohladila som Edwarda po líci a pritisla sa na jeho pery.

„Prepáč mi to,“ šepla som nežne. Vyzula som si topánky a postavila sa za upírov. Boli mojou prednou líniou. Už z diaľky som zacítila cudzích upírov. Napriamila som sa. Osem mladých a štyria z gardy.

Tí ôsmi boli na neudržanie. Tlačili sa dopredu, no tá mala blondína ich držala na krátko. Prišli na okraj lúky. Uvidela som zvláštny opar, ktorý sa plazil po zemi k nám. Musel to byť ten malý upír. Cítila som z jeho daru zvláštne pnutie, a tak som okolo svojich rozprestrela auru. Našťastie ňou ten opar neprenikol. Zrazu sa Emmett zložil v bolestnom kŕči k zemi. Nemala som na výber. Vystúpila som dopredu. V tú chvíľu sa proti mne rozbehli traja mladý. Vedela som, že ma tá blondínka testuje. Prudko som sa otočila.

„Edward, Jasper, Carlisle...“ Okamžite vyrazili a behom pár sekúnd ležali na zemi tri telá bez hlavy. Znova som sa postavila viac dopredu a pobavene som sa usmiala. Blondínka sa na mňa zamerala. Ucítila som v hlave tupú bolesť. Chcela som vedieť, ako to bolí, ale bolo to nič, oproti tomu, akou bolesťou som si už prešla. Pobavene som sa usmiala. Ona znervóznela.

„Chcela som vidieť bojovať bakchantku, nie jej otrokov,“ zaškrípala zubami. Prečo jej nesplniť posledné želanie. Vyrútili sa na mňa tí piati. Toho prvého som schmatla za ruku a v sekunde som mu sedela na chrbte. Trhla som, no hlava sa celkom neodtrhla. Hodila som ho ako kus mäsa Emmettovi, aby ho dorazil. Toho druhého som omámila a on sa okamžite otočil proti svojmu druhovi. Začula som trhavý zvuk, ale nedívala som sa tým smerom, lebo na mňa dorážal ďalší. Odhodila som ho od seba. Vtedy sa na neho pohotovo vrhla Rose. Zostali dvaja. Ten jeden vyzeral, že ujde. Nepotrebovala som svedkov. Začal utekať, no tá blondína to nestrpela. Zviezol sa v bolesti k zemi. Alice po ňom vybehla a zabila ho. Posledného som si vychutnala. Najprv ruky a potom hlava. Zdvihla som zo zeme hlavu a hodila ju k tej blondínke.

„Ďakujem, že si nám s tým jedným pomohla,“ zašepkala som.

„Mocná bakchantka potrebuje pomoc svojich bábok. Sama by si ich nezvládla.“ Bola celá zúrivá. Ten najväčší podišiel dopredu.

„Vieš, Jane. Voláš sa tak, však?“ Len nahnevane prikývla.

„Aro apeloval na to, aby sme teba a Aleca nechali žiť. Ostatných sme smeli zabiť. Asi si vaše služby veľmi neváži, ale vás dvoch sa vzdať nechcel.“ Pochybovačne zodvihla obočie. Vtedy sa Alice postavila ku mne.

„Aro dorazí za päť minút. On a traja ďalší,“ šepla. Jane tomu neverila. Nechápavo sa pozrela na ostatných. Ten veľký sa zastavil a s otáznikom v očiach pozrel na Jane.

„Klame. Aro by to nespravil. Nevzdal by sa ťa Félix,“ šepla.

„Stačí počkať už len tri minúty,“ povedala som pohŕdavo. Ten veľký sa vrátil späť, no ten druhý pokračoval ku mne.

„Nie, Demetri. Počkáme,“ povedala Jane, no on ju ignoroval. Zúrivo po mne vyštartoval. Uvoľnila som ďalšiu vlnu aury a rýchlo sa vysporiadala aj s ním. Bolo mi zo seba zle.

Všetky oči sa zrazu upreli na okraj lúky. Vstúpila čierna postava s tromi mužmi v dlhých červených plášťoch. Predstavovala som si Ara inak. Vyzeral celkom príjemne. Tak nejako unavene a strápene. Porozhliadol sa. Carlisle urobil krok dopredu.

„Rád ťa vidím, Aro,“ šepol.

„Aj ja teba. Ako môžem vidieť, tak vám neverili.“ Jane sa pri týchto slovách zachvela. Normálne som videla, ako zapochybovala. Možno si myslela, že nám prikázal zabiť ich. Podišiel rovno k nim.

„Carlisle ma presviedčal, že sa táto bakchantka rozhodla stať človekom z lásky k jeho synovi. Čo myslíš Jane?“ opýtal sa zdvorilo, no mala som pocit, že ho jej názor nezaujíma.

„Urobila z nich svoju prednú líniu. Chce nás zabiť a potom najskôr zabije aj ich,“ šepla jedovato. Aro sa otočil k nám.

„Bella, je to tak?“ uškrnul sa.

„Nie. Milujem Edwarda,“ šepla som. Nehanbila som sa za to. Cullenovci stáli za mnou. Nikto nič nepovedal. Ešte si neuvedomovali, že som to ja, kto riadi ich rozhodnutia. Mali by si to uvedomiť, a preto som svoju moc úplne stiahla. Potrvá pár minút, než nadobudnú vlastné vedomie. Urobila som krok dopredu. Dala by som čokoľvek, ak by som vedela, čo si Aro myslí.

„Povedz mi, Aro. Čo bude, ak sa do Volterry nevrátiš?“ On sa pobavene usmial.

„Vrátim sa do Volterry a už som sa rozhodol, čo s tebou. Najradšej by som si tvoju hlavu vzal so sebou ako trofej, ale nesmiem preliať tvoju krv. Najskôr by sa nikto z nás neovládol. Poznám tajomstvá bakchantiek. Poznám všetky vaše skryté myšlienky a túžby. Viem ako myslíte,“ šepol.

„Chceš vedieť ako rozmýšľam?“

Aro sa postavil medzi nás a svojich upírov. Z vážnou tvárou si ma premeral a zaťal päste.

„Poď ku mne,“ šepol. Edward sa predo mňa postavil. Vládcu ovládla túžba dozvedieť sa o mne viac.

„Ustúp, Edward,“ šepla som a on okamžite poslúchol. Nemal na výber. Chcela som to. Aro sa pobavene usmial.

„Toto je tá láska, ktorú Edward cíti? Omámenie bakchantky. Podaj mi ruku a chcem vidieť všetko, ak ti záleží na ich osude. Ak sa o niečo pokúsiš, zabijem ťa a potom ich. Keď Edwarda naozaj miluješ, nedopustíš to, však?“ šepol a natiahol ku mne ruku. Podala som mu ju bez strachu, bez bázne.

Otvorila som svoju myseľ a sledovala v jeho očiach emócie. Nechala som svojim myšlienkam časovú postupnosť. Ukázala som mu ako som sa stala bakchantkou, ako som utekala a bojovala. Ukázala som mu smrť svojich sestier. Potom som mu ukázala Edwarda. Stále sa pobavene usmieval, pokiaľ som mu neukázala svoj plán. Jeho koniec. Stuhol a nemo otvoril ústa. Pre mňa to bola obrovská príležitosť. Nikdy by som sa nedostala k niekomu z kráľovskej rodiny tak blízko. Bolo to prisilné pokušenie. Mala som radšej újsť, ale rozhodnutie padlo a ja som zostala. Musím dokonať svoj plán. Držal ma za ruku a pokúšal sa ju rýchlo pustiť, no ja som jeho vychudnuté prsty stlačila tak pevne, až zaprašťali kosti. V Arovej tvári bola panika. Strach prestúpil týmto vládcom. Zatriasla som sa. Cítila som ako mi v žilách vrie jed a krv. Bakchantské šialenstvo v plnej kráse. Moje telo zavibrovalo a stvrdlo ako skala. Moje oči sfarbila nenávisť. Upíri sú desivé bytosti, ale ja som horšia. Som monštrum uväznené v tele dievčaťa. Naveky.

„Jane!“ zapišťal a pokúšal sa ma odsotiť. Jane sa na to všetko paralyzovane dívala.

„Zbohom, princ Volterry. Za všetky moje sestry. Za to, čím som sa musela stať,“ šepla som kŕčovito.

15. kapitola - 17. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tam, kde sa neumiera - 16. kapitola: