Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sweetheart - 14. kapitola

21.07.2012 (18:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 2595×

14. kapitola

Edward:

Stál som ako primrznutý v kuchyni a jediný zvuk, ktorý som vnímal, bol tikot hodín. Nedochádzalo mi zatiaľ nič. Tým som mal na mysli Sweetheart a jej náhly odchod. V ušiach mi stále zneli jej slová: „Zabudni na mňa, Edward.“  A to stále dokola. Ale ako som na ňu mohol zabudnúť, keď som s ňou zažil tie najkrajšie chvíle, trúfam si povedať, môjho života? Ako som mohol zabudnúť, keď už pohľad z okna na Sochu slobody alebo na Central Park, mi ju pripomínal? Keď som si vždy spomenul na jej zvláštne studené pery, ale za to tak sladké, že by som ich mohol bozkávať donekonečna a aj to by bolo málo, nemohol som na ňu nemyslieť. To bolo nemožné.

Pozrel som sa na svoje ruky, ktoré ju ešte pred malou chvíľou objímali. Mal som pocit, akoby ma pálili a ten pomyselný oheň mohla uhasiť len ona. Stisol som viečka, aby som zabránil slzám vytiecť. No márne. Napriek tomu, že som bol muž, nedokázal som sa ovládnuť. Tak veľmi som ju miloval a chcel som byť s ňou.

Chrbtom som sa oprel o linku a tvár si ukryl do dlaní. Ešte stále som cítil jej pery na svojich. Dala mi ten najkrajší bozk, aký som kedy dostal. Vedel som, že tento deň bude ťažký, pretože bol náš posledný. No nečakal som, že to bude až tak ťažké. V kútiku duše som však dúfal, že tu so mnou zostane. Že neodíde a možno budeme v našich výletoch pokračovať aj naďalej a možno časom z toho niečo bude. Skutočne som si bol istý, že sa zmenila. Vôbec to nebola tá tvrdá žena, s ktorou som sa spoznal v ten večer v Angels Scream. Teraz, dnes, keď sme spolu varili a rozprávali sa o hlúpostiach a bežných veciach, bola normálne dievča; také, ako hocaké iné a nikto by si nebol pomyslel, že po večeroch robí prostitútku. Pri tom pomyslení som zaťal ruky do pästí.

Štvalo ma to. No mal som pocit, že už aj ju, aj keď si to nechcela priznať. A možnože aj chcela, no tým som si nemohol byť istý; čítať myšlienky som nevedel. Pretrel som si oči a pocítil som zvláštnu únavu. V hrudi ma bolelo, akoby mi krvácalo srdce. Prešiel som do spálne, kde som sa zvalil na posteľ. Na jej okraji som mal úhľadne zložené veci, ktoré som jej dnes požičal. Zasmrkal som a natiahol k ním ruku. Chytil som svoje tričko, z ktorého bolo cítiť jej parfum. Priložil som si ho k nosu a neubránil sa vzlyku, keď som tak zblízka pocítil jej vôňu. Vedel som, že som ju stratil – to, že nikdy ani nebola moja, v momentálnej chvíli neberme do úvahy. Už navždy...

Celý týždeň prebiehal ako v spomalenom filme. Možno to bolo tým, že som sa nevedel sústrediť na prácu, ani na nič iné. Myšlienkami som stále blúdil k minulému týždňu, napriek tomu, že som si to zakázal. S nikým som sa veľmi nebavil; nemal som na žiadne reči náladu. Cítil som sa ako stroj, ktorý robí veci len z nutnosti. To bolo napríklad jedenie, pitie (vody) a spanie. A toto sa opakovalo každý deň. Dnes je to presne šesť dní, čo som ju nevidel. Každým dňom som bol hádam ešte zúfalejší, než ten predchádzajúci.

Párkrát som sa dokonca zahrával s myšlienkou, že sa za ňou pôjdem pozrieť do Angels Scream. Samozrejme, že sa s ňou len porozprávať, alebo možno ani to. Jednoducho ju aspoň uvidieť; bol som si istý, že jeden pohľad by mi stačil... Nie, nestačil. Keby som ju zbadal, chcel by som ju držať v náručí a už by ma od nej nič neodpútalo. Ale niečo mi vravelo, že by z toho nebola nadšená, tak som sa premáhal a radšej som vždy zostal doma alebo aspoň niekde, čo bolo od Angels Scream dostatočne ďaleko, len aby ma to zbytočne nelákalo.

„Ahoj, Edward, je tu niekde Emm?“ spýtala sa potichu Rose v sobotné dopoludnie – ktoré som trávil aj s Emmom v práci – a v ruke držala hnedé papierové vrecko.

„Ahoj, no hej, je vzadu. Hneď príde. Čo mi to nesieš?“ doberal som si ju a nápadne pokukoval po tom vrecku. Rose sa zasmiala.

„Prepáč, ale pre teba nič. To je pre malinkého.“ Len pre zaujímavosť; malinký bol Emmett. Ts, ten mal na míle ďaleko od tohto pomenovania.

„No neprepáčim,“ akože som sa urazil a otočil sa jej chrbtom, kde som sa zachichotal. Rose nosila Emmovi rôzne občerstvenie každý deň. Niekedy to boli koláčiky, inokedy chlebíčky, alebo parížsky šalát s rožkom. Otočil som sa späť na Rose a zasmial sa na tom, ako sa červenala. Vedel som, že je to tým, že je jej trápne, keď Emmovi vždy prinesie „desiatu“ a na mňa sa vykašle. No neobviňoval som ju z toho, ani som nečakal, aby míňala peniaze aj na môj žalúdok.

Na to už prišiel zozadu Emmett a keď ju zbadal, rozbehol sa k nej. Ako tínedžer...

„Rosie,“ zvýskol a okamžite ju drtil v náručí a točil sa s ňou dokola. „Chýbala si mi.“

„Aj ty mne, medvedík,“ počul som ju odvetiť. Medvedík, malinký, čo príde nabudúce? Kocúrik? Predsa som sa pousmial. Boli podarený pár. S Rosiným výberom partnera dokonca súhlasil aj pán Hale a keď sa o ich vzťahu dozvedel, ešte im aj poprial, nech im to vyjde. Emm sa z toho nevedel týždeň spamätať. Ich vzťah bol ešte len v začiatkoch, ale tie sú zvyčajne najkrajšie.

Spomínam si na deň, keď mi Emm oznámil, že rande s Rose dopadlo nad jeho očakávania a bolo skvelé. Prial som mu to. Nech aspoň jeden z nás má podarený milostný život...

Rosalie vyzerala v jeho náručí skutočne krehko. Ale pri Emmetovi by som tak vyzeral asi aj ja. Emm sa k nej sklonil a pritisol svoje pery na jej. Chcel som odvrátiť zrak, no vtedy som si niečo uvedomil. Pozeral som sa na Rose, ktorá ho objímala a tisla sa k nemu. Medzitým, ako mu oplácala bozk, sa jej na tvári zračil úsmev. Keď sa od seba odlepili, usmiala sa naňho takým milujúcim úsmevom, až ma pichlo od závisti a pohladila ho po vlasoch. A vtedy ma napadlo, že predsa ten posledný deň aj mne Sweet oplácala bozky.

Nikdy predtým to nespravila a pobozkal som ju nespočetnekrát. A keď som sa jej dotýkal, nevadilo jej to. Dokonca mi aj viackrát sama podala ruku a chcela, aby som ju chytil. Vtedy som si myslel, že je to len súčasť jej hry, no čo keď... Čo keď nebola? Čo keď ku mne skutočne začala niečo cítiť? Veď predsa, sama povedala, že to tak bude lepšie, keď sa nebudeme viac stretávať, no nepovedala, že sa so mnou už viac nechce stretávať. V tom bol rozdiel. Ale ja som si ho uvedomil až v tejto chvíli. Čo keď sa do mňa aj ona zaľúbila? Možno sa toho len bála alebo je nejaký dôvod, kvôli ktorému sa tomu snažila zabrániť. Kde bolo moje sprosté odhodlanie, že budem o ňu bojovať za každú cenu? Cullen, už si zabudol?! Ak hej, okamžite si ráč spomenúť!

Lenže keď je pravda, že ma ľúbi, nenechám ju v tom samú. Už viac nikdy nebude sama, už ju neopustím. A v momente som vedel, čo musím urobiť. No na svoj plán som musel počkať, kým mi neskončila pracovná doba. Ihneď, ako hodiny odbili šiestu, som doslova vyletel z dverí a utekal sa domov pripraviť. Dnes zo seba urobím štramáka. Osprchoval som sa, použil ten najnovší sprchovací gél a navoňavkoval som sa s Axe. Veď ako sa hovorí v tej reklame: „Aj anjeli podľahnú.“ No, dnes vyskúšame, možno zistím, že ide len o marketingový ťah. Ježišikriste, Edward, samozrejme, že ide len o marketingový ťah. Už ti asi šibe! Pokrútil som nad svojou sprostosťou hlavou a zameral sa na iné myšlienky.

Moja malinká, čo keď ma potrebuje? Vymámim z nej odpoveď, aj keby som tam mal byť do zajtra... Bol som si však istý, že ma má rada. Možno o tom ešte ani ona nevedela... Houby, vedela!

Keď som prišiel do Angels Scream, bolo pol deviatej. Klub bol ešte spolovice prázdny. Obzeral som sa okolo, či tu niekde nesedí. Nikde som ju však nevidel. Napadlo ma, že som jej zabudol kúpiť kvety. Dokelu... no teraz pre ne už nepôjdem. Teraz som ju chcel hlavne vidieť.

„Ahoj, fešák,“ začul som nejaký ženský hlas a o chvíľu som na sebe pocítil niečí dotyk. V duchu som zaúpel, keď som si všimol, o koho sa jedná. O tú s karamelovými vlasmi. Bože, ochraňuj ma. Stiahol som jej zo seba ruky a odstúpil som od nej.

„Ahoj, nevieš, kde by som našiel Sweetheart?“ spýtal som sa. Možno mi pomôže.

„Na čo by ti bola. Viem ti poskytnúť presne to isté, čo aj ona.“ Znova ku mne podišla a pohladila ma po hrudi.

„Nedotýkaj sa ma. Ešte raz sa pýtam, kde je Sweet?“ Moja trpezlivosť mala isté hranice a teraz, keď som bol ešte aj nervózny zo Sweet, sa hranice zmenšovali.

Ženská pokrčila plecami. „Neviem, kde je... No tak, nebuď taký zlý. Užijeme si spolu.“

„Nie!“ zavrčal som a odsotil jej ruky, ktoré sa ma dotýkali. No nepočúvala ma. Asi mala problémy so sluchom. Začala sa na mňa lepiť. Mal som pocit, že jej ruky boli všade... Nepáčilo sa mi to. Snažil som sa ju odtlačiť, ale ona mi omotala nohy okolo pása. To znamenalo, že na mne sedela. „Pusť ma,“ zavrčal som znova.

„Lauren! Nechaj ho!“ ozval sa ten najľúbeznejší hlas zo všetkých. Sweetheart. Lauren konečne prestala a povzdychla si. „Prečo?“

„Pretože si neželá, aby si ho obťažovala. Tak vypadni.“ Neviem, či mala Sweet v tomto pajzli nejakú autoritu, ale Lauren ju poslúchla. Našťastie. Zišla zo mňa, no neodpustila si posledné pohladenie. Moje oči však už patrili len Sweet, ktorá Lauren doslova pražila pohľadom. Stále bola rovnako krásna. Mne prehrablo už načisto. Samozrejme, že sa za tých šesť dní, nemohla viditeľne zmeniť. V duchu som si povzdychol. Potom sa na mňa pozrela.

„Si v pohode?“ Len som prikývol, tak pokračovala: „Čo tu robíš, Edward?“

„Nie si rada, že ma vidíš?“

„Nie... Teda... Ja,“ koktala, potom sa nadýchla a následne si povzdychla. „Potrebuješ niečo?“

„Chcel som ťa vidieť. Prepáč, ale neskutočne mi chýbaš,“ priznal som a jemne sa dotkol jej líca. Privrela viečka a ja som sa nevedel vynadívať jej tváre.

„Potrebujem sa s tebou porozprávať,“ šepol som a priblížil sa k nej. Otvorila zlaté – skutočne zlaté –  oči a dlho na mňa pozerala.

„Tak dobre,“ prehovorila po chvíli. „Poď za mnou.“ Otočila sa a smerovala do svojej izby. Držal som sa tesne za ňou a ignoroval obdivné pískanie, ktorým ju muži, okolo ktorých prešla, obdarúvali.

Kým sme smerovali k jej izbe, boli sme obaja ticho. Mal som pocit, akoby jej šlo o to, aby nikto z nás neprehovoril.. Keď som zastal pri jej dverách, otočila sa a zavrtela hlavou. „Dnes pôjdeme inam.“ Nepýtal som sa na dôvod, jednoducho som šiel tam, kam ona. Zastavili sme až pri dverách na konci chodby. Sweet ich odomkla a pustila ma dnu. Vošiel som spolu s ňou a ona potom zamkla.

„To len keby niečo,“ vysvetľovala, keď videla môj nechápavý pohľad. Prikývol som. Odrazu som nevedel, ako začať. Cestou sem som si v hlave tvoril rôzne scenáre, ale teraz, keď som nejaký potreboval, akoby sa vyparili. Úžasné, absolútne úžasné.

Sweetheart sa akoby schválne vyhýbala pohľadu na mňa, preto si zložila kabelku na kreslo a potom sa otočila k oknu. Izba vyzerala takmer identicky ako tá predchádzajúca.

„Chcel si mi niečo povedať,“ začala, keď sme hodnú chvíľu nič nepovedali. Preglgol som.

„No, vieš...“ Nervózne som sa poškrabal po hlave. Ihneď som s tým prestal, nie som predsa pes s blchami...

„Ehm, ako sa máš?“ spýtal som sa miesto toho, aby som šiel rovno k veci.

„Edward,“ povzdychla si, „čo sa deje? Poznám ťa už dosť na to, aby som vedela, že niečo nie je v poriadku.“

„Máš pravdu.“ Posadil som sa na posteľ a dlaňou prešiel po saténových obliečkach.

„Tak o čo ide?“ povzdychla si Sweet a podišla bližšie. Stisol som pery do tenkej linky.

„Niečo som si uvedomil,“ začal som pomaly. Sweetheart bola ticho, iba načúvala a sledovala ma ostražitým pohľadom.

Pousmial som sa. „Zamýšľala si sa niekedy nad ľudským správaním? Lebo ja ani veľmi nie. No ako som povedal, niečo mi napadlo.“ Stíchol som.

„Kam tým smeruješ?“ ozvala sa a mal som pocit, akoby bola nervózna; hlas sa jej mierne triasol.

„Prišiel som na dôvod, kvôli ktorému si ma, povedzme, opustila.“

„Čože?“ vyhŕkla.

Prikývol som. „No, aspoň si teda myslím, že to je ten dôvod.“

„Aký to je?“ pípla a zahryzla si do pery. Bola rozkošná...

„Zaľúbila si sa do mňa,“ povedal som pevným hlasom a v momente, keď som to vyslovil, som vedel, že je to pravda. Ale asi som to na ňu nemal takto vybaliť. Hm, ale vždy lepšie, akoby som to naťahoval ako gumu v trenkách, nie?  

„A zľakla si sa toho. Preto si sa rozhodla, že radšej odídeš,“ pokračoval som. Pozrel som na ňu. V tvári mala kamenný výraz.

„J – ja neviem, o čom to hovoríš, ale môžem ťa ubezpečiť, že to nie je pravda,“ dostala zo seba a pohľad uprela na podlahu. Postavil som sa a prešiel som pomalou chôdzou  k nej. „Si zo mňa nervózna, cítim to. Ale si rada, keď môžeš byť so mnou. Keby si nebola, nezostala by si v nedeľu u mňa dlhšie, než bolo zvykom. Nezostala by si na večeru, nepomáhala by si mi s jej prípravou... A čo je najdôležitejšie, neopätovala by si mi bozk.“ Pohladil som ju po tvári, pričom som svoju dlaň priložil na jej líce a nakoniec som jej prstom nadvihol bradu, aby sa na mňa pozrela.

„Cítiš ku mne niečo, však?“ šepol som a priblížil sa k jej tvári. Zavrtela hlavou. „Nie,“ vydýchla, no nebolo to presvedčivé. Akoby sa snažila presvedčiť samu seba.

„Chcela by si, aby som teraz odišiel? Aby si ma skutočne už nikdy nevidela?“ spýtal som sa; šiel som na to inou cestou. Možno som bol voči nej neférový, no ja som potreboval vedieť pravdu. Nestihla odpovedať, pretože som jej chytil tvár do dlaní a vtisol jej nežný bozk na ústa.

„Páčilo sa ti to či nie?“ zamrmlal som jej do ľadových pier. Cítil som, ako sa uvoľnila.

„Páčilo,“ priznala nakoniec. Usmial som sa.

„Priznaj to, Sweet. Za svoje city sa nemusíš hanbiť.“

„Nemám čo priznať,“ trvala si tvrdohlavo na svojom a odtiahla sa odo mňa. Prešla k oknu a ruky si prekrížila na hrudi.

„Ale máš! Priznaj si konečne, že ma miluješ, dofrasa!“

„Nemilujem! Prisahala som si, že sa nikdy nezaľúbim a presne to aj dodržím!“ skríkla.

Odfrkol som si. „No vidíš. A predsa - zamilovala si sa. Neutečieš pred tým. Nemôžeš.“ Znova som k nej podišiel.

„Môžem,“ zamrmlala. Opatrne som ju pohladil po chrbte.

„Nemôžeš,“ šepol som odhodlane. Otočil som ju k sebe; šlo to ťažko, pretože sa bránila, no nakoniec sa mi to podarilo. Priložil som svoje ústa na jej a začal nimi pohybovať. Rukami som ju objal okolo pása a pritláčal ju k sebe. Zozačiatku som cítil, aká je napätá. Ruky držala pri svojom tele a vôbec sa nehýbala. Pobozkal som ju intenzívnejšie. A vo chvíli, keď ma objala okolo krku, som vedel, že som mal po celý čas pravdu. Bozky mi začala s radosťou oplácať a boli čoraz viacej vášnivejšie. Pootvorila viac pery a vtedy som jej vnikol do úst jazykom. Cítil som, ako vydýchla. Po chvíli som stratil kyslík a musel som sa – aj keď neochotne – odtiahnuť. Sweet si položila svoje ruky na moju hruď a hlavu si o ne oprela. Objal som ju tesnejšie a vtisol som jej bozk do vlasov.

„Ja toto nechcem cítiť, Edward. Nie je to dobré ani pre jedného z nás,“ šepkala mi do hrude.

„Je to dobré,“ presviedčal som ju a upokojujúco hladil po vlasoch. „Ako môže byť láska zlá?“

„Láska zlá nie je. Ale teba priviedla do nebezpečenstva. A najhoršie je, že tomu už nedokážem zabrániť, lebo ťa potrebujem pri sebe. Aj keď to vôbec nie je správne a ja by som ťa mala poslať ihneď preč.“ Kým rozprávala, tetelil som sa blahom z jej slov. Priznala, že ma potrebuje... Zasnene som si povzdychol.

„Nerob to, prosím. Ja by som ani nebol schopný od teba odísť,“ šepkal som jej do vlasov, ktoré príjemne voňali a vtisol som jej do nich ďalší bozk.

„To je práve dôvod, prečo by si sa mal donútiť,“ naliehala a mierne sa odo mňa odtiahla, no stále bola dostatočne blízko. Zavrtel som hlavou, tak pokračovala.

„My nemôžeme byť spolu, aj keby som si to neviem ako želala. Edward, ja ti nemám čo ponúknuť.“

„Nerozprávaj hovadiny. Samozrejme, že máš. Ja ťa milujem a nikto iný mi nemôže dať to, čo ty,“ povedal som pevným hlasom a pohladil ju po líci. Sweetheart sa na mňa pozrela utrápeným pohľadom a to mi trhalo srdce. Znova som ju musel objať a upokojiť. Taktiež presvedčiť, že ona je pre mňa tá pravá.

„Edward, ty nevieš, čo robíš,“ hundrala, kým som ju hladil po vlasoch. Usmial som sa.

„Nemaj obavy, ja viem veľmi dobre, do čoho som sa pustil.“

V minulej kapitole sa objavil komentár, že by sa už mohol objaviť Frank. Nebojte, už príde, a to čoskoro. Potom si možno budete priať, aby radšej nebol prišiel. :D

Doporučujem si užívať tieto romantickejšie kapitoly. Nič totižto netrvá večne...

A ďakujem všetkým za komentáre, veľmi si to vážim.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sweetheart - 14. kapitola: