Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Tajomný ochranca - 4. kapitola

26.09.2011 (22:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 52× • zobrazeno 8536×

4. kapitola

Edward:

Alice sa s Carlisleom vrátili domov a už od dverí moja sestra jačala ako pominutá.

„Ty nemáš rozum! Nemôžeš s ňou byť sám,“ prskala. Zbehol som dole a všetci na nás nechápavo pozerali, teda až na Carlislea.

„Mal som ju tam podľa teba nechať?“ Už som aj ja zúril.

„Jediným nebezpečenstvom v tom lese si bol ty, braček. Čo ak by si sa neovládol?“ Založila si ruky na hrudi a bojovne podupávala nohou.

„Ležala pod stromom. Chcel som jej pomôcť. Obliekol som ju a odniesol na cestu. Počkal som, kým ju nájdu. Bol by som ju vzal k nám, ale bál som sa.“ Pozrel som na Carlislea a čakal podporu.

„Dobre. Bella je v poriadku a to je hlavné.“ Oprel sa mi rukou o hruď. „Drž sa od nej ďalej. Nebudeme riskovať, že ťa jej vôňa ovládne. Nebol by som rád, ak by si jej ublížil. To dievča je najväčší smoliar na svete.“

„Bella Swanová je chodiaca katastrofa. Tá sa zmrzačí sama a nepotrebuje na to Edwarda,“ poznamenal Emmett a sám sa dobre bavil na svojich poznámkach. Pretočil som oči.

„Príjemná zmena, že to nie som konečne ja, kto má problém s krvou ľudí. Ja som si Bellu obľúbil. Jej krv mi nevadí,“ povedal Jasper a tváril sa ako majster sveta. Sklonil som hlavu. Za celé storočie sa mi nestalo, aby som mal s krvou nejakého človeka taký problém. Najhoršie bolo to, že ma nelákala len jej krv, ale to som si radšej nechal pre seba. Tá jej roztomilá nešikovnosť a neobratnosť ma privádzala do mdlôb. Mal som pocit, že jej musím byť na blízku a chrániť ju. Zvláštny paradox, keď som to bol práve ja, čo ju najviac ohrozuje. Tu sa potvrdila aj nesmierna smola tej malej tmavovlásky. Nie dosť, že je nešikovná až strach, ale ešte padla do oka upírovi.

„Je v poriadku? Videla ma?“ opýtal som sa Carlislea.

„Nevidela ťa, ale mám pocit, že jej tvoja bunda nedá spať. Zdravotne je úplne v poriadku. Charlie len chcel mať istotu, že jej ten muž, čo ju našiel nijako... No, či ju nezneužil.“ Carlisle sa na mňa pozrel a podľa jeho myšlienok sa veľmi ovládal, aby sa nezasmial. Emmett však tak taktný nebol. Začal sa nepríčetne smiať.

„Tak čo, Edward? Nezneužil si tu malú alebo možno ona teba? No to by bol gól.“ Rehotal sa ako kôň a ja som už parádne zúril. Otočil som sa a vybehol do svojej izby. Nemienil som ich nechať zasa si zo mňa strieľať. Pre istotu som zostal vo svojej izbe až do ďalšieho dňa.

Keď sme zasa išli do školy, už na parkovisku si študenti rozprávali o tom, ako sa Bella stratila. Bola z toho malá senzácia. Prešiel som popri Angele, ktorá si nervózne hrýzla peru. Tá chudera čakala na Bellu. Neskutočne si vyčítala, že ju neodviezla domov. Bola z toho mimo. Zostal som stáť pri škole. Zaujímalo ma, ako sa to celé zamotá, keď dorazí hlavný aktér, Bella.

O minútu na parkovisku zarachotil červený nákladiak. Bella vystúpila a roztržito sa obzerala po desiatkach párov očí, čo ju sledovalo. Angela sa k nej okamžite rozbehla.

„Bella, mňa to tak veľmi mrzí. Ja si to vyčítam celý víkend. Chcela som ti zavolať, len som sa bála, že so mnou nebudeš chcieť hovoriť.“ Sklopila oči.

„Angela. Nemám sa prečo hnevať. Ty za to nemôžeš, ale ja. Nevyčítaj si to, dobre?“ Prešla popri nej. Kým došla ku škole, zastavilo ju ešte pár ľudí. Alice sa ku mne uvoľnene postavila. Bella k nám podišla.

„Ahoj,“ pípla.

„Ahoj,“ povedali sme s Alice naraz.

„Edward, tú prácu by sme mohli napísať dnes? Vieš, otec mi teraz nedovolí nikam chodiť a zostávať dlhšie v škole. Musím sa hlásiť, keď prídem domov.“ Znela zahanbene.

„Dnes nemôžem zostať dlhšie,“ povedal som a pozrel na Alice.

„Biológiu máme v stredu a do vtedy to musí byť,“ povedala nervózne. „Nemohol by si...“ Zarazila sa a spod dlhých rias mi hanblivo pozrela do očí. Bola rozkošná. Jej sladká vôňa ma pálila na jazyku a napĺňala ma. Alice ma štuchla lakťom do rebier, aby som sa prebral.

„Mohla by som ťa zajtra po škole zobrať k nám a potom ťa odveziem,“ povedala Alice rýchlo. Pokúsil som sa o úsmev, ale bol som tak napätý, že namiesto úsmevu som zvládol len niečo pokrivené, čo sa na úsmev podobalo len okrajovo. Bella rozpačito prikývla. Prešla okolo nás a zavrela za sebou v dvere.

„Tak toto nezvládnem,“ vydýchol som.

„Zvládneš. Neboj sa. Budem s tebou.“ Alice ma potľapkala po pleci.

„Prečo si ju volala k nám?“ Pokýval som hlavou.

„Lebo u nej by som ťažko vysvetľovala, prečo som tam aj ja. Budeme doma všetci a postrážime vás,“ šepla na vysvetlenie a musel som jej dať za pravdu.

Na druhý deň šla Alice s Bellou zo školy priamo k nám. Už pätnásť minút som prešľapoval pred našim domom a nebol schopný vojsť. Alice o mne vedela a v myšlienkach mi dodávala odvahu, ale nevedel som sa odhodlať.

Po ďalšej minúte som začul buchnutie a následne zvuk rinčiaceho skla. V tej istej sekunde sa ozval obrovský výbuch smiechu a Esmine šokované zakvílenie. Vbehol som dnu. Bella stála s rukami za chrbtom pri krbe a previnilo klopila oči. Na podlahe bolo milión črepov z Esminej vázy zo šestnásteho storočia. Bella sa náhlivo zohla, no ja som bol rýchlejší. Nechcel som riskovať, že sa poreže. Odstrčil som ju na bok a začal zbierať. To dievča malo slzy na krajíčku. Esme lapala po vzduchu a Emm sa rehotal ako blázon.

„Ja som nechcela. Mňa to neskutočne mrzí, pani Cullenová,“ vyjachtala zo seba Bella. Esme sa nezmohla na slovo.

„Nič sa nedeje. Bola to bezcenná atrapa,“ povedal som rýchlo, na čo moja matka takmer skolabovala. Pokúsila sa o úsmev.

„To nič, Bella. Hlavne, že sa tebe nič nestalo,“ šepla a zmizla v kuchyni. Šla sa upokojiť. Emm mi začal pomáhať, no stále sa smial.

„To dievča je neskutočné. Mám pocit, že tá váza spáchala samovraždu, keď sa k nej Bella priblížila,“ poznamenal. Nahnevane som mu strčil črepy do rúk a šiel k Belle a Alice k stolu, aby sme tú prácu rýchlo napísali a mali to za sebou. Bez slova som vytiahol knihu. Položil som ju na stôl.

„Niečo mám už napísané v počítači. Mohli by sme niečo použiť aj z tejto knihy. Je od Carlislea. Píše sa tam, ako sa bolehlav kedysi využíval v medicíne.“ Vôbec som nedýchal a dúfal som, že si to naša návšteva nevšimne. Bella sa usmiala.

„Aj ja už niečo mám.“ Vytiahla modrý zošit a začala listovať. Na zadnej strane mala namaľované všelijaké hlúposti, ktoré si čarbete, keď sa na hodine nudíte. Bolo tam niečo, čo sa podobalo na vtáka, niečo ako kôň a pár srdiečok s nápisom Bella a na niektorých bolo a to ma naozaj zarazilo, B+E. V prvej chvíli som začal horúčkovito premýšľať, kto sa u nás v škole začína na písmeno E. Emm stál pri mne a okamžite si všimol to, čo ja a začal sa uškŕňať. Bella sa na nás zrazu vyčítavo pozrela.

„Nemali by sme ísť niekam inam, kde nikoho nebudeme rušiť?“ opýtala sa roztomilo a pozrela na Emmetta a Alice. Emm to už nezvládol. Vybuchol. Začal doslova smiechom híkať. Bella sa na neho nechápavo dívala. Naozaj mi neprišlo ako dobrý nápad, byť s ňou sám, ale s Emmettom za chrbtom by sme to vážne nenapísali.

„Poďme do mojej izby,“ povedal som kŕčovite. Emm v tej sekunde zmĺkol a Esme vykukla z kuchyne. Bella sa dvihla a vzala svoj zošit a moju knihu zo stola a postavila sa ku mne. Rukou som ukázal smerom ku schodisku a ona šla. Zhlboka som sa nadýchol.

„Budem pred dverami,“ šepla moja sestra.

„Nie že tam budete niečo vyvádzať,“ poznamenal Emmett a laškovne zodvihol obočie. Bella sa na neho zadívala a pokrútila hlavou. Šla predo mnou a pridržiavala sa zábradlia. Pohľadom sok kĺzal po jej dlhých vlasoch a potom som sa zameral na okrúhly zadoček. To dievča bolo na zjedenie, aj keď to z mojich úst vyznieva dosť hlúpo.

Bella:

Pohľadom som prechádzala po dokonalo upratanej izbe. Bolo to na neuverenie, že tu býva chalan. Všetko malo svoje miesto. Sadla som si na malú pohovku a čakala, kým Edward zapne počítač. Zdal sa mi dosť nervózny. Pohotovo mi začal čítať to, čo napísal. Potom som mu začala diktovať svoje poznámky a on zapisoval.

„Čo tam chceš dať z tej Carlisleovej knihy?“ opýtala som sa a prešla k nemu. Stuhol, keď som sa oprela o operadlo jeho stoličky. V zapätí vyskočil na nohy a ponúkol mi svoje miesto. To mi prišlo tak hrozne staromódne, že som sa zachichúňala.

„Z čoho sa smeješ?“ Zakrútil hlavou.

„Z teba,“ šepla som a sadla si.

„Som na smiech?“ Jeho hlas znel trocha bojovne, a tak som sa len otočila a usmiala. Prácu sme mali rýchlo hotovú. Mala som pocit, že Edward ovláda celú knihu spamäti.

„Šlo to rýchlo.“ Nahla som sa na stoličke trocha dopredu a vtedy sa stolička na kolieskach zvrtla a spadla na zem. Už som cítila, ako padám na ňu, no Edward ma pohotovo chytil pod ramenami a postavil na nohy. V šoku som sa ho držala za zápästia.

„Ja som hrozná,“ šepla som. Edward sa očarujúco usmial.

„Si nešikovná. Vlastne sa divím, že ešte žiješ.“ Rýchlo svoje ruky vytiahol z tých mojich.

„Áno. Aj ja sa niekedy divím. Charlie, môj otec, tvrdí, že by som potrebovala dvadsaťštyri hodinový dozor. Nemáš záujem?“ povedala som pobavene. Edward sa zarazil a zvláštne na mňa pozrel.

„To bol žart, Cullen. Berieš všetko príliš vážne.“ Pretočila som oči. Keď som už šla k dverám, nabrala som odvahu.

„Edward, nechcel by si si cez víkend niekam... No, nechcel by si...“

„Nemôžem,“ šepol skôr, než som stihla dopovedať. Moje pozvanie na rande bolo zamietnuté skôr, než som ho vyslovila.

„Aha, jasne,“ pípla som a očervenela ako paprika. Začala som sama sebe nadávať, že som sa vôbec opýtala. Chcela som byť z toho domu čím skôr preč, keď ma Edward chytil za ruku.

„Ja by som vážne chcel, ale nemôžem, Bella.“ Pozrel mi do očí. To ma naštvalo. Rada by som počula tú výhovorku, a tak som sa bojovne nahrbila.

„Prečo nemôžeš?“ Zložila som si ruky v bok. Edward sa pobavene uškrnul.

„Cez víkend ideme s celou rodinou preč a tiež si sama povedala, že ťa otec nikam nepustí.“ Mal pravdu. Úplne som na to zabudla. Otvorila som dvere, keď sa Edward dotkol môjho ramena.

„Čo tak v pondelok po škole. Mohli by sme ísť do mesta na kávu,“ šepol a mne vyrazil dych. Náhlivo som prikývla.

3. kapitola - 5. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomný ochranca - 4. kapitola: