Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tajomstvo zlatého medailónu - 1. kapitola

27.04.2014 (15:00) • Lisbeth • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1652×

Slnkom zaliate hlavné námestie mestečka Colle di Val d'Elsa prekypovalo životom. Práve nedeľné trhy sú tou najlepšou možnosťou ako doplniť chýbajúce zásoby zeleniny, či zohnať farebné látky na nové šaty. Vôňa jedla, rozmarínu a upokojujúcej levandule sa strácala v rozhovoroch a miešala sa s veselým džavotom detí.

Potulní obchodníci zvyčajne prichádzajú na námestie už za úsvitu. Rýchlo rozložia drevené stánky, aby už od skorých ranných hodín mohli ľuďom ponúkať svoj tovar. 

„Charlotte!"

Dievča v belasých šatách, obzerajúce si tovar pri stánku so sušenými kvetinami, zodvihlo hlavu. Keď uvidelo, ako na ňu máva jej večne starostlivá teta, usmiala sa. Vykročila jej smerom, pričom sa snažila obísť ľudí tlačiacich sa pri stánku s cukrovinkami. Vzdychla si. Trhy v Londýne nikdy nie sú také preplnené.

Keď sa konečne dostala na koniec námestia, teta Gabrielle sa opäť usmiala a jej ruka hrdo spočinula na pleciach dievčaťa.

„Toto je moja neter, Charlotte,” predstavila ju s úsmevom teta, mužovi v stredných rokoch, ktorý stál vedľa nej. Jeho tmavé kučeravé vlasy ladili s oblekom, ktorý mal na sebe.

„Dobrý deň,” pozdravilo dievča zdvorilo.

„Vitajte doma, signorina!" odpovedal srdečne, „rád vás spoznávam. Dúfam, že vaša rodná zem je presne taká krásna, akú ste ju očakávali.”

Charlotte sa opäť usmiala a jej pohľad spočinul na zvlnených zelených toskánskych kopcoch pod modrou oblohou. Vo vzduchu bolo cítiť nežnú vôňu levandule. Zatvorila oči a zhlboka sa jej nadýchla. Akoby náhodou, dotkla sa okrúhleho zlatého medailónu, visiaceho na jej krku. Vždy jej pripomína odkiaľ naozaj pochádza. Hoci zbožňuje sychravý Londýn, kde odmala vyrastala, Toskánsko zaberalo dôležité miesto v jej srdci. Znamenalo domov, miesto odkiaľ pochádzala.

Odrazu jej napadlo, že pán stojaci pred ňou čaká na odpoveď. Zažmurkala. „Je ešte krajšia, pane.”

„Charlotte,” oslovila dievča opäť teta, „toto je signor Roberto. Dlhoročný rodinný priateľ a náš hostiteľ počas tohto výletu.”

Slušne kývla hlavou. „Taktiež vás rada spoznávam, signor."

„S pánom Robertom musíme prebrať zopár notárskych záležitostí," pokračovala Gabrielle, „bolo by vhodné, keby si na nás počkala v knižnici signory Lavance.”

Charlotte prikývla. „Budem tam. Ale predtým mi, prosím, dovoľte pozrieť si námestie. Je tu mnoho tunajších výrobkov, ktoré doma, v Londýne nie je také ľahké zohnať."

Gabrielle na ňu pozrela, uvažujúc nad neterinou požiadavkou.

„Prosím, bude to len chvíľka.”

„Doprajte jej to, Gabrielle," prihovováral sa za ňu Roberto, „signorine určite nezaškodí pobyt na čerstvom vzduchu.”

„Tak dobre,” ustúpila, „ale buď opatrná. Elsa nie je Londýn. Nepoznáš to tu, preto nechoď ďaleko.”

„Ďakujem, teta. Neboj sa, budem si dávať pozor.”

Avšak, Charlotte netušila, že talianske uličky v okolí mestečka Colle di Val d'Elsa sú nebezpečnejšie, než sa na prvý pohľad môžu zdať. Zvlášť vtedy, ak sa ocitnete v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

• • •

„Ach, vitaj späť Jane!" ozval sa hlas plný nadšenia.

Do chladnej kamennej predsiene vstúpila drobná postava. Mala na sebe dlhý habit. Bol tmavý ako noc a siahal jej až po podlahu. Na hlave mala kapucňu.

Miestnosť nebola veľká, no aj tak v nej vládlo šero. Jediným zdrojom svetla bol úzky lúč vychádzajúci z okna vysoko nad hlavami. Stálo tam zopár masívnych drevených starobylých stoličiek pripomínajúcich tróny.

Na jednom z nich sedel muž. Aj on mal na sebe habit. Jeho pokožka bola biela a priesvitná, ako cibuľová šupka. Vytvárala tak šokujúci kontrast k jeho dlhým čiernym vlasom.

Nadýchol sa. „Hmmm, lahôdka.”

„Presne ako ste si želali, pane,” s úsmevom odvetila drobná žena, zložila si kapucňu a pokynula rukou ku skupine približne desiatich ľudí. Boli rôzneho veku. Nervózne si obzerali miestnosť, kde sa ocitli. Vzrušene to medzi nimi zašumelo. Zjavne si až teraz všimli, že sa deje niečo nezvyčajné, pretože to rozhodne nevyzeralo ako prehliadka historických klenotov mestečka, ktorá im bola pôvodne sľúbená. Nervózne si obzerali miestnosť kde sa ocitli. V ich hlasoch bolo počuť náznak strachu.

„Dobrá práca, Jane!” zvolal uznanlivo, „Zavolaj aj ostatných, drahá."

Usmiala sa. „Áno, pane.”

A vzápätí zmizla.

Muž vstal a umlčal nepokojnú vravu zdvihnutím ruky. „Vitajte!” zaspieval veselo, „vítam vás vo Volterre.”

Skupinka uprela pohľad na čiernovlasého pána pred nimi, ktorý nadobúdal dojem, akoby nepatril do tejto doby. Kútikom oka sledovala vchod, ktorým všetci prišli.

„Zachovajte pokoj, prosím. Hneď sa vám budeme venovať,” tíšil ich.

V tej chvíli sa pri dverách objavila Jane, no tentoraz v sprievode štyroch postáv s navlas rovnakými tmavými habitmi. Všetci piati ladným pohybom vkĺzli do miestnosti. Ako na povel, v tej istej chvíli si stiahli z hláv kapucne.

„Caius, Marcus, Felix, Demetri!” privítal ich, „bude mi potešením večerať vo vašej spoločnosti. Prijmite, prosím, moju pohostinnosť. Mimochodom, ako sa dnes máte?”

Dvaja z nich si znudene odfrkli takým spôsobom, akoby zdvorilostných fráz mali vyše hlavy už dobrých niekoľko storočí.

„Nechaj to, konečne, tak, Aro!” odsekol jeden z nich. 

Následne zavrčali a v chabom svetle sa zaleskli ich hrozivé ostré zuby.

Potom sa vrhli na ľudí.

V dave sa ozvali ostré výkriky a zneli ešte hrozivejšie, keď sa odrážali od vlhkých kamenných stien. Ľudia sa rozutekali na všetky strany a snažili sa čo najrýchlejšie dobehnúť k východu, no ich snaha bola viac než márna. Nemali šancu oproti nadľudsky rýchlym pružným telám a už vôbec nie oproti smädným upírom. 

Všetko sa zomlelo akosi rýchlo.

Svetlovlasá upírka vycerila zuby, lačne sledujúc malé, asi štrnásťročné dievča v bledomodrých šatách. To v snahe vyhnúť sa jej s krikom ustúpilo vzad, zapotácalo sa a ocitlo sa na vlhkej zemi. Počas pádu si rukami zavadilo o medailón visiaci na krku. Jeho retiazka sa roztrhla a on s cingotom dopadol na nerovnú kamennú dlažbu. Odskočil, chvíľu sa so škrípavým pohybom kotúľal a pristál pri nohách čiernovlasého upíra. Následne sa s cvaknutím otvoril.

Muž v habite pohľadom zavadil o medailón a stuhol.

Naklonil hlavu nabok a jeho oči zaujato hľadeli. „Zaujímavé,” zamrmlal.

Trvalo tisícinu sekundy kým sa opäť pohol. Zdrapil dievčatko sediace na zemi za plece a s myknutím ju postavil na nohy. Ocitol sa tak medzi ňou a Jane. Dievča ho zdesene sledovalo.

„Nechaj ju!” zavrčal. 

Blondína sa zarazila, nadvihla obočie a na okamih sa zatvárila prekvapene, no vzápätí prikývla a použila svoj mučivý talent na ďalšiu obeť. Miestnosť sa zaplnila výkrikmi. 

A náhle bolo po boji.

Dievčatko sa zdesene pozeralo okolo seba, zjavne malo pocit, že sníva.

„Ospravedlňujeme sa,” prehodil konverzačným tónom muž v habite, no nevyzeralo, že by ho to naozaj trápilo.

Kráčajúc k nej zdvihol medailón zo zeme. Zvuk ktorý vychádzal z kontaktu jeho topánok s nerovnou kamennou dlažbou bol až ohlušujúci. Zastal päť krokov pred ňou s hlavou naklonenou na bok a v tvári mal vzrušený výraz. „Ako sa voláš?”

Malá dáma hľadela do jeho karmínových očí, neschopná slova.

„Nepočula si?” sykla Jane, ktorá stála s ostatnými na druhej strane.

„Cha-charlotte Sophie Cullenová,” pípla a oči sa jej od strachu rozšírili.

Zdalo sa, že na muža v habite táto krátka odpoveď výnimočne zapôsobila. O niečo menej znudene sa tvárili aj jeho spoločníci.

„Hmm, to je zvláštne,” uvažoval, „vskutku zaujímavé.”

Charlotte postávala chrbtom k stene a nechcela dať najavo ako sa triasla.

Muž menom Aro venoval skúmavý pohľad striebornému medailónu vo svojich rukách. Mal okrúhly tvar a na vrchu bol posiaty secesnými ornamentmi. Kovová ruža v strede bola obkolesená stonkami s lístkami. Upír sa chvíľu pohrával s medailónom a s neuveriteľnou ľahkosťou si ho prepletal pomedzi prsty.

„Odkiaľ ho máš?” spýtal sa so záujmom v očiach.

„Je môj,” vydýchla znepokojene. „Vráťte mi ho!”

Aro sa tváril, akoby to nezačul. Naďalej držal medailón v rukách, no neskôr ho zaklapol. Ozvalo sa hlasné cinknutie ako zúbky náhrdelníka zapadli späť na svoje miesto. Zdvihol ruku a nadľudsky rýchlo hodil medailón spoločníkom.

Chytil ho upír s tmavohnedými vlasmi, stojaci hneď vedľa Jane. Nevykazoval pritom žiadne známky námahy či snaženia, keď chytal kus kovu letiaci tak rýchlo, že by obyčajnému človeku rozrazil lebku. 

„Pozrite!” vyzval ich Aro.

Upír držiaci medailón ho s cvaknutím otvoril a zmeravel. Potom hodil šperk aj ostatným.

V medailóniku bol vsadený portrét dvoch osôb. Vysoký muž so svetlými vlasmi a očami belasými ako jasná obloha mal výrazné črty tváre. Vedľa neho stála žena. Cez jeho predlaktie mala prevesenú štíhlu ruku v bielej rukavici. Bola mladá a jej jemné črty tváre pôsobili takmer dievčensky. Dlhé gaštanové vlasy mala vyčesané a čiastočne schované pod zdobeným klobúkom. Obaja sa usmievali. Vedľa obrázka bolo do kovu kaligrafickým písmom vyryté:

Hamstead Head, 1897

dcérke, s láskou venujú rodičia

C&E

Upír držiaci medailón - ten s tmavohnedými vlasmi - prehovoril s neskrývaným záujmom: „Kto sú tvoji rodičia?”

Dievča zaváhalo, akoby mu nechcelo povedať všetko. „Môj otec bol lekár,” odvetilo takmer nečujne, „a mama vyučovala hru na klavír.”

Uškrnul sa. Zjavne mu neušlo použitie minulého času. „Ako sa volajú?” 

„Carlisle a Esme Cullenovci,” šepla.

„Ha-ha!” Zatlieskal bledými rukami čiernovlasý upír. „Vedel som to!”

Muž, ktorý bol doteraz len pozorovateľom, zdvihol ruku, aby umlčal nadšenie svojho spoločníka. Potom sa pozrel na Charlotte. „Povedz nám, čo všetko vieš o svojich rodičoch,” vyzval ju.

„N-nič viac, pane.” Pokrútila hlavou. „Umreli pred mnohými rokmi,” zašepkala, „nepoznala som ich.”

Aro bez slova vykročil na druhú stranu kamennej miestnosti a pristavil sa pri každom z upírov. Letmo sa dotkol ich pravej ruky. Zdalo sa, že popritom niečo hovorí, no jeho pery sa pohybovali tak rýchlo, až sa rozmazávali a tak nečujne, že nevydali ani hláska. Aro sem-tam prikývol, inokedy sa zamračil a niečo odvetil. Ostatní neprehovorili vôbec. Pohyboval sa nadľudsky rýchlo, až to budilo dojem, že sa vznáša. Toto všetko netrvalo dlhšie, než pár sekúnd.

„Takže,” vyslovil a opäť nadšene tleskol, keď sa ocitol tvárou v tvár Charlotte, „po krátkej, hmm, diskusii sme sa rozhodli, zasvätiť ťa do nášho malého tajomstva, však páni a dáma?" nečakajúc na súhlas svojich spoločníkov, pokračoval, „keďže už poznáme vaše vznešené meno, slečna Cullenová, sme na rade my, aby sme sa predstavili. Ešte predtým mi však dovoľte jednu maličkosť.” Vystrel ruku smerom k jej. „Môžem?”

Zaváhala. Nechcela sa ho dotknúť. Iba stála, mlčky hľadela na muža a ruky schovávala za chrbtom. 

„Neboj sa,” chlácholil ju, „nič sa ti nestane, sľubujem.”

Nepočkal na jej odpoveď, či povolenie. Zohol sa a vzal jej ruku do svojich dlaní.  

Keď ucítila mrazivý dotyk Arovej dlane, poskočila. Snažila sa vymaniť si ruku z jeho železného zovretia, no upír ju pevne držal. Zjavne si jej nepokoj ani nevšimol. Na tvári mal neprítomný pohľad.

„Zvláštne,” zamrmlal. 

Trvalo dlhú chvíľu, kým pustil útlu ruku dievčaťa. 

„Mám plán," vyhŕkol a otočil sa k svojim spoločníkom. Vzápätí sa zháčil a Charlottine belasé oči sa ocitli v zajatí jeho karmínových.

„Carlisle a Esme sa určite potešia, keď ťa uvidia živú a zdravú. Odteraz si naša chránenkyňa,” povedal ticho a pokúsil sa o vľúdny tón, „mimochodom, vitaj vo Volterre!”

Usmial sa, no v úzkom lúči svetla sa jeho ostré zuby nebezpečne zaleskli.

___________________________________________________________________________________________________

Ak ste sa mojou poviedkou prehrýzli až sem, gratulujem. Za jedinečný obrázok v perexe by som rada poďakovala Johnne a za detailnú korekciu poviedky, Chloe. Prosím o váš názor do komentárov. Verím, že ma nielen poteší, ale aj pomôže, nech viem na čom som. ;-) 

Autor: Lisbeth (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvo zlatého medailónu - 1. kapitola: