Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Sweetheart - 10. kapitola

11.07.2012 (16:15) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 2445×

10. kapitola

Už z diaľky som pomedzi desiatkami ľudí videl jej prichádzajúcu siluetu, až sa mi nakoniec dokonale ukázala pred očami. Priznám sa, bol som prekvapený, že nakoniec predsa len prišla. Síce sme sa dohodli, ale u nej by som sa veruže ničomu nečudoval. Preto som s ňou aj vyjednal, že peniaze jej dám až teraz, lebo bola šanca, že keby som jej ich stihol dať ešte včera, dnes by neprišla, a moje tvrdo zarobené prachy by vyšli navnivoč.

„Och, neverím vlastným očiam,“ ozval som sa, keď pri mne zastala. Na hlave mala čiernu šiltovku, z ktorej sa voľne spúšťali jej dlhé vlasy. Oblečené mala džínsy s tričkom a to ma asi prekvapilo najviac. Asi to bude tým, že zväčša som ju videl len v podprsenke...

Nad mojimi slovami pretočila oči. „Čau, fešák,“ povedala ironicky. Jej zjavne pochmúrnu náladu som sa rozhodol nevšímať si. Vytiahol som z vrecka peňaženku a vybral z nej celkom slušnú čiastku, ktorá by dnešný deň strávený v jej spoločnosti mohla vykryť.  

„Stačí?“ spýtal som sa, keď som jej podával peniažky. Bye, bye, moje zlatíčka. Nevadí, toto je investícia na dobrú vec. Toto sa mi priráta jedného dňa k dobru. Trošku ma ale mrzelo, že nasledujúce chvíle so mnou bude brať ako prácu. Avšak vedel som, že inak sa to nedá. Všetko to chcelo len riadnu dávku trpezlivosti. Veď ako sa hovorí: Trpezlivosť ruže prináša.  

„Ale hej,“ vydýchla a strčila si ich do vačku. Potom zdvihla pohľad k oblohe a mierne sa pousmiala. Bolo zamračené, zdalo sa, že sa každú chvíľu môže spustiť lejak. Možno preto sa pousmiala, lebo si myslela, že to skazí naše plány. Omyl. Včera som si dopodrobna naštudoval počasie, pršať nemalo. „Aby sme si to ujasnili, tak by som sa rada spýtala, či sa ma aj budeš dotýkať, keď si si ma zaplatil. V podstate by si mohol,“ povedala po chvíli pokojným hlasom. Povzdychol som si. Rád by som sa jej dotýkal, ale len v tom prípade, že by jej to nebolo nepríjemné. Nechcel som ju do ničoho nútiť. „Možno trošku,“ pripustil som nakoniec. Jemne prikývla.

„Dobre, aj som s tým tak trochu rátala.“

„Ako si sa vyspala?“ spýtal som sa, snažiac sa zmeniť tému. Až potom mi napadlo, že to asi nebola najlepšie položená otázka; mohla ju pochopiť dvojzmyselne. Ja som ju však myslel len v tom najčistejšom význame. Zdvihla na mňa obočie.

„Prosím ťa, nesnaž sa so mnou zbytočne komunikovať, ak to majú byť takéto priblblé otázky,“ zavrčala a rozišla sa po chodníku preč odo mňa. Vzdychol som si a nasledoval ju.

„Dobre, dobre, prepáč, nemyslel som to tak.“

„Ty nikdy veci nemyslíš tak...“ zamrmlala, no stále pokračovala v ceste, no zlým smerom.

„Sweet, otoč sa, prosím, ideš zlým smerom,“ pípol som a čakal, kým zastane. Povzdychla si, no predsa sa na mňa pozrela.

„A kam to vlastne ideme?“ spýtala sa. Zaškeril som sa. „To je prekvapko.“ Chytil som ju za ruku a viedol som ju smerom k metru.

„Už si šla niekedy metrom?“ spýtal som sa a ona len mierne prikývla. 

Vošli sme doň a na Sweet sa uprelo niekoľko pohľadov. Niektoré boli lačné; to boli zväčša tie mužské, a ďalšie boli zvláštne opovrhujúce. Premýšľal som, či niekto náhodou nespoznal kto to je, no aj keby, mne to bolo jedno. Objal som ju okolo pása a pritlačil som ju bližšie k sebe. Ona ma však neobjala, jednoducho so sebou nechala robiť to, čo som chcel. Mrzelo ma to. Nanešťastie, nikde nebolo voľné miesto, takže sme celú cestu len museli stáť. Začal som ju jemne hladiť po chrbte, na čo znova nijako nezareagovala. Tak neskutočne by som si želal, aby aj ona ku mne cítila niečo viac...

 Keď sme prišli na našu zastávku, zatiahol som ju, aby ma nasledovala.

„Nejdem príliš rýchlo?“ strachoval som sa; na dnes potrebovala veľa sily, čaká nás toho viac.

„Nie,“ odvrkla a tak sme ďalej pokračovali v tichosti.

„A smädná nie si?“ spýtal som sa po chvíli, na čo ma znova spražila pohľadom. Jemne som zdvihol ruky v obrannom geste. Dobre, veď sa len pýtam.

„Nemám päť rokov,“ zašomrala a šuchtavo kráčala za mnou.

„Taxi!“ Hodil som sa mu do cesty; ďakoval Bohu, že ma nezrazil, a so Sweet som sa natrepal na zadné sedadlá.

„5. Avenue 350,“ povedal som taxikárovi adresu a on s prikývnutím šliapol na plyn.

„Už sa dozviem, kam to teda ideme?“ pýtala sa Sweetheart znudene a hlavu si oprela o sedadlo. Pokojne sa mohla usalašiť aj na mojom ramene, ale keď nechce, vtierať sa jej nebudem.

„Už o chvíľku, keď tam budeme.“ Porazene si povzdychla a privrela oči. Usmial som sa a jemne ju pohladil po líci. Na môj dotyk znova nijako nezareagovala a mňa to z neznámeho dôvodu strašne iritovalo. Ale vedel som, že tento „výlet“ neberie tak ako ja.

O chvíľu sme boli na mieste. „Vystupovať, princezná,“ ozval som sa a podal taxikárovi peniaze. Ešteže som si šetril a zbytočne nemíňal, pretože teraz tie peniažky budem skutočne potrebovať ako soľ.

„Empire State Building?“ povedala Sweet pohŕdavo, keď sa vyšuchtala z auta.

„Presne tak,“ vydýchol som a chytil ju okolo pása. „Zhora je úžasný výhľad na celé mesto.“ Porazene si povzdychla.

Vošli sme dovnútra budovy, kde sa nachádzala recepcia. Museli sme prejsť cez kontrolu a nechať si presvietiť batohy, či náhodou nemáme so sebou nejakú zbraň, alebo niečo podobné, čím by sme to tu chceli odpáliť. Ja som so sebou nič také nemal a našťastie ani Sweet nie. 

Potom sme sa už len presúvali smerom, kam nás viedli cestičky alebo vrátnici. Výťahom sme sa presúvali stále vyššie a vyššie, až nás čakal už len druhý výťah, ktorý nás mal vyniesť hore. Keď sme sa tam dostavili, všimol som si, ako sa Sweetheart začala obzerať všade okolo. Určite tu ešte nebola. Usmial som sa a znova som ju chytil za ruku, aby som ju vyviedol von na strechu, kam sme mali namierené. Tu hore bol studenší vzduch, než dolu v meste.

„Páni,“ vydýchla Sweetheart, „mal si pravdu s tým výhľadom.“ Usmial som sa a objal ju okolo pliec. Mali sme perfektný výhľad na New Jersey, Manhattan, Brooklyn, dokonca v diaľke sa črtala aj Socha slobody. Pozrel som sa na Sweet a potešil som sa, keď som zistil, že si celé mesto so záujmom prezerá.

„Ako je možné, že za ten čas, čo žiješ v New Yorku, si ešte nebola na tomto mieste?“ spýtal som sa jej zaujato; skutočne ma to zaujímalo. Každý človek, ktorý sa prisťahuje, alebo príde na návštevu do tohto mesta, sem určite zavíta. Nechápal som, ako bolo možné, že tu ona nebola. Moja otázka ju mierne zarazila, cítil som, že sa napäla.

„Ehm... nebol čas,“ odvetila nakoniec a pohľad stále upierala do diaľky. Prikývol som, pretože som sa viac nechcel vypytovať. Chcel som, aby sa jej tu so mnou páčilo. Zapozeral som sa na prechádzajúcu loď a potom na autá, ktoré sa z tejto diaľky črtali ako malé farebné škvrny. Pripadal som si svojim spôsobom ako kráľ. Stál som na najvyššej budove v NY a akoby som mal pod palcom celé mesto. K tomu som dostal aj bonus v podobe tejto nádhernej ženy, ktorá si získala moje srdce. 

„Dnes večer pracuješ?“ Nevydržal som byť dlho ticho. Počul som, ako sa zhlboka nadýchla.

„Áno.“

„Baví ťa tá práca?“

Nastalo ticho, odpovedala až po dlhšej chvíli. „Nechcem sa o tom baviť.“

„Dobre,“ pritakal som a posunul sa k nej tak, aby som ju mohol zozadu objať. Hlavu som si položil na jej rameno. „Vieš, že mi na tebe záleží,“ zašepkal som jej do ucha a následne ju naň pobozkal. Neodpovedala, len sa naďalej pozerala na mesto, ktoré nikdy nespí.

„Nebojíš sa tej výšky?“ Zavrtela hlavou, no aj tak som ju pre istotu objal ešte pevnejšie. Bol som šťastný, že aspoň teraz bola celkom príjemná a nie sarkastická ako zvyčajne.

Po Empire State Building som mal pre Sweet pripravený ešte jeden program, a tým bola návšteva múzea. Keď som jej to oznámil, trošku frfľala, no mohlo ju predsa napadnúť, že návšteva Empire State Building nebude náš celodenný program. A ja som jej predsa sľúbil, že so mnou strávi celý deň, preto som sa to snažil dodržať.

„Ráčte vstúpiť, madam.“ Otvoril som jej dvere do obrovskej budovy a ona len s povzdychom vošla dnu.

„Nevravel si, že sa tu vyskytneš aj ty,“ poznamenala, keď zračila kostru tyranosaura hneď pri vchode.

„Och, no vieš, ja sa nerád chválim niečím takýmto výnimočným. Aj keď viem, že by som pokojne mohol, lebo v podobe tohto tvora som priamo na zožratie,“ odvetil som a zasnene som si povzdychol, keď sme zastali pri mojej „podobe.“

„To teda si,“ pousmiala sa. To bolo po prvýkrát za dnešný deň. Zasmial som sa.

„Tak poď, ideme nájsť aj teba,“ podpichol som ju a my sme sa vydali po jednej z viacerých chodieb. Prechádzali sme okolo rôznych vypchatých zvierat, z ktorých sa vždy našlo nejaké, ktoré malo podľa Sweet moju podobu. Ďalej sa tu nachádzali rôzne zbrane, ktoré sa vyskytovali v občianskej a inej vojne.

„Myslíš, že keby sa tie zbrane nabili, boli by ešte funkčné?“ pýtala sa ma Sweetheart, keď sme si zbližša prezerali jeden výklad. Pokrčil som plecami.

„Tak to neviem. Možno hej... Ale na mne to láskavo neskúšaj,“ varoval som ju, keď sa na mňa zvláštne zahľadela. Zasmiala sa.

„No dobre, dobre.“

„Pozri sa,“ vyhŕkol som a pritisol som si ju k sebe, „aká si bola nádherná.“ Poukázal som na podobu nejakej indiánky, ktorá mala na hlave čelenku, v ktorej bolo zastrčené pierko.

„Až si sa zaľúbil, čo?“ Štuchla ma jemne do rebier.

„Presne. To je žena mojich snov.“

Naďalej sme sa motali po múzeu, no ku koncu som mal pocit, že ju to prestalo baviť. Ale vlastne som nemal nikde istotu, že ju to tu bavilo od začiatku. Ale nedala na sebe nič vedieť, preto som nevedel rozoznať, či sa jej tu aspoň trošku páči, alebo to celé absolvuje len z donútenia a doslova ráta každú minútu, len aby čo najrýchlejšie bola opäť „voľná“ a hlavne preč odo mňa. Za to ja som sa sťažovať nemohol. Páčilo sa mi byť s ňou, počuť jej hlas, keď niečo šomrala, aj keď to bolo niekedy príliš sarkastické a väčšinou týkajúce sa mojej osoby.

„Nie si hladná alebo smädná?“ spýtal som sa jej, keď sme prechádzali okolo jednej dobrej reštaurácie. Tušil som, ako bude znieť jej odpoveď, no chcel som s ňou ešte chvíľu byť, pretože som vedel, ž už nastal čas, keď sa náš spoločný deň končí.

„Nie.“ Prikývol som. Sweetheart sa pozrela na hodiny.

„No, moja dnešná služba sa práve skončila,“ povedala nadšene a pustila mi ruku. Keď som ju nedržal, mal som zvláštny pocit. Akoby mi niečo chýbalo. 

„Nezabúdaj, že ešte máme štyri dni,“ pripomenul som jej. Zaúpela. Dnes bola sobota, a tá sa už pomaly blížila ku koncu. Ale až do stredy večera je Sweet svojim spôsobom moja. Avšak, určite nie takým, akým ju vlastnili tí muži. Ja som jej len chcel ukázať krásu života, pretože nebolo pochýb, že ju nevídala často. Ktovie, aké má osobné problémy...

„Viem, na to sa nedá zabudnúť,“ zašomrala.

„Tak zajtra sa stretneme o tom istom čase a na tom istom mieste, kde aj dnes, ok?“

„Fajn, fajn,“ povzdychla si.

„Sweet, dnešný deň s tebou bol perfektný,“ zašepkal som a pristúpil som k nej bližšie.

„Keď myslíš.“ Založila si ruky na hrudi, no ja som ich chytil do svojich dlaní. Znova nijako nezareagovala, keď som svoje pery jemne priložil na tie jej. Ani sa nepohla.

„Maj sa pekne,“ zašepkal som jej do pier a odstúpil od nej. Pohľad upierala do zeme.

„Čau,“ zašomrala a bez ďalšieho slova sa rozišla  do Angels Scream. Chvíľu som sa pozeral na jej miznúci chrbát, no potom som aj ja zamieril domov. Musel som uznať, že po celom dni na mňa doľahla únava. Nohy ma boleli a oči štípali od únavy. Dnes asi budem spať ako bábätko.

No už som sa nevedel dočkať zajtrajška, keď znova budem s ňou.

Výlet máme úspešne za sebou, dúfam, že ste si ten výhľad z Empire State Building užili tak, ako Edward s Bellou.

Nabudúce ideme do kina.

Ok, teraz už vážne. Dúfam, že ste boli s kapitolou spokojné a stretneme sa aj pri budúcej kapitole.

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Sweetheart - 10. kapitola: