Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Stratený živel - 2. kapitola

04.03.2014 (21:45) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2032×

Pozn. autora: Zmenila som čašníčke Arlene meno na Jessicu. Niektorí si ju mohli pod tým menom pliesť s Arlene z True Blood, ale mala vyzerať skôr ako Jessica z toho seriálu. Najprv som jej nechcela dať rovnaké meno (Jessica), ale aby ste si ju neplietli, zmenila som ho.

Hodnú chvíľu mi trvalo, kým som našla ten podnik. Pravdupovediac, až teraz som si všimla veľký blikajúci názov – Merlotte’s. Len čo som zaparkovala pred tým podnikom a vypla motor, už som rýchlo vystupovala z auta a bežala dnu. Taktiež som si ráno nevšimla ani interiér. Všetko bolo drevené a hlavne tu bolo veľa ľudí. Ráno ich tu bolo podstatne menej. Všetci sa zabávali, z reproduktorov sa ozývala country hudba, vládla tu príjemná atmosféra.

Potešila som sa, keď som ju zahliadla opierať sa o pult hovoriac s nejakým kuchárom. Pomalým krokom som sa k nej priblížila, nechcela som ju vyľakať, či len tak prepadnúť. Vlastne... Možno si ma ani nebude pamätať. K tomu ma nepozná, som len nové dievča v tomto malom mestečku. A možno nebude mať záujem, že ju tým budem len zaťažovať. Aj keď som ju tiež nepoznala, prišla mi milá a priateľská. Mohla by som sa s ňou aj spriateliť...

„Ahoj!“ pozdravila ma skôr, než som ja stihla čo i len otvoriť ústa. „Ty si tá z rána. Ako sa vlastne voláš?“ Na tvári sa jej pohrával úsmev, zatiaľ čo si ma svojimi modrými očami premeriavala. Už nemala to biele tričko s nápisom reštaurácie a ryšavé vlasy mala rozpustené, no mala na nich čiernu úzku čelenku.

„Eh, ja som Bella,“ predstavila som sa neisto. Zaskočila ma jej reakcia, že hneď načala rozhovor a to s pozitívnou náladou, ktorú rozdávala na všetky strany.

„Bella... Si z Talianska?“ zasmiala sa. Pokrútila som hlavou a usmiala som sa. „Mimochodom, som Jessica, ale volaj ma Jess,“ povedala, akoby som to už nevedela a podala mi ruku, ktorú som prijala.

„Som z Kalifornie.“

„Hneď som vedela, že nie si tunajšia. Poďme si sadnúť, šichta sa mi skončila a môžeme sa porozprávať,“ zaštebotala a s úsmevom obsadila asi jediný voľný stôl. Tiež som si sadla. Bola som rada, že sa ku mne tak správala, že ma hneď neodohnala. „Prečo si sem merala cestu z Kalifornie do takého zapadákova?“ Zasmiala som sa jej pomenovaniu tohto mesta, ale vzápätí som posmutnela. Ubíjali ma spomienky na moju nevlastnú rodinu. Chýbali mi, určite som im ublížila a teraz sa o mňa boja. Veď mám len osemnásť, ako si sama môžem počať, keď nemám vôbec nič? Nemám stály domov, peňazí už neostalo veľa a taktiež nemám prácu.

„No... Je to dlhý príbeh,“ šepla som po chvíli. Pohľad som mala sklopený.

„Ja mám času dosť.“ Pozrela som sa na ňu, jej oči ma prehovorili. Aj keď som si nebola istá, že či jej môžem všetko vyklopiť. V podstate to znie hlúpo. Dozvedela som sa nepeknú pravdu, ušla som na iný koniec štátu a neviem, čo ďalej.

„Ja... Nedávno som oslávila osemnáste narodeniny a rodičia mi povedali pravdu. Povedali, že nie som ich biologická dcéra. A ja som v tom šoku, v tom hneve proste utiekla. Zbalila som sa a odišla preč. Bola som hlúpa.“ Hlavu som si schovala do dlaní. Doslova som sa hanbila za svoje správanie.

„No, to fakt znie hlúpo. Ale už si predsa dospelá a môžeš si robiť, čo chceš. Aj keď neviem, kto by sa tak zachoval... Možno aj ja,“ zasmiala sa. Odvážila som sa zodvihnúť hlavu. Nevyzerala pobúrene. Možno moje správanie uznala preto, že je ešte tiež mladá. Veď môže mať nanajvýš dvadsať. „A vlastne, máš prácu? A čo bývanie?“ vyzvedala.

„Kvôli tomu som tu prišla... Nevedela by si, kde by som si mohla zohnať prácu? S financiami na tom nie som najlepšie a zatiaľ bývam v moteli.“ Neviem, čo som si myslela. Že prídem sem, nájdem lacné ubytovanie a hneď budem mať aj dobre platenú prácu? Realita je krutá, človek ledva vyžije. Keď si nenájdem žiadnu prácu, budem sa asi musieť vrátiť. Ale to nemôžem! Vyzerala by som ako nejaké rozmaznané decko, ktoré zbabelo utieklo a potom sa vrátilo.

„Hm,“ na chvíľu sa odmlčala, „jedna moja kamarátka pracuje v jednom bare v Port Angeles. Možno by sa tam pre teba niečo našlo. Dnes jej ešte zavolám a zajtra ti dám vedieť.“ Usmiala sa na mňa a ja som jej úsmev opätovala.

„Ďakujem. Ani nevieš, čo to pre mňa znamená.“

„A ohľadom toho bývania. Čo keby si sa nasťahovala ku mne?“ navrhla a mne div šokom nevypadli oči z jamiek.

„Čože?“ vypadlo zo mňa. Jej návrh ma úplne vyviedol z miery. Nič také som neočakávala. Poznáme sa takú krátku dobu a ona mi už ponúka strechu nad hlavou?

„To nemôžem prijať, je to až priveľa,“ záporne som pokrútila hlavou.

„Prečo nie? Moja kamoška odišla pred pár mesiacmi na výšku, takže mám izbu nazvyš. A taktiež je tam pekelná nuda. Síce to nie je veľký byt, no môžeme si usporiadať nejakú mini párty.“ Takže má rada zábavu.

„A tiež by som ti nemohla platiť za nájom a tak,“ povedala som ďalší dôvod, prečo by som sa k nej nemala nasťahovať. Nie preto, že by som nechcela, ale iba by som ju zaťažovala. Aj keď, stálejšie bývanie by sa mi zišlo...

„Počúvaj, kým nemáš prácu nemusíš platiť, zatiaľ budem platiť za nás. Platí?“ opýtala sa ma a v jej očiach som videla očakávanie. Chcela, aby som sa ku nej nasťahovala.

Chvíľu som premýšľala, napokon som sa rozhodla.

„Tak teda dobre.“ Široko sa usmiala, moja odpoveď ju potešila. Keď jej náhle úsmev z tváre zmizol.

„A nevadí ti, že mám byt v Port Angeles? Je to neďaleko odtiaľto,“ priznala. V podstate mi to bolo jedno, keď je to blízko.

„V pohode,“ usmiala som sa. Veselá nálada sa jej razom vrátila.

Chvíľu sme sa ešte rozprávali, následne sme sa vybrali preč. Jessica trvala na tom, aby som sa k nej nasťahovala už dnes. Nie brala ako áno. Márne som sa nejako vyhovárala, na svojom trvala. Neostávalo mi nič iné, než sa jej podriadiť.

Tak sme teda išli z tej reštaurácie k motelu, každá svojím autom. Zbalila som si to, čo si dnes vybalila a potom som sa na recepcii – ak sa to recepciou dá nazvať, pretože vzhľadom to recepciu nepripomínalo – odhlásila. Zaplatila som im danú čiastku a potom som sa vrátila k autu, kde ma čakala Jess.

„Takže, ja pôjdem vpredu a ty za mnou, aby si trafila, okej?“ Iba som prikývla. A tak to aj bolo. Ona išla vo svojom malom žltom aute predo mnou a ja som ju nasledovala do Port Angeles. Autom nám to trvalo približne hodinu. Ona musí asi každé ráno dochádzať z Port Angeles do Forks.

Aj tak som tomu stále neverila. Ja mám kde bývať! Síce som sa s ňou nepoznala bohvieako dlho, ale vedela som, že jej môžem veriť.

Zaparkovala na okraji cesty a ja hneď za ňou. Len čo som otvárala dvere, ona stála pred nimi a zamyslene sa na moje auto dívala. Vystúpila som a nechápavo sa spýtala:

„Čo?“ Pohľad upriamila na mňa.

„Nemáš v pláne predať to auto a kúpiť si niečo lepšie? Pretože toto má snáď päťdesiat rokov. Priznávam, že ani moje nie je najlepšie a najnovšie, ale je medzi nimi štyridsať rokov rozdiel. A má to taktiež háčik. Neviem, či by ti ho niekto vôbec kúpil...“ Odmlčala sa a znova sa zadívala na moje auto.

„Čože? Ani náhodou!“ zamietla som jej nápad. To neprichádzalo do úvahy.

„Prečo?“ Teraz nechápala ona.

„Nemienim sa ho vzdať. Pre mňa má veľkú hodnotu...“ Aj ja som sa naň zadívala. Keď som odvrátila zrak na Jessicu, iba krútila hlavou.

„Ako myslíš,“ zamrmlala a vydala sa k štvorposchodovému bytu so starou tmavočervenou omietkou. Rýchlo som si vzala svoje veci z auta a utekala za ňou. Vyšli sme po pár schodíkoch hore, kde odomkla vchodovú bránu. Vošli sme do malej predsiene, za ktorou nasledovalo schodisko a trocha ďalej aj dvoje dvere. Výťah tu nebol, tak ostávali jedine schody.

Vytrepali sme sa na tretie poschodie, kde sa tiež nachádzali dvoje dvere, ako na každom poschodí. Jedny z nich odomkla a spolu sme vstúpili do jej bytu. Nebol veľmi veľký, ale za to bol útulný. Za malou predsieňou nasledovala kuchyňa spojená s obývačkou a malá chodbička so štyrmi dverami – dvoje napravo a dvoje naľavo.

Jess otvorila tie druhé vľavo a nechala ma vojsť dnu. Izba bola menšia v tvare obdĺžnika s posteľou a skriňou z tmavého dreva. Steny boli bledomodré a s nábytkom ladili. Jednoduchá, ale pekná miestnosť, ktorá sa na neurčitú dobu stane mojou izbou. Keď to porovnám s izbou motela, toto by bol päťhviezdičkový hotel.

Ruksak som hodila na zem a posadila som sa na posteľ dívajúc sa cez okno a tmavú ulicu. Videla som tam svoje auto. Aspoň ho budem môcť strážiť. Aj keď... Kto by ho aj kradol? Bolo zázrakom, že sa dalo na ňom ešte jazdiť. Možno to by bol dôvod na krádež.

„Tak... Keď si sa už zoznámila so svojou izbou, čo keby sme to oslávili?“ navrhla opierajúc sa o rám dverí. Usmiala sa a niekam zmizla. Vybrala som sa ju hľadať a zároveň som sa zoznamovala s bytom. Jedny dvere budú určite od jej izby, zvyšné budú asi kúpeľňa a toaleta.

„Ako osláviť?“ opýtala som sa hlasnejšie, keď som ju uvidela v obývačke, ako na konferenčný stolík ukladá dva nízke poháre a nalieva do nich nejaký alkohol. Vzala poháre do rúk a jeden mi vopchala pred ksicht, aby som si ho vzala.

„Prepáč, ale ja nepijem,“ odmietla som a snažila sa odtlačiť jej ruku, no nedarilo sa mi.

„No táák. Iba jeden,“ presviedčala ma a naďalej držala pohár predo mnou. Jeden ma predsa nezabije. Neochotne som si ten pohár vzala a očami som rýchlo prebehla malú obývačku, v ktorej sa nachádzali okrem stolíka aj šedá moderná sedačka a plazmový televízor.

Jess pozdvihla svoj pohár.

„Na nás,“ prehlásila. Tiež som pozdvihla pohár do vzduchu a štrngla si s ňou. Sledovala som, ako do seba naliala celý pohár na jeden hlt. Teraz je rada na mne.

Priložila som si pohár k ústam a trocha som sa napila. Hrdlo ma pálilo, ako mi ňou stekala tá tekutina, až mi slzili oči.

To zvládnem, nahovárala som si.

***

Zobudilo ma buchnutie dverí. Napriek tomu som sa snažila spať ďalej s hlavou zapichnutou v niečom mäkkom. Aj keď ma bolel krk, zodvihla som hlavu a sťažka rozlepila viečka. Sprvu som videla zahmlene, preto som si pretrela oči. Veľmi to nepomohlo, ale aspoň som videla o čosi lepšie.

Keď som si uvedomila, kde ležím, prudko som sa posadila. Ale to som robiť nemala, pretože ma príšerne zabolela hlava, až som sykla. Po chvíli bolesť ustala a konečne som mohla dumať nad tým, prečo som spala v obývačke. Snažila som si spomenúť, čo sa dialo včerajšiu noc, ale mala som totálne okno. Jediné, na čo si pamätám je, ako mi Jess naliala druhý pohár, tretí,...

Ja som sa opila. Prvýkrát v živote. Niekto by sa tešil, že sa opil, ale som patrila do tej skupiny, ktorá to považovala za chybu, pretože dôsledky neboli veľmi príjemné. Bolesť hlavy a hučanie v ušiach – to bola hlavé príznaky, ktoré sa u mňa dosiaľ objavili. A k tomu výpadky pamäte.

„Bré ránko!“ ozvalo sa. Obzrela som sa tým smerom a uvidela Jess, ako sa blíži ku mne. Bola už oblečená v modrých rifliach a žltom tričku na ramienka a ryšavé vlasy sa jej vlnili okolo tváre. O pár sekúnd už sedela pri mne na gauči aj s radostným úsmevom na tvári. „Mám skvelú správu!“ prezradila mi dôvod svojej radosti.

„Ale najprv mi povedz, čo sa stalo včera, pretože si absolútne nič nepamätám.“ Na chvíľku sa zamyslela.

„Dala si si pár pohárikov a potom si sa rozkecala...“

„Ako rozkecala?“ prerušila som ju.

„No, hovorila si o Kalifornii, o svojej rodine a splietala si aj nejakú šialenú príhodu s vodou,“ zasmiala sa asi kvôli spomienke na predošlú noc.

Bože, ja som jej prezradila to, s čím som sa nikomu nezverila? Ale vytárala som to hneď jej? Dúfala som, že tomu neuverila a snažila sa tým nezamýšľať.

„A akú máš správu?“ zmenila som tému. Jessica sa znovu široko usmiala a odhalila tým svoje biele zuby.

„Volala som tej svojej kamarátke a má pre teba prácu!“ Jej novina ma skutočne potešila. Budem mať prácu! „Ale,“ zastavila ma v mojom radovaní. „Je tu jeden háčik. Ona hľadá barmanku a musela by si ovládať nejaké drinky.“

„Ja sa to naučím,“ povedala som rýchlo.

„Niektorí sa to učia celé dni, či týždne. A ty sa to chceš naučiť za pár hodín?“ krútila hlavou. Veľkú dôveru vo mne teda nemala.

„Dokážem to.“ Zodvihla pohľad a zadívala sa mi do očí. Chvíľku premýšľala.

„Ako myslíš. Zájdeme tam. Možno by si spočiatku mohla obsluhovať ľudí pri stoloch a roznášať nápoje,“ povedala napokon. „Tak sa choď obliecť. Ja jej zatiaľ zavolám, aby sme sa tam stretli.“ Iba som prikývla a vydala sa do svojej izby. Keď som otvorila dvere ocitla som sa v kúpeľni. Ah, totálne si na nič nepamätám!

Na tretí pokus som sa trafila. Zodvihla som pohodený ruksak na zemi, povyberala oblečenie a poodkladala ho do menšej skrine. Stále som tam mala veľa miesta. Vzala som si čisté bledomodré rifle a šedé tričko. S tým som navštívila kúpeľňu, kde som si dala rannú sprchu, umyla zuby a upravila sa.

Keď som bola hotová, obliekla som si na to ešte hnedú mikinu. Predsa, je tu o niečo chladnejšie ako v Kalifornii.

Vrátila som sa do obývačky. Jess ma tam čakala a len čo som sa objavila, už ma ťahala za ruku preč.

Asi o desať minút zaparkovala pred nejakým podnikom. Vystúpila som z jej auta a obzrela si to. Bola to obyčajná šedá budova s červeným nápisom Bar N9NE. Následne vystúpila aj Jessica a ako prvá vošla dnu do toho podniku.

Nebolo tu živej duše. Až na jedno dievča, ktoré sedelo pri bare. Len čo sme vstúpili, obzrela sa. Vlasy mala čierne ako noc, pokožku bledú a zvláštne fialové oči. Celá bola zladená do čiernej a fialovej.

Zoskočila zo stoličky a podišla k nám s úsmevom.

„Ahoj,“ zvítala sa s Jess a objala ju. Potom sa obrátila na mňa. Tie oči boli vážne divné. Žeby mala farebné šošovky? Pretože nepoznám nikoho s takou farbou očí. Na svete určite nie je veľa takých ľudí.

„Sam, toto je Bella. Bella toto je Samantha,“ predstavila nás Jess a ja som si s tou Samanthou podala ruku.

„To ty potrebuješ prácu?“ opýtala sa ma iným hlasom ako sa prihovorila Jess, aj úsmev z tváre sa jej vytratil.

Nemo som prikývla.

„Ako sa v tom vyznáš?“ vyzvedala. Rozmýšľala som. Mám jej zaklamať a je veľká šanca, že ma neprijme alebo mám povedať pravdu? Ja som nebola tá, čo by dokázala klamať, takže by som sa pred ňou ešte viac ponížila.

„Pravdupovediac, vôbec.“ Moja odpoveď ju zarazila, bolo to na nej vidieť. „Ale rýchlo sa učím.“

Premeriavala si ma od hlavy po päty, rozhodovala sa. Bola som ako na ihlách. Mala som obavy z toho, čo povie. Pretože ak teraz nedostanem prácu, som v koncoch. Potom by som musela blúdiť po Port Angeles a hľadať prácu.

„Okej, dnes tu budeš na skúšku a ak uspeješ, džob je tvoj,“ povedala a ja som sa začala vnútorne radovať. Mám šancu získať prácu. Budem sa musieť veľmi snažiť, ide mi o krk. Len sa budem musieť do večera naučiť pripraviť aspoň pár drinkov.

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratený živel - 2. kapitola: