Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 6. kapitola

cullenovi


Stratený živel - 6. kapitolaPlakala som a plakala. Tak veľmi som chcela, aby to bol len sen. Tak veľmi som si to želala.

„Bella! Prosím, povedz už niečo!“ počula som Jessicin hlas, no nedokázala som zo seba nič vydať. Bola som ochromená šokom.

Mohla som zabrániť samovražde...

„On zomrel,“ šepla som, ale zdalo sa mi, že to nebol môj hlas.

„Kto?“ opýtala sa Jessica, v jej hlase bolo badať strach. „Myslíš toho z televízie?“ Nedokázala som odpovedať, len nemo som prikývla. „Prečo ťa to tak trápi? Veď nemôžeš za to,“ chlácholila ma.

„Práveže môžem.“ Keď som to vyslovila nahlas, ešte viac som si to uvedomovala. Keby som mu nejako pomohla, povzbudila ho a nie mu iba povedala, že je mi to ľúto. Mohla som očakávať, že by sa o niečo také pokúsil. Veď čo by ste urobili na vašom mieste, keby ste boli niekoľko rokov ženatý a náhle sa dozviete, že vás manželka dlhšiu dobu podvádzala s niekým iným a podala žiadosť o rozvod? Zrútil by sa vám svet...

„Čo to trepeš za nezmysly?“ nechápala ma Jessica. Pozrela som sa na ňu uslzenými očami. V jej tvári som videla obavy. Možno si myslí, že som blázon...

„On bol v bare... Povedal mi...“ Viac som zo seba nedokázala dostať.

„Čo ti povedal?“ vyzvedala a ešte stále ma držala. Mlčala som. Nevládala som to vysloviť, nevládala som vysloviť tie ťaživé slová, ktoré ma trápili a neustále sa mi ozývali v hlave, jeho hlas tam budem mať už navždy.

Spodná pera sa mi rozochvela, pevne som zovrela viečka, no napriek tomu mi slzy stekali po tvári.

„Bella,“ vydýchla a vzala ma do svojho náručia.

Plakala som a plakala. Tak veľmi som chcela, aby to bol len sen. Tak veľmi som si to želala.

Neskôr mi Jess pomohla postaviť sa a dôjsť do mojej izby. Neunúvala som sa dať si sprchu, či si umyť zuby, nemala som na to dostatok síl.

 

Celý ten čas, ako som ležala v posteli, som nedokázala spať. Keď aj sa mi to podarilo, vždy ma zobudil môj vlastný krik spôsobený obrazom visiaceho muža na lane v strede tmavej miestnosti. Nedokázala som ten obraz dostať z hlavy, neustále ma prenasledoval, či som spala a či bdela.

Jessica ma prišla občas skontrolovať, či som v poriadku. Možno fyzicky som, ale psychicky nie. Vyčítala som si to, aj keď možno na tom veľký podiel nemám a že by spáchal samovraždu tak či tak.

O štvrtej ráno som sa už ani nepokúšala zaspať, bola by to márna snaha. Iba som sedela na posteli, rukami som obopínala nohy, hlavu som mala opretú na kolenách a dívala som sa von oknom na tmavú ulicu osvetlenú pouličnými lampami.

Keby len som mu hocijak pomohla, povedala mu, že si ho tá žena nezaslúži, že život ide ďalej, možno by to nespravil. Možno...

 

„Spala si vôbec?“ spýtala sa ma okolo siedmej ráno Jessica. Posadila sa ku mne na posteľ.

Pozrela som sa na ňu a jemne sa usmiala, aj keď mi to dalo veľkú námahu. Keby len... To som si dookola v duchu hovorila. Pohľad som opäť uprela na okno. No nepomáhalo to.

„Bella,“ začala a chytila ma za ruku, „ja viem, že dlho nie sme kamarátky a možno mi veľmi nedôveruješ, ale môžeš sa mi s tým zveriť. Robím si o teba starosť, keď ťa tu takto vidím. Si úplne bledá, máš tmavé kruhy pod očami a ani neprehovoríš...“ Odmlčala sa.

Nechcem, aby si myslela, že jej nedôverujem. Veď ona je teraz jediná, koho mám.

„Jess,“ šepla som. Uprene som sa dívala do tých modrých oceánov. Vážne mala úchvatné oči. Ale nie také, ako ten mladík z baru, ktorého meno stále neviem. To teraz ale nie je podstatné. „Si jediná, komu verím. Si mojou jedinou priateľkou a oporou. Vďaka tebe mám strechu nad hlavou a prácu.“

Milo sa na mňa usmiala. Začala som si uvedomovať, že ju mám rada.

„Ten... chlapík. On tam v piatok večer bol a sedel pri bare. Obsluhovala som ho a on... On sa mi s tým zdôveril. Zdôveril sa, že ho manželka podvádzala a že sa chce rozviesť. Ale ja som mu nijako nepomohla. Keby áno, nezabil by sa...“ Hlas sa mi zlomil a cítila som, ako mi po líci stekajú teplé slzy. Pohľad som odvrátila znova na okno.

„Ach, Bella.“ Jess sa ku mne prisunula bližšie a pohladila ma po vlasoch. Bola mi ako druhá matka, ktorú som práve teraz nesmierne potrebovala. „Nevyčítaj si to. On by s tou pravdou tak či tak nedokázal žiť.“

Nesúhlasne som pokrútila hlavou. „Mohla som mu nejako pomôcť. No nie, ja som mu iba povedala, že mi je to ľúto.“

Zhlboka sa nadýchla a postavila sa. Dívala som sa na ňu.

„Ty za to predsa nemôžeš! Nemáš mať prečo výčitky svedomia. Vtedy by som jednala rovnako ako ty. Nemohla si predpokladať, že by si chcel siahnuť na život a keby aj áno... Proste to preňho bolo vyslobodením, nedokázal by žiť s takou hanbou, že mu žena zahýbala.“ Opäť si sadla ku mne a vzala moje ruky do tých svojich. „Už sa tým netráp. Nezaoberaj sa minulosťou. Čo sa stalo, to sa stalo. Minulosť nezmeníš.“

Nechcela som sa s ňou hádať, preto som len chabo prikývla a snažila sa ústa roztiahnuť do úsmevu, ale vznikol z toho iba nejaký úškľabok.

„Vieš čo? Napadlo ma, že...“ Nechávala ma v napätí, zatiaľ čo sa postavila a široko sa usmiala. „Že by sme mohli natočiť tie videá!“

Pochopila som to. Snažila sa ma rozveseliť, no nedarilo sa jej. Ale keďže som jej nechcela kaziť radosť, tak som súhlasila. Aspoň sa tým posunie vpred, bude o ďalší krok bližšie ku svojmu veľkému snu...

 

Nakoniec som bola aj rada, že som sa do toho s ňou pustila, pretože som aspoň niečím iným zamestnávala svoju myseľ, ako výčitkami. Možno Jess mala pravdu, že by to urobil tak či tak, ale aj tak som sa mu mohla pokúsiť nejako pomôcť.

Natočili sme rovno tri videá, ja som natáčala a ona hrala a spievala. Naozaj jej to šlo, mala krásny a prenikavý hlas. Verím, že to dotiahne ďaleko. Potom sme tie videá zavesili na YouTube a už mali voľno. Keďže aj ja, aj Jessica sme mali prácu až večer.

Vybrala som sa pripraviť raňajky, aj keď som, popravde, veľkú chuť do jedla nemala.

„Dáš si niečo?“ opýtala som sa jej, zatiaľ čo ona sa práve nudila na notebooku a ja som prehľadávala chladničku.

„Cereálie,“ odpovedala. Tak som jej pripravila do misky cereálie s mliekom, doniesla jej to do obývačky na konferenčný stolík a sadla si vedľa nej. Hneď odložila notebook nabok, vzala si misku a po poďakovaní sa pustila do jedenia, keď sa zrazu zastavila. „Ty si nič nedáš?“

Pokrútila som hlavou. Sprvu si ma premeriavala pohľadom, no následne ďalej jedla.

Vtom chcela zapnúť diaľkovým ovládačom zapnúť televíziu. V hlave sa mi premietli spomienky, na včerajšok, ako hovorili o tej samovražde. Striaslo ma.

Jess si všimla moju reakciu, preto radšej odložila ovládač späť na stolík. Vďačne som sa na ňu usmiala a potom som len civela na stenu, zatiaľ čo mi v mysli vírili myšlienky stále okolo toho chlapa.

 

Neskôr, asi okolo jedenástej, ma Jessica doslova donútila ísť na tie nákupy, ktoré mi ešte včera sľúbila. Márne som odporovala a vymýšľala si rôzne dôvody, len aby som ostala doma, ona bola neoblomná. Nemala som na výber, musela som ísť. Aj keď jej trocha prekážalo, že som na sebe mala svoje obľúbené tmavé rifle a hnedú mikinu.

A ako som očakávala, bolo to hrozné. Iba pre mňa, pre ňu nie. Ona vyberala oblečenie, aké sa jej páčilo a ja som si musela všetko vysúšať. V čom som podľa nej vyzerala dobre, musela som si to kúpiť. Nakúpili sme tak veľa vecí a zdá sa mi, že som minula takmer všetky svoje úspory. Nahovorila ma na všetko. Musela som si kúpiť kraťasy, kožené obtiahnuté rifle, rôzne tričká a tielka a dokonca aj čipkovanú spodnú bielizeň a nejaké košieľky, čo by som si ja v živote nekúpila. Vraj sa mi to raz bude hodiť.

Nakúpili sme aj nejaké topánky. Zakázala mi kupovať si ďalšie tenisky, namiesto toho mi kúpila nejaké balerínky, či sandále na klinovom opätku a taktiež aj jedny ihličky s desaťcentimetrovým opätkom. Ak si myslí, že to budem niekedy nosiť, je na veľkom omyle. Ledva som sa v tom udržala na nohách v obchode, neviem si predstaviť, že by som v tom mala chodiť.

Snažila sa ma vždy nejako rozptýliť, čo som si na nej naozaj cenila, iný by so mnou už dávno stratil trpezlivosť.

Bola som nesmierne rada, keď sme sa konečne vrátili domov do bytu. Ale to už boli štyri hodiny. Musela som sa spolu s Jess najesť, inak by ma nepustila do toho baru. Spočiatku ma tam vôbec nechcela pustiť, no ja som chcela. Nie že by som sa tam tešila, len som chcela zarobiť.

Po večeri – alebo skôr obede – som si musela obliecť niečo z toho, čo sme dnes nakúpili. Presnejšie to bol taký tmavo-červený top, podobný, ako som mala predvčerom. Našťastie tento už bol aj na ramienka. K tomu som mala tmavo-modré kraťasy a na vrch som si obliekla béžový pletený svetrík.

Jessica trvala na tom, že ma dnes odvezie a aj po mňa príde, keďže dnes bude končiť neskoro. Sľúbila, že príde na čas. Tak to dúfam, pretože tam nechcem zmrznúť. Možno aj dnes tam príde ten krásny mladík a hodí ma domov. Moment... Ja stále nemám kľúče od bytu!

Samozrejme, že mi ich Jessica hneď dala. Úplne na to zabudla.

Potom ma ešte rýchlo trocha namaľovala, aby som nevyzerala tak zničene. Zmieňovala som sa, že mi nakúpila aj špirálu, lesk na pery, rúž, očné tiene a nejaké také – pre mňa nepodstatné – veci.

 

„Drž sa,“ popriala mi, keď som vystupovala z jej auta pri bare. Iba som sa na ňu usmiala a prikývla. Pomalým krokom som prešla k baru. Sprvu som sa zdráhala, bála som sa, že to nezvládnem. Pozbierala som všetku svoju odvahu a prekročila prah baru. Samantha aj Anna tam už boli a pripravovali bar. Sveter som si mohla odložiť v kancelárii Samanthy.

O pár minút som už začala obsluhovať pri bare, pretože sa dnu hrnuli zákazníci...

 

Stále mi pohľad zablúdil na miesto, kde sedel ten chlap. Vyvolávalo to spomienky na jeho slová, na jeho tvár súženú smútkom...

Srdce mi začalo rýchlejšie búšiť a oči som mala plné sĺz, len tak-tak nepretiekli cez okraj. Tak veľmi ma trápilo, čo sa stalo. Chcela som sa zbaviť tých mučivých spomienok, ktoré mi práve vírili v hlave.

„Ste v poriadku?“ začula som ten krásny zamatový hlas. Zodvihla som pohľad od mojej činnosti – umývanie pohárov – a zazrela jeho sediac pri bare. Ten pohľad, ktorým sa na mňa díval, sa mi zdal strápený, ale to sa mi určite muselo len zdať.

„Popravde?“ spýtala som sa, na čo iba prikývol. „Nie,“ pokrútila som hlavou a zrak uprela inam – práve na to miesto, kde sedel. Znovu ma pichlo pri srdci, jedna slza sa mi skotúľala po líci. Zotrela som si ju chrbtom dlane.

„Čo sa vám stalo?“ vyzvedal, bol nejaký... starostlivý. Na druhej strane ma potešilo, že sa o mňa niekto zaujíma. Doteraz som bola neviditeľná, každý si ma nevšímal. Avšak on mi venoval všetku svoju pozornosť a nedočkavo čakal na odpoveď.

„Nebude vás to zaujímať,“ upozornila som ho, ale nepozrela som sa na neho. Na sebe som však jeho pohľad cítila.

„Rád si vás vypočujem.“ Už som to viac nedokázala a zadívala sa naňho. Tie jeho zlaté oči ma prehovárali, nech mu to vyklopím. No ja som si tým nebola istá. Mám sa s tým zveriť mladíkovi, ktorého nepoznám, ale on moje meno vie? Je cudzí. Aj keď som sa s ním viezla v jednom aute, pár dní sa s ním zhováram.

Vtom som začula svoje meno. Ten hlas som poznala – Samantha. Znova si ma všimla, že sa rozprávam s ním a opäť sa jej to nepáčilo. Bez toho, aby som sa na ňu pozrela, som sa ozvala k tomu mladíkovi:

„To by nebol dobrý nápad.“ Nechápavo stiahol obočie, no následne prikývol. Venovala som mu jeden chabý úsmev a trocha sa vzdialila.

 

Dnešok som v práci nejako vydržala. Našťastie.

Ostávalo už len pár minút do záverečnej a ja som sa už nemohla dočkať, kedy konečne zapadnem do svojej izby a budem môcť vyplávať všetky emócie na povrch. Stálo ma to veľa námahy, aby som sa nerozplakala, či nestratila rovnováhu.

Keď mi náhle zapípal mobil. Písala mi Jessica.

Ahoj, vystúpenie sa trocha natiahne. Počkáš v bare alebo to mám ukončiť a prísť po teba? Jess

Rýchlo som jej odpísala, že to zvládnem domov pešo a že sa o mňa nemusí báť, nič sa mi nestane. Možno ju to veľmi neupokojí, ale čo už. Nechce sa mi čakať vonku a ani v prítomnosti Samanthy.

Bar bol prázdny, pred chvíľou odišiel ten mladík. Áno, aj dnes tu bol celý večer. Naozaj je to len kvôli mne? Nie, to je predsa nemožné. Kto by strácal svoj čas v bare pozorovaním mňa?

Hodiny na stene ukázali jednu hodinu po polnoci a ja som konečne mohla odísť, síce pešo, no domov.

Vzala som si svoj svetrík od Samanthy, vyšla som pred bar a hneď si to mierila domov tmavou ulicou osvetlenou len malým počtom pouličných lámp. Avšak nestihla som prejsť ani niekoľko metrov a...

„Dnes asi nemáte odvoz zaistený,“ začula som z diaľky ten zamatový hlas. Zastavila som sa a otočila som sa na päte. Najprv som nikoho nevidela, no nato vystúpil z tieňa a podišiel pár krokov ku mne. Bol to vážne on. Opäť si na mňa počkal. Ale na čo? Chce sa ďalej rozprávať alebo si zo mňa chce uťahovať?

„Nie, to nemám,“ povedala som popravde. Mala som chuť ukončiť tento rozhovor čo najskôr. Chcem sa už konečne zavrieť do svojej izby a uniknúť pred celým svetom.

Mladík sa pousmial. „V tom prípade, rád by som vás odviezol. A tiež by ste mi mohli dopovedať, čo sa vám naozaj stalo.“ Nadvihol jedno obočie a čakal na moju odpoveď. No ja som sa nedokázala rozhodnúť. Jedna moja časť sa mu chcela s tým problémom zveriť, tá druhá mi hovorila, aby som ho odmietla a odišla preč.

Jeho pohľad ma však presvedčil. Stačilo len pozrieť do tých jeho zlatých očí a urobila by som čokoľvek.

Prikývla som, načo sa usmial. Spolu sme sa vybrali k jeho autu – čiernemu Volvu. Premýšľala som nad tým, ako mám vôbec začať. Keď si to tak v hlave poviem, znie to tak trochu hlúpo. Jeden človek sa zabil a ja si jeho smrť pripisujem za vinu. Ale je to moja vina! Mohla som mu nejako pomôcť, veď čo by človek na jeho mieste chcel urobiť? Malo mi to vtedy napadnúť.

Došli sme k autu, otvoril mi gentlemansky dvere a ja som nastúpila. Následne nastúpil na miesto vodiča. Naštartoval a chcel sa niekam vybrať.

„Bývam...“ Nedopovedala som, nevedela som dokončiť vetu. Stále som nevedela, kde bývam!

Zasmial sa. „Cestu si ešte pamätám.“ Len som mĺkvo prikývla. Možno čakal, že začnem. No keď som s niekoľko sekúnd neozývala, vybral sa pomaly cestou ku mne domov. „Máte slovo. Čo bolo dôvodom smútku?“ opýtal sa a uprel na mňa zrak. Ja som rýchlo odvrátila pohľad na cestu.

„No... Neviem, či si spomínate na jedného chlapíka z baru. Vlastne, vy ho ani nepoznáte.“ Na chvíľu som sa odmlčala. „Bol celkom mladý, mal iba tridsaťsedem. Sedel pri bare. A bol strápený. Bez života...“ Hlas sa mi zlomil. Oči som mala plné sĺz a dolná pera sa mi chvela.

Nie, nesmiem sa rozplakať! A hlavne nie pred ním.

Vtom som na ramene ucítila čiusi ruku. Trhla som sebou. Nie že by mi bol jeho dotyk nepríjemný, bolo to vyvolané šokom.

„Prepáčte,“ šepol a stiahol svoju ruku. Pokrútila som hlavou v snahe mu naznačiť, že sa nič nestalo. „Čo bolo ďalej?“ vyzvedal, no ja som si nebola istá tým, či to dokážem povedať.

„Obesil sa.“ Tie dve slová ma pichli pri srdci. Je mŕtvy. A ja som na tom mala zásluhu.

„To je mi ľúto. Bol to váš známy?“ Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa zahnať nové slzy, inak všetky pretečú cez okraj. No márne. Neudržala som to a už som len cítila, ako mi tie teplé slzy stekajú po tvári a dopadajú na tričko.

„Nie,“ potiahla som nosom, „bol to len zákazník. Zdôveril sa mi so svojím problémom a ja som mu nijako nepomohla.“ Hlas sa mi triasol, až mi zlyhal. Pretrela som si oči, pretože som cez tie slzy ani nič nevidela. Vôbec som si nevšimla, že už sme na mieste.

„A tým sa trápite?“ spýtal sa udivene. Pozrela som sa na neho. Z tváre som vedela vyčítať len jeho nechápavý výraz. „Bella,“ začal a naklonil sa ku mne. Moje ruky zobral do tých svojich. Začudovala som sa, aké boli studené, ako ľad. „Kvôli tomu sa naozaj nemusíte trápiť, nie je to vaša vina. Bol to už jeho osud a možno sa má aj lepšie.“ Jeho oči sa ma snažili presvedčiť o opaku. Avšak nepresvedčil ma.

Vytiahla som si ruky z tých jeho. „Prepáčte...“ Na viac som sa nezmohla. Odvrátila som tvár k okienku.

„Čím by som pozdvihol vašu náladu? Čo tak piknik?“ navrhol a ja som sa na neho šokovane pozrela. To má byť pozvánka na rande? Alebo sa len snaží byť zdvorilý? Zamyslela som sa...

„Dobre, ale pod podmienkou, že mi prezradíte svoje meno.“ Pousmial sa. Čakala som, či pristúpi na môj návrh.

„Tak teda platí. Môžem pre vás prísť o jedenástej?“ Stále mi svoje meno neprezradil! Ale súhlasila som. Chcela som sa ho na to opýtať, nech mi to vyklopí. Doslova ma tá otázka pálila na jazyku, teraz ma len to zaujímalo.

Asi si všimol, aká som nedočkavá. „Postačí vám na dnešok, že moje meno začína na E?“ Ústa sa mu roztiahli do šibalského úsmevu, z ktorého by sa mi aj podlomili kolená, ak by som nesedela.

Len som nemo prikývla. „Tak teda zajtra.“

„Majte sa,“ šepol a ja som vystúpila z auta smerujúc ku schodom, po ktorých som rýchlo vybehla a už som otvárala bránu. Ešte som sa obzrela ponad rameno. Už ho nebolo. Čo ak sa mi to len snívalo a ja som sa tu nejako znenazdajky dostala?

Pokrútila som nad tým hlavou.

Aspoň som sa niečo dozvedela – že jeho meno sa začína na E. Žeby Eric?


Ospravedlňujem sa za dlhé čakanie na túto kapitolu. Dúfam, že ste na túto poviedku nezabudli a ešte niekto ju číta. Budem preto rada, ak zanecháte komentár. :) 


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 6. kapitola:

 1
5. :D
06.04.2014 [13:11]

pěkné, pokračuj Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. anča
02.04.2014 [15:20]

Emoticon Emoticon Emoticon už sa strašne tešim na dalšiu kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon

3. anča
28.03.2014 [14:55]

Emoticon Emoticon velmi sa tešim na dalšiu kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

28.03.2014 [14:31]

Emi28 Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon nezabudli sme... Emoticon je to úžasné.. Emoticon Emoticon

1. BabčaS
28.03.2014 [9:31]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!