Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tam, kde sa neumiera - 1. kapitola

11.02.2011 (17:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 7996×

1. kapitola

Bella:

Byť človekom neznamená len žiť v spoločnosti a napĺňať predstavy ľudskosti starých filozofov a ukájať vševedúce egá sociológov. Byť človekom je výsada. Je to výsada, s ktorou sa narodíte a je ľahké o ňu prísť. Z človeka sa rýchlo stane kreatúra a netvor. Z človeka sa veľmi ľahko stane bytosť nemŕtva alebo mŕtva. Sila, ktorá nás ženie dopredu a núti ísť za svojim cieľom, je silnejšia než čokoľvek na svete. Mám poslanie a túžbu. Stalo sa to mojou šialenou, neukojiteľnou posadnutosťou. Poznám svoje miesto v tejto prehnitej spoločnosti. Svoje miesto som si vybrala sama, a som naň hrdá. Nie som o nič lepšia než bytosti, ktoré prenasledujem, nájdem a zabijem. Nie som o nič lepšia než tí, ktorých lovím. Jediný rozdiel medzi nami je v tom, že moje srdce ešte tlčie a nikdy som nezabila človeka. Nie som lepšia, ale tvorím tenkú líniu medzi dobrom a zlom. Som lovec loviaci najhroznejších, najkrutejších a bezcitných predátorov. Nemám nárok na rodinu, vzťah a lásku. Upíri žili v pokoji dlhé stáročia, lebo verili, že nás všetky vyhubili. Nestalo sa tak. Niektoré prežili ukryté v lesoch a čakali. Aj ja som čakala na svoj čas. Neviem, koľko nás je, a len dúfam, že nie som posledná. Som bakchantka, zrodená smútkom a nenávisťou. Bakchické šialenstvo mi dodá neopísateľnú silu na boj. Nenávidím upírov. Moje poslanie sa stalo mojou posadnutosťou.

Prechádzala som lesom. Šla som už niekoľko dní bez prestávky. Chcela som si byť istá, že som tých netvorov striasla. Bolo ich na mňa proste veľa. Vedela som jedno, musím sa najesť a pospať si. Prešla som popri rieke a z batoha som si vybrala čisté šaty a topánky. Ak chcem do mesta, musím sa aspoň podobať na človeka. Umyla som sa v rieke a navliekla sa do nohavíc a trička. Na nohy som si vzala jednoduché mokasíny a vyrazila. Najskôr som vyzerala ako nejaký bezdomovec, a vlastne som aj bola. My nemáme domov. Nikdy. Prešla som popri tabuľke mesta s názvom Forks. V prvom obchode pri ceste som si za posledné peniaze kúpila pečivo a fľašu vody. Spať budem najskôr pod šírym nebom - ako vždy. Nikdy mi nebola zima. Sadla som si na zastávku a jedla. Krajina bola nádherná a ja som bola vďačná, že tu budem mať na nejaký čas pokoj. Okolo prešlo zopár áut a pár ľudí. Všetkých som si zo záujmom prezerala. S ľuďmi som sa dlho nestretla. Šla som celé týždne cez hory a lesy. Uvelebila som sa na lavičke a napadlo ma, že si na chvíľu zdriemnem. Stačilo mi spať na pár hodín za mesiac. Žiaľ, málokedy som si našla aspoň hodinu. Bola som stále v nebezpečenstve, no tu som sa cítila dobre.

Zrazu ma niečo udrelo do nosa. Zápach. Znechutene som sa napriamila. Upír! Cítila som ich naďaleko, a bolo mi jasné, že aj oni mňa. Ak mám šťastie a bude to niekto mladší, nebude vedieť s kým má tú česť. Mladí o nás nevedia. Vlastne často zaskočím aj tých starších. Vraj nás Aro vyhubil. Musím sa zasmiať. Ten kretén si myslí, že sa zbavil aj vlkolakov. Vbehla som do lesa a vyzula si tie tlačiace topánky. Strčila som ich do plecniaka a tiež tričko a nohavice. Mala som na sebe len priliehavé čierne tielko a kratučké čierne šortky. Vlasy som si rozpustila a prikrčila sa k zemi. Cítim ho. Cítim upíra. Nepočuteľne som sa vyhupla do koruny stromov a preliezla som bližšie k miestu, kde stál. Niečo mu nesedelo, no nevedel čo. Bol príliš mladý na to, aby vedel, že niečo ako bakchantka existuje. Opäť výhoda pre mňa. Skočila som pred neho na zem. Dopadla som ako vánok a ladne sa napriamila. Prekvapene urobil krok vzad a napriamil sa. Zvodne som si odsunula z tváre vlasy a začala užívať svoju moc. Uprene som sa mu zadívala do očí.

„Ahoj,“ šepla som sladkým hlasom. Pre upírov bol môj hlas omamný, moja vôňa ich pohladila v ich mŕtvych útrobách. Bola som hotovou vábičkou na tých netvorov. Mala som všetko, čo prebudí ich inštinkty a využívala som to. Stál paralyzovane a ja som urobila ladný krok k nemu. S týmto to bude naozaj jednoduché, napadlo mi. Jeho rozstrapatené vlasy ma trocha pobavili. Upieral na mňa zlaté oči, počkať... zlaté? Prekvapene som ustúpila a on ku mne podvedome natiahol ruku.

„Čo si zač?“ šepol prekvapene. Ja som okolo neho obchádzala v polkruhu. Nechápala som, čo to má ten upír s očami. Nebol schopný pohnúť sa, no začínal rozmýšľať, a tak som sa musela rozhodnúť. Vtom sa spoza stromu prirútil ďalší. Mal krátke blond vlasy a na moje prekvapenie rovnako zlaté oči. Bol o niečo starší a skúsenejší.

„Edward, nedívaj sa na ňu,“ prikázal tomu mladšiemu. Zdrapol ho za ramená a zatriasol ním. Potom sa otočil ku mne.

„Viem, kto si. Odíď a nechaj nás. Nie sme nebezpeční,“ povedal smerom ku mne, ale nepozrel sa na mňa. Bolo mi jasné, že to vie. Napriamila som sa.

„Ste len dvaja. Len dvaja,“ usmiala som sa. Dvoch zvládnem. Natiahla som ruku k tomu Edwardovi.

„Poď ku mne,“ šepla som a on sa automaticky pustil za mojim hlasom.

„Nie, Edward,“ štekol ten blondín. Edward sa zastavil a pozrel na neho. To nie je možné. Rozhodla som sa pritvrdiť.

„Poď ku mne. Cítiš môj tep a vôňu mojej krvi? Vezmi si to,“ šepla som medovo. Pozrel sa na mňa a otočil sa ku mne chrbtom. Podišiel späť k tomu druhému.

„Myslel som, že Aro bakchantky vyhladil,“ šepol blondín a ja som sa prekvapene zachvela.

„Varujem ťa. Odíď. Sme silnejší, než si myslíš. Nie sme otrokmi ľudskej krvi. Živíme sa zvieracou. Ak neodídeš, zabijeme ťa my a nahlásime tvoj druh garde,“ šepol výhražne.

Prikrčila som sa a napäto vyčkávala. Ten druhý sa na mňa konečne otočil a v jeho očiach bola bolesť. S niečím podobným som sa ešte nestretla, a to mám na konte už niekoľko desiatok upírov. Obratne som sa vyhupla na strom a zmizla. Po chvíli som ich pach už necítila, ale nebola som si istá, či po mne nepôjdu. Nešlo mi to do hlavy. Ktorí upíri by dali prednosť zvieracej krvi pred ľudskou? Chcela som o nich vedieť viac. Po hodine som sa na tú lúku vrátila a začala ich stopovať. Po pár minútach som narazila na pach ďalších troch. Bola som šokovaná. Päť do kopy žijúcich upírov. Šla som po ich stope ako paralyzovaná. Uvidela som veľký dom a bolo mi jasné, že tam žijú. Piatich som cítila v dome a ďalší dvaja práve dorazili. Bola to blondína a svalnatý mladík. On sa zarazil. Niečo sa mu nezdalo, no išiel dnu. Obišla som dom dookola. Nevedeli o mne. Nemohli. Vo vnútri ma necítili.

2. kapitola

Budem vďačná za každý komentár. Mám pocit, že mi tento žáner veľmi nesedí, ale chcela som to aspoň skúsiť. Ďakujem, že ste si to prečítali. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tam, kde sa neumiera - 1. kapitola: