Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Súmrak bez Jamesa, Victorie a Laurenta - 8. kapitola

13.07.2012 (13:15) • KatarinaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1451×

8. kapitola

„Hneváš sa na mňa?“ opýtal sa, keď som dojedla.

„Mám dôvod sa na teba hnevať?“ odpovedala som otázkou. Vlastne som sa na neho nehnevala, bolo to... Keď sa pustil do Mikea kvôli mne... Páčilo sa mi, ako ma ochraňoval.

„Ja si myslím, že som neurobil nič zlé, ale to je môj názor. Hneváš sa, že som Mika vyhodil?“

„Nie, nehnevám sa,“ šepla som a už som bola v chladnom náručí. Spokojne som sa usmiala. Čo viac môžem chcieť, keď mám Edwarda?

„To je dobre, že sa nehneváš... Prepáč, ak som bol príliš hrubý, ale naozaj ma naštval s tým, že sa sem opovážil prísť...“ Zvyšok vety prehlušil môj kašeľ. „Mal by som ťa uložiť späť do postele,“ povedal Edward, ale zastavila som ho.

„Možno som chorá, ale nemôžem celý deň ležať v posteli,“ zamrmlala som, keď som si spomenula na svoj sen.

„Dobre, tak do postele nie.“ Edward ma posadil na pohovku a zapol nejaký film – vôbec netuším aký. Kým som stihla žmurknúť, stál predo mnou s vankúšom z mojej izby. Pohodlne som sa uložila a Edward ma prikryl. Hneď na to zmizol v kuchyni a o pár minút sa vrátil so šálkou úžasne voňajúceho čaju. Sadol si do kresla pri mojej hlave a hladkal ma po vlasoch.

„Myslím, že slovo ďakujem nemá žiadnu váhu pri tom, čo pre mňa robíš.“ 

„A ešte menšiu pri tom, čo robíš ty pre mňa,“ povedal a prisunul mi čaj. Chcela som sa ho opýtať, ale on začal skôr. „Keď sme už pri tom, povieš mi, čo sa ti snívalo včera?“ Zatvárila som sa zmätene, tak pokračoval.

„Kým som ťa pozoroval počas spánku...“

„Och, nie,“ prerušila som ho so začervenaním. „Čo som zase povedala?“

„Že ma ľúbiš a nádherne si sa pri tom usmievala.“ Otočila som sa, aby som videla Edwardovi do očí. Boli plné lásky. Mohla by som sa do nich pozerať aj celú večnosť, nikdy by ma to neomrzelo. Edward ma pohladkal po líci a nahol sa ku mne bližšie.

„Povieš mi, čo sa ti snívalo?“ Ovial ma jeho sladký dych a ja som zabudla aj to ako sa volám. Edward ma pobozkal na špičku nosa a zasmial sa. „Bella? Povieš mi to?“

„Hmm?“ Čo sa ma pýtal?

„Povieš mi, prosím, čo sa ti včera snívalo?“ zopakoval svoju otázku a ja som si spomenula na môj včerajší sen.

„Včera sa mi sníval nádherný sen.“ Posadila som sa, aby som sa napila.

„A o čom sa ti snívalo?“ Prisadol si ku mne a chytil do ruky prameň mojich vlasov.

„No, podľa všetkého to vieš,“ zakašľala som. Edward ma pohladil.

„Chcem to počuť od teba.“ Zavrela som oči a vrátila sa do svojho sna. Studená ruka sa dotkla mojich pier. „Opäť sa tak nádherne usmievaš. Povedz mi prečo.“

„Snívalo sa mi o lúke, na ktorú si ma zobral a... A o nás,“ usmiala som sa. Edward sa tiež usmial a zobral ma do náručia. Potichu, tak aby som to počula, mi hmkal moju uspávanku. Možno by som aj zaspala, ale to by mi do domu nesmeli vtrhnúť dvaja upíri.

„Ahoj, Bella!“ zakričal Emm. Alice ma pozdravila tichšie, čo bolo veľmi vhodné.

„Viete, že ste mali zaklopať?“ opýtal sa ich Edward. Nevyzeral prekvapene.

„Ušlo mi niečo?“ ozvala som sa.

„Na to ti odpovedať neviem, ale niečo sme ti priviezli,“ uškŕňal sa Emm.

„Horím zvedavosťou,“ mrmlala som, zatiaľ čo opäť opustili dom. Spýtavo som sa pozrela na Edwarda, ktorý mal na tvári ospravedlňujúci úsmev.

„Alice mrzelo, keď prišla a ty si spala. Povedala, že sa ešte zastaví. Potom mi bolo oznámené, že príde aj Emmett. Nemyslel som, že sem vtrhnú. Nehnevaj sa, robia si starosti.“

„Ja sa predsa nehnevám. Nechcem, aby si robili starosti.“

„Kto si tu robí starosti?“ ozval sa Emm odo dverí. Niesol dosť veľkú tašku, čo bolo dosť divné.

„Dúfam, že nikto,“ zamrmlala som s pohľadom na taške. Alice vtancovala do izby s ďalšou taškou. „Dobre, mohol by mi niekto vysvetliť, čo sa deje?“ Čo by som robila bez Emmettovho smiechu? No prestal sa smiať, keď som začala kašľať a okamžite vyťahoval veci z obrovskej tašky. Ja som len nemo hľadela.

„V nejakom filme som videl, že chorí majú byť v teple a preto... Vypadni, Edward! Si príliš studený!“ Edward sa smial a odstúpil odo mňa. V tom momente ma Emmett zabalil do veľkej huňatej deky, ktorú doniesol. „Tak, deku by sme mali.“ Začal sa hrabať v taške, čo vytrhol Alice. „Chorí ľudia potrebujú vitamíny,“ povedal a začal z tašky vyťahovať ovocie. To bolo na mňa už priveľa.

„Dobre, to by stačilo,“ povedala som rázne a snažila sa postaviť, ale tá deka brzdila skoro všetky moje pohyby. Nakoniec som sa s Edwardovou pomocou postavila.

„Ďakujem Emmett. Vážim si to, ale ja takúto deku nepotrebujem. Viac mi pomôže, keď budem mať pri sebe Edwarda.“ Natiahla som k nemu ruku, keď som sa vymotala z deky. Okamžite stál vedľa mňa, čo bolo fajn, i keď si mohol odpustiť tie úškrny.

Emmett zdvihol deku a blížil sa s ňou ku mne. „V tom filme bolo, že...“

„Emmett, vo filmoch nosia muži ženám bomboniéry. Vieš si predstaviť, čo by s tebou urobila Rose, keby si jej niečo také priniesol?“ Mohol Emmett zblednúť? „Nemôžeš brať filmy až tak vážne.“

„A čo mám teraz ako robiť s tou polievkou? Hmm? Ja ju určite jesť nebudem!“

„Emmett? Ty si mi priniesol polievku? Odkiaľ si ju zohnal?“

„Esme ti chcela spraviť radosť. A nemám len polievku. Esme predpokladala, že budeš príliš slabá, aby si mohla navariť večeru pre Charlieho... Alebo niečo také hovorila...“

„Charlie! Koľko je hodím?“ vykríkla som. Úplne som zabudla.

„Pokoj, Bella. Máme čas. Tu máš teplý čaj a toto ti posiela Carlisle, vraj sa ti podstatne uľaví,“ štebotala Alice. Na stôl položila nejaké tabletky.

Klesla som na pohovku a oprela sa o Edwarda. Toľko starostí! Do očí sa mi drali slzy. Nepamätám sa, že by si niekto robil toľko starostí.

„Bella, si v poriadku? Si nejaká bledá,“ uisťoval sa Emm.

„Som v pohode. Ďakujem za všetko. Veľmi si to vážim,“ povedala som unavene.

„Bella, máš chuť na tú polievku? Esme sa snažila, keďže nevie, čo máš rada. Naservírujem ti ju?“ pýtala sa Alice. Slabo som prikývla a schovala si tvár do Edwardovej košele.

Edward mi dvihol bradu a pozrel sa do očí. Tie jeho boli nádherne zlaté, mohla som sa v nich aj utopiť. To, že sa mi preliali slzy, som si uvedomila, až keď mi ich Edward zotrel. Videla som otázku v jeho očiach. Hanbila som mu odpovedať, kým tu boli Alice s Emmettom, hoci sa zdvorilo odpratali do kuchyne, vedela som, že počujú, tak som mu len perami naznačila slovíčko neskôr. Edward ma pohladil po teraz už suchom líci a venoval mi úsmev, z ktorého sa mi zastavovalo srdce. Pohodlne som sa uvelebila v Edwardovom náručí, keď sa objavila Alice s Emmettom a mojou polievkou.

„Dobrú chuť,“ povedal Emmett a sadol si na operadlo kresla, v ktorom sedela Alice. Edward sa zrazu začal vypytovať na veci, čo sa dnes v škole udiali. Jedla som a počúvala, čo rozprávali Emmett s Alice. Skoro všetko sa točilo okolo toho, že sme spolu s Edwardom neboli v škole.

Dojedla som a Alice vtedy vyskočila. „O pár minút príde Charlie, tak my radšej pôjdeme,“ povedala a ťahala Emmetta. „Jedlo, čo Esme pripravila, som ti naukladala do chladničky... A ešte...“ O sekundu sa predo mnou objavila aj s tou huňatou dekou. „Vezmeme ju k nám, potom uvidíš prečo,“ usmiala sa.

„Ďakujem vám za všetko. Poďakujte aj Esme. Ahojte,“ zakývala som im, keď Alice naštartovala Volvo.

„Som rada, že si ostal, ale to sa Charliemu asi páčiť nebude,“ povedala som nevinne a usmiala sa.

„Myslíš, že ťa nechám samú? Počkám ťa hore. Som zvedavý na to tvoje neskôr...“

Autor: KatarinaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Súmrak bez Jamesa, Victorie a Laurenta - 8. kapitola: